Nikolaj Petrovič Kamanin
Nikolaj Petrovič Kamanin (rus. Николай Петрович Каманин; * 18. október (5. október podľa juliánskeho kalendára) 1908, Melenki – † 12. marec 1982, Moskva) bol sovietsky letec a vojvodca, generálplukovník letectva a Hrdina Sovietskeho zväzu.
| Nikolaj Kamanin | |
 | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Štát | ZSSR |
| Narodenie | 18. október 1908 Melenki, Ruská ríša (dnešné Rusko) |
| Úmrtie | 12. marec 1982 (73 rokov) Moskva, Ruská SFSR, ZSSR (dnešné Rusko) |
| Vyznamenania | |
| Hrdina Sovietskeho zväzu 3× Rad Lenina Rad Októbrovej revolúcie 2× Rad červenej zástavy Rad Suvorova 2. stupňa Rad Kutuzova 2. stupňa Rad červenej hviezdy Medaila za víťazstvo nad Nemeckom vo Veľkej vlasteneckej vojne 1941–1945 Medaila za dobytie Viedne Medaila za dobytie Budapešti Jubilejná medaila XX rokov Robotnícko-roľníckej Červenej armády | |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
 Nikolaj Petrovič Kamanin | |
Životopis upraviť
Narodil sa v ruskej robotníckej rodine. Po dokončení strednej školy v roku 1927 vstúpil do Červenej armády. V roku 1928 absolvoval Leningradskú vojenskú teoretickú školu vojenského letectva a o rok neskôr Borisoglebskú vojenskú leteckú školu pilotov. Potom slúžil v letectve Červenej armády. V roku 1932 vstúpil do komunistickej strany. Vo februári 1934 bol v hodnosti nadporučíka menovaný za veliteľa zmiešaného leteckého oddielu zostaveného pre záchranu posádky parníka Čeľuskin, ktorý sa potopil pri ostrove Koľučin v Čukotskom mori. V ťažkých meteorologických podmienkach oddiel vykonal prelet do čukotského Vankaremu, ležiaceho 140 až 160 km od stroskotancov, ktorí si vybudovali tábor na ľade. Letci zachránili všetkých 104 ľudí, pričom sám Kamanin pri deviatich letoch odviezol 34 polárnikov. Všetci letci boli vyznamenaní titulom Hrdina Sovietskeho zväzu (bolo to prvé udelenie titulu a Kamanin sa stal hrdinom č. 2) a Radom Lenina.[1]
V roku 1937 bol Kamanin zvolený do Najvyššieho sovietu ZSSR. V nasledujúcom roku absolvoval Žukovského vojenskú leteckú inžiniersku akadémiu. Zúčastnil sa zimnej vojny vo funkcii veliteľa ľahkej bombardovacej brigády. Koncom roka 1940 bol v hodnosti plukovníka menovaný za zástupcu veliteľa letectva Stredoázijského vojenského okruhu, pričom riadil formovanie a výcvik leteckých útvarov pre front. V sovietsko-nemeckej vojne bojoval od júla 1942. Spočiatku velil 292. bojovej leteckej divízii Kalininského frontu. Od februára 1943 8. zmiešanému (v júli 1943 premenovaného na 5. bojový) leteckému zboru v zostave 1. potom 2. ukrajinského frontu. Zasadil sa o zdokonalenie taktiky bojového nasadenia bojových lietadiel Iliušin Il-2. Zúčastnil sa velikoluckej, belgorodsko-charkovskej, kijevskej, korsuň-ševčenkovskej, ľvovsko-sandomierzskej, budapeštianskej a viedenskej operácie. Patril medzi najlepších sovietskych generálov. V rokoch 1942 až 1945 bol 17-krát menovaný v príkazoch vrchného veliteľa.[1][2]
Po vojne spočiatku naďalej velil zboru. Od roku 1947 pracoval v hlavnej správe civilného letectva. V rokoch 1951 až 1955 bol zástupcom predsedu DOSAAF pre letectvo. V roku 1956 absolvoval akadémiu generálneho štábu. V rokoch 1956 až 1958 velil leteckej armáde. Potom sa stal zástupcom náčelníka hlavného štábu letectva pre bojovú prípravu. V roku 1960 bol poverený celkovým dohľadom nad výcvikom kozmonautov vo funkcii zástupcu náčelníka bojovej prípravy letectva pre kozmos. V roku 1966 získal väčšiu autoritu po premenovaní jeho funkcie na „pomocník hlavného veliteľa letectva pre prípravu a zabezpečenie kozmických letov“. V roku 1971 bol z tejto funkcie odvolaný. Odovzdal ju kozmonautovi Vladimirovi Šatalovovi a vzápätí odišiel do dôchodku. Žil v Moskve. Je autorom viacerých kníh. Jeho denníky, posmrtne vydané pod názvom Skrytý kozmos, sú cenným zdrojom informácií o pozadí sovietskych pilotovaných kozmických letov v období rokov 1961 až 1971. Zomrel 12. marca 1982. Pochovaný je na Novodievčom cintoríne.[1]
Referencie upraviť
- ↑ a b c PACNER, Karel; VÍTEK, Antonín. Půlstoletí kosmonautiky : kroky, skoky a pády na cestě do vesmíru. 1. vyd. Praha : Epocha, 2008. 471 s. ISBN 978-80-87027-71-4. Kapitola Životopisy hlavních účastníků, s. 435.
- ↑ Ю.И. Мухин. БЛАГОДАРНОСТЬ БЕЗ БЛАГОВОЛЕНИЯ [online]. duel.ru, [cit. 2023-05-31]. Dostupné online. Archivované 2012-12-25 z originálu.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nikolaj Petrovič Kamanin
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Nikolaj Petrovič Kamanin na českej Wikipédii.