Marilyn Monroe

Marilyn Monroe, vlastným menom Norma Jeane Mortensonová (* 1. jún 1926, Los Angeles, Kalifornia, USA – † 4. august 1962, Los Angeles), bola americká filmová herečka, modelka a speváčka. Preslávila sa ako vzor a jeden z najznámejších sexsymbolov 50. rokov 20. storočia. Napriek tomu, že jej skutočná kariéra trvala len jednu dekádu, jej filmy vo svojej dobe mali zisk 200 miliónov dolárov (v prepočte na rok 2017, po zohľadnení inflácie, dve miliardy dolárov). Aj po viac ako 50 rokoch od konca kariéry je Marilyn Monroe stále považovaná za jednu z najdôležitejších ikon populárnej kultúry.

Marilyn Monroe
americká filmová herečka, modelka a speváčka
Marilyn Monroe v roku 1953
Rod. meno	Norma Jeane Mortenson
Iné mená	Norma Jeane Baker
Narodenie	1. jún 1926 Los Angeles, Kalifornia, USA
Úmrtie	4. august 1962 (36 rokov) Los Angeles, Kalifornia, USA
Aktívne roky	1945 – 1962
Manžel	James Dougherty (1942 – 1946) Joe DiMaggio (1954 – 1955) Arthur Miller (1956 – 1961)
Podpis
Odkazy
Webstránka	marilynmonroe.com
Commons	Marilyn Monroe
Biografický portál

Marilyn Monroe sa narodila a vyrastala v Los Angeles. Väčšinu svojho detstva strávila v pestúnskej starostlivosti a v sirotinci. Prvýkrát sa vydala v roku 1942 ako šestnásťročná . V roku 1944, v období, keď pracovala v leteckej továrni Radioplane Factory, sa zoznámila s fotografom z First Motion Picture Unit. Táto spoločnosť sa venovala výrobe propagandistických materiálov pre americkú armádu, ktorá bojovala v druhej svetovej vojne. V tomto čase mala úspešnú kariéru modelky v štýle pin-up girl. Táto práca ju doviedla k podpísaniu krátkodobých zmlúv s Twentieth Century-Fox (1946 – 1947) a s Columbia Pictures (1948).

Po sérii epizodických postáv v niekoľkých filmoch Marilyn v roku 1951 podpísala s Century Fox novú zmluvu. V nasledujúcich dvoch rokoch dosiahla úspech úlohami v komédiách As Young as You Feel a Monkey Business, či v drámach V osídlach noci a Don't Bother to Knock. Súčasne okolo jej osoby prepukol škandál s niektorými fotografiami, na ktorých bola nahá. Tieto snímky, ktoré vznikli ešte predtým, ako začala nakrúcať filmy, neohrozili jej kariéru, ale naopak zvýšili všeobecný záujem o jej osobu a o jej filmy. V roku 1953 bola z Marilyn Monroe najpredávanejšiou hollywoodskou hviezdou. Mala za sebou hlavnú úlohu vo filme Niagara. Snímka nakrútená v štýle žánru film noir zdôraznila jej sexappeal a komédie Páni majú radšej blondínky a Ako si vziať milionára jej pridali imidž naivnej blondínky. Napriek tomu, že jej postavenie vo filmovom priemysle malo v tejto dobe veľký význam, mala Marilyn Monroe problém s typológiou ponúkaných hraných postáv a nesúhlasila ani s tým, ako bývala v tomto čase filmovým štúdiom finančne podhodnotená. V roku 1954, potom ako odmietla účinkovanie v jednom filmovom projekte, jej spoločnosť pozastavila kariéru, no skoro potom sa znovu v roku 1955 stala hviezdou po účinkovaní v jednom z jej najväčších kasových trhákov, Slamený vdovec.

Keď sa spoločnosť zdráhala zmeniť jej kontrakt, rozhodla sa postaviť na vlastné nohy a koncom roka 1954 založila vlastnú produkčnú značku, ktorú nazvala Marilyn Monroe Productions (MMP). V roku 1955 sa začala venovať budovaniu tejto filmovej spoločnosti a štúdiu herectva v newyorskej divadelnej škole Actors Studio. Koncom roka 1955 s ňou v Century Fox podpísali novú zmluvu, ktorá jej dala väčšiu kontrolu nad tvorbou a bol jej ponúknutý aj vyšší honorár. Nasledovala kritikou pozitívne hodnotená filmová snímka Autobusová zastávka (1956) a prvé dielo z nezávislej produkcie MMP, Princ a tanečnica (1957). Pozitívnu spätnú väzbu od kritiky a Zlatý Glóbus pre najlepšiu herečku získala Monroe za svoju postavu vo filme Niekto to rád horúce (1959). Jej posledným kompletne zrealizovaným filmom bola v roku 1961 dráma Mustangy.

Súkromný život Marilyn Monroe tiež na seba významne priťahoval záujem verejnosti. Okrem iného mala problémy so zneužívaním návykových látok, depresiami a úzkostnými stavmi. Marilyn mala problémy aj so vzťahmi. Bola trikrát vydatá: prvýkrát s Jamesom Doughertym, druhýkrát s bejzbalovým hráčom Joeom DiMaggiom, tretíkrát bola vydatá za spisovateľa Arthura Millera. Všetky tieto jej manželstvá skončili rozvodmi.

Dňa 5. augusta 1962 bola Marilyn Monroe nájdená mŕtva vo svojom dome v Los Angeles. Za oficiálnu príčinu jej smrti bolo vyhlásené predávkovanie barbiturátmi. V priebehu nasledujúcich desaťročí sa o jej smrti vyskytlo viacero konšpiračných teórií, podľa ktorých bola Marilyn Monroe zavraždená.

Životopis

1926 – 1943: Detstvo a prvé manželstvo

Marilyn Monroe ako malé dieťa (asi rok 1927).

Marilyn sa narodila ako Norma Jeane Mortensenová v Los Angeles 1. júna 1926. Bola tretím dieťaťom Gladys Pearl Bakerovej (rod. Monroe, 1902 – 1984). Gladys bola dcérou dvoch chudobných prisťahovalcov z amerického stredozápadu. Ako pätnásťročná sa vydala za o deväť rokov staršieho muža, Johna Newtona Bakera, s ktorým mala dve deti: chlapca Roberta (1917 – 1933) a dcéru Berniece (1919). Po rozvode v roku 1921 matka zobrala deti a odsťahovala sa do svojho rodiska v Kentucky. Až do svojich dvanástich rokov Monroe nevedela, že má sestru a prvýkrát sa s ňou stretla, až keď bola dospelá. Po rozvode sa Gladys zamestnala ako strihačka filmových negatívov vo firme Consolidated Film Industries. V roku 1924 sa druhýkrát vydala. Jej manželom bol Edward Mortensen. Po pár mesiacoch sa odlúčili a v roku 1928 ich manželstvo skončilo rozvodom. Biologický otec Marilyn Monroe je oficiálne neznámy, no často používala priezvisko Baker. V rodnom liste za Marilyninho otca označila Gladys Edwarda Mortensena, no jeho otcovstvo, nakoľko sa s Mortensenom rozišla skôr, ako otehotnela, bolo nepravdepodobné. Životopisci Fred Guiles a Lois Bannerová sa držia verzie, že otcom by s najväčšou určitosťou mohol byť Charles Stanley Gifford, kolega z práce, s ktorým mala Gladys pomer v roku 1925. Donald Spoto uvádza, že biologickým otcom by mohol byť aj iný, neznámy Gladysin kolega.

Ranné detstvo mala Monroe ešte relatívne stabilné a šťastné. Gladys nebola mentálne a aj finančne schopná postarať sa o ďalšie dieťa, preto skoro po narodení dala súhlas, aby bola Marilyn daná do pestúnskej starostlivosti manželskému páru, Albertovi a Ide Bolendrovcom, ktorí žili na vidieku v kalifornskom Hawthorne. Marilyn u nich dostala výchovu založenú na evanjelikálnych princípoch. Spočiatku žila aj Gladys u Bolenderovcov a dochádzala odtiaľ do práce do Los Angeles, až kým v roku 1927 musela pre predĺžené pracovné zmeny zostať bývať v meste. Dcéru potom navštevovala počas víkendov, kedy ju brávala do kina, ale aj na výlety do Los Angeles. Bolenderovci uvažovali, že si Marilyn adoptujú, no v lete 1933 sa Gladys cítila natoľko finančne stabilizovaná, že sa rozhodla, že si dieťa vezme do svojho malého domčeka, ktorý si kúpila v Hollywoode. Domček zdieľali spolu s nájomníkmi, ktorými boli herecký pár George a Maude Atkinsonovci a ich dcéra Nellie. Niekoľko mesiacov po presťahovaní, v januári 1934, začala mať Gladys mentálne poruchy, ktoré boli diagnostikované ako paranoidná schizofrénia. Po niekoľkých mesiacoch v domácom ošetrení, bola hospitalizovaná v kalifornskej štátnej nemocnici. Zvyšok života prežila na psychiatrickom oddelení a s Marilyn sa stretávala len zriedkavo.

Zákonnou zástupkyňou, ktorá prevzala zodpovednosť za Marilyn Monroe a za záležitosti jej matky, sa potom stala Grace McKee Goddardová. V nasledujúcich štyroch rokoch žila v niekoľkých pestúnskych rodinách a často pritom menila školy. Šestnásť mesiacov, počas ktorých Marilyn Monroe žila u rodiny Atkinsonovcov, bola sexuálne zneužívaná. O sexuálnom zneužívaní, ktoré zažila, keď mala osem rokov, sa Marilyn zmienila v rokoch 1953 – 1954 životopiscovi Benovi Hechtovi a v roku 1960 Mauriceovi Zolotowovi. O zneužívaní sa hovorí aj v interview pre Paris Match a Cosmopolitan. Aj keď Marilyn Monroe meno muža, ktorý ju zneužíval, nevyslovila, totožnosť Georgea Atkinsona neskôr vo svojej publikácii identifikovala spisovateľka Lois Bannerová. Bannerová na túto skutočnosť poukazuje preto, lebo je presvedčená, že toto zneužívanie bolo hlavnou príčinou herečkiných psychických problémov. Dodáva, že táto téma bola pre americkú spoločnosť prvej polovici 20. storočia tabu a nebolo vtedy bežné o nej hovoriť na verejnosti. Donald Spoto sa o incidente nezmieňuje, ale uvádza, že Monroe bola v roku 1937 pohlavne zneužitá manželom Grace McKee Goddardovej. Neskôr, keď v roku 1938 bývala u príbuzných, zneužíval ju aj jej bratranec. O zneužívaní sa zmieňuje aj Barbara Leaming, no skorší životopisci Fred Guiles, Anthony Summers a Carl Rollyson na základe nedostatku dôkazov o zneužívaní pochybujú. V tom čase bola Marilyn plaché utiahnuté dievča, u ktorého sa vyvinula zajakavosť. V lete roku 1935 Marilyn krátko prebývala s Grace a s jej manželom Erwinom "Doc" Goddardom a ďalšími dvoma rodinami, až kým ju Grace nedala v septembri 1935 do sirotinca Los Angeles Orphans Home v Hollywoode. Monroe, potom ako sa ocitla v sirotinci, dospela k dojmu, „že všetko nasvedčuje tomu, že ju nikto nechce“.

Po odporúčaní zo sirotinca Grace v roku 1936 súhlasila s tým, že sa stane Marilyninou zákonnou zástupkyňou. Zo sirotinca ju zobrala v lete 1937. Druhý pobyt u Goddardovcov, po problémoch s jej sexuálnym zneužívaním Erwinom Goddardom, trval iba niekoľko mesiacov. Po pobyte u niekoľkých príbuzných a u priateľov Graceovcov, či u príbuzných v Los Angeles a v Comptone, sa Monroe nadlhšie v septembri 1938 zabývala v Sawtelle u Graceinej tety, Any Atchinsonovej Lowerovej. Počas pobytu u Lowerovej chodila na školu do Emerson Junior High School. V škole bola skôr priemernou žiačkou, no mala nadanie na písanie a prispievala aj do miestnych študentských novín. Po čase sa začal zhoršovať Lowerovej zdravotný stav a tak sa v rokoch 1940 – 1941 Marilyn presťahovala naspäť ku Goddardovcom. Goddardovci v tom čase žili vo Van Nuys neďaleko Los Angeles, kde prestúpila na miestnu školu.

Začiatkom roku 1942 premiestnila spoločnosť zamestnávajúca Doca Goddarda na pracovisko v Západnej Virgínii. Kalifornské zákony na ochranu detí bránili Goddardovcom, aby Monroe zobrali zo štátu a tak sa začalo rozhodovať o jej návrate do sirotinca. Aby tomu Marilyn zabránila, tesne po svojich 16 .narodeninách , 9. júla 1942 ,uzavrela manželstvo s chlapcom z rodiny zo susedstva, 21-ročným Jamesom "Jimom" Doughertym. Monroe potom nechala štúdium na strednej škole a stala sa z nej žena v domácnosti. Neskôr túto situáciu komentovala slovami, že „toto manželstvo nebolo tragické, ale nebola v ňom šťastná. Spolu s manželom si nemali čo povedať, ale nebolo to preto, žeby mali niečo proti sebe, ale jednoducho nemali sa spolu o čom baviť. To manželstvo bola jedna smrteľná nuda.“ V roku 1943 sa Dougherty stal námorníkom a spolu s Marilyn sa presťahovali na kalifornský ostrov Catalinu.

1944 – 1949: Modeling a prvé filmové postavy

Rok 1944, Marilyn Monroe na Conoverovej fotografii v čase, keď pracovala v leteckej továrni.

V apríli 1944 Jim Dougherty odišiel k armáde, ktorá v druhej svetovej vojne operovala v oblasti Pacifického oceánu a zostal tam celé nasledujúce dva roky. Monroe sa spolu s jeho rodičmi odsťahovala do Van Nuys, kde začala pracovať v leteckej továrni. Koncom roka 1944 sa zoznámila s fotografom Davidom Conoverom. Conovera filmárska jednotka armády Spojených štátov poslala do továrne, aby tam nafotil propagačné snímky pracujúcich žien. Napriek tomu, že jej fotografie neboli použité, Marilyn sa rozhodla v januári 1945 z fabriky odísť a začať pre Conovera a pre jeho kolegov robiť modelku. V tom čase odišla od manžela, rozhodla sa osamostatniť a v auguste 1945 podpísala zmluvu s Blue Book Model Agency.

Monroe na pohľadnici z jej modelingovej kariéry (cca. 1945).

Monroe v roku 1947, keď mala kontrakt ako epizódna herečka s 20th Century-Fox.

Ako modelka, Marilyn Monroe niekedy používala meno Jean Norman. Aby zvýšila svoju spoločenskú atraktivitu, žehlila si svoje tmavé kučeravé vlasy a odfarbovala si ich na blond. Jej zaoblená postava bola predurčená skôr na modely pin-up fotografií, než na predvádzanie odevných modelov. Najčastejšie preto fotila pre reklamné plagáty a na obrázky v časopisoch pre mužov. Majiteľka Blue Book Model Agency, Emmeline Snivelová, hovorievala, že Monroe bola jednou z najambicióznejších modeliek v agentúre. Na začiatku roku 1946 bola na obálkach 33 časopisov, medzi nimi boli napríklad Pageant, U.S. Camera, Laff a Peek. V júni 1946 Snivelová pomohla Marilyn Monroe získať zmluvu s kastingovou agentúrou. Po neúspešnom rokovaní so spoločnosťou Paramount Pictures sa Marilyn zúčastnila kamerových skúšok ktoré jej u 20th Century-Fox vybavil riaditeľ štúdia a herec Ben Lyon. Vedúci štúdia, Darryl F. Zanuck, nebol výsledkom nadšený, no aby zabránil tomu, že by ju prebrala konkurencia, štúdio RKO Pictures, podpísal s Marilyn štandardnú šesťmesačnú zmluvu. Howard Hughes, ktorý vlastnil RKO, o Marilyn Monroe prejavil záujem potom, ako ju videl na titulke jedného časopisu. Jej kontrakt začal v auguste 1946 a spolu s Lyonom jej pre jej oficiálne účinkovanie vybrali umelecké meno „Marilyn Monroe“. Krstné meno jej vymyslel Lyon. Určil ho podľa hviezdy z Broadwaya, ktorá sa volala Marilyn Miller, priezvisko Monroe bolo dievčenským menom Marilyninej matky. V septembri 1946 sa Marilyn rozviedla s Jamesom Doughertym, ktorý mal v tom čase výhrady voči jej zamestnaniu.

Počas prvých mesiacov od podpisu zmluvy bola Marilyn Monroe bez ponúk na filmové postavy a venovala sa štúdiu herectva, tanca a spevu. Dúfala, že sa o filmovaní dozvie viac a upúta väčšiu pozornosť na svoju osobu tým, že bude tráviť čas pri nakrúcaní v štúdiách. Kontrakt jej obnovili vo februári 1947, kedy dostala svoje prvé dve malé príležitosti. Bolo to vo filmoch Dangerous Years (1947) a Scudda Hoo! Scudda Hay! (1948). Filmové štúdio ju tiež zapísalo do Actors' Laboratory Theatre, školy ktorá vychovávala hercov pre newyorskú Group Theatre. Neskôr tieto časy Marilyn označovala ako svoju prvú skúsenosť, pri ktorej pocítila, čo je to reálne divadlo a herectvo a stala sa od neho závislou. V auguste 1947 Monroe kontrakt neobnovili, vrátila sa preto k modelingu a do filmovacích štúdií sa chodievala už len príležitostne.

Jej túžba stať sa herečkou ale neprestala, a preto popri zamestnaní pokračovala v štúdiu na Actors' Lab. V októbri 1947 krátko hrala postavu blond femme fatale v divadle Bliss-Hayden Theater, no o tejto produkcii sa nezmienilo žiadne vtedajšie významné periodikum. Pritom stále na seba upozorňovala v kanceláriách filmových producentov, priatelila sa s bulvárnym novinárom Sidneyom Skolskym a robila spoločnosť vplyvným mužom, ktorí by jej mohli pomôcť so začiatkom umeleckej kariéru v spoločnosti 20th Century-Fox. Bola tiež priateľkou a neskôr aj milenkou producenta Josepha M. Schencka, ktorý presvedčil svojho kamaráta, jedného zo šéfov v Columbia Pictures, Harryho Cohna, aby s Marilyn podpísal v marci 1948 zmluvu.

Kým u spoločnosti Fox bola Marilyn v pozícii „dievčaťa od vedľa“, v Columbii ju pozdvihli na úroveň herečky akou bola Rita Hayworth. Nechala si narásť dlhšie vlasy a prefarbila si ich na platinový blond. Začala sa jej venovať herečka Natasha Lytess, ktorá bola jej mentorkou až do roku 1955. Jediný film, ktorý s ňou v tom čase v Columbia Pictures nakrútila, bol nízkorozpočtový muzikál Ladies of the Chorus (1948). Hrala v ňom svoju prvú hlavnú postavu zboristky, o ktorú sa začal zaujímať zámožný muž. Bola aj na kamerových skúškach na film Born Yesterday (1950), no v septembri 1948 jej filmové štúdiá zmluvu neobnovili. Film Ladies of the Chorus, ktorý sa dostal do kín v nasledujúcom mesiaci, úspešný nebol.

Po odchode z Columbie sa Monroe stala chránenkyňou Johnnyho Hydea, viceprezidenta agentúry William Morris Agency. Jej vzťah s Hydeom sa čoskoro stal mileneckým a niekedy ju prezentoval ako svoju nádejnú nastávajúcu manželku. Zaplatil jej silikónové implantáty do čeľustí, pravdepodobne aj estetickú operáciu nosa a vybavil jej účinkovanie v časti filmu Love Happy, ktorý v roku 1950 realizovali Bratia Marxovci. Zároveň Monroe pracovala ako modelka a v máji 1949 pózovala nahá pre fotografie, ktoré s ňou nafotil Tom Kelley. Napriek tomu, že Marilyn mala v snímke Love Happy iba epizódnu rolu, bola vybratá na prezentačné turné, ktoré sa v tom roku k tomuto filmu konalo v New Yorku.

1950 – 1952: Prelomové roky

Monroe ako gangsterská milenka Angela v Hustonovom filme Asfaltová džungľa (1950), v jednej z prvých rolí, v ktorej ju registrovali kritici.

V roku 1950 hrala Marilyn Monroe drobné úlohy. Okrem Love Happy, účinkovala aj vo filmoch A Ticket to Tomahawk, Right Cross a The Fireball. Vo vedľajších postavách hrala v kritikou uznaných snímkach, Mankiewiczovej dráme Všetko o Eve a v Hustonovej kriminálke Asfaltová džungľa. Napriek tomu, že na obraze bola len pár minút, bola o nej zmienka v časopise filmových fanúšikov Photoplay a podľa vyjadrenia Donalda Spota, sa Marilyn po týchto filmoch „zmenila z filmovej modelky na skutočnú herečku“. V decembri 1950 Hyde zariadil, aby mohla Monroe rokovať o sedemročnom filmovom kontrakte so spoločnosťou 20th Century-Fox. Len niekoľko dní potom Hyde náhle zomrel na srdcový infarkt, čo Marilyn Monroe veľmi ťažko znášala.

Nová zmluva so spoločnosťou Fox priniesla pre Marilyn väčšiu publicitu. V marci 1951 moderovala 23. ročník udeľovania Oscarov a v septembri sa stal Collier's prvým obrázkovým časopisom, ktorý svoje stránky venoval úplnému profilu Marilyn Monroe. V tom istom roku hrala vedľajšie postavy v štyroch nízkorozpočtových filmoch: pre MGM to bola dráma Home Town Story a tri stredne úspešné komédie As Young as You Feel, Love Nest a Let's Make It Legal, ktoré vyšli v produkcii 20th Century-Fox. Podľa Spota vo filmoch bola „skôr sexi ozdobou“, no kritika ju aj tak hodnotila priaznivo. Bosley Crowther z The New York Times ju vo filme As Young As You Feel hodnotil ako „úžasnú“ a Ezra Goodman z Los Angeles Daily News ju po filme Love Nest nazval „jednou z najjasnejších nastupujúcich (hereckých) hviezd“. Jej popularita rástla aj v očiach verejnosti – týždenne dostávala tisícky listov od fanúšikov a v časopise Stars and Stripes, ktorý obľubovali vojaci vo vojne v Kórei, za rok 1951 získala titul „Miss Cheesecake“. V súkromnom živote sa stal jej partnerom režisér Elia Kazan. Krátko mala vzťahy aj s ďalšími mužmi, medzi nimi bol režisér Nicholas Ray a herci Yul Brynner a Peter Lawford.

Monroe ako duševne narušená opatrovateľka v thrilleri Don't Bother to Knock (1952).

V druhom roku od podpisu zmluvy sa Marilyn stala najžiadanejšou herečkou Hollywoodu. Bulvárna novinárka Florabel Muirová ju označila za sexsymbol, ktorý v jej brandži označujú aj ako „to dievča“ roku 1952 a Hedda Hopperová ju opisuje ako „kráľovnú pin-up girl, ktorá sa stala kasovým trhákom“. Hollywoodska asociácia zahraničných novinárov Marilyn vo februári označila za najvýznamnejšiu mladú osobnosť, ktorá priťahuje záujem o filmový priemysel. V tomto čase si získal publicitu aj Marilynin milostný vzťah s bývalým americkým bejzbalovým hráčom Joeom DiMaggiom. DiMaggio patril k najpopulárnejším športovým osobnostiam svojej doby.

V marci 1952 sa na verejnosť prevalil škandál po interview, v ktorom sa Marilyn priznala, že v roku 1949 pózovala nahá. Malo to byť pre fotografie, ktoré boli v tom čase publikované v kalendároch. Štúdio 20th Century-Fox sa niekoľko týždňov vopred dozvedelo o pripravovanom uverejnení tohto kalendára a spoločne s Monroe sa rozhodlo, že bude lepšie sa k nim priznať. Komentovali to zložitou životnou situáciou, v ktorej sa v čase fotografovania Marilyn nachádzala. Táto stratégia vyvolala u verejnosti súcit a zvýšený záujem o herečkine filmy. V nasledujúcom mesiaci sa Marilyn ocitla pod titulom „Rozprávanie o Hollywoode“ na obálke časopisu Life. Reputáciu sexsymbolu v tomto roku potvrdila aj na súťaži Miss America, kde bulvárnemu novinárovi Earlovi Wilsonovi komentovala svoje úsporné oblečenie slovami o tom, že „pod ním nenosí žiadnu spodnú bielizeň.“

Keith Andes a Monroe v roku 1952 vo filme V osídlach noci. V tomto filme sa Marilyn výraznejšie predviedla ako dramatická herečka.

Napriek svojmu imidžu populárneho sexsymbolu si Monroe priala, aby ju ľudia brali hlavne ako herečku. V lete 1952 sa predstavila v dvoch komerčne úspešných drámach. Prvú, s názvom V osídlach noci, nakrútil Fritz Lang a distribuovala ju spoločnosť RKO Pictures. Hrala v nej robotníčku v konzervárni na spracovanie rýb a v rámci prípravy strávila nejaký čas v továrni v kalifornskom Monterey. Za svoj výkon mala pozitívne odozvy: v The Hollywood Reporter o nej písali, že „si za svoju excelentnú interpretáciu postavy zaslúži označenie hviezda“, vo Variety zas, že „táto jej postava potvrdila, že si svoju popularitu zaslúži.“ Druhým filmom bol triler Don't Bother to Knock. Hrala v ňom duševne narušenú opatrovateľku detí. Filmový producent, Darryl Francis Zanuck, využil možnosť otestovať jej schopnosti hrať ťažšie dramatické postavy. Odozva na jej výkon bola zmiešaná – Bosley Crowther si myslí, že na takúto ťažkú úlohu bola príliš neskúsená, v časopise Variety neúspech filmu pripisovali komplikovanému scenáru.

Ďalšie tri filmy Marilyn Monroe z roku 1952 nadväzovali na jej typickú polohu komediálnej herečky so značným sexepílom. V snímke We're Not Married! hrala postavu víťazky súťaže krásy. Podľa slov Nunnallyho Johnsona bol film nakrútený len preto, „aby Marilyn prezentoval v dvoch modeloch plaviek.“ Vo filme Monkey Business, ktorý v roku 1952 nakrútil Howard Hawks, hrá Caryho Grantovu sekretárku. Ide o „prihlúple, detinské nevinné blonďavé stvorenie, neuvedomujúce si sexuálnu auru, ktorú okolo seba šíri“. Ako posledný bol v tomto roku film Vianočný darček, kde si zahrala epizódnu postavu prostitútky.

V tomto období začala mať Marilyn povesť problémovej filmovej herečky. Problémy okolo jej osoby v priebehu nasledujúcej kariéry narastali. Na nakrúcanie často meškala, niekedy neprišla vôbec, nemala naučené texty a veľakrát si vyžadovala opakovanie záberov, lebo nebola so svojim výkonom spokojná. Okrem toho rozčuľovala režisérov svojou závislosťou od svojich hereckých mentoriek. Na začiatku to bola Natasha Lytessová, neskôr Paula Strasbergová. Marilynine problémy mali pôvod v prílišnom perfekcionizme, v nízkej sebaúcte, v tréme a zúfalo vyžadovala mať kontrolu nad svojím výkonom. Bol to veľký rozdiel oproti tomu, ako spontánne sa prejavovala počas obdobia, keď pôsobila ako fotomodelka. Odvolávala sa na to, že pri fotografovaní sa nemusela venovať sledovaniu scenára. Aby zmiernila svoje stavy úzkosti a chronickej nespavosti, začala užívať barbituráty a amfetamíny, ktoré kombinovala s alkoholom. V konečnom dôsledku to len zhoršovalo jej situáciu, až kým sa v roku 1956 stala od týchto látok závislou. Podľa Sarah Churchwellovej niektoré prejavy správania Marilyn Monroe, špeciálne v neskoršom období jej kariéry, boli tiež reakciou na povýšenecké správanie a sexizmus jej kolegov a manažérov v rámci filmového priemyslu. Podobne aj Lois Bannerová uviedla, že Marilyn bývala objektom obťažovania zo strany jej manažérov.

1953: Stúpajúca hviezda

Monroe v postave femme fatale Rose Loomis, z filmu v štýle film noir, Niagara (1953). Táto rola ešte viac zvýraznila jej sexepíl.

Marilyn spieva jazzový song „Diamonds Are a Girl's Best Friend“ vo filme Páni majú radšej blondínky (1953).

V roku 1953 vyšli tri filmy s Marilyn Monroe v hlavnej úlohe, ktoré jej dali punc sexsymbolu a jednej z najpozoruhodnejších z umelcov Hollywoodu. Prvý bol v žánri film noir, procesom Technicolor vyprodukovaná snímka režiséra Henryho Hathawaya, Niagara. V nej Marilyn v póze femme fatale plánovala zavraždiť svojho manžela (hral ho Joseph Cotten). V tomto filme vizážista Allan "Whitey" Snyder vymyslel mejkap, ktorý od tej doby až zostal dodnes spojený s vizualizáciou Marilyn Monroe: tmavé oblúkové obočie, bledá pokožka, lesklé červené pery a znamienko krásy na ľavom líci. Sarah Churchwellová sa o filme vyjadruje, že bol jedným z najznámejších sexuálne zameraných filmov v kariére Marilyn Monroe. Sú v ňom scény, kde je zahalená len prikrývkou či uterákom, čo bolo pre vtedajšie publikum šokujúce. Najslávnejšou scénou z filmu je 30-sekundový záber. V ňom z rôznych uhlov kamera sníma jej koketnú chôdzu, pri ktorej provokačne vlní bokmi. Táto sekvencia bola intenzívne využívaná aj v marketingovej kampani tohto filmu.

Po uvedení filmu Niagara v januári 1953 sa v Spojených štátoch zdvihla vlna protestov zo strany klubov bojujúcich za zrovnoprávnenie postavenia žien. Poukazovali na to, aký je film nemorálny. Aj táto iniciatíva, a z nej vyplývajúca negatívna reklama, spôsobila zvýšenie pozornosti a podporu návštevnosti v kinách, kde zisk z jeho predaja dosiahol 6 miliónov dolárov. Týždenník Variety film opisoval ako „morbídne klišé“, v The New York Times film komentovali slovami o tom, že „vodopády a Mrs. Monroe sú niečím, na čo sa oplatí ísť pozrieť...“, že napriek tomu, že Marilyn Monroe „v tomto filme nehrá najperfektnejšie, dokáže byť zvodná a stačí, že v ňom kráča“. Na oficiálnych akciách Monroe naďalej pútala pozornosť verejnosti na svoju dobu úsporne zahaľujúcim oblečením. Medzi najznámejšie z nich patrili šaty na udeľovaní cien filmového magazínu Photoplay 1953, na ktorom získala cenu pre „Najrýchlejšie stúpajúcu hviezdu“. Šaty, ktoré mala na sebe, boli priliehavé, vyrobené z lamé pretkávaného zlatým kovom. Staršia kolegyňa herečky, Joan Crawford, sa o Marilyn a jej prezentácii na tejto akcii pre médiá vyjadrila, že je to „nevhodné ani pre herečku, tobôž nie pre dámu“.

Kým film Niagara urobil z Marilyn Monroe sexsymbol a načrtol jej nastávajúci imidž, jej druhý film z roku 1953, satirická hudobná komédia Páni majú radšej blondínky, prezentovala o nej predstavu „prihlúplej blondínky“. Film bol nakrútený podľa rovnomenného knižného bestselleru od Anity Loosovej a hlavne podľa jeho muzikálovej verzii, ktorá v tom čase slávila úspechy na newyorskom Broadwayi. Jeho ústrednou dvojicou sú dve zlatokopky, showgirls Lorelei Lee a Dorothy Shaw. Hrajú ich Marilyn Monroe a Jane Russell. Úlohu Lorelei mala pôvodne hrať Betty Grable, ktorá bola v 40. rokoch 20. storočia najpopulárnejším vzorom pre „blonďavé naivky“, no v dobe nakrúcania ju zatienila svojou popularitou v kruhoch mužov (ale aj žien) Marilyn Monroe. V júni, pri príležitosti uvedenia tohto filmu, zanechali Marilyn Monroe a Jane Russell odtlačky svojich rúk v mokrom betóne pred vchodom do Grauman's Chinese Theatre. Krátko potom, ako sa film Páni majú radšej blondínky dostal do kín, zarobil 5,3 milióna dolárov, čo bol viac ako dvojnásobok jeho produkčných nákladov. Bosley Crowther z The New York Times a William Brogdon z časopisu Variety sa na adresu Marilyn Monroe vyjadrovali zhodne pozitívne. Špeciálne vysoko hodnotili jej výkon v prezentácii piesne „Diamonds Are a Girl's Best Friend“. Vyzdvihovali to, ako vo svojej prítomnosti v jednom obraze dokázala prezentovať sexualitu a samotnú pieseň v harmónii s vizuálnymi kvalitami predvedenia skladby.

Marilyn Monroe, Betty Grable a Lauren Bacall vo filme Ako si vziať milionára (1953), ktorý bol jej najväčší komerčný úspech roka.

V septembri mala Marilyn svoju televíznu premiéru. Bolo to v epizóde „Honolulu Trip“ programu Jack Benny Show, kde hrala vysnívanú Jackovu ženu. Tretím projektom, v ktorom Marilyn Monroe účinkovala v roku 1953, bola rola, v ktorej spolu s ňou hrala Betty Grable a Lauren Bacall. Tento film s názvom Ako si vziať milionára sa dostal do kín v novembri. Jej postava naivnej dievčiny, ktorá sa spolu s kamarátkami snaží nájsť zámožného manžela, priamo nadväzovala na osvedčený vzor z predošlej snímky, Páni majú radšej blondínky. Bol to celkovo druhý film v histórii kinematografie, ktorý vyšiel spracovaný v technológii CinemaScope. CinemaScope bol extrémne širokouhlý formát (pomer strán cca 1 : 2,35), od ktorého si firma 20th Century-Fox sľubovala, že nasmeruje publikum späť do kinosál. Bolo to preto, lebo rozmáhajúca sa televízia začala spôsobovať filmovým štúdiám straty. Napriek tomu, že film mal rozpačité reakcie kritík, bol v tom čase, vďaka zisku 8 miliónov dolárov, najväčším komerčným úspechom filmovej kariéry Marilyn Monroe.

V prieskumoch popularity umelcov, Top Ten Money Making Stars Poll, sa Marilyn Monroe dostávala do hodnotiacich rebríčkov rokov 1953 a 1954. Podľa historičky Aubrey Solomonovej, sa v tomto období spolu s technológiou CinemaScope stala Monroe najväčším prínosom štúdií 20th Century-Fox. Pozíciu najväčšieho sexsymbolu svojej doby pre Marilyn potvrdzuje aj to, že v decembri roku 1953 jej nahú fotografiu (z r. 1949) Hugh Hefner vybral na poster strednej dvojstrany premiérového prvého vydania časopisu Playboy. Na obálke tohto čísla bola jej fotografia z voľby kráľovnej krásy v roku 1952.

1954 – 1955: Konflikty s 20th Century-Fox a manželstvo s Joeom DiMaggiom

Monroe a Joe DiMaggio potom, ako v San Francisco City Hall v januári 1954 uzavreli manželstvo.

Vystúpenie pre vojakmi v Kórei vo februári 1954 (po vylúčení zo štúdií 20th Century Fox).

Napriek tomu, že Marilyn Monroe bola jednou z najväčších hviezd 20th Century-Fox, jej zmluvu od roku 1950 táto spoločnosť nemenila. Vychádzalo to tak, že zarábala menej, ako mnohí jej kolegovia. Zároveň nemala možnosť výberu projektu ani ľudí, s ktorými by chcela spolupracovať. Bola tiež znechutená z jej typového zaradenia a z toho, že jej snahy hrať v iných žánroch, ako boli komédie, riaditeľ štúdia Darryl F. Zanuck tvrdohlavo zamietal. Bol voči nej osobne zaujatý a bol presvedčený, že v drámach by nemala pre štúdiá porovnateľný komerčný úspech. Potom, ako odmietla začať natáčať ďalšiu hudobnú komédiu, filmovú verziu divadelnej hry z Broadwaya, The Girl in Pink Tights, v ktorej mal s ňou účinkovať Frank Sinatra, bola 4. januára 1954 zo štúdií 20th Century-Fox vylúčená.

Toto vyhodenie sa stalo udalosťou hodnou titulných stránok mnohých printových médií. Monroe zároveň spustila okamžitú kampaň proti akejkoľvek negatívnej reakcii a za posilnenie jej pozície v tomto konflikte. Dňa 14. januára sa Marilyn a Joe DiMaggio, ktorých vzťah bol od roku 1952 pod drobnohľadom médií, rozhodli uzavrieť manželstvo. Sobáš sa v tento deň konal v San Francisco City Hall. Potom odcestovali do Japonska, kde skombinovali svoje medové týždne s mladomanželovou služobnou cestou. Odtiaľ Marilyn odcestovala do Kórey, kde počas štyroch dní vystúpila s piesňami z filmov pred viac ako 60-tisíc vojakmi. Vo februári, po návrate do Hollywoodu, dostala od magazínu Photoplay cenu „Pre najpopulárnejšiu hviezdu medzi ženami“. V marci dosiahla novú dohodu so štúdiom – bol v nej zahrnutý nový zmluvný kontrakt, ktorý vzájomne uzavrú neskôr v tom roku a dohoda o nakrúcaní filmovej verzie divadelnej hry Slamený vdovec, na ktorú dostala ako bonus preddavok vo výške stotisíc dolárov.

Ďalším filmom, ktorý prišiel s Marilyn Monroe do kín, bol western Rieka bez návratu. Film, nakrútený ešte pred vyhodením z 20th Century-Fox, režíroval Otto Preminger. S Marilyn v ňom spoluúčinkuje herec Robert Mitchum. Monroe ho hodnotila ako projekt, ktorého úlohou nebola dráma, ale prezentácia amerických scenérií s využitím veľkorysého formátu, ktorý poskytovala technológia CinemaScope. Napriek tomu mal film úspešnú divácku odozvu. Prvý film, ktorý Marilyn vyrobila po návrate do štúdií 20th Century-Foxu, bol muzikál There's No Business Like Show Business. Monroe sa dielo nepáčilo, no dostala túto rolu ako náhradu za odmietnutie projektu The Girl in Pink Tights. Muzikál bol neúspešný hneď po jeho premiére v decembri, kritici Marilynine výkony vo filme charakterizovali ako vulgárne.

Slávny záber zo septembra 1954, ktorý vznikol pri pózovaní pre fotografov počas natáčania scény pred vchodom do metra pre film Slamený vdovec.

V septembri 1954 Marilyn Monroe začala nakrúcať komédiu Billyho Wildera Slamený vdovec. Druhú hlavnú úlohu vo filme hral Tom Ewell. Hral ženatého muža a Marilyn pre neho predstavovala ženu zo susedstva, ktorá sa stala objektom jeho sexuálnych fantázií. Film sa z väčšej časti vyrábal v Hollywoode, no štúdio sa rozhodlo urobiť niekoľko snímok aj na Lexington Avenue v Manhattane. Záber, pri ktorom Marilyn stojí v bielych šatách vo vchode do metra a jej sukňu dvíha zospodu prúdiaci vzduch, sa stal jednou z najslávnejších, doslova ikonických scén, ktoré Marilyn Monroe v svojej kariére vytvorila. V čase svojho vzniku upútal pozornosť asi dvoch tisícok divákov vrátane profesionálnych fotografov.

Tento reklamný kúsok dostal Marilyn Monroe na titulné stránky mnohých časopisov na celom svete, no bol aj znamením, ktoré vyprovokovalo koniec manželstva s DiMaggiom, ktorého táto fotografia rozzúrila. Žiarlivosť a nevraživé postoje DiMaggia spôsobili, že po tom, ako sa Monroe vrátila do Hollywoodu, najala si renomovaného právnika, Jerryho Gieslera, a v októbri 1954, iba deväť mesiacov od svadby, bolo ich manželstvo rozvedené. Slamený vdovec prišiel do kín v júni nasledujúceho roka a na tržbe si zarobil 4,5 milióna dolárov. Bol to komerčne najúspešnejší film toho roka.

Monroe v Actors Studio, v ktorom v roku 1955 začala študovať herectvo.

Po dokončení filmovania Slameného vdovca, v novembri, Monroe začala nový boj o svoje práva v jej umeleckej kariére. Odišla z Hollywoodu na východné pobrežie, kde spolu s fotografom, Miltonom Greenom, založila spoločnosť, Marilyn Monroe Productions (MMP) – bola to akcia, ktorú neskôr komentovala ako odpoveď na vtedajší úpadok štúdiového systému. Monroe a Greene mali spolu krátky vzťah v roku 1949 a znovu sa stretli pri fotení pre časopis Look. Vtedy sa zmienila o svojej nespokojnosti so štúdiom a Greene jej navrhol, aby spolu založili vlastnú produkčnú spoločnosť. Pri oficiálnom oznámení o vzniku spoločnosti na tlačovej konferencii v januári 1955, Marilyn Monroe poznamenala, že „už je unavená z neustálych sexistických postáv, chcela by využiť aj iný priestor, v ktorom by ukázala svoje kvality.“ Tvrdila, že už nie je zmluvne viazaná s 20th Century-Fox, pretože štúdio voči nej neplnilo svoje povinnosti. Ako príklad udala nezaplatenie prisľúbeného bonusu za Slameného vdovca. Vyhlásenie spustilo rok trvajúcu vojnu medzi ňou a štúdiom. Tlač sa do veľkej miery za to Monroe vysmievala. George Axelrod, ktorý bol autorom Slameného vdovca, napísal na túto tému paródiu Will Success Spoil Rock Hunter? (1955), v ktorej v štýle Marilyn Monroe upravená Jayne Mansfielá hrá prihlúplu herečku zakladajúcu svoju vlastnú produkčnú spoločnosť.

V roku 1955 sa Marilyn Monroe venovala zdokonaľovaniu vo svojej profesii. Presťahovala sa do Manhattanu a zapísala sa na hodiny u Constance Collierovej a na štúdium herectva začala chodiť aj na Actors Studio, ktoré viedol Lee Strasberg. Nechcela, aby spôsobovala rozruch okolo svojej osoby a tak na hodiny chodila súkromne priamo do rodiny Strasbergovcov, s ktorou sa čoskoro spriatelila. Zrušila spoluprácu so svojou predošlou mentorkou, Natashou Lytessovou a nahradila ju Strasbergovou manželkou, Paulou. Manželia Strasbergovci mali potom veľmi veľký vplyv na celý zvyšok Marilyninej kariéry. Na ich odporúčanie začala Monroe navštevovať psychoanalytika. Strasbergovci totiž zastávali názor, že herci by mali poznať a k svojej práci vedieť využívať svoje prekonané emocionálne traumy. Monroe absolvovala psychoanalytické sedenia pravidelne od roku 1955 až do svojej smrti v roku 1962. Jej analytikmi boli psychiatričky Margaret Hohenberg (1955 – 57), Anna Freud (1957), Marianne Kris (1957 – 61) a psychiater Ralph Greenson (1960 – 62).

Napriek prebiehajúcemu rozvodovému konaniu vo svojom súkromnom živote Marilyn pokračovala vo vzťahu s Joeom DiMaggiom. Okrem neho mala vzťah s hercom Marlonom Brandom a s dramatikom Arthurom Millerom. S Millerom ju prvýkrát zoznámil ešte začiatkom 50. rokov 20. storočia režisér Elia Kazan. Vážnym sa ich vzťah stal v roku 1955. Bolo to po rozvode Marilyn a DiMaggia a po tom, ako Miller odišiel od svojej manželky. V tom čase si začala o Marilyn robiť záznamy aj FBI. Štúdio sa vtedy začalo obávať, že herečka skončí na čiernej listine a vyzývalo ju, aby prestala so svojimi mileneckými aférami. Nasledovalo to po predvolaní Millera pred Výbor pre neamerickú činnosť a vyšetrovanie FBI pre obvinenia z komunizmu. Napriek ohrozeniu svojej kariéry Monroe odmietla svoj vzťah ukončiť a neskôr predstavenstvo štúdií nazvala „rodenými strachopudmi“.

Koncom roka Monroe a Fox spolu uzavreli novú zmluvu na sedem rokov. Jasne sa dohodli, že MMP nemôže financovať filmy samostatne a že štúdio podporí Marilyn v práci. Zmluva od nej požadovala, aby Marilyn počas nasledujúcich siedmich rokov nakrútila pre Century Fox štyri filmy. Za každý z nich mala dostať stotisíc dolárov a zástupcovia firmy Fox sa jej zaručili, že si môže sama vybrať projekt, režiséra a filmárov. Po každom kompletne dokončenom film pre firmu Fox mohla Marilyn potom nakrútiť jeden film pre svoju produkčnú spoločnosť MMP.

1956 – 1959: Uznanie od kritiky a manželstvo s Arthurom Millerom

Arthur Miller a Marilyn Monroe v deň ich svadby, 29. júna 1956 vo Westchester County.

Rok 1956 začal pre Marilyn Monroe správami o jej víťazstve nad 20th Century-Fox. Noviny, ktoré sa jej predtým za jej snaženie posmievali ju zrazu za to isté začali ospevovať. Týždenník Time ju nazval „prefíkanou podnikateľkou“ a americký časopis Look predpovedal, že táto výhra bude „pre nasledujúce roky príkladom toho, ako môže jednotlivec prekonať zdanlivú presilu“. V marci si herečka aj úradne zmenila meno na Marilyn Monroe. Jej vzťah s Millerom vyvolával negatívne odozvy zo strany médií. Napríklad americký bulvárny novinár a rozhlasový komentátor,Walter Winchell,o nej poznamenal, že „najznámejšia filmová blondínka Ameriky, je teraz miláčikom ľavicového intelektuála“. Civilný sobáš mali Monroe a Miller 29. júna 1956 vo Westchester County Court v meste White Plains v štáte New York, židovská svadba sa konala v dome ich agenta vo Waccabuc. Pri tomto sobáši Monroe konvertovala na židovskú vieru, čím vyprovokovala vládu v Egypte ku zákazu premietania všetkých jej filmov. Monroe vnímala Židov ako ľudí, ktorí prišli o svoju krajinu a chcela konvertovať, aby sa mohla stať súčasťou Millerovej rodiny. Viedol ju rabín Robert Goldberg a konvertovala dňa 1. júla 1956. Jej záujem o judaizmus bol limitovaný a sama sa označovala za „židovskú ateistku“. Po rozvode s Millerom sa neprejavovala ako veriaca, len si ponechala niektoré židovské náboženské predmety. Egypt po rozvode v roku 1961 svoj zákaz zasa zrušil. Médiá mali voči manželstvu hviezdy označovanej za sexuálny symbol s intelektuálom výhrady. V časopise Variety vyšla k tejto téme titulná strana o tom, že sú iba úzko spojení a „pripomínajú vzťah medzi dvoma guľami presýpacích hodín.“

Dramatická úloha Marilyn Monroe vo filme Autobusová zastávka (1956).

Dráma Autobusová zastávka, ktorá sa dostala do kín v auguste 1956, bol prvý film vyrobený podľa novej zmluvy s 20th Century-Fox. Hrá v ňom postavu krčmovej speváčky Chérie, ktorej sny o sláve komplikuje zamilovaný naivný kovboj. Úlohu nahovorila v južanskom akcente. Jej oblečenie a mejkap nezvýrazňujú jej pôvab tak, ako to bolo zvykom v jej predchádzajúcich filmoch a jej spev a tanec sú zámerne na priemernej úrovni. Napriek určitým pochybám o jej hereckých kvalitách a tomu, že Marilyn mala povesť problémovej herečky, sa výroby filmu ujal režisér z divadiel na Broadwayi Joshua Logan. Nakrúcanie sa uskutočnilo začiatkom roka 1956 v Idahu a v Arizone. Počas neho bola Marilyn Monroe ako vedúca MMP „technicky zodpovedná“ a príležitostne prijímala rozhodnutia o výrobe a Logan sa prispôsoboval jej chronickému meškaniu a prílišnému perfekcionizmu.

Skúsenosť s Marilyniným herectvom zmenila Loganov názor natoľko, že ju neskôr za jej schopnosť kombinovať dramatickú polohu s komediálnym herectvom prirovnal k Charliemu Chaplinovi. Film Autobusová zastávka dosiahol svojim ziskom 4,25 milióna dolárov komerčný úspech a bol priaznivo prijatý aj od kritikov. Magazín The Saturday Review of Literature napísal, že v tomto filme Monroe porušila koncepciu, podľa ktorej mala predávať len svoj pôvab a americký kritik Bosley Crowther vyhlásil, „aby všetci ľudia zostali vo svojich kreslách a pripravili sa na prekvapenie, lebo Marilyn Monroe sa nakoniec predsa len predstavila ako herečka.“ Za svoj herecký výkon vo filme získala Marilyn nomináciu na Zlatý glóbus.

Laurence Olivier a Marilyn Monroe na tlačovej konferencii pri ohlasovaní spoločného projektu, filmu Princ a tanečnica (1957).

V auguste 1956 Marilyn Monroe začala nakrúcať prvú nezávislú snímku v jej spoločnosti MMP. Film Princ a tanečnica bol vyrábaný v anglických Pinewood Studios. Bol napísaný podľa motívu hry The Sleeping Prince. Jej dej sa odohráva v období po roku 1910 medzi princom a tanečnicou. Na javisku tieto postavy hrali Laurence Olivier a Vivien Leigh. Hlavnú postavu hral Olivier aj vo filmovej verzii. Bol aj producentom a režisérom nakrúcania. Výrobu komplikovali spory medzi ním a Marilyn Monroe. Rozhneval ju svojim povýšeneckým vyhlásením, že všetko, čo od nej očakáva, je to, aby bola sexy a aby sa čo najviac približovala interpretácii, akú mala Vivien Leigh. Bol taktiež podráždený z neustálej prítomnosti a vedení od mentorky Pauly Strasbergovej.

Odplatou za povýšenecké správanie Oliviera boli neskoré príchody Monroe na nakrúcanie a problémy s jej spoluprácou. Komentovala to neskôr slovami, že „ak Laurence nerešpektuje svojich umelcov, ani on nemôže čakať že s ním oni budú ideálne spolupracovať.“ V tomto období zsa ačalo u nej stupňovať užívanie návykových látok. Počas nakrúcania otehotnela a následne aj potratila. Začala mať spory aj s Greeneom., ktlré boi o tom ,ako má spoločnosť MMP fungovať a či sa má stať ich spoločníkom aj Miller. Napriek ťažkostiam sa podarilo film podľa plánu do konca roka dokončiť. Jeho uvedenie sa stretlo so zmiešanými reakciami kritikov, u amerického publika si film obľubu nezískal. Európa ho prijala priaznivejšie, v Taliansku získala Donatellovho Dávida, vo Francúzsku Césara a v Spojenom kráľovstve mal nomináciu na cenu BAFTA.

Po návrate do Štátov na východné pobrežie, si Monroe vybrala 18-mesačnú pauzu od práce a viac sa sústredila na svoj manželský život. Striedavo s Millerom žili v apartmáne, ktorý mali na Manhattane a na farme z 18. storočia, ktorú si kúpili pri meste Roxbury v štáte Connecticut. Leto trávili na Long Islande v meste Amagansett. V polovici roka 1957 Marilyn otehotnela, no šlo o mimomaternicové tehotenstvo, ktoré muselo byť prerušené. O rok neskôr spontánne potratila. Jej gynekologické problémy boli zväčša spôsobované endometriózou, ochorením, ktoré utrpela počas svojho dospelého života. Spôsobovalo jej aj veľké menštruačné bolesti. Absolvovala preto niekoľko operácií a z dôvodu týchto bolestí si zmluvne vyžadovala počas dní, keď mala menštruáciu, pauzy v nakrúcaní. Vyskytovali sa aj špekulácie, že Monroe už v minulosti prekonala niekoľko umelých potratov a že nebezpečné potraty vykonané osobami bez riadneho lekárskeho vzdelania prispeli k jej neschopnosti udržať plod. Chýry o takýchto potratoch vznikaliina základe vyjadrení la Amy Greenejová, manžylka Miltona Greenea. Tieto tvrdenia neboli oficiálne potvrdené. Navyše ani správa z pitvy Marilyn Monroe nezaznamenáva žiadny dôkaz následkov po potratoch. Nakrátko bola Marilyn hospitalizovaná aj po predávkovaní barbiturátmi. Počas prestáky, kúpila Greeneov podiel v MMP. Vylúčila ho tým z podielnictva na firme. Riešila tým ich vzájomné spory a podozrenia z manipulácie, respektíve zo sprenevery peňazí spoločnosti.

Tony Curtis, Jack Lemmon a Marilyn Monroe vo Wilderovom filme Niekto to rád horúce (1959), za ktorý získala Zlatý glóbus.

V júli 1958 sa Marilyn Monroe vrátila do Hollywoodu, aby si s Jackom Lemmonom a Tonym Curtisom zahrala vo Wilderovej komédii Niekto to rád horúce. Napriek tomu, že Marilyn považovala filmovú úlohu Sugar Kane za ďalšiu „prihlúplu blondínku“, prijala ju kvôli Millerovmu povzbudeniu a po ponuke, že okrem svojej štandardnej odmeny získa aj desať percent výnosov z filmu. Ťažkosti, ktoré boli počas nakrúcania filmu prítomné, sa stali „legendárnymi“. Monroe si žiadala desiatky opakovaných záberov, nevedela si spomenúť na svoje texty a nesprávala sa podľa pokynov režiséra – Curtis to komentoval, že po toľkých opakovaniach mával v sebe takú nenávisť, že keď ju v nakrúcanom zábere bozkával, mal pocit, ako keby sa bozkával s Hitlerom. Monroe v súkromí prirovnávala produkciu k potápajúcej sa lodi a opisovala svoje spoluúčinkujúce hviezdy a režiséra slovami „[ale], prečo by som sa mala obávať, nemám žiadny falický symbol, ktorý by som mohla stratť“. Mnohé z problémov vyplynuli z konfliktu medzi ňou a Wilderom, ktorého ťažká povaha bola tiež povestná. Týkali sa hlavne toho, ako by mala hrať svoju postavu. Monroe rozhnevala Wildera tým, že ho žiadala o zmeny viacerých záberov, čím podľa neho zhoršila ich výsledný efekt. Hovoril, že mu vnucovaním svojich nápadov zámerne zničila mnohé jeho vopred pripravené scény.

Nakoniec bol Wilder aj tak s Monroe spokojný a vyhlásil: „Ktokoľvek si môže zapamätať texty, no potrebujete skutočného umelca, aby prišiel na nakrúcanie, nepoznal texty a napriek tomu poskytol výkon, aký urobila Marilyn!“ V marci 1959, potom, ako sa dostal film Niekto to rád horúce do kín, aj napriek produkčným problémom dosiahol veľký komerčný úspech a uznanie kritikov. Za herecký výkon vo filme získala Myrilyn Monroe Zlatý glóbus pre najlepšiu herečku a v časopise Variety ju nazvali „komediálnou herečkou, ktorá svoje umenie kombinuje so sexepílom a časovaním, ktoré sa jednoducho nedá poraziť“. Medzi najlepšie filmy všetkých čias snímku Niekto to rád horúce zaradili vo svojich hlasovania v BBC, ale aj Americký filmový inštitút, či britský filmový mesačník Sight & Sound.

1960 – 1962: Úpadok kariéry a osobné problémy

Yves Montand a Marilyn Monroe v hudobnej komédii Poď, budeme sa milovať! (1960), s ktorou súhlasila len preto, lebo potrebovala plniť zmluvu s 20th Century Fox.

Po nakrúcaní Niekto to rád horúce si Marilyn Monroe do konca roka 1959 dala pracovnú pauzu. Po nej sa vrátila do Hollywoodu, aby nakrútila hudobnú komédiu Poď, budeme sa milovať!. Komédia bola o herečke a o milionárovi, ktorý sa potom, ako ju videl účinkovať v satirickej veselohre do nej zamiloval. Jeho výrobu režíroval George Cukor. Miller k filmu prepísal pôvodný scenár, ktorý Marilyn považovala za príliš slabý. S nakrúcaním herečka súhlasila na základe potreby plnenia zmluvy, v ktorej sa zaviazala, že pre 20th Century Fox urobí štyri samostatné filmy. Produkcia snímky Poď, budeme sa milovať! mala zdržanie, lebo Marilyn často absentovala na nakrúcaní. Počas kampane k filmu sa tlačové médiá zmienili aj o ľúbostnej afére, ktorú mala Marilyn so svojim hereckým partnerom, francúzskym hercom a spevákom, Yvesom Montandom. Film Poď, budeme sa milovať! po svojom uvedení do kín v septembri 1960 nebol úspešný. Bosley Crowther o Monroe napísal, že „jej herecký prejav bol nešikovný a chýbala jej dynamika,jej predošlých výkonov.“ Herečka a bulvárna novinárka, Hedda Hoppero o filme napísala, že „bol najneotesanejším dielom, aký Marilyn dovtedy nakrútila“. Americký spisovateľ, herec a novinár, Truman Capote, loboval za to, aby Marilyn Monroe hrala Holly Golightlyovú v jeho filmovej adaptácii románu Raňajky u Tiffanyho, no po obavách producentov z možných problémov pri nakrúcaní,zahrala túto postavu Audrey Hepburno

Posledným kompletným filmom, ktorý Marilyn Monroe nakrútila, bola snímka Mustangy. Režíroval ju John Huston. Scenár k filmu napísal Arthur Miller. Chcel týmto svojim dielom zvýrazniť herečkine kvality v hraní dramatických postáv. Hrala v ňom čerstvo rozvedenú ženu, Roslyn, ktorá sa spriatelila s tromi staršími kovbojmi. V rolách kovbojov sa predstavili Clark Gable, Eli Wallach a Montgomery Clift. Filmovanie na púšti v Nevade medzi júlom až novembrom 1960 bolo znovu veľmi náročné. Marilynino štvorročné manželstvo s Millerom bolo v tomto období už v koncoch a spisovateľ mal nový pomer s fotografkou Inge Morathovou. Monroe sa nepozdávalo, že jej postava mala inšpiráciu v jej skutočnom živote a mala tiež pocit, že je vykreslená na nižšej úrovni, ako bolo bežné pre hlavné mužské herecké úlohy. Mala výhrady aj k tomu, že Miller často prepisoval scenár počas noci pred nakrúcaním. Jej zdravotný stav sa tiež zhoršoval. Mala bolesti zo žlčových kameňov a jej závislosť od psychotropných látok bola tak zjavná, že jej tvár museli upravovať mejkapom. Zároveň bývala malátna od užívania barbiturátov. V auguste museli pozastaviť nakrúcanie, aby sa mohla podrobiť drogovej detoxikácii na klinike v Los Angeles. Napriek problémom Huston poznamenal, že „keď Monroe hrala Roslyn, emócie nepredstierala. Tie boli reálne. Dokázala ich zo svojho vnútra vydolovať a priviesť ich do svojho vedomia.“

Estelle Winwood, Eli Wallach, Montgomery Clift, Marilyn Monroe a Clark Gable vo filme Mustangy. Bol to posledný kompletne nakrútený film, v ktorom úsčinkovala Monroe, ale aj Gable.

Krátko po filmovaní, v januári 1961, sa konal rýchly mexický rozvod, ktorým sa ukončilo manželstvo Marilyn Monroe a Arthura Millera.. Mustangy, ktoré sa do kín dostali v nasledujúcom mesiaci, nezaznamenali výraznejší komerčný úspech. Rozpačitá bola aj odozva filmovej kritiky. Vo Variety poukazovali na nevyvážené charaktery jeho postáv, Filmový kritik z The New York Times, Bosley Crowther, Marilynin výkon označil ako „prázdny a nedôveryhodný“ a dodal, že „bohužiaľ pre štruktúru filmu, bolo všetko stavané na Marilyn“. Neskôr sa ukázalo, že snímka bola posledným dielom, kde si zahrali dva americké sexsymboly Clark Gable a Marilyn Monroe. Napriek neúspechu v období vzniku film mal priaznivejšie hodnotenia kritík a filmových škôl v 21. storočí. Geoff Andrew z Britského filmového inštitútu ho označuje za klasiku, Hustonov žiak, Tony Tracy, opisuje herecký výkon Marilyn Monroe v tomto filme ako „najvyspelejšiu interpretáciu postavy v jej kariére“, a Geoffrey McNab z The Independent ju chváli za to, ako „mimoriadne“ predviedla Roslyninu „silu empatie.“ V auguste 2018 bola zverejnená nepoužitá nahá scéna z filmu Mustangy, v ktorej účinkujú Marilyn Monroe a Clark Gable.

Monroe počas nakrúcania Something's Got to Give. Často zo zdravotných dôvodov pri jeho výrobe absentovala. V júni 1962 ju preto producenti z 20th Century-Fox vyhodili. Bolo to dva mesiace pred jej smrťou.

Monroe mala byť aj hviezdou televíznej adaptácie na stanici NBC. Plánovali v nej realizovať Maughamovu poviedku Rain, no projekt sa nakoniec nekonal, lebo v televízii sa nevedeli prispôsobiť jej požiadavke, aby ju režíroval Lee Strasberg. Namiesto práce, Marilyn strávila prvý polrok 1961 riešením svojich zdravotných problémov. Prekonala chirurgický zákrok na endometriózu, vyoperovali jej žlčník, štyri týždne bola v nemocničnej starostlivosti, vrátane krátkej prestávky na psychiatrii, kde riešili jej depresie. Prvýkrát sa prihlásila na psychiatrickú kliniku Payne Whitney v New Yorku po návrhu psychiatričky Marianne Krisovej. Kris neskôr uviedla, že tento výber nemocnice bol chybou, lebo Monroe umiestnili na oddelenie určené pre ťažko duševne chorých ľudí s psychózami. Bola tam zamknutá v čalúnenej bunke, nemala možnosť pohybovať sa na vhodnejšom oddelení alebo dostať vychádzku. Po troch dňoch a po intervencii DiMaggia ju z nemocnice prepustili a premiestnili do Columbia University Medical Center, kde strávila ďalších 23 dní. V tomto období ju aj naďalej podporoval bývalý manžel, Joe DiMaggio, s ktorým sa obnovilo ich vzájomné priateľstvo. Po šiestich rokoch života na východnom pobreží sa Marilyn Monroe na jar 1961 presťahovala späť do Kalifornie. Niekoľko mesiacov mala vzťah s Frankom Sinatrom a začiatkom roka 1962 si kúpila dom v Brentwoode v západnej časti Los Angeles.

Pred publikum sa Marilyn Monroe vrátila na jar 1962. Prevzala si Zlatý glóbus za „World Film Favorite“ a začala robiť kamerové skúšky na re-make filmu My Favorite Wife (1940), ktorý mala pod názvom Something's Got to Give nakrútiť pre spoločnosť 20th Century Fox Na produkcii spolupracovala spoločnosť MMP. Režisérom bol George Cukor a s Marilyn v ňom účinkovala Cyd Charisse a Dean Martin. Niekoľko dní pred plánovaným nakrúcaním Marilyn dostala zápal prinosových dutín. Napriek lekárskym odporúčaniam na odloženie výrob, v spoločnosti Fox trvali na tom, aby výroba začala na konci apríla. Monroe bola počas nasledujúcich šiestich týždňov príliš chorá na t,o aby vedela pracovať. Napriek tomu, že jej stav potvrdili viacerí lekári, štúdio na ňu vyvíjalo verejný tlak a tvrdilo, že chorobu iba predstiera. Počas prestávky v nakrúcaní, dňa 19. mája na oslavách narodenín prezidenta Johna F. Kennedyho v newyorskej Madison Square Garde,n zaspievala oslávencovi pieseň „Happy Birthday“. Na tomto vystúpení, ktoré patrí tiež medzi legendárne, upútala pozornosť publika aj svojimi béžovými šatami. Šaty, ktoré mala pokryté ligotavými kamienkami, boli tak priliehavé, že nebolo potrebné mať veľa fantázie na to, aby si ju diváci vedeli predstaviť nahú. Monroe a Kennedy mali spoločných priateľov, ktorí ich spolu zoznámili. Hoci niekedy padli medzi nimi príležitostné sexuálne narážky, neexistujú nijaké dôkazy, že by mali spolu pomer. Cesta Monroe do New Yorku ešte viac zvýšila averziu 20th Century Fox voči jej osobe. Štúdio sa snažilo túto cestu zrušiť.

V nasledujúce nakrúcanej scéne v snímke Something's Got to Give Marilyn plávala nahá v bazéne. Aby zvýšili filmu atraktivitu u verejnosti, filmári pozvali na nakrúcanie scény fotografov. Snímky boli potom publikované v magazíne Life. Bolo to prvýkrát, čo taká veľká hviezda pózovala na vrchole svojej slávy nahá. Po tom, ako bolo znovu z dôvodu ochorenia Marilyn odložené na niekoľko dní nakrúcanie, v 20th Century Fox sa rozhodli, že si už nemôžu dovoliť zvyšovať náklady na tento film. Mali v tom čase starosti s narastajúcimi financiami a stratou kapitálu spoločnosti, ktorý vo veľkej miere vkladali do iného megaprojektu, filmu Kleopatra (1963). Dňa 7. júna štúdio vyhodilo Marilyn Monroe a zažalovalo ju za škodu 750-tisíc dolárov. Na nakrúcaní ju mala nahradiť Lee Remick, ale potom, čo Dean Martin odmietol natočiť film s niekým iným ako s Monroe, Fox žalovali aj jeho a zastavil výrobu filmu. Štúdio následne obvinilo Monroe zo zničenia výroby filmu, začalo o nej šíriť negatívnu reklamu, dokonca tvrdilo, že je mentálne narušená.

Netrvalo dlho a v 20th Century-Fox svoje rozhodnutia prehodnotili a v júni s herečkou obnovili rokovania o novom kontrakte. Počítali v ňom s opätovným spustením nakrúcania Something's Got to Give a s Marilyninou hlavnou úlohou v naplánovanej čiernej komédii What a Way to Go! (1964). Zmluvu podpísali ešte v tom lete. Aby si napravila verejnú reputáciu, Monroe sa zúčastnila viacerých reklamných akcií, vrátane rozhovorov pre časopisy Life a Cosmopolitan a prvýkrát sa dostala na titulku časopisu Vogue. Pre časopis Vogue Marilyn s fotografom Bertom Sternom nafotili dva sety fotografií jeden štandardný módny editoriál a druhý, v ktorom pózovala nahá. Vzniknuté akty vyšli po herečkinej smrti v knihe s titulom The Last Sitting. V posledných týždňoch svojho života Marilyn mala ešte naplánované, že bude nakrúcať biografický film o Jean Harlow.

Smrť

Titulná stránka novín New York Mirror zo 6. augusta 1962

Počas posledných mesiacov svojho života žila Monroe na adrese 12305 Fifth Helena Drive v štvrti Brentwood v Los Angeles. Dňa 4. augusta 1962 sa jej domáca, Eunice Murray, rozhodla, že v dome zostane na noc. Nad ránom 5. augusta sa však prebudila s pocitom, že v dome niečo nie je v poriadku. Hoci videla svetlo pod dverami spálne Marilyn Monroe, dvere boli zamknuté a herečka jej na klopanie neodpovedala. Zavolala preto jej psychiatrovi, Dr. Ralphovi Greensonovi, ktorý prišiel do domu krátko po zavolaní a do spálne vnikol oknom. V izbe našiel Marilyn Monroe mŕtvu ležať v posteli. Okolo 3:50 hodiny ráno prišiel lekár, Dr. Hyman Engelberg, ktorý oficiálne potvrdil jej úmrtie. O 04:25 jej smrť oznámili losangeleskej polícii.

Marilyn Monroe zomrela dňa 4. augusta 1962 niekedy medzi 20:30 – 22:30 hod. Toxikologickým vyšetrením sa potvrdila ako príčina smrti otrava barbiturátmi. V jej krvi bolo 8 miligramov na 100 mililitrov (mg%) chloralhydrátu, 4,5 mg% pentobarbitalu (Nembutal) a 13 mg% pentobarbitalu mala v pečeni. Vedľa postele mala prázdne nádoby od liekov. Možnosť, že sa Marilyn Monroe náhodne predávkovala, bola vylúčená, pretože dávky, ktoré sa nachádzali v jej tele, boli niekoľkokrát väčšie, ako je smrteľná dávka.

Krypta Marilyn Monroe na cintoríne Westwood Memorial Park vo Westwood Village

Na vyšetrovaní sa zúčastnil spolu s losangeleským koronerom aj tím, ktorý sa na expertnej úrovni zaoberal prevenciou samovrážd. Osobný lekár Marilyn Monroe poznamenal, že herečka „mávala záchvaty strachu a časté depresie“ spolu s „nepredvídateľne náhlymi zmenami nálad“. Okrem toho sa v minulosti veľmi pravdepodobne úmyselne niekoľkokrát predávkovala liekmi. Zástupca koronera, Thomas Noguchi, na základe týchto faktov a toho, že neboli zistené žiadne iné podozrivé skutočnosti, skonštatoval, že smrť bola veľmi pravdepodobným dôsledkom pokusu o samovraždu.

Marilyn Monroe bola medzinárodne známou populárnou hviezdou, a tak správa o jej náhlom úmrtí zaplnila titulné stránky novín v Spojených štátoch i v Európe. Lois Banner píše, že mesiac po tejto udalosti sa v Los Angeles zdvojnásobil počet samovrážd. Zároveň sa pridávaním nových správ zvyšoval záujem a vďaka tomu prudko stúpala predajnosť novín v regióne. V novinách Chicago Tribune písali o stovkách telefonátov od čitateľov, ktorí sa domáhali informácií o podrobnostiach ku smrti Marilyn Monroe.

Francúzsky básnik, grafik a filmár, Jean Cocteau, uviedol že Marilynina smrť „by mala byť strašidelnou lekciou pre všetkých, ktorých hlavné povolanie spočíva v špehovaní a trápení filmových hviezd“. Bývalý spoluúčinkojúci vo filme a ďalšia svetová hviezda, Laurence Olivier, herečku označil za „obeť prílišnej pozornosti a snahy o zháňaní senzácií“. Režisér filmu Autobusová zastávka, Joshua Logan, dodal, že Marilyn „nebola pripravená pre tento svet“. Pohreb Marilyn Monroe sa konal len v kruhu najbližších známych dňa 8. augusta na cintoríne Westwood Village Memorial Park Cemetery. Rozlúčku zariadil jej bývalý manžel, Joe DiMaggio, a obchodná manažérka, Inez Melson. Na uliciach okolo cintorína boli v tomto čase stovky prizerajúcich ľudí. Pozostatky Marilyn Monroe boli neskôr uložené do krypty č. 24 na Corridor of Memories.

Nasledujúce dekády po smrti Marilyn Monroe priniesli na túto tému rôzne konšpiračné teórie. Medziiným popierali samovraždu, tvrdili, že šlo o náhodné predávkovanie, či dokonca o vraždu predávkovaním liekmi. Do centra pozornosti sa dojmy o vražde dostali hlavne v roku 1973, kedy vyšla Mailerova životopisná kniha, Marilyn: A Biography. Tvrdenia v knihe získali takú váhu, že došlo k obnovenému detailnému vyšetrovaniu prípadu, ktoré viedol John Van de Kamp. Výsledkom pátrania bolo, že neboli zistené žiadne dôkazy o chybe vo vyšetrovaní z roku 1962. Napriek tomuto vyšetrovaniu konšpirácie pretrvávajú do súčasnosti a niektoré skupiny ľudí stále predpokladajú, že šlo o vraždu. V slovenskom umeleckom prostredí sa téme jej smrti venuje divadelná hra Milana Richtera Krátky nešťastný život Marilyn Monroe.

Filmová osobnosť a jej odozva

„Nikdy som nechápala, čo to znamená ten sexsymbol. Vždy som si myslela, že symboly sú veci, s ktorými sa dá napríklad aj štrngať. Problém je, že keď ste symbol, tak ste vlastne vec. Neznášam pocit, že by som mala byť vecou. Ak mám byť symbol niečoho, to by som radšej ten sex mala, než mať nejaké veci, symboly, ktoré ho majú prezentovať.“ Marilyn Monroe, interview pre časopis Life (1962)

Film Páni majú radšej blondínky (1953), je jedným z príkladov, v ktorom Marilyn hrá sexuálne atraktívnu, naivnú blondínku.

Spoločnosť 20th Century-Fox začala budovať hviezdny obraz o Marilyn Monroe so zámerom nahradiť ňou zapadajúcu hviezdu Betty Grableovej, ktorá bola považovaná za model blondínky 40. rokov 20. storočia. V 40. rokoch boli v popredí záujmu herečky, ktoré boli tvrdé a múdre typy žien, napríklad Katharine Hepburn či Barbara Stanwyck. Boli to filmové hviezdy, aké oslovovali v prevažne ťažkých vojnových časoch ženské publikum, ktoré dominovalo v návštevnosti kinosál. Monroe bola pre filmové štúdiá typom ženy, ktorá mala potenciál v novej dekáde prilákať do kín aj mužské publikum. Od začiatku svojej kariéry zohrávala významnú úlohu pri vytváraní tohto jej verejného obrazu a ku koncu svojej kariéry ho mala takmer úplne pod kontrolou. Monroe bola tou, kto vymyslel veľa z jej reklamných stratégií. Rada spolu s bulvárnymi novinármi, ako boli napríklad Sidney Skolsky a Louella Parsons, udržiavala a rozvíjala priateľstvá a živila klebety, ktoré podporovali a obohacovali jej verejný imidž. Okrem Grableovej ju často porovnávali s inou kultovou blondínou, filmovou hviezdou tridsiatych rokov Jean Harlowovou. Toto porovnanie vyvolala čiastočne Marilyn Monroe, ktorá označila Harlowovú za svoj idol z detstva. Chcela o nej nakrútiť životopisný film, dokonca si Harlowovej kaderníčku najala, aby sa starala o jej vlasy.

Prezentácia hereckého typu Marilyn Monroe bola zameraná na to, aby mala blond vlasy a spĺňala stereotypy spojené s týmto výzorom – patrí k nim istá dávka hlúposti, naivita, sexuálna dostupnosť a neprirodzené, štylizované prejavy správania. Vo svojich filmoch často hovorila dychtivým detinským hlasom, v dialógoch vyvolávala dojem, že je „od prírody nevinná a nevypočítateľná“, rada sa parodovala dvojzmyslami, ktoré dostali prezývku „monroeizmy“. Napríklad keď sa jej pýtal istý novinár, čo mala v roku 1949 na sebe, keď fotila akty, odpovedala, že si „zapla rádio“. Marilyn Monroe začínala svoju kariéru ako modelka fotografií v štýle pin-up. Medzi charakteristické znaky týchto modeliek, a teda aj Marilyn, patrila postava s výraznými bokmi, ideálne formovaná v tvare presýpacích hodín. Filmový znalec Richard Dyer písal, že pózy Marilyn Monroe boli často v uhloch záberov zámerne umiestnené tak, aby bola zobrazená silueta jej oblej postavy a jej zábery často vyzerali podobne ako výstrižky z reklamných časopisov. Pozornosť na svoju postavu pútala pri chôdzi aj svojim výrazným vlnením bokov, vďaka ktorému si vyslúžila prezývku „dievča s horizontálnou chôdzou“.

Oblečenie bolo tiež dôležitým faktorom, ktorý tvoril imidž Marilyn Monroe. Často to boli biele šaty zvýrazňujúce jej svetlý účes a pozornosť pútali aj tým, že odhaľovali maximum jej tela. Jej verejná prezentácia bola často nastavená na pútanie pozornosti predvedením šiat, ktoré odhaľovali jej telo, niekedy aj úmyselnými chybami v strihu, či v kvalite prevedenia, ktoré odhalili aj to, čo malo zostať pred očami verejnosti skryté. Príkladom môže byť, keď sa jej na jednej tlačovej konferencii roztrhlo jedno z ramienko ktorýédržal ona pleci jej šaty. V novinových príbehoch bola Marilyn opisovaná ako zosobnenie amerického sna, t. j. dievčaťa, ktoré sa z biedy v detstve prepracovala na hollywoodsku hviezdu. V štúdiových biografiách boli príbehy o čase, ktorý strávila v pestúnskej starostlivosti a v sirotincoch, preháňané a niekedy dopĺňané fiktívnymi udalosťami.

Marilyn Monroe pri príchode na oslavu narodenín spisovateľky a novinárky, Louely Parsonsovej, ktoré sa konali v nočnom klube Ciro v máji 1953.

Napriek tomu, že Marilynin filmový profil prihlúplej, sexuálne atraktívnej blondínky bol len starostlivo vytvorenou a živenou verejnou rolou, diváci a filmoví kritici verili, že je to skutočne ona a že ju v komédiách nehrala. Stalo sa to prekážkou v jej neskoršej kariére, keď chcela zmeniť svoj verejný imidž a presadzovať iné druhy úloh alebo byť rešpektovaná aj ako podnikateľka. Akademička Sarah Churchwell, ktorá pre svoju knihu študovala príbehy o Marilyn Monroe, uviedla:

„Najväčší mýtus o nej je, že bola hlúpa. Druhým mýtom je, že bola krehká. Tretím bolo, že nevedela hrať. Od hlúpej osoby mala ďaleko. Nemala síce dosiahnuté formálne vzdelanie a bola na to veľmi citlivá, no v skutočnosti bola veľmi inteligentná – a veľmi tvrdá. Tieto obe vlastnosti potrebovala, aby vedela bojovať so štúdiovým systémom Hollywoodu 50. rokov 20. storočia. Hlúpa blondína bola jej rola. Bola predsa herečkou. Takou dobrou herečkou, ktorú teraz nikto nepovažuje za nič iné, ako za to, čo nám na plátne predvádza.“

Lois Banner napísala, že Marilyn Monroe vo svojich filmoch a na verejných vystúpeniach často jemne parodovala svoje postavenie sexuálneho symbolu a že „postava Marilyn Monroe, ktorú vytvorila, bola skvelým archetypom, ktorý, v tradícii dvadsiateho storočia, stojí medzi Mae Westovou a Madonnou“. Samotná Monroe uviedla, že bola ovplyvnená Westovou, naučila sa „niekoľko trikov od nej, napríklad ten pocit smiechu alebo posmechu nad vlastnou sexualitou“. V 50. rokoch študovala komédiu v lekciách od pantomimistky a tanečníčky Lotte Goslarovej, ktorá sa preslávila komickými predstaveniami na pódiách a viedla ju aj pri nakrúcaniach filmov. Vo snímke Páni majú radšej blondínky, teda v jednom z tých filmov, kde hrá archetyp prihlúplej blondínky, je v scenári Marilyn Monroe veta: „Môžem byť šikovná, keď je to potrebné, ale muži to väčšinou nemajú radi“.

Richard Dyer hovoril, že profil imidžu Marilyn Monroe bol nastavený cielene pre mužské publikum. Vo svojich filmoch hrala dievča, ktoré bolo kompletne zladené s tým, čo si muži o ženách predstavujú. Filmový vedec Thomas Harris, ktorý analyzoval verejný obraz Marilyn v roku 1957, píše, že jej prakticky robotnícky pôvod a rozpadnutá rodina ju robila viac sexuálne prístupnou a „ideálnou kamarátkou“. Bola v kontraste s jej súčasníčkami, akou bola iná atraktívna blondína Grace Kelly s aristokratickým pôvodom, ktorá zaujala ako sofistikovaná ľudsky pre väčšinu mužského publika nedosiahnuteľná herečka.

Dyer tiež tvrdí, že meno Monroe sa stalo domácim synonymom pre sexualitu 50. rokov 20. storočia. Obraz o nej má byť situovaný do toku myšlienok o morálke a sexualite tejto dekády, práve tak ako boli v tejto dobe aktuálne freudovské myšlienky o sexe, Kinseyho správy (1953) a kniha The Feminine Mystique (1963) od Betty Friedanovej. Monroe sa verejnosti predstavila ako zraniteľná, akoby nevedela o svojom sexepíle. V kontraste k filmovému obrazu femme fatales, populárnych vo filmoch 40. rokov 20. storočia, bola Marilyn prvým sexuálnym symbolom, ktorý prezentoval prirodzenú sexualitu bez hrozieb. Donald Spoto tiež Marilyn Monroe označuje za zosobnený ideál amerického povojnového dievčaťa – jemnú, žiadúcu ženu, zbožňujúcu mužov, naivnú, bezvýhradne uctievajúcu sexualitu. Filmová kritička a feministka Molly Haskell k tomu dodáva, že Marilyn bola fikciou 50. rokov, ktorá nahovárala, že žena nemá sexuálne potreby, že je tu len na to, aby uspokojila, zlepšila potreby mužov. Súčasník Marilyn Monroe Norman Mailer píše, že „Marilyn budila dojem, že sex s inými môže byť ťažko dostupný a nebezpečný, no s ňou má chuť zmrzliny“, kým uGroucha Marxa je charakterizovaná ako „Mae West, Theda Bara a Bo Peep zbalené do jednej osoby“. Haskell v súvislosti s Marilyniným statusom sexsymbolu podotýka, že herečka bola menej populárna u ženského publika. Ženy sa s jej osobnosťou nevedeli identifikovať, no po jej smrti sa to zmenilo.

Marilyn Monroe v roku 1953 na reklamnom plagáte na šampón.

Dyer tvrdil, že platinová farba Marilyniných vlasov mala definovať jej výlučnú príslušnosť k bielej rase. Jej kariéra sa začínala v období, keď afroamerické hnutie za občianske práva bolo v plienkach. Lois Banner súhlasí, že trend blond herečiek môže mať rasový podtón, no v prípade Marilyn nesúhlasí s tým, že by ako osoba bola rasovo vyhranená – Joe DiMaggio bol Italoameričan a Arthur Miller mal židovský pôvod. Rasové motivácie spochybnila aj na fotografiách, napríklad v časopise Look v roku 1951 pózuje pri speve a sprevádza ju afroamerický jazzový hudobník a hlasový pedagóg, Phil Moore.

Marilyn Monroe bola vnímaná ako špecifická americká hviezda. V časopise Photoplay ju označili slovami „je taký známy národný fenomén ako hot dog, jablkový koláč či bejzbal“. Banner ju nazýva symbolom kombinácie obľuby a luxusu, „populuxe“. Jej radostný a očarujúci verejný obraz pomáhal národu vyrovnať sa s paranojou 50. rokov 20. storočia, ktorá vychádzala z hrozieb formujúcej sa studenej vojny, atómového konfliktu a z totalitného komunistického systému v Sovietskom zväze. Historička Fiona Handyside píše, že Francúzky si spojili Marilyninu bledú pokožku a svetlé vlasy s americkou modernosťou a s oslobodenými ženami, ktorých život sa odohráva na verejnosti. V svojom hodnotení americkej konzumnej kultúry napísala historička Laura Mulvey, že „ak mala Amerika exportovať demokraciu v pôvabe do zbedačenej povojnovej Európy, filmy by mohli byť označené za výkladné skrine tohto snaženia. Marilyn Monroe so všetkými jej americkými atribútmi a priamočiarou sexualitou, je jednoduchým príkladom, ako to úspešne zvládnuť v jedinom obraze. Od polovice 50. rokov bola Marilyn značkou pre bezstarostné okúzlenie. Bola ilúziou, že je k dispozícii pre každého, kto používa americkú kozmetiku, nylonky a peroxid vodíka.“

Z Marilyn Monroe profitovala spoločnosť 20th Century-Fox aj tým, že z jej popularity vybudovala imidž ďalším herečkám ako boli Jayne Mansfield a Sheree North. Aj iné štúdiá mali svoje klony Marilyn Monroe – v Universal Pictures ním bola Mamie Van Doren, v Columbia Pictures Kim Novak, v Rank Organisation zas napríklad Diana Dors.

Kultúrny odkaz Marilyn Monroe

Marilyn Monroe v roku 1953.

V publikácii The Guide to United States Popular Culture sa píše, že „ako ikona modernej americkej kultúry má Marilyn Monroe v popularite len málo konkurentov, medzi nimi sú asi iba Elvis Presley a Mickey Mouse ... žiadna iná hviezda nikdy nevzbudila tak širokú škálu emócií – od žiadostivosti k ľútosti, od závisti až po výčitky.“ Umelecká historička Gail Levin hovorí, že Monroe je „najfotografovanejšia osobnosť 20. storočia“, a Americký filmový inštitút (AFI) ju umiestnil ako šiestu ženu svojho zoznamu najväčších legiend americkej filmovej histórie. Smithsonov inštitút dal jej meno do zoznamu Stovky najvýraznejších Američanov všetkých čias a časopis Variety spolu s televíziou VH1 umiestnili Marilyn Monroe do prvej desiatky rebríčka najväčších populárnych kultúrnych ikon dvadsiateho storočia. O Marilyn boli napísané stovky kníh. Bola subjektom mnohých filmov, divadelných predstavení, opier a piesní a ovplyvnila umelcov a predstaviteľov zábavného priemyslu, ako napríklad Andyho Warhola a Madonnu. Marilyn bola tiež obchodnou tvárou. Jej obraz bol licencovaný na stovky produktov a jej tvár bola v reklamách aj nadnárodných korporácií a značiek, ako sú Max Factor, Chanel, Mercedes-Benz či Absolut Vodka.

Ľavý panel diela Marilyn Triptych od pop artového výtvarníka, Jamesa Gilla (1962).

Trvalá popularita spoločnosti Monroe je spojená s jej rozporuplným verejným imidžom. Na jednej strane zostáva symbolom sexu, ikonou krásy a jednou z najslávnejších hviezd klasickej hollywoodskej kinematografie. Na druhej strane sa spomína aj jej problematický súkromný život, nestabilné detstvo, boj za profesionálne uznanie, ako aj jej smrť a konšpiračné teórie, ktoré ju obklopovali. Písali o nej vedkyne a novinárky, zaujímajúce sa o otázky rodovej rovnosti a feminizmu. Boli medzi nimi Gloria Steinem, Jacqueline Rose, Molly Haskell, Sarah Churchwell, a Lois Banner. Niektoré, napríklad Steinem, ju považujú za obeť hollywoodskeho štúdiového systému. Iné, napríklad Haskell, Rose a Churchwell, dávajú dôraz na proaktívnu úlohu Marilyn Monroe na svojej kariére a na to, ako sa dokázala vypracovať na verejne uznávanú osobnosť.

Vzhľadom na kontrast medzi svojou hviezdnou kariérou a problémovým súkromným životom je Marilyn Monroe úzko spätá s rozsiahlymi diskusiami o moderných javoch, ako sú masmédiá, sláva a konzumná kultúra. Podľa akademičky Susanne Hamschovej má Monroe naďalej význam pre prebiehajúce diskusie o modernej spoločnosti a „nikdy nie je situovaná v jednom čase či na jednom mieste“, ale stala sa „odrazovou plochou, na ktorej staviame príbeh o vplyve americkej kultúry“ a „figuruje ako kultúrny typ, ktorým možno reprodukovať, transformovať nové kontexty prijaté od iných ľudí“. Podobne aj Banner nazýva Monroe „večným príkladom,“ „ktorý sa v každej generácii znovu objaví... v jej vlastných špecifikáciách“.

Zatiaľ čo Monroe zostáva kultúrnou ikonou, kritici sa nezhodujú na jej význame v polohe herečky. Filmový kritik David Thomson nazýva jej filmové dielo „nepodstatným“. Iná kritička Pauline Kael ide ďalej, keď hovorí, že Marilyn Monroe nevedela hrať, ale radšej „využívala svoj nedostatok hereckých zručností pre zábavu verejnosti. Mala vôľu, či skôr zúfalú odvahu vložiť vplyvy pin-up [nazývané aj „cheesecake“] do herectva a naopak. Robila to, čo iným dobrý vkus nedovolil robiť.“ V kontraste s týmito hodnoteniami anglický spisovateľ a filmový kritik Peter Bradshaw píše, že Marilyn bola talentovaná komediálna herečka, ktorá „pochopila, ako má komédia dosiahnuť svoj efekt“. Americký filmový kritik, historik, novinár, scenárista a spisovateľ Roger Ebert napísal že „excentrické a neurotické stavy Marilyn Monroe pri nakrúcaní sa stali notoricky známymi, no štúdiá ju aj tak brali, napriek tomu, že by iné jej kolegyne boli po takýchto problémoch dávno beznádejne na čiernej listine. Bolo to preto, lebo to, čo sa dostalo na plátno, bolo nakoniec zázrakom.“ Podobne aj Jonathan Rosenbaum povedal, že „jemne narušila svoj sexistický základ“ a že „ťažko bolo pre niekoho pochopiť jej bystrosť a hereckú inteligenciu. Bolo to zakorenené v dobách ideológie, ktorá tvrdila, že tie najatraktívnejšie (super) ženy nemôžu byť múdre.“

Filmografia

• Dangerous Years (1947) Nebezpečné roky
• Scudda Hoo! Scudda Hay! (1948), film neskôr premenovaný na Summer Lightning Letná búrka
• Ladies of Chorus (1949) Zboristky
• Love Happy (1949) Šťastlivo zaľúbení
• A Ticket to Tomahawk (1950) Cestovný lístok do Tomahawku
• The Asphalt Jungle (1950) Asfaltová džungľa
• The Fireball (1950) Guľový blesk
• All abou Eve (1950) Všetko o Eve
• Right Cross (1950) Pravý hák
• Home Town Story (1951) Príbeh z rodného mesta
• As Young as You Feel (1951) Taký mladý, ako sa cítiš
• Love Nest (1951) Hniezdo lásky
• Lets Make it Legal (1951) Urobme to legálne
• Clash By Night (1952) V osídlach noci
• We are Not Married (1952) Nie sme zosobášení
• Dont Bother to Knock (1952) Neobťažuj sa klopať
• Monkey Business (1952) Omladzovací prostriedok
• O. Henrys Full House (1952) Vianočný darček
• Niagara (1953)
• Gentleman Prefer Blondes (1953) Páni majú radšej blondínky
• How to Marry a Millionaire (1953) Ako sa vydať za milionára?
• River of No Return (1954) Rieka bez návratu
• Theres No Business Like Show Business (1954) Niet nad show business
• The Seven Year Itch (1955) Slamený vdovec
• Bus Stop (1956) Autobusová zastávka
• The Prince and the Showgirl (1957) Princ a tanečnica
• Some Like it Hot (1959) Niekto to rád horúce
• Lets Make Love (1960) Milujme sa!
• The Misfits (1961) Mustangy
• Somethings Got to Give (1962) Niečo musí povoliť

Nominácie a ocenenia

Jej meno na chodníku slávy v Hollywoode

• 1951 – Henrietta Award: Najvýraznejšia nová tvár
• 1952 – Photoplay Award Najrýchlejšia stúpajúca hviezda
• 1952 – Photoplay Award: Špeciálna cena
• 1952 – Look American Magazine Award: Najkrajšia nová ženská tvár vo filme
• 1953 – Zlatý glóbus: Najobľúbenejšia herečka
• 1953 – Playboy: Sweetheart of the Month
• 1953 – Photoplay Award: Najpopulárnejšia herečka roku
• 1954 – Photoplay Award: Najlepšia herečka zo snímky Muži majú radšej blondínky a Ako sa vydať za milionára
• 1956 – BAFTA Film Award: nominácia v kategórii najlepšej zahraničnej herečky za snímku Slamený vdovec
• 1956 – Zlatý glóbus: nominácia v kategórii za najlepšiu herečku v muzikáli Autobusová zastávka
• 1958 – BAFTA: nominácia v kategórii najlepšej zahraničnej herečky za snímku Princ a tanečnica
• 1958 – David di Donatello Award (Taliansko): najlepšia zahraničná herečka za snímku Princ a tanečnica
• 1959 – Crystal Star Award (Francúzsko): najlepšia zahraničná herečka za snímku Princ a tanečnica

Referencie

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Marilyn Monroe na anglickej Wikipédii.

Zdroje

• BANNER, Lois. Marilyn: The Passion and the Paradox. [s.l.] : Bloomsbury, 2012. ISBN 978-1-4088-3133-5.
• BELTON, John. American Cinema, American Culture. [s.l.] : McGraw Hill, 2005. ISBN 978-0-07-288627-6.
• CHAPMAN, Gary. The Guide to United States Popular Culture. [s.l.] : University of Wisconsin Press, 2001. ISBN 978-0-87972-821-2. Marilyn Monroe.
• CHURCHWELL, Sarah. The Many Lives of Marilyn Monroe. [s.l.] : Granta Books, 2004. ISBN 978-0-312-42565-4.
• DYER, Richard. Stardom: Industry of Desire. [s.l.] : Routledge, 1991. ISBN 978-0-415-05217-7. Charisma.
• DYER, Richard. Heavenly Bodies: Film Stars and Society. [s.l.] : Routledge, 1986. ISBN 0-415-31026-1.
• Illustrated Who's Who of the Cinema. [s.l.] : Macmillan, 1983. ISBN 0-02-923450-6.
• HALL, Susan G.. American Icons: An Encyclopedia of the People, Places, and Things that Have Shaped Our Culture. [s.l.] : Greenwood Publishing Group, 2006. ISBN 978-0-275-98429-8.
• HAMSCHA, Susanne. ConFiguring America: Iconic Figures, Visuality, and the American Identity. [s.l.] : Intellect, 2013. ISBN 978-1-84150-635-7. Thirty Are Better Than One: Marilyn Monroe and the Performance of Americanness.
• HANDYSIDE, Fiona. Let's Make Love: Whiteness, Cleanliness and Sexuality in the French Reception of Marilyn Monroe. European Journal of Cultural Studies, August 2010, s. 1 – 16. Dostupné online. DOI: 10.1177/1367549410363198.
• HARRIS, Thomas. Stardom: Industry of Desire. [s.l.] : Routledge, 1991. ISBN 978-0-415-05217-7. The Building of Popular Images: Grace Kelly and Marilyn Monroe.
• HASKELL, Molly. Star Texts: Image and Performance in Film and Television. [s.l.] : Wayne State University Press, 1991. ISBN 0-8143-2312-X. From Reverence to Rape: The Treatment of Women in the Movies.
• LEAMING, Barbara. Marilyn Monroe. [s.l.] : Three Rivers Press, 1998. ISBN 0-609-80553-3.
• LEV, Peter. Twentieth-Century Fox: The Zanuck–Skouras Years, 1935–1965. [s.l.] : University of Texas Press, 2013. ISBN 978-0-292-74447-9.
• MARCUS, Daniel. Happy Days and Wonder Years: The Fifties and Sixties in Contemporary Popular Culture. [s.l.] : Rutgers University Press, 2004. ISBN 978-0-8135-3391-9.
• MEYERS, Jeffrey. The Genius and the Goddess: Arthur Miller and Marilyn Monroe. [s.l.] : University of Illinois Press, 2010. ISBN 978-0-252-03544-9.
• MIRACLE, Berniece Baker; MIRACLE, Mona Rae. My Sister Marilyn. [s.l.] : Algonquin Books, 1994. ISBN 0-595-27671-7.
• MONROE, Marilyn. Fragments: Poems, Intimate Notes, Letters. [s.l.] : Farrar, Straus and Giroux, 2010.
• RIESE, Randall; HITCHENS, Neal. The Unabridged Marilyn. [s.l.] : Corgi Books, 1988. ISBN 978-0-552-99308-1.
• ROLLYSON, Carl. Marilyn Monroe Day by Day: A Timeline of People, Places and Events. [s.l.] : Rowman and Littlefield, 2014. ISBN 978-1-4422-3079-8.
• ROSE, Jacqueline. Women in Dark Times. [s.l.] : Bloomsbury, 2014. ISBN 978-1-4088-4540-0.
• SOLOMON, Aubrey. Twentieth Century-Fox: A Corporate and Financial History. [s.l.] : Scarecrow Press, 1988. ISBN 978-0-8108-4244-1.
• SOLOMON, Matthew. Larger Than Life: Movie Stars of the 1950s. [s.l.] : Rutgers University Press, 2010. ISBN 978-0-8135-4766-4. Reflexivity and Metaperformance: Marilyn Monroe, Jayne Mansfield, and Kim Novak.
• SPOTO, Donald. Marilyn Monroe: The Biography. [s.l.] : Cooper Square Press, 2001. ISBN 978-0-8154-1183-3.
• STEINEM, Gloria; BARRIS, George. Marilyn. [s.l.] : Victor Gollancz Ltd, 1987. ISBN 0-575-03945-0.
• SUMMERS, Anthony. Goddess: The Secret Lives of Marilyn Monroe. [s.l.] : Victor Gollancz Ltd, 1985. ISBN 978-0-575-03641-3.
• TRACY, Tony. John Huston: Essays on a Restless Director. [s.l.] : McFarland, 2010. ISBN 978-0-7864-5853-0.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Marilyn Monroe

Externé odkazy

• Marilyn Monroe v Internet Movie Database (po anglicky)
• Marilyn Monroe v Česko-Slovenskej filmovej databáze
• www.marilynmonroe.com Oficiálna stránka (po anglicky)
• Marilyn Monroe - The TIME 100 People of the Century Archivované 2008-09-14 na Wayback Machine (po anglicky)