Nikératos (sochár)
Nikératos (starogr. Νικήρατος) bol grécky sochár v 3. stor. pred Kr.[1]
Nikératos, syn Euktémóna z Atén,[2] pôsobil hlavne v Pergamone (na dvore Attalovcov) a na ostrove Délos v druhej polovici 3. stor. pred Kr. Jeho signatúry sa našli na podstavcoch z pamätníkov zhotovených na ostrove Délos a v Pergamone.[1]
Prvý nápis s jeho autorským podpisom a podpisom jeho spolupracovníka Fyromacha je vyrytý na obdĺžnikovom mramorovom podstavci (bloku), objavenom v roku 1877 západne od Apolónovho chrámu na ostrove Délos.[3] Tento podstavec bol základňou pamätníka, ktorý oslavoval Filetairove víťazstvá nad Galmi. Keďže zachovaný nápis je podľa typu písma datovaný do posledných rokov 3. stor. pred Kr., je pravdepodobné, že Nikératos a Fyromachos boli zhotovením tohto diela poverení Attalom I. na počesť zakladateľa dynastie Attalovcov v Pergamone.[1]
| Νικήρατος, Φυρόμαχ̣[ος Ἀθην]α̣ῖοι ἐπόησαν. | Nikératos, Fyromach[os Atén]čania zhotovili[4] |
Z nápisu (IvP I 132 a IvP I 132a) na veľkom podstavci z modrastého mramoru nájdeného v Pergamone je zrejmé, že Nikératos bol autorom sochárskeho diela venovaného bohyni Aténe.[1][3]
| [Νικήρατος] Εὐκτήμονος Ἀθ[ηνα]ῖος ἐποίησεν. | Nikératos syn Euktémóna z Atén zhotovil[5] |
Zdá sa, že Nikératos a Fyromachos boli aj autormi portrétnych búst a sôch (nedávno objavený nápis uvádza, že Fyromachos bol autorom portrétu aténskeho filozofa Antisthena, ktorý bol už dávno známy z rímskych kópií). Nikératos zhotovil zrejme portrét Alkibiada a možno aj sériu iných portrétov.[1][6] Všetky tieto portréty boli pravdepodobne „imaginárne“, teda imaginatívne evokácie tvárí zaujímavých historických osobností, ktoré žili aj o stáročia skôr. Nikératos a Fyromachos mohli byť v skutočnosti hlavnými tvorcami imaginárneho historického portrétu, žánru, ktorý sa nakoniec vyznačoval takými veľkými dielami ako „Slepý Homér“ alebo „Pseudo-Seneca“. Kto si objednal takéto práce? Neexistujú žiadne dôkazy o tejto otázke, ale Attalovci v Pergamone s ich horlivým historickým zmyslom a záujmom o oslavu gréckej kultúrnej minulosti sú silnou možnosťou. [1]
Iné diela, ktoré Nikératos zhotovil, spomínajú aj klasickí spisovatelia, najmä Plínius, ktorý uvádza, že bol autorom sôch Asklépia a Hygieie umiestnených v chráme Concordia v Ríme[7] a súsošia, ktoré zobrazovalo Alkibiada a jeho matku Demaraté, obetujúcich pri svetle fakieľ (v tomto prípade však Plínius nesprávne uviedol meno Alkibiadovej matky, ktorá sa volala Deinomaché [8]).[9][6] Kresťanský apologét Tatianos spomína sochu Glaukippé pri pôrode slona (zrejme geografická alegória) a portétnu sochu poetky Telesilly (bol to imaginárny portrét, keďže poetka žila v 1. polovici 5. stor. pred Kr.), ktoré boli privezené do Ríma, aby zdobili Pompeiovo divadlo (Theatrum Pompeium)[10][11] [12]
Referencie a bibliografia upraviť
- ↑ a b c d e f Jerome Jordan Pollitt. Art in the Hellenistic Age. Cambridge : Cambridge University Press, 1986. ISBN 978-05-2127-672-6. S. 84.
- ↑ Theodora Hadzisteliou Price. Kourotrophos. Leiden : Brill Archive, 1978. ISBN 978-90-0405-251-2. S. 64.
- ↑ a b The Journal of the Theory and Criticism of the Visual Arts. Phoenix : School of Art, College of Fine Arts, Arizona State University, 1981. S. 7.
- ↑ Inscriptiones Graecae, Regions:Aegean Islands, incl. Crete (IG XI-[XIII])Delos (IG XI and ID) IG XI,4 1212 [1]
- ↑ Inscriptiones Graecae, Regions:Asia Minor: Mysia [Kaïkos], Pergamon IvP I 132 [2]
- ↑ a b Plinius Secundus, Naturalis Historia, 34,88 [3]
- ↑ Plinius Secundus, Naturalis Historia, 34,80 [4]
- ↑ Beate Dignas, R. R. R. Smith. Historical and Religious Memory in the Ancient World. Oxford : Oxford University Press, 2012. ISBN 978-01-9161-242-8. S. 130.
- ↑ Carol C. Mattusch. Greek Bronze Statuary. Ithaca : Cornell University Pres, 2019. ISBN 978-15-0174-606-2. S. 195.
- ↑ Tatianos: Oratio ad Graecos 33 [Schaff,_EN.pdf]
- ↑ Carmela Capaldi, Stefania Pafumi, Marina Caso, Flavia Coraggio, Museo archeologico nazionale di Napoli. Le sculture Farnese: Le sculture ideali. Napoli : Soprintendenza archeologica Napoli e Pompei, 2009. ISBN 978-88-5100-584-9. S. 191.
- ↑ Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Nicèrato [5]