Wikipédia

Maxim Vyznávač

Svätý Maxim Vyznávač[1]:55 (iné mená: Maximus Confessor, Maximos Homologétés; gr. Μάξιμος ὁ Ὁμολογητής, csl. Маѯїмъ Исповѣдникъ) (* 580 – † 13. augusta 662)[2] bol grécky mních, opát, teológ, mystik a cirkevný otec. Jeho prívlastok Vyznávač označuje, že veľa trpel pre vieru, ale nezomrel pri mučení (nestal sa mučeníkom).

Prepodobný Maxim Vyznávač, mozaika, 11. stor., monastier Nea Moni na Chiose

Život

upraviť

Maximus sa narodičl do konštantínopolskej šľachtickej rodiny.[2] Bol ustanovený za vrchného sekretára pre Hérakleia.[2] Po určitom čase sa však vzdal tejto funkcie, aby sa stal mníchom v Chrysopolise.[2] Bol zvolený za opáta, ale v roku 626 utiekol do Alexandrii kvôli postupujúcim Peržanom.[2] Stade pokračoval cez Kartágo do Ríma.[2]

V Ríme sa verejne zastával vtedajšieho pápeža Martina I. a odsudzoval monotelizmus.[2] Podobne ako pápež mal byť aj Maximus zajatý a presunutý do Konštantínopolu, kde dochádzalo k dlhoročnému zlému zaobchádzaniu.[2] V roku 662 ho ako 82-ročného v Carihrade súdili za vzburu proti cisárskej kompromisnej formule.[2] Odrezali mu jazyk, odťali pravú ruku a poslali do vyhnanstva.[2] Čoskoro po tom skonal v opustenej pevnosti na ďalekom konci Čierneho mora.[2]

Tvorba

upraviť

Maxim je posledným z novoplatonikov medzi cirkevnými otcami.[3] Napísal dôležité teologické a mystické diela.[2] V známom diele Štyri storočia kresťanskej lásky (angl. Four Centuries of Charity) sa nachádzajú krátke aforizmy a úvahy a dielo „je jedným z najhlbších a najkrajších prác medzi všetkými kresťanskými dielami“.[2]

Uctievanie

upraviť

V gréckokatolíckej cirkvi má sviatok dva razy v roku – 21. januára a 13. augusta. Vo východných cirkvách je uctievaný ako svätec – prepodobný. Rímske martyrológium pre Latinskú cirkev uvádza spomienku na tohto svätca na 13. august.[4]

Maxim Vyznávač bol „dominantná osoba vo vývoji kresťanského učenia na Východe počas 7. storočia“[5]:8, vysoké uznanie prejavil aj Hans-Georg Beck: „najuniverzálnejší duch 7. storočia a možno posledný samostatne mysliaci teológ byzantskej cirkvi“[6]:436.

Referencie

upraviť
  1. ↑ ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2016. 224 s. ISBN 978-80-7380-640-8.
  2. ↑ a b c d e f g h i j k l m ATTWATER, Donald. The Avenel Dictionary of Saints. New York : Avenel Books, 1981. S. 240. (po anglicky)
  3. ↑ NOVOTNÝ, František. O Platónovi. Vyd. 1. Diel IV – Druhý život. Praha : Academia, 1970. 952 s. S. 268 – 269.
  4. ↑ Martyrologium Romanum. Vatikán : Administrationem Patrimonii Sedis Apostolicae, 2004. Dostupné online. S. 450. (po latinsky)
  5. ↑ PELIKAN, Jaroslav. The Christian Tradition : A History of the Development of Doctrine. Vol. 2 : The Spirit of Eastern Christendom (600 – 1700). Chicago; London : University of Chicago Press, 1974. 329 s. ISBN 0-226-65372-2.
  6. ↑ BECK, Hans-Georg. Kirche und theologische Literatur im byzantinischen Reich. München : C. H. Beck'sche Verlagsbuchhandlung, 1959. 835 s.

Literatúra

upraviť
  • "Maxim, vyznávač, prepodobný : 21. január, 13. august." In: Antonín Čížek: Synaxár : Životy svätých. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 162-163. ISBN 80-967341-1-3
  • "Dňa 20. januára : Svätý Maxim." In: Andrej Josafát Gregor Truch: Život svätých : Duchovné čítanie pre slovenských gréckokatolíckych veriacich na každý deň kalendárneho roka. Preklad a úprava: Michal Čarný. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003, s. 74-76. ISBN 80-7165-381-0
  • TATAKIS, Basil. Byzantine Philosophy. Preklad Nicholas J. Moutafakis. Indianapolis, IN : Hackett Publishing Company, 2003. 424 s. ISBN 0-87220-563-0. S. 54 – 65.

Pozri aj

upraviť

Iné projekty

upraviť

Externé odkazy

upraviť


  Tento článok týkajúci sa svätca alebo svätice je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Maxim_Vyznávač&oldid=8052710“