Masaker v Kľakovskej doline
Masaker v Kľakovskej doline (iné názvy: masaker v Ostrom Grúni a Kľaku, Krvavá nedeľa) sa odohral v nedeľu 21. januára 1945. Nemecké nacistické ozbrojené zložky v spolupráci so slovenskými kolaborantmi pri ňom zavraždili celkovo 148 obyvateľov obcí Ostrý Grúň a Kľak a obe obce následne vypálili. Tieto udalosti sú hoci nie do množstva obetí, ale spôsobom vykonania považované za najbrutálnejší vojnový zločin spáchaný na území Slovenska.[1]
Predohra upraviť
Po potlačení Slovenského národného povstania nadobudol slovenský protifašistický ozbrojený odpor charakter partizánskeho spôsobu boja a jeho ohniská sa presunuli hlavne do podhorských oblastí stredného a východného Slovenska. Viaceré podhorské obce sa stali významným oporným bodom partizánskeho hnutia a ich obyvatelia poskytovali partizánom rozsiahlu podporu, za čo sa však často stávali cieľom represálií zo strany nacistov. Podobne to bolo aj v pohorí Vtáčnik,
V decembri 1944 už bolo partizánske hnutie v pohorí rozvinuté. Okrem Hornonitrianskej partizánskej brigády tu začala pôsobiť partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku. Brigáde nevyšiel presun na Moravu a tak došlo k jej návratu do pohoria, kde sa spojila s ďalšími svojimi skupinami, ktoré sa prechodu nezúčastnili.. V priebehu decembra sa v pohorí Vtáčnik po ťažkých bojoch konsolidoval a aj zväzok Jána Žižku z Trocnova (veliteľ Teodor Pohla). Pôsobili tu aj dva oddiely partizánskej brigády Boženko, ktorá sa koncom decembra 1944 na príkaz nadriadeného štábu partizánskeho hnutia rozrástla o 600 Turkestancov z 1. Východomoslimského (turkestánsky) SS pluku. Celý turkestánsky SS pluk prešiel aj so svojim štábom k partizánom . V priestore pôsobil aj samostatný partizánsky oddiel Vorošilov.[2]
Z pohoria Vráčnik sa stala partizánska oblasť zahŕňajúca najmä Kľakovskú dolinu (obce Ostrý Grúň a Kľak) a susednú Prochotskú dolinu (obec Prochot), ktorých obyvatelia sa celkom primkli k partizánom. Doliny sa stali partízánskymi základňami, kde mali v rukách moc Revolučné národné výbory. Nevýhodou partizánskych skupín bolo, že aj napriek rokovaniam o rozdelení oblastí pôsobnosti k žiadneho dohode nedošlo. Medzi veliteľmi brigády Nálepka a zväzku Jána Žižku dochádzalo k nezhodám.
Významným partizánskym informátorom sa stal učiteľ z Kľaku Ján Zaťko. Zaťko ako miestny veliteľ Hlinkovej gardy sa mohol voľne pohybovať a v rámci svojich aktivít získal mimo iného aj informácie o 12-16 nemeckých transportoch. Spolupracoval však iba s brigádou kpt. Jána Nálepku a keď sa voči nemu chystali zakročiť partizáni z brigády Jána Žižku, bol okamžite ukrytý do bezpečia.
Velenie brigády kpt. Nálepku dôrazne dbalo o dobré vzťahy s miestnym obyvateľstvom v Kľakovskej doline, ktoré bolo zase spokojné, lebo partizáni za stravu včas platili. Podobne sa v obci Prochot choval aj oddiel Thälman, ktorý pôvodne patril pod brigádu kpt. Jána Nálepku Zabezpečovanie potrieb partizánov však pre obce znamenalo veľkú záťaž a napokon viedlo aj ku nemeckým represiálm voči miestnym obyvateľom
Nemecké protipartizánske aktivity upraviť
Situáciu partizánov v pohorí Vtáčník komplikovala prítomnosť miestnych etnických Nemcov žijúcich v niektorých obciach. Poznamenali ju aj udalosti v zo septembra 1944, keď bolo niekoľko stoviek nemeckých obyvateľov blízkych dedín Píla a Veľké Pole partizánmi zaistených a odtransportovaných vlakom do Banskej Štiavnice, kde bolo v noci z 26. na 27. septembra 83 z nich zavraždených. [3] Vzťahy medzi nemeckým obyvateľstvom týchto obcí, ktoré patrili k tzv. Hauerlandu a obyvateľmi obcí v susednej doline Ostrý Grúň a Kľak sa ešte zhoršili, keď Einsatzkommando 14 od 8. do 24. decembra 1944 zavraždilo v tomto priestore bez vynesenia rozsudku 31 osôb, ktoré podozrievali z finančnej podpory Slovenského národného povstania, z organizovania zbrojnej výroby a pokračujúceho napomáhania partizánskeho hnutia. Pri obci Veľké Pole popravili 15 osôb, ktoré našli smrť v dvoch hromadných hroboch a pri obci Píla 16 osôb, ktoré zahrabali do štyroch masových hrobov.[4]
Po zatlačení povstania do hôr zamerali nemecké okupačné orgány svoju pozornosť.na pohorie Vtáčnik. Prvá protipartizánska akcia jednotky Abwehrgruppe 218, tiež známa pod krycím menom Edelweiss sa uskutočnila už na konci novembra 1944. V polovici decembra 1944 prišla do obce Prochot nemecká jednotka. Partizáni z oddielov Savenka a Thälman sa stiahli za obec a zaujali obranu. K boju napokon nedošlo a Nemci zajali akurát vládneho splnomocnenca v obci, ktorého po vypočúvaní prepustila. Ten sa vrátil do obce a o všetkom poinformoval partizánov. Ukázalo sa, že Nemci majú fotografie veliteľa brigády brigády kpt. Jána Nálepku a jeho komisára.
Po tejto skúsenosti prepadli partizáni uspokojenu., Začali predpokladať, že sa Nemci voči partizánom Prochotskej doline k žiadnej vážnejšej akcii neodvážia. Šlo však o mylný predpoklad. Velenie jednotky Edelweiss vyčkávalo a zbieralo potrebné spravodajské informácie o svojom protivníkovi v pohorí.
O niečo neskôr sa v obci Kľak objavili štytia muži. Jeden z nich Milan Vričan, bol niekdajší člen brigády kpt. Jána Nálepku. Spolubojovníkov presvedčil, že on a ďalší traja, ktorí s ním prišli, utiekli zo zajatia. Pobudli medzi partizánmi desať dní a dokonca ich aj fotili. No jedného dňa zmizli, na čo sa okamžite prišlo.
Prvý nemecký úder prišiel v noci z 3. na 4. januára 1945 a bol vedený proti obci Prochot. Jednotka Edelweiss zaútočila z dvoch smerov, od Handlovej a od Hornej Ždane. Cez les postupujúci príslušníci Heimatschutzu sa síce dostali do prestrelky s partizánmi od Jána Žižku, no ani to útok nezmarilo. Rusky hovoriaci príslušníci Edelweissu šli priamo do dediny a hlasno sa bavili. To oklamalo strážneho, ktorý ich pokladal za sovietskych partizánov. Partizáni z oddielov Savenka a Thälman, ktorí spali po domoch, boli natoľko prekvapení, že sa nedokázali účinne brániť no mnohým sa podarilo z obce uniknúť. Oddiel Savenka mal 5 mŕtvych a dvoch ranených. Do zajatia padol aj komisár oddielu Bogdan a ďalší partizán. Do zajatia padla aj ošetrovteľka Margita Dubéciová. Oddiel Thälmann mal väčšie straty. Mal 4 mŕtvych a niekoľko ďalších partizánov vrátane dvoch žien padlo do zajatia. Slovenskí príslušníci Edelweissu označili partizánov, ktorí sa pokúšali vydávať sa za obyvateľov. Udali aj obyvateľov, ktorí partizánom pomáhali. Z obce bolo odvlečených celkovo 45 mužov, ktorí nestihli ujsť. Príslušníci Heimatschutzu obec vyrabovali. Vyrabovanie obce znamenalo pre partizánov citeľnú ranu, nakoľko znemožnilo ich zásobovanie z domácich zdrojov. Narušil sa aj vzťah prochotských žien voči partizánom, nakoľko ich začali obviňovať z nešťastia,[2]
Dňa 18. januára 1945 podnikli Nemci prieskum, Do Kľakovskej doliny prenikli dva tanky a dva transportéry. Došlo ku prestrelke s partizánmi. najskôr s trojicou partizánov, v ktorej bol aj komisár brigády kpt. Jána Nálepku a jeho pobočník. Trojica šla do Ostrého Grúňa a náhle ich zaskočil jeden transportér. Nemecký prieskum pokračoval ďalej po ceste z Ostrého Grúňa do Kľaku a o niečo neskôr sa dostal do prestrelky so šesťčlennou partizánskou hliadkou.
Po prieskumej akcii mali partizáni niekoľko ranených a jedného mŕtveho. Nemci straty neutrpeli. Do dediny Kľak už prieskum nepokračoval, ale jeden z tankov vystrelil proti obci. Zasiahol jeden dom, v ktorom utrpela vážne zranenie Pavlína Pavlíková. Prieskum Nemcom povrdil prítomnosť partizánov v oblasti. [2]
Plánovaný prepad mala uskutočniť kompletná jednotka Edelweiss v počte takmer 300 mužov. Hlavným veliteľom jednotky bol SS-Sturmbannführer Erwein von Thun-Hohenstein. Jej 120 člennému slovenskému oddielu velil slovenský kolaborant kpt. Ladislav Nižňanský, Akcie sa mali zúčastniť aj malá pomocná jednotka Waffen-SS s obrnenými transportérmi a samohybnými delami a takmer 100 členný oddiel Heimatschutz – nemeckej domobrany, zloženej z nemeckých obyvateľov blízkych dedín Píla a Veľké Pole. Väčšina obyvateľov týchto dedín bola nemeckej národnosti a s nacistickými ozbrojenými zložkami už dávnejšie úplne otvorene kolaborovala, pričom sami už predtým vyzývali na výpad proti partizánskym dedinám v Kľakovskej doline.
O dva dni nato v sobotu 20. januára 1945 večer obdržal veliteľ brigády kpt. Jána Nálepku Michal Sečánsky správu o chystanej nemeckej trestnej výprave do Kľakovskej doliny. Správu získal Ján Zaťko a do obce ju poslal po sestrách Kotrlových. Práve toho istého dňa prešla brigáda spod podriadenosti Štábu partizánskeho hnutia pri Vojenskej rade 1. Ukrajinského frontu do podriadenosti rovnakého orgánu ale pri 4. Ukrajinskom fronte. Brigáda mala v daný moment 113 členov a tomu zodpovedala aj obmedzená výzbroj. Susedné jednotky boli početnejšie, no na základe rozkazov nadriadených štábov sa práve chystali zmeniť operačnú oblasť. Po krátkej porade preto padlo rozhodnutie opustiť Kľakovskú dolinu.
Partizáni Sečánskeho opustili Kľak, len v osade Včelín zostala skupina, ktorá mala brániť ďalšiemu postupu Nemcov. Hlbšie do lesov sa stiahol oddiel Vorošilov, ktorý mal 40 členov. Oddiel Bohdan Chmeľmickyj z brigády Boženko kompletne opustil Vtáčnik. Pred svitaním opustili priestor Kľaku aj poslední partizáni brigády Jána Žizku z Trocnova, ktorej odchod do Uhrovskej doliny jej štáb urýchlil. [2]
Nikto nevedel, že Edelweiss plánuje vyhladzovaciu operáciu a pre krátkosť času tak nedokázali urobiť všetky opatrenia, aby neohrozili obyvateľov. Ústupom do hôr sa rozhodli nepostaviť sa na odpor početnej a dobre vyzbrojenej presile a vyhnúť sa bojom priamo v dedinách mylne sa domnievajúc, že tým nevystavia obyvateľov obcí nebezpečenstvu.
Priebeh masakra upraviť
V nedeľu 21. januára 1945 skoro ráno sa nacisti na nákladných autách a obrnených transportéroch presunuli na zhromaždisko za dedinou Hrabičov, odkiaľ sa začali presúvať k susednému Ostrému Grúňu. Časť jednotky Edelweiss spolu s oddielmi Heimatschutz najprv od lesov obkľúčila dedinu, aby z nej nikto nemohol uniknúť, zvyšok jednotky následne postupoval priamo do nej. Nemci začali v Ostrom Grúni prepadávať jeden dom za druhým a vyháňať z nich civilné obyvateľstvo, ktoré začali zhromažďovať na dvore miestneho obyvateľa Izidora Debnára. Ten patril spolu so svojou rodinou k prvým obetiam masakry, ktorá nasledovala. U Debnára v dome, v izbe, v kuchyni a na dvore nacisti povraždili celkovo 64 civilistov, vrátane 26 žien a 12 detí, pričom najmladšia obeť mala iba 14 mesiacov. Masaker prežilo iba 9 obyvateľov obce, vrátane 13-ročného Debnárovho syna Františka, či 10-ročnej Anny Novákovej. Tí prežili len náhodou, tým že sa vyhli paľbe vrahov a smrteľným zraneniam pod telami ďalších obetí. Po vykonaní vrážd dom s obeťami páchatelia podpálili a presunuli sa k obci Kľak.
Najprv vstúpili do dolnej časti dediny, nazývanej Nový Kľak. Tu už nezačali obyvateľov zhromažďovať na jednom mieste, ale strieľali ich na mieste, kde ich zastihli – na uliciach, dvoroch, či priamo v domovoch. V Novom Kľaku tak boli vyvraždení s výnimkou jediného človeka, ktorý so zraneniami prežil, všetci obyvatelia, celkovo 84 ľudí, vrátane 16 žien a 36 detí. Najmladšími obeťami boli dve troj a päť mesačné nemluvňatá. Medzi prvé obete masakru v Novom Kľaku patrila rodina Kotrlová. V ich dome, ktorý sa nachádzal na začiatku dediny, bola zavraždená Karolína Kotrlová, jej všetkých 6 detí a trojmesačná vnučka. V dome zavraždili aj manželku miestneho horára Helenu Rettingerovú, ktorá bola navyše v siedmom mesiaci tehotenstva.
Vo vyššie položenej časti obce, v Hornom Kľaku, sa nacisti rozhodli zhromaždiť zvyšných obyvateľov na voľné priestranstvo pred miestnou školou a kaplnkou a hromadne ich popraviť guľometmi. Ešte pred tým našli v jednom z domov mladého zraneného partizána, ktorého vyvliekli von a pred očami vydesených obyvateľov ho brutálne mučili a nakoniec zavraždili. Brutálne zavraždení boli aj dvaja ďalší partizáni (vrátane partizánskeho komisára Jána Jakaba), ktorí sa kvôli zraneniam utrpeným pri prestrelke z 18. januára nemohli stiahnuť do hôr a ostali sa ukrývať v dedine. Následne sa chystali postrieľať aj zvyšných obyvateľov Kľaku, keď prišla do obce motospojka, ktorá doručila veliteľom trestnej výpravy telegram. Po prevzatí a prečítaní telegramu nacisti upustili od ďalšieho vraždenia, obyvateľov rozohnali a Kľak následne vyrabovali a kompletne vypálili. Nie je presne známe, čo stálo v dotyčnom telegrame a prečo nacisti vraždenie ukončili, no predpokladá sa, že správy o brutálnych masakroch v Kľakovskej doline sa začali rýchlo šíriť medzi verejnosťou po celom Slovensku a nemecké velenie sa obávalo, že by sa celá vec mohla obrátiť proti nim.
Nasledujúci deň po masakroch a vyhnaní preživších obyvateľov sa nacisti rozhodli celú Kľakovskú dolinu uzavrieť, pričom obyvateľom doliny v nižšie položených dedinách Hrabičov, Prochot a Župkov prikázali vysťahovať sa. 24. januára 1945 vtrhli už do vyľudnenej Kľakovskej doliny opäť a všetky spomínané dediny vypálili, pričom sa vrátili aj do Ostrého Grúňa, kde vypálili zvyšných 112 obytných domov, ako aj všetky samoty a senníky ostávajúce v doline. Až do oslobodenia mali všetci civilní obyvatelia do celého údolia zakázaný vstup.
Následky upraviť
Celkovo si nacistický masaker z 21. januára 1945 vyžiadal v dedinách Ostrý Grúň a Kľak 148 civilných obetí, z toho 48 detí vo veku do 18 rokov. Pri akcii boli v Kľaku zavraždení aj spomínaní 3 partizáni. Celkovo bolo vypálených 132 obytných domov a hospodárskych stavísk v Kľaku, v Ostrom Grúni úplne zničili 112 a čiastočne 5 obytných domov, 78 hospodárskych stavísk vypálili úplne a 22 čiastočne. Hoci boli zničené dediny niekoľko mesiacov vyľudnené, po vojne začali byť obnovované a veľká časť preživších obyvateľov sa do nich vrátila.
Mnohí členovia jednotky Edelweiss sa s koncom vojny pokúsili ujsť na západ s cieľom vzdať sa Američanom, väčšina ale nakoniec skončila v sovietskom zajatí, vrátane jej ústredného veliteľa a podľa všetkého hlavného zodpovedného za masaker v Kľakovskej doline – E. von Thun-Hohensteina. Ten bol 18. januára 1946 sovietskym vojenským súdom odsúdený na smrť a následne 12. februára popravený zastrelením.[5] Veliteľ 120-členného slovenského oddielu Edelweiss L. Nižňanský ušiel do zahraničia a v roku 1962 bol Krajským súdom v Banskej Bystrici v neprítomnosti odsúdený na trest smrti. V tomto procese bolo súdených aj 13 ďalších členov slovenského oddielu Edelweiss, tí dostali trest odňatia slobody v trvaní od päť do pätnásť rokov.[6] Ako sa neskôr zistilo, L. Nižňanský žil v Nemecku a slovenské úrady začali vyvíjať snahu o jeho vydanie na Slovensko. Hoci bol 16. januára 2004 nemeckými úradmi zadržaný, Mníchovský Krajinský súd ho 19. decembra 2005 zbavil viny s tým, že jeho aktívnu účasť na masakroch už nie je možné dokázať.[7] Nižňanský tak zomrel nepotrestaný 23. decembra 2011.
Obyvateľstvo nemeckej národnosti obcí Píla a Veľké Pole, ktorého príslušníci napomáhali pri masakre v Kľakovskej doline, bolo v rámci Benešových dekrétov po vojne vysťahované do Nemecka. Do týchto obcí sa následne presídlila časť obyvateľov dedín z Kľakovskej doliny, ktorým boli zničené obydlia a majetok počas nacistických represálií.
Referencie upraviť
- ↑ Lacko, M.: Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava, Slovart, 2008, s. 177
- ↑ a b c d VIMMER, Pavel. Partizáni Sečanského. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2016. ISBN 9788089514380. Kapitola VIII. Obranné boje brigády v oblasti Kľaku a Prochota, s. 121-149.
- ↑ Kronika obce Píľa
- ↑ Archív Múzea SNP Banská Bystrica: Fond IX, prír. č. S 110/85, zväzok'I, s. 107-108 a zväzok IV, s. 604-606., Fotoarchív Múzea SNP Banská Bystrica: č. n. 274/62. in HALAJ, D.: Fašistické represálie na Slovensku 1944 - 1945. Vydalo Vydavateľstvo Obzor, n. p., Bratislava roku 1990. ISBN 80-215-0063-8 Dostupná na http://www.szpb.sk/represa.htm. [online]. www.szpb.sk, [cit. 2017-11-05]. Dostupné online. Archivované 2015-09-24 z originálu.
- ↑ Protokol z výsluchu Thun-Hohensteina, Múzeum SNP, Banská Bystrica, Slovensko.
- ↑ Osudy vrahov z čias druhej svetovej vojny [online]. [Cit. 2013-08-27]. Dostupné online. Archivované 2015-09-24 z originálu.
- ↑ Nositeľa nacistického kríža pred doživotím zachránila smrť