Ordo sacerdotum (lat. ordo – poradie a lat. sacerdos – kňaz / kňažka) je kňazská hierarchia v rímskom polyteistickom náboženstve. Zachovala sa v diele gramatika Sexta Pompeia Festa, podľa ktorého je determinovaná významom božstiev prislúchajúcich k jednotlivým kňazským funkciám.[1]

Postupnosť bola nasledovná:

  1. Rex sacrorum
  2. Flamen Dialis
  3. Flamen Martialis
  4. Flamen Quirinalis
  5. Pontifex maximus

Rímske kňažstvo netvorilo samostatnú vrstvu spoločnosti, sociálnu skupinu, ako to bolo charakteristické napr. pre judaizmus alebo kresťanstvo, ale boli súčasťou nobility. Kňazské úrady vykonávali spočiatku patricijovia, no postupnou emancipáciou plebejcov sa táto tradícia porušila.

Rex sacrorum upraviť

Najvyššie postavenie mal rex sacrorum (príp. rex sacrificus, rex sacrificiorum alebo rex sacrificulus). Tento titul sa prekladá ako kráľ – obetník[2] alebo veľkňaz,[3] výstižnejší preklad je však kráľ posvätných úkonov (rítov) (lat. sacrum – sviatosť, posvätný úkon).[pozn 1] Prislúchal mu starorímsky boh Janus, strážca brán a boh začiatku, sídlom bola Regia na Fóre. Pôvodne táto funkcia spadala do kompetencie kráľa (lat. rex), vyčlenila sa až po zvrhnutí kráľovstva.[pozn 2]

Požiadavkou bol patricijský pôvod, pričom táto funkcia bola udeľovaná doživotne a nebola povolená kumulácia viacerých úradov (vrátane služby v légiách). Zároveň bol oslobodený od všetkých občianskych a vojenských povinností.[4] Jeho prvenstvo v kňazskej hierarchii bolo však len dôstojné a ideové, pretože držiteľom skutočnej moci v náboženských záležitostiach bol pontifex maximus.[5]

V jeho kompetencii bolo vykonávanie obiet počas Kalend, Nón a iných sviatkov, pričom taktiež oznamoval verejnosti nasledujúce náboženské sviatky. Jedným zo špecifických rituálov, ktoré vykonával, bolo regifugium resp. fugalia (lat.útek kráľa), ktoré sa konalo každoročne 12. februára na zhromaždisku Comitium na Fóre.[pozn 3] Podľa Ploutarchaa na tomto mieste rex sacrorum vykonal obetu a následne odtiaľ rýchlo ušiel.[6] Ovídius v básnickej skladbe Kalendár to odvodzuje od vyhnania posledného rímskeho kráľa Tarquinia Superba.[7] Avšak už niektorí antickí autori (napr. Festus, Cincius) takéto vysvetlenie odmietali a domnievali sa, že dôvodom úteku bol spomínaný zákaz účasti na rokovaniach zhromaždení – preto rex sacrorum hneď po vykonaní obety zo zhromaždiska rýchlo odišiel.[8]

Regina sacrorum upraviť

Jeho manželka, regina sacrorum (preklad totožný ako pri rex sacrorum, len miesto kráľ sa používa kráľovná), taktiež plnila niektoré kultové úkony, napr. na sviatok Kalendy obetovala prasnicu alebo ovcu bohyni Juno.[9] Ich manželstvo malo natoľko významnú úlohu, že v prípade jej smrti musel rex sacrorum opustiť úrad.

Flamines maiores upraviť

Ďalšie miesto v hierarchii zastávali traja vrchní kňazi, tzv. flamines maiores v poradí: Flamen Dialis, kňaz najvyššieho boha Jupitera, Flamen Martialis, kňaz boha MarsaFlamen Quirinalis, kňaz starorímskeho boha Quirina, ktorý bol spoločne s Marsom ochrancom Ríma a poriadku rímskej spoločnosti. Každý z týchto kňazov dohliadal ako najvyšší kňaz na vykonávanie kultu svojho božstva, vrátane im venovaných slávností.

Pontifex maximus upraviť

 
Augustus zobrazený ako pontifex maximus (socha, cca 90 – 100 po Kr.)

Pontifex maximus je podľa ordo sacerdotum síce až na piatom mieste, avšak práve on je držiteľom reálnej zvrchovanej moci aj nad predchádzajúcimi kňazmi. Jeho hlavnou úlohou bolo zabezpečovanie náklonnosti bohov (lat. pax deorum) prostredníctvom dohľadu nad vykonávaním rímskych náboženských kultov. V praxi to znamenalo vysviacku všetkých chrámov a posvätných miest, dohľad nad kalendárom, vrchný dozor nad sobášmi podľa rítu confarreatio,[pozn 4] vrchný dohľad nad pochovávaním a celková kontrola morálky spoločnosti.

Okrem náboženských právomocí mal aj výraznú súdnu autoritu, často rozhodoval v dôležitých sporoch. Do roku 254 pred Kr. bol pontifex maximus výlučne patricijským úradom a v roku 13 pred Kr. sa následkom Augustovej politiky stal súčasťou cisárových právomocí. Prvým cisárom, ktorý sa oficiálne vzdal tohto titulu bol Gracián.

Poznámky upraviť

  1. Špaňár 2012, s. 534 a Pražák 1980, s. 415 menujú ako možné preklady substantíva „sacrum“: 1. posvätná vec (nádoba), sviatosť; 2. obetný predmet, obeť; 3. obraz, socha (božstva); 4. posvätné miesto, svätyňa; 5. posvätný spev [...]; 6. posvätný výkon, bohoslužba, obeť [...]. Preklad kráľ – obetník nezahŕňa všetky posvätné úkony v jeho kompetencii (obety tvorili nosnú ale nie jedinú časť jeho činnosti). Preklad veľkňaz možno chápať len z hľadiska symbolickej nadradenosti nad ostatnými kňazskými úradmi, nakoľko reálne mal najvyššiu autoritu pontifex maximus. Totožný preklad ku kráľovi posvätných úkonov (angl. king of the [sacred] rites) požíva napr. Britannica (James 2011), Jones 2013, s. 36, Beard 1998, s. 9.
  2. Počas republiky bol titul rex nenávidený a zachoval sa jedine v tomto kultovom úrade. Pozri Svoboda 1973, s. 521
  3. V niektorých prameňoch (kalendároch) je 12. máj tiež označený ako regifugium, zatiaľ čo ostatné 12. máj označujú ako Q.R.C.F. resp. Q.REX.C.F.Quando Rex Comitiavit, Fas alebo Quando Rex Comitio Fugit (lat.keď bol kráľ vyprevadený, osud sa naplnil; keď kráľ utiekol zo zhromaždenia). Pozri Schmitz 1875a, s. 985. Ako Q.R.C.F. sa označoval aj 24. marec. Pozri Woodard 2013, s. 71
  4. Tradičný sobáš patricijov

Referencie upraviť

  1. Festus 1839, s. 183. „Ordo sacerdotum aestimatur deorum [...] maximus quisqe. Maximus videtur Rex, dein Dialis, post hunc Martialis, quarto loco Quirinalis, quinto Pontifex maximus. Itaque in solus Rex supra omnis accubat. Licet Dialis supra Martialem, et Quirinalem; Martialis supra proximum. Omnes idem supra Pontificem. Rex; quia potentissimus. Dialis, quia universi mundi sacerdos, qui appellatur Dium. Martialis, quod Mars conditoris urbis parens. Quirinalis, socio imperii Romani Curibus adscito Quirino. Pontifex maximus, quod iudex atque arbiter habetur rerum divinarum humanarumque.“
  2. Svoboda 1973, s. 521
  3. Špaňár 2012, s. 527, Pražák 1980, s. 415
  4. Schmitz 1875b, s. 994
  5. Berger 1991, s. 685
  6. Ploutarchos (spisovateľ) 1936, quaestio 63, s. 101. V angl. preklade: „...there is a sacrifice traditionally performed in the forum at the place called Comitium, and, when the rex has performed this, he flees from the forum as fast as he can.“
  7. Nasonis a 685 – 856. Versus 685 – 686: „Nunc mihi dicenda est regis fuga. traxit ab illa sextus ab extremo nomina mense dies.“ Versus 850 – 851: „Tarquinius cum prole fugit: capit annua consul iura: dies regnis illa suprema fuit.“
  8. Schmitz 1875a, s. 985
  9. Forsythe 2006, s. 136

Literatúra upraviť

Dobové pramene

Monografie

  • Beard, Mary; North, John; Price, S. R. F. (1998), Religions of Rome, vol. 1, A History, Cambridge; New York: Cambridge University Press, ISBN 0521304016 
  • Forsythe, Gary (2006), A Critical History of Early Rome, Berkeley: University of California Press, ISBN 0520249912 Chybné ISBN 
  • Jones, Prudence; Pennick, Nigel (2013), A History of Pagan Europe, Abingdon; New York: Routledge, ISBN 1136141723 
  • Woodard, Roger D. (2013), Myth, Ritual, and the Warrior in Roman and Indo-European Antiquity, New York: Cambridge University Press, ISBN 1107022409 Chybné ISBN 

Heslá v encyklopédiách

Prekladové slovníky

  • Pražák, Josef M.; Novotný, František; Sedláček, Josef (1980), Latinsko-český slovník (19 vyd.), Praha: Státní pedagogické nakladatelství 
  • Špaňár, Július; Hrabovský, Jozef (2012), Latinsko-slovenský slovensko-latinský slovník (8 vyd.), Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 

Externé odkazy upraviť