Miloslav Švandrlík

český spisovateľ a humorista

Miloslav Švandrlík (* 10. august 1932, Praha – † 26. október 2009, Praha[1]) bol český spisovateľ a humorista. Používal tiež pseudonym Roman Kefalín. Možno sa tiež stretnúť s krstným menom Miroslav, ktoré je však chybné.

Miloslav Švandrlík
Miloslav Švandrlík
Osobné informácie
PseudonymRoman Kefalín
Narodenie10. august 1932
 Praha, Česko-Slovensko
Úmrtie26. október 2009 (77 rokov)
 Praha, Česko
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMiloslav Švandrlík
(multimediálne súbory na commons)
Busta spisovateľa na pražskom Chodove

Životopis upraviť

Po vyštudovaní základnej školy prešiel niekoľko zamestnaní, tiež absolvoval dvojročné štúdium na pedagogickom oddelení mestskej hudobnej školy v Prahe.[2] Po roku 1950 získal maturitu (išlo o kurz umožňujúci získať maturitu bez stredoškolského vzdelania, ktorý bol určený pre robotníkov). V rokoch 1953 – 1954 študoval na DAMU, štúdia však po dvoch rokoch zanechal.

Po ukončení štúdia sa stal asistentom réžie v dedinskom divadle v Prahe. V roku 1953 nastúpil vojenskú službu k PTP, po ktorej skončení bol krátko zamestnaný ako vychovávateľ kórejských detí v Liběšicích a potom sa stal profesionálnym spisovateľom.

Jeho najúspešnejším dielom je román Černí baroni aneb bojovali sme za Čepičky, ktoré znázorňovalo ironizujúcu a satirickú formu absurdity vo vtedajšej socialistickej armáde. Všetko čo písal, bolo humoristického až satirického charakteru.

Spolupracoval aj s celou radou časopisov (Dikobraz) a divadiel. V týchto časopisoch sa často podieľal na vtipoch Jiřího Wintera Neprakta. Napísal niekoľko rozhlasových a televíznych scenárov.

Dielo upraviť

  • Z chlévů i bulvárů, 1960
  • Krvavý Bill viola, 1961
  • Od Šumavy k Popokatepetlu, 1962
  • Kovbojská romance, 1964
  • Hrdinové a jiní podivíni, 1969
  • Drakulův švagr, 1970, poviedková zbierka, radená do sci-fi[3]
  • Mořský vlk a veselá vdova aneb Proti všem
  • Neuvěřitelné příhody žáků Kopyta a Mňouka, 1973
    • Žáci Kopyto a Mňouk a mimozemšťané
    • Žáci Kopyto a Mňouk opět zasahují
    • Žáci Kopyto a Mňouk a lesní netvor
    • Žáci Kopyto a Mňouk a stříbrňáci
    • Žáci Kopyto a Mňouk v jihlavských katakombách
    • Žáci Kopyto a Mňouk a černá magie, radené do sci-fi
    • Žáci Kopyto a Mňouk, postrach Posázaví
    • Žáci Kopyto a Mňouk na stopě
    • Žáci Kopyto a Mňouk a náměsíčníci
    • Žáci Kopyto a Mňouk a maharadžova pomsta
    • Žáci Kopyto a Mňouk a akta X
    • Žáci Kopyto a Mňouk a ryšavý upír
  • Doktor od jezera Hrochů, 1980
  • Dívka na vdávání, 1983
  • Muž, který se topil, 1985
  • Šance jako hrom, 1989
  • Vražda mlsného humoristy, 1990
  • Starosti korunovaných hlav, 1992
  • Na nebožtíka vypadáte skvěle, 1992
  • Sexbomba na doplňkovou půjčku, 1994
  • Blanka oběť sexuálního harašení, 2004
  • Černí baroni aneb Válčili jsme za Čepičky, 1969, líči tu osudy príslušníkov PTP. Román napísal v období pražskej jari, po tomto období nesmel krátko publikovať. Druhé doplnené vydanie tejto knihy bolo umožnené až v roku 1990. Tento román bol sfilmovaný a na jeho základe vznikol aj televízny seriál.

Po roku 1990 vydal rad kníh nadväzujúcich na Čiernych barónov:

  • Říkali mu Terazky aneb šest půllitrů u Jelínků
  • Pět sekyr poručíka Hamáčka
  • Lásky Černého barona
  • Kam to kráčíš, Kefalíne?
  • Růžové sny pilného hňupa aneb Poručíme větru, dešti
  • Černí baroni po čtyřiceti letech
  • Černí baroni těsně před kremací
  • Stoletý major Terazky
  • Černý baron od Botiče
  • Terazky na hrad
  • Terazkyho poslední džob
  • Terazky v tunelu doktora Moodyho
  • Nesmiřitelný Terazky
  • Černí baroni útočí na obrazovku – nahliadnutie do natočeného rovnomenného filmu

Ocenenie upraviť

 
Švandrlíkovo námestie

Dlho žil na pražskom Chodove; niekoľko dní pred jeho smrťou v októbri 2009 mu bolo udelené čestné občianstvo MČ Praha 11.[4]

21. apríla 2010 bolo na jeho počesť pomenované priestranstvo na Chodove medzi ulicami Skřivanova a Lažanského, Švabinského a 7. května.[5]

Na tomto námestí bola 14. októbra 2010 odhalená jeho busta od českého sochára Miroslava Pangráca.[6]

Miloslav Švandrlík je pochovaný na cintoríne pri kostole Najsvätejšej Trojice v Kutnej Hore.[7]

Referencie upraviť

  1. ČTK: Zemřel Miloslav Švandrlík, autor Černých baronů, ČeskéNoviny.cz, 26. 10. 2009
  2. ADAMOVIČ, Ivan; NEFF, Ondřej. Slovník české literární fantastiky a science fiction. [s.l.] : [s.n.], 1995. ISBN 80-85364-57-3. Kapitola Švandrlík, Miloslav, s. 221.
  3. Adamovič, str. 221
  4. Čestná občanství, ceny Prahy 11 a jiná ocenění
  5. Švadrlíkovho námestí
  6. Slavnostní odhalení busty Miloslava Švandrlíka
  7. Karel Kýr: Miloslav Švandrlík vypráví. ePub. Martin Koláček, 2014. ISBN 978-80-87976-91-3.

Literatúra upraviť

  • Kdo je kdo : 91/92 : Česká republika, federální orgány ČSFR. Díl 2, N – Ž. [s.l.] : Kdo je kdo, 1991. 637-1298 s. ISBN 80-901103-0-4. S. 987.
  • Kdo je kdo = Who is who : osobnosti české současnosti : 5000 životopisů / (Michael Třeštík editor). 5. vyd. Praha : Agentura Kdo je kdo, 2005. 666 s. ISBN 80-902586-9-7.
  • Osobnosti – Česko : Ottův slovník. Praha : Ottovo nakladatelství, 2008. 823 s. ISBN 978-80-7360-796-8. S. 714.
  • PROKOP, Vladimír. Přehled české literatury 20. století. Sokolov : O.K.-Soft, 2003.
  • TOMEŠ, Josef, a kol. Český biografický slovník XX. století : III. díl : Q – Ž. Praha ; Litomyšl : Paseka ; Petr Meissner, 1999. 587 s. ISBN 80-7185-247-3. S. 329-330.

Iné projekty upraviť

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Miloslav Švandrlík na českej Wikipédii.