Mníchovská dohoda

zmluva podpísaná v roku 1938, podľa ktorej Česko-Slovensko odstúpilo Nemecku pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami
Text dohody publikovaný v Ríšskej zbierke zákonov (Reichsgesetzblatt) Nemecka
Česko-Slovensko po Mníchovskej dohode

Mníchovská dohoda (iné názvy: Mníchovská zmluva, Mníchovský diktát, Mníchovská zrada; oficiálne: Abkommen zwischen Deutschland, dem Vereinigten Königreich, Frankreich und Italien, getroffen in München am 29. September 1938[1], v preklade z nem. „Dohoda medzi Nemeckom, Spojeným kráľovstvom, Francúzskom a Talianskom, učinená v Mníchove 29. septembra 1938“) bola medzinárodná zmluva podpísaná 30. septembra 1938 o 02:30 SEČ zástupcami Nemecka, Spojeného kráľovstva, FrancúzskaTalianska, dohodnutá na konferencii v Mníchove prebiehajúcej od 29. septembra[2], na základe ktorej Československo odstúpilo Nemecku pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami (Sudety). Vo svetovej politike bolo prijatie tejto zmluvy dovtedy najväčším prejavom politiky appeasementu (t. j. politiky ústupkov).

Z hľadiska medzinárodného práva bola zmluva v rozpore najmä s Paktom Spoločnosti národov (1919), locarnskými dohodami (1925) a Briandovým-Kelloggovým paktom (1928). Na norimberskom procese bolo preukázané, že Nemecko ju uzatváralo ako súčasť prípravy agresie proti Československu, tzn. išlo o úmyselné podvodné konanie (fraus omnia corrumpit). Zároveň bola porušená zásada, že sa medzinárodné zmluvy môžu týkať len zúčastnených strán (pacta tertiis nec nocent, nec prosunt), o to väčšmi, ak sú to zmluvy v neprospech tretej strany (pacta in detrimentum tertii). Československá vláda sa od dohody dištancovala, súhlas so zmenou hraníc označila za čin z donútenia konaný pod podmienkou, že zmeny hraníc s ňou budú prekonzultované a zagarantované, k čomu však nedošlo. Z hľadiska vnútroštátneho práva Československa išlo o porušenie Ústavnej listiny (1920) podľa ktorej mohli byť hranice menené len ústavným zákonom. S týmito argumentami rátala teória právnej kontinuity predmníchovskeho Československa, na ktorej bolo založené snaženie Edvarda Benešačesko-slovenskom odboji, ktoré sa definitívne presadilo v ústavnom dekréte prezidenta republiky č. 11/1944 Úr. vest. čs. o obnovení právneho poriadku.[3]

PredohraUpraviť

Po vzniku nacistického Nemecka a nástupe Adolfa Hitlera k moci sa začalo schyľovať k 2. svetovej vojne. Svetové mocnosti vedeli, že Hitler bude žiadať územia. Na to Hitler využíval aj Nemcov žijúcich mimo územia Nemecka. V roku 1935 zo zdravotných dôvodov odstúpil Tomáš Garrigue Masaryk. Prezidentom Česko-Slovenska sa stal Edvard Beneš. V roku 1938 bol tiež anšlus, pripojenie Rakúska k Nemecku - hoci to Versaillská zmluva zakazovala. V roku 1938 začal Hitler požadovať od Česko-Slovenska, aby Nemecku odstúpilo Sudety. Nemecko na to využívalo Nemcov žijúcich v Česko-Slovensku, ktorí tvrdili, že sú diskriminovaní. To bol argument na pripojenie týchto území k Ríši.

Hitler pricestoval v roku 1938 do Karlových Varov na zjazd Sudetonemeckej strany a tam mal prejav o tom, že Nemecko musí ochraňovať práva Nemcov žijúcich v zahraničí. Návrh o Sudetoch odovzdal česko-slovenskej vláde, ktorá ho odmietla. Prispelo to k vyostreniu situácie. Po niekoľkých týždňoch sa Hitler stretol s Chamberlainom a vyzval ho, aby pomohol vyriešiť tento problém. Ten vyslal do Česko-Slovenska lorda W. Runcimana, ktorý mal za úlohu vyhodnotiť situáciu. Nemci v Česko-Slovensku vyjadrili nespokojnosť, ktorú Runciman interpretoval po príchode do Británie Chamberlainovi.

Dňa 10. septembra 1938 Spojené kráľovstvo a Francúzsko (formálne ešte stále spojenec Česko-Slovenska v pakte Malej Dohody) predostreli česko-slovenskej vláde požiadavky vo forme ultimáta (buď im Česko-Slovensko vyhovie a bude pod ochranou západných mocností, alebo západné mocnosti nechajú Česko-Slovensko napospas Nemecku). Vláda Česko-Slovenska požiadavky prijala s tým, že odstúpi územie Sudet, v ktorých žije viac ako 50% Nemcov. Medzitým boli v Česko-Slovensku protesty a vláda bola nútená podať demisiu. Bola vymenovaná nová vláda na čele s gen. Janom Syrovým, ktorá nariadila mobilizáciu a chcela brániť Česko-Slovensko. Očakávala pomoc od Spojeného kráľovstva a Francúzska.

KonferenciaUpraviť

 
Zľava doprava: Chamberlain, Daladier, Hitler, Mussolini a Ciano pred podpisom Mníchovskej dohody.

V dňoch 29. - 30. septembra 1938 zvolali v Mníchove Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Nemecko a Taliansko konferenciu, kde sa rozhodlo o osude Česko-Slovenska. Na rokovaní sa priamo nezúčastnili predstavitelia Česko-Slovenska, iba čakali vo vestibule budovy na výsledky.

Dohodu podpísali nasledovní predstavitelia štyroch krajín:

S úvodnou rečou o "českej otázke“ vystúpil Hitler. Priblížil dianie v českom pohraničí ako – povedané dnešným slovníkom – humanitárnu katastrofu sprevádzanú migračnou krízou. Hovoril o záplave utečencov do Nemecka, vraj len za posledný týždeň ich počet stúpol na 240-tisíc, lebo Česi vraždia civilistov a vo veľkom ničia majetok sudetských Nemcov. "Dosiaľ bolo zničených 247 mostov a ešte väčší počet domov.“ [4]

V Mníchove sa rozhodovalo o Československu bez Československa, hoci v tamojšom hoteli Regina čakali dvaja zástupcovia vlády ČSR (Hubert Masařík, sekčný šéf Ministerstva zahraničných vecí ČSR), že ich na rokovanie prizvú. Člen britskej delegácie Frank Ashton-Gwatkin im z poverenia premiéra Chamberlaina prišiel oznámiť len výsledok. Na prinesenej mape ukazoval, ktoré okresy v českom pohraničí bude nemecké vojsko obsadzovať ako prvé. [4]

Čechy a Morava prišli takmer o 30 percent svojho územia, na ktorom žilo dovtedy 34% obyvateľstva (okrem 2 800 000 Nemcov aj 800-tisíc Čechov). Nová hranica znefunkčnila obranný systém, preťala dôležité dopravné tepny, pripravila Česko-Slovensko o významnú časť priemyslu: dve tretiny ťažby svojho uhlia, 70% výroby elektriny, oceliarsky, textilný a chemický priemysel. [4]

Následkom Mníchovskej dohody sa dňa 5. októbra 1938 vzdal svojho úradu vtedajší Česko-Slovenský prezident Edvard Beneš a neskôr emigroval z krajiny.

Strany nemeckej menšiny v ČeskoslovenskuUpraviť

NásledkyUpraviť

Hitler už pred Mníchovskou dohodou trval na "urovnaní vzťahov Prahy s Poľskom a Maďarskom“. V deň začatia konferencie 29. septembra odovzdal poľský veľvyslanec v Prahe Československej vláde ultimátum, v ktorom Varšava žiadala "vrátenie“ Tešínska, časti Spiša a Oravy a železničnej trate Čadca – Zwardoń poľskému štátu do 1. októbra 1938. Už na druhý deň začala poľská armáda obsadzovať územie s rozlohou asi 900 km2 . [4]

Mníchovská dohoda priamo viedla k Viedenskej arbitráži, po ktorej Česko-Slovensko v prospech Maďarského Kráľovstva odstúpilo územia 11 927 km² na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi obývaného prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom.


V období od 30. septembra 1938 do 14. marca 1939 hovoríme o druhej česko-slovenskej republike. Mníchovská dohoda spolu s Viedenskou arbitrážou znamenala veľké sklamanie v Česko-Slovensku a negatívne ovplyvnila vývoj v tomto regióne. Po 2. svetovej vojne bola anulovaná. Podľa medzinárodného práva sú Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž neplatné od samého začiatku, pretože boli uzavreté pod hrozbou vojny a s použitím sily. Nemecko neplatnosť zmluvy výslovne uznalo až v Zmluve o medzinárodných vzťahoch v roku 1973.

ReferencieUpraviť

  1. Hlušičková, R.[ůžena]; Kubátová, L.[udmila]; Malá, I. a kol., edi. (1982), „Mnichovská dohoda s dodatky“, Protifašistický a národně osvobozenecký boj českého a slovenského lidu 1938 – 1945, I. díl, Mnichov a březnová tragédie : Období od 1. ledna 1938 do 15. března 1939, 2. svazek, Zářijová krize a Mnichov : Období od 1. září 1938 do 30. září 1938, 2. sešit, Období od 22. září 1938 do 30. září 1938, Praha: Ústav marxismu-leninismu ÚV KSČ; Archivní správa MV ČSR; Státní ústřední archiv v Praze, str. 96-97 
  2. Henrik Eberle, Matthias Uhl: Kniha Hitler, Ikar, Bratislava 2006, s.71
  3. Gronský, Ján, ed. (2005), „Tzv. Mnichovská „dohoda“ z 29. září 1938“, Komentované dokumenty k ústavným dějinám Československa, I. (1918 – 1945), Praha: Karolinum, str. 265, ISBN 80-246-1027-2 , dok. č.III.A.1, pozn. č. 1
  4. a b c d Mníchov '38: zrada plodí ďalšiu zradu. Pravda.sk, 2018-09-30. Dostupné online [cit. 2018-09-30].

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť