Medzilaborce

mesto na Slovensku
O rovnomennom okrese pozri Medzilaborce (okres).

Medzilaborce (rusín. Міджілaбірцї, maď. Mezőlaborc) je mesto na Slovensku ležiace v Prešovskom kraji.

Medzilaborce
mesto
Medzilaborce
Znak
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Prešovský kraj
Okres Medzilaborce
Región Zemplín
Vodné toky Laborec, Vydranka
Nadmorská výška 326 m n. m.
Súradnice 49°16′15″S 21°54′14″V / 49,270833°S 21,903889°V / 49.270833; 21.903889
Rozloha 47,48 km² (4 748 ha) [1]
Obyvateľstvo 5 747 (31. 12. 2023) [2]
Hustota 121,04 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1523[3]
Primátor Vladislav Višňovský[4] (HLAS-SD, SMER-SD)
PSČ 068 01
ŠÚJ 520471
EČV (do r. 2022) ML
Tel. predvoľba +421-57
Adresa mestského
úradu
Mestský úrad
Mierová 326/4
068 01 Medzilaborce
E-mailová adresa poslať email
Telefón 057 / 732 12 06
Fax 057 / 732 10 68
Poloha mesta na Slovensku
Poloha mesta na Slovensku
Map
Interaktívna mapa mesta
Wikimedia Commons: Medzilaborce
Webová stránka: www.medzilaborce-urad.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:
Pravoslávny chrám Sv. Ducha

Polohopis upraviť

Poloha a rozloha upraviť

Územie mesta Medzilaborce sa nachádza na Hornom Zemplíne, v severnej časti Laboreckej vrchoviny, na sútoku riek Laborec a Vydranka. Leží vo výške 326 m n. m. a jeho rozloha je 32,92 km². Mestom vedie cesta II/559 a II/575, ako aj železničná trať Michaľany – Łupków. Humenné je vzdialené 43 km južne, Stropkov 32 km západne a poľský Sanok 55 km severovýchodne.

Geologický vývoj a stavba regiónu upraviť

Geologická stavba je pomerne jednotvárna. Laborecká vrchovina, v ktorej sa nachádza celé územie, je typom flyšového pásma s prikrovovo-vrásovou stavbou. Na vnútornej juhozápadnej strane ju budujú prvky magurského flyšu račianskej jednotky, tvorené vrchnokriedovými až oligocennými ílovcami a pieskovcami. Vonkajšia pohraničná časť pohoria patrí k vonkajšiemu flyšu, k dukelským vrstvám. Pohraničný chrbát budujú vrchnokriedové až paleocénne inoceramové vrstvy. Reliéf Laboreckej vrchoviny sa vyznačuje silnou koreláciou s odolnosťou hornín.

Geologický podklad väčšiny územia tvoria paleogénne sedimenty flyšového pásma, iba v najsevernejšej pohraničnej časti zasahujú mezozoické horniny centrálneho bradlového a flyšového pásma.

V geologicky pomerne chudobnej oblasti územia sa nenachádzajú nerastné suroviny. Miestne malé zdroje štrkopieskov na nive Laborca a tehliarske hliny sa priemyselne nevyužívajú. Miestami je zaznamenaný nevýznamný výskyt ropy sprevádzaný i výskytom zemného plynu.

Reliéf upraviť

Laboreckú vrchovinu na východe ohraničujú Bukovské vrchy, na juhu Beskydské predhorie a Ondavská vrchovina, ktorá tvorí juhozápadné a západné hranice. Povrch má intenzívne rozčlenený do sústavy chrbtov a eróznych brázd pretiahnutých zo severozápadu na juhovýchod. Nadmorská výška chrbtov sa pohybuje od 500 – 700 m, povrch brázd kolíše medzi 200 – 500 m n. m. Výnimku tvorí len východná časť pohraničného chrbta, ktorá vystupuje až nad 700 – 800 m n. m. Tu leží najvyšší bod pohoria Vysoký Grúň vysoký 910 m. Najvyšší bod okresu meria 883 m n. m., je na chrbte, ktorý hraničí s Poľskom v katastrálnom území obce Svetlice. Od severu smerom na juh sa územie znižuje a najnižšie, 180 m n. m. je pri výtoku Laborca v katastrálnom území obce Brestov nad Laborcom.

Z hľadiska geomorfologického členenia Laborecká vrchovina patrí do oblasti Nízke Beskydy, subprovincie Vonkajšie Východné Karpaty, provincie Východné Karpaty, subsystému Karpaty a systému Alpsko-himalájskeho.

Vodstvo upraviť

Laborecká vrchovina a teda i celé územie patrí k úmoriu Čierneho mora. Laboreckú vrchovinu odvodňuje Laborec a čiastočne Ondava. Laborec má významnejšie prítoky ľavostranné, než pravostranné. Ľavostranné prítoky sú Čertižnianka, Norisný potok, Habura, Sližov, Borovský potok, Vydranka, Olšava, Belianka. Pravostranné prítoky sú Rakytovec, Sukovský potok a Stredná.

Laborec je 135 km dlhý pravostranný prítok Latorice. Pramení v Nízkych Beskydách nad obcou Čertižné vo výške približne 730 m n. m., tečie južným smerom a pod obcou Oborín vo výške 94 m n. m. ústi do Latorice. Väčšie prítoky z ľavej strany Udava a Cirocha, vytvárajú s hlavným tokom nad Humenným vejár. Po prechode Brekovskou bránou preteká Laborec Východoslovenskou nížinou a 16 km nad ústím do Latorice priberá z ľavej strany veľký prítok Uh. Plocha povodia je 4 522 km. Sklon hornej časti toku až po Humenné, pohybujúci sa v rozmedzí 7 – 9 % sa v dolnej časti toku podstatne znižuje až na 0,7 %.

Územie má malé zásoby podzemnej vody, čo vyplýva z vlastností paleogénu. Významnejšími zdrojmi vody sú podzemné vody blízkeho kvarteru. Sú viazané najmä na nivné sedimenty štrkov a pieskov. V priepustných flyšových vrstvách sa zachovali zásoby vody morského pôvodu, medzi ktorými prevládajú naftové soľanky. Soľanky sú minerálne vody silne mineralizované s obsahom rozpustných pevných látok viac ako 10 g/l. Prirodzené pramene tejto vody sú veľmi zriedkavé a sú vždy studené. Teplé soľanky sú známe len z hlbinných vrtov. Naftové soľanky boli objavené pri vŕtaní v okolí Medzilaboriec. V katastrálnom území obce Výrava a Radvaň nad Laborcom sa nachádzajú nevýznamné sírovodíkové pramene (ľudovo volané vajcovky), ktoré využíva miestne obyvateľstvo.

Dejiny upraviť

Stredoveká osada bola založená pravdepodobne v druhej polovici 15. storočia, kedy zásluhou humenských Drugetovcov sa uskutočnila druhá fáza valašskej kolonizácie. Obyvateľstvo, ktoré stálo pri jej zrode, pozostávalo prevažne z rusínskeho, ale aj poľského a v menšej miere i valašského obyvateľstva, ktoré sa síce venovalo aj pastierstvu, ale v tejto fáze kolonizácie malo už prevahu obyvateľstvo roľnícke. Najstaršia zmienka v listinných dokumentoch je až z roku 1523.[3] Vo vlastníctve Drugetovcov sa nachádzali do roku 1684, keď sa stali majetkom grófskej rodiny Čákiovcov a od prvej polovice 19. storočia patrili rodine Andrášiovci.

Medzilaborce patria spolu so Svidníkom k tým obciam založeným vo valašskom práve, ktoré charakter mestečiek nadobudli postupným vývojom a nie získaním výsad.

Predpokladom pre takúto postupnú transformáciu z poddanskej obce na mestečko bola okrem iného i poloha na starej obchodnej ceste z Potisia do Haliče, ktorá sa v strede Medzilaboriec rozvetvovala dvoma smermi – cez Čertižné a cez Vydraň.

V roku 1557 pozostávali Medzilaborce z 10 usadlostí a v roku 1715 už mali 18 obývaných, 39 opustených usadlostí a dva mlyny. Do roku 1787 sa Medzilaborce rozrástli na 106 domov a 719 obyvateľov.

Neudržateľné sociálne a hospodárske pomery tu žijúceho rusínskeho obyvateľstva spôsobili, že od 16. storočia sa mená medzilaborských poddaných objavujú v zoznamoch zbojníckych družín, pôsobiacich na obidvoch stranách uhorsko – poľskej hranice ( na panstve humenskom a sanockom ). Ďalšou formou odporu voči zosilnenému útlaku zemepána boli časté úteky poddaných z pôdy. Po skončení stavovských povstaní Františka II. Rákociho nachádzame v Medzilaborciach roku 1720 až 39 opustených usadlostí. Obyvatelia najčastejšie utekali do južných stolíc Uhorska, ale i do Poľska. Opustené usadlosti si od panstva prenajímali Židovskí nájomníci.

Za takýchto pomerov bolo zrušenie poddanstva nesporne veľkým revolučným činom. Od poddanských povinností boli oslobodení aspoň urbariálni poddaní. Politicky sa priebeh revolúcie v rokoch 1848 – 1849 dotkol i Medzilaboriec, a to v máji 1849, keď sa na území chotárov Medzilaboriec, Borova a Habury stretli vojská ruského cára s uhorskými honvédmi.

K staršej nekodifikovanej tradícii trhov v Medzilaborciach pribudlo od roku 1859 povolenie na konanie krajinských jarmokov, ktorým sa urýchlil mestotvorný proces. K výraznejšiemu napredovaniu Medzilaboriec prispelo i odovzdanie železničnej trate Humenné – Medzilaborce do užívaní dňa 12. júna 1873. Posledným činom dotvárajúcim mestský charakter Medzilaboriec bolo zriadenie slúžnovského úradu koncom 19. storočia. Tieto pozitívne kroky vo vzťahu k mestečku a jeho obyvateľstvu sa čiastočne odrazili i v jeho demografickom rozvoji. Ak v roku 1851 mali Medzilaborce 724 obyvateľov, do roku 1910 ich počet vzrástol na dvojnásobok (1561). V roku 1880 tu bolo 143 domov, v roku 1910 už 226.

Relatívne priaznivý rozvoj začiatkom 20. storočia prerušili vojnové udalosti v zimných mesiacoch 19141915. Začiatkom februára 1915 bolo mestečko dobyté ruskými vojskami, ktoré sa tu zdržali až do začiatku mája 1915. Ostalo po nich zničené mesto a tisíce mŕtvych vojakov na obidvoch stranách. Vojenské cintoríny sú dodnes svedectvom tejto hrôzy. Na vojnovom pohrebisku z prvej svetovej vojny v Medzilaborciach je pochovaných 1 692 vojakov. Z pochovaných štyria vojaci boli ríšski Nemci, zvyšných 1 688 padlých slúžilo v Rakúsko-Uhorskej cisársko-kráľovskej armáde a Cárskej ruskej armáde.

Obdobie prvej Československej republiky (1918-1938) bolo obdobím rozvoja.

V období Slovenskej republiky (1939 – 1945) sa Medzilaboriec významne dotkli protižidovské opatrenia. Tunajšia židovská komunita patrila medzi najväčšie na Slovensku. V roku 1942 v Medzilaborciach žilo 825 Židov, ktorí dominovali v obchode a službách mesta i okresu Medzilaborce. Absolútnu väčšinu z nich deportovali slovenské úrady v jarných mesiacoch roku 1942 do vyhladzovacích táborov na území dnešného Poľska.

Záverečná etapa druhej svetovej vojny, najmä boje medzi Červenou armádou a ustupujúcou nemeckou armádou o Medzilaborce na jeseň r. 1944, priniesli so sebou veľké škody. Vtedajšia obec Borov, ktorá je dnes časťou mesta bola na jeseň 1944 vypálená, nemeckými vojakmi. Zhorelo 53 domov a ťažko poškodených bolo 33 domov.[5]

Mestečko sa až do roku 1960 udržalo ako sídlo okresu. Rozsiahla stavebná činnosť v období komunistického režimu zmenila architektonickú tvár mesta a dala mestu súčasnú podobu. Najvýznamnejšou zmenou prešlo centrum mestečka, z ktorého prakticky zmizli staré historické budovy a nahradili ich nevzhľadné obchodné domy (OD Jednota, OD Kamjana).

Ruku v ruke s výstavbou mesta išlo založenie priemyselnej výroby. V meste vznikli dva priemyselné závody - strojársky (Transporta, neskôr premenovaná na Vihorlat) a sklársky. Po spoločenských zmenách v roku 1989 a nástupe trhovej ekonomiky však obidva závody upadli a v celom regióne vzrástla nezamestnanosť.

Medzilaborce sú aj v súčasnosti okresným mestom (bez Okresného úradu).

Obyvateľstvo upraviť

V meste Medzilaborce žije 6 639 obyvateľov (k 31. 12. 2015). Mesto je rôznorodé z pohľadu národnostného zloženia, z náboženského hľadiska v ňom výrazne dominujú kresťania náležiaci k byzantskému obradu. Z historického hľadiska bolo mesto zložené väčšinou z Rusínov a Židov.

Národnostné zloženie upraviť

Medzilaborce SODB 2011
Slováci
  
37,60 %
Rusíni
  
35,53 %
Rómovia
  
9,49 %
Ukrajinci
  
3,08 %
ostatní, nezistení
  
14,30 %

Náboženské zloženie upraviť

Medzilaborce SODB 2011
Pravoslávna cirkev
  
36,70 %
Gréckokatolícka cirkev
  
35,50 %
Rímskokatolícka cirkev
  
8,20 %
bez vyznania
  
3,40 %
ostatní, nezistení
  
16,20 %

Partnerské mestá upraviť

Hospodárstvo a infraštruktúra upraviť

V meste Medzilaborce má najväčšiu tradíciu sklársky a strojársky priemysel.

V sklárstve to bola od roku 1970 pobočka českých Jabloneckých sklární, ktorá zamestnávala do 600 ľudí. Po privatizácii podnik zanikol. Glass LPS je pokračovateľom 45 ročnej sklárskej tradície v Medzilaborciach a naďalej vyrába krištáľové svietidlá a brúsi lustrové ovesy.

V strojárskom priemysle v Medzilaborciach začínala Transporta , neskôr Vihorlat, ktorý mal 1200 zamestnancov. Privatizácia a kríza v strojárstve fabriku zlikvidovala. Teraz v strojárskom priemysle pokračuje Kovostroj a Strojlab.

Od roku 1870 je mesto napojené na železničnú sieť.[6] Na trati Michaľany – Łupków leží Železničná stanica Medzilaborce.[7]

Významní zamestnávatelia upraviť

  • Glass LPS s.r.o.
  • Kovostroj a.s. Medzilaborce
  • Strojlab s.r.o.

Školstvo upraviť

  • Materské školy: Materská škola na ul. Duchnovičová, Materská škola na ul. Gen. Svobodu
  • Základné školy: Základná škola Komenského, Základná škola Duchnovičová, Základná umelecká škola Alexandra A. Ljubimova
  • Stredné školy: Spojená škola na ul. Duchnovičová

Zamestnanosť upraviť

Úrad práce v Stropkove v roku 2009 informoval, že v okrese Medzilaborce dosiahla miera evidovanej nezamestnanosti 20,10 %. V októbri 2017 nezamestnanosť dosahuje hodnotu 16,84 %.

Zaujímavosti a pamiatky upraviť

Múzeum moderného umenia Andyho Warhola upraviť

 
Múzeum moderného umenia Andyho Warhola
Bližšie informácie v hlavnom článku: Múzeum moderného umenia Andyho Warhola

V meste sa nachádza unikátne Múzeum moderného umenia Andyho Warhola.

Chrámy upraviť

V meste sa nachádzajú tri chrámy a to: Gréckokatolícky chrám sv. Bazila Veľkého z roku 1878, pravoslávny chrám Sv. Ducha a rímskokatolícky kostol Panny Márie.

Miniskanzen upraviť

V meste sa nachádza aj miniskanzen (známy aj pod názvom Miniskanzen rusínskej dediny Medzilaborce). Je situovaný v blízkosti miestneho amfiteátra. Zmenšené repliky stavieb (domov, dreveníc, hospodárskych budov, zrubového kostola) z okolitých dedín prezentujú tradičný život v rusínskej dedine v Zemplínskom regióne v minulosti.[8] Stavby sú vyrobené ručne[9] z tradičných materiálov (z dreva, z hliny, zo slamy). Súčasťou miniskanzenu je aj replika rodného domu rodičov Andyho Warhola z Mikovej.[10][11] Celú expozíciu navrhol Peter Šimurda.[12]

Okolie upraviť

Neďaleko od mesta, pri obci Krásny Brod, sa nachádza monastier Zostúpenia Svätého Ducha (známy tiež ako Krásnobrodský monastier) založený v 15. storočí, ktorý je významným pútnickým miestom Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku a najstarším monastierom v okolí.

Šport upraviť

Referencie upraviť

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2024-03-28, [cit. 2024-04-10]. Dostupné online.
  3. a b ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Vyd. 1. Michalovce : Zemplínska spoločnosť, 2001. 760 s. ISBN 80-968579-1-6. S. 312 – 313.
  4. Voľby do orgánov samosprávy obcí 2022 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2022-10-30. Dostupné online.
  5. MANIAK, Marcel. Nikdy viac! : príbeh vypálených obcí. Poprad : Popradská tlačiareň, vydavateľstvo s.r.o., 2019. 231 s. ISBN 978-80-89613-26-7. S. 21.
  6. História mesta [online]. Mesto Medzilaborce, [cit. 2024-04-30]. Dostupné online.
  7. Medzilaborce [online]. vlaky.net, [cit. 2017-07-17]. Dostupné online.
  8. FEDIČ, Vasiľ. Skanzeny v Prešovskom samosprávnom kraji. [s.l.] : [s.n.], 2017. ISBN 978-80-972039-3-1. Kapitola Miniskanzen Medzilaborce, s. 32, 33.
  9. KORNAJOVÁ, Anna. Medzilaborce majú zaujímavý miniskanzen [online]. Bratislava: Združenie inteligencie Rusínov Slovenska (rusyn.sk), 2007-06-26, [cit. 2022-08-30]. Dostupné online.
  10. Miniskanzen rusínskej dediny Medzilaborce [online]. Severovýchod Slovenska, [cit. 2022-08-29]. Dostupné online.
  11. MACKO, Boris. Warhol, miniskanzen aj turistika [online]. OUR MEDIA SR a. s., 2012-08-07, [cit. 2022-08-30]. Dostupné online.
  12. Miniskanzen v Medzilaborciach zobrazuje tradičný život Rusínov [online]. Tlačová agentúra Slovenskej republiky, 2016-07-10, [cit. 2022-08-30]. Dostupné online.

Pozri aj upraviť

Iné projekty upraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Medzilaborce

Externé odkazy upraviť

Panoráma Medzilaboriec.