Neoklasicizmus (hudba)

Neoklasicizmus (z gréc./lat.) je štýlová orientácia v hudbe 20. storočia, reakcia na subjektivisticky zameranú neskororomantickú hudbu. Nadväzuje na estetický ideál, kompozičnú techniku a charakteristické výrazové prostriedky skladateľov 18. storočia, predovšetkým Wolfganga Amadea Mozarta (1756-1791) a Josepha Haydna (1732-1809), menej na Ludwiga van Beethovena (1770-1827); prípadne na predklasických skladateľov - Bachových synov, Giovanni Batistu Pergolesiho (1710-1736); v širšom zmysle slova na majstrov hudobného baroka Johanna Sebastiana Bacha (1685-1750), Antonia Vivaldiho (1678-1741), Arcangela Corelliho (1653-1713), Georga Friedricha Händla (1685-1759).

Neoklasicizmus charakterizujú tieto výrazné znaky:

  • metrické zjednodušenie hudobného procesu;
  • oživenie barokových techník (passacaglia, concerto grosso, motetová technika);
  • návrat ku klasicistickému a barokovému orchestru;
  • odklon od programovej hudby;
  • zameranie na hľadanie východiska z protirečení,ktoré sa vyostrili v neskororomantickej hudbe (kríza tonálneho systému) návratom do minulosti;
  • návrat ku klasicistickej forme a barokovým hudobným druhom, ktorý má širšiu časovú a estetickú aktuálnosť.

Toto snaženie vyvrcholilo v tvorbe skladateľov: Sergeja Sergejeviča Prokofieva (1891-1953), Igora Stravinského (1882-1971), Alfréda Casellu (1883-1947), Paula Hindemitha (1895-1963), Bohuslava Martinu (1890-1959), Erika Satieho (1866-1925).