Wikipédia

Ostrogótske umenie

Ostrogótske umenie bolo jedným z najranejších prúdov predrománskeho výtvarného umenia. Ako národné umenie germánskeho Ostrogótov bolo spojené predovšetkým s existenciou Ostrogótskeho kráľovstva[1] na území dnešného Talianska, kde sa kmeň usadil v roku 488. Hlavným centrom jeho rozvoja bola Ravenna, bývalé hlavné sídlo rímskych cisárov. Vrchol dosiahlo za vlády kráľa Theodoricha, ktorý financoval rozsiahlu výstavbu a opravu stavieb.[2]

Ostrogótske spony (fibuly) v tvare orla, zdobená technikou cloisonné (priehradkový email), cca. 5. storočie, Metropolitan Museum of Art, New York

Ostrogótske umenie predstavovalo transformáciu neskoroantického a ranokresťanského umenia na ranostredoveké umenie. V dôsledku historického vývoja umenie Ostrogótov menilo svoj charakter. Z pôvodne pohanského barbarského umenia neskôr vznikol osobitný umelecký štýl prijímajúci početné prvky z kresťanského, a najmä byzantského umenia. Na rozdiel od ortodoxného byzantského umenia, sa však umenie prevažne ariánskych Ostrogótov vyznačovalo čiastočne odlišnou ikonografiou.[1][2][3]

Historický a umelecký vývoj upraviť

 
Politická mapa Európy v roku 500

Góti založili svoju ríšu na čiernomorskom pobreží a prenikali ďalej na Krym. V roku 375 boli podrobení Hunmi. Po smrti Atilu v roku 453 sa Ostrogóti (časť pôvodného kmeňa) usadili v Panónii. V roku 486 poveril východorímsky (byzantský) cisár Zénón kmeňového vodcu Theodoricha Veľkého ťažením proti Odoakerovi do Itálie. Theodorich Odoakera v roku 493 porazil a následne sám vládol v Itálii až do svojej smrti v roku 526.[4] Ostrogótska ríša zahŕňala Sicíliu, Dalmáciu, Panóniu a Noricum.

Umelecká produkcia Ostrogótov pred osídlením Itálie je málo známa. Väčšinou sa sústreďovala na výrobu šperkov alebo spôn. Je ťažké povedať, že sa niekedy vyvinul osobitý štýl ostrogótskeho umenia. Umenie. ako to bolo v prípade ostatných migrujúcich barbarských kmeňov, pozostávalo z úžitkových predmetov a šperkov. Po príchode Ostrogótov do Itálie sa naďalej vyrábali, ako napríklad nájdené šperky v hrobke v Domagnano v San Maríne, asi 70 km južne od Ravenny. Ornamentálne a zoomorfné motívy vypĺňajú povrchy fibúl, spôn alebo náušníc.[5]

K zásadnému posunu v ostrogótskom umení došlo vďaka dvom faktorom. Prvým bolo osídlenie Ostogótov v Itálii, kde bolo možné vidieť snahy nadviazať na antický odkaz vďaka množstvu antických a ranokresťanských stavieb a iných foriem umenia. Druhým faktorom bola výchova ostrogótskeho kráľa Theodoricha na byzantskom dvore v Konštantínopole, ktorý neudržiaval umelecké tradície Ostrogótov ale obracal sa na antickú či ranokresťanskú umeleckú tradíciu.[5]

Theodorich sníval, že obnoví rozvrátenú Rímsku ríšu z dôb cisárov Augusta alebo Trajána.[6] Bol aktívnym mecenášom a podporovateľom, ktorý využil umenie a architektúru ako politické nástroje. Pričom stavby a ich výzdobu používal na vlastné mocenské postavenie a ako prostriedok podpory ariánskej viery.[5] Theodorich obnovil cisársky dvor v Ravenne a zhromaždil spisovateľov, filozofov a právnikov. Architektúra sa viac-mennej inšpirovala ranokresťanskou, ale aj antickou architektúrou alebo výzdobou baptistérií, chrámov a palácov. Jedinou odlišnou stavbou je Theodorichovo mauzóleum v Ravenne, ktoré nevychádza priamo z rímskej alebo byzantskej architektúry. Theodorichovými vzormi neboli ostrogótski predkovia a ani iní barbarskí vládcovia, ktorí sa usadili na území bývalej Rímskej ríši ale túžba byť považovaný za rímskeho cisára.[7] Theodorich a jeho dcéra Amalaswintha udržiavali styky s Byzantskou ríšou, kým kráľ Vitiges a Totila viedli s Byzanciou rozsiahle boje.[2][3] Nástupcovia Theodoricha sa sami považovali za dedičov rímskych cisárov. Umelecká činnosť počas ich panovania je preto silno ovplyvnená Rímom a Konštantínopolom.[7] V roku 552 sa ríša pod tlakom Byzancie rozpadla a jej územie bolo dobyté byzantskými vojvodcami Narsesom a Belisarom.[2][3]

Architektúra upraviť

 
Mozaika Theodorichovho paláca (palatium) v Bazilike Sant'Apollinare Nuovo, 6. storočie, Ravenna, Taliansko

Kvôli krátkej existencie Ostrogótskeho kráľovstva je stavebná činnosť spojená najmä s vládou Theodoricha Veľkého a jeho dcéry Amalaswinthy. Architektúra čiastočne nadväzuje na rímsku a ranokresťanskú tradíciu.[8] Po ovládnutí Itálie sa Theodorich usídlil v bývalom hlavnom meste Západorímskej ríše, pravdepodobne obsadil východnú stranu mesta neďaleko komplexu cisárskeho paláca. Centrom Ostrogótskej ríše sa od roku 493 stala Ravenna. Theodorich a Amalaswintha financujú rozsiahle opravy rímskych verejných budov, ale aj výstavbu nových palácov, verejných budov či ariánskych chrámov pod vplyvom byzantskej architektúry.[9][10]

Jediným dochovaným dokladom Theodorichovho paláca (palatium) je horná časť mozaiky na južnej stene v Bazilike Sant'Apollinare Nuovo. Palác je vyobrazený trojitým členitým portikom vyčnievajúcim z kolonádovej fasády. Každý oblúk pôvodne obsahoval postavy pod visiacimi vavrínovými korunami – Theodorich uprostred a po bokoch jeho manželka, členovia rodiny a dvora. Po Justiniánovom znovuzískaní Itálie boli portréty nahradené závesmi. Historici umenia predpokladali, že Bazilika Sant'Apollinare Nuovo bola súčasťou palácového komplexu ako kráľovská kaplnka. Niektorí odborníci však mylne identifikujú Theodorichov palác s palácom exarchu (dnes ruiny tzv. brány Chalké[pozn. 1]) neďaleko Baziliky Sant'Apollinare Nuovo. Podľa väčšiny historikov umenia sa však Theodorichov palác pravdepodobne nachádzal na juhovýchode od Baziliky Sant'Apollinare Nuovo.[8] Písomné pramene spomínajú ďalšie paláce v Pavii, Verone a Monze z ktorých sa nič nezachovalo. Menšie paláce alebo vily boli postavené v Palazzolo a Galeate, niekoľko kilometrov severne od Ravenny. V Ríme Theodorich uskutočnil niekoľko renovácii cisárskeho paláca na Palatíne, Aureliánske hradby, Pomepejovo divadlo, akvadukty a iné verejné stavby na Fóre či Palatíne. Niektoré drobné práce sa uskutočnili na obnovu Kolosea alebo Circus Maximus. Niekoľko tehlových škridiel s Theodorichovou značkou sa našli v pätnástich rôznych kostoloch a na niekoľkých verejných budovách v Ríme. V Abano neďaleko Padovy bol opravený kúpeľný komplex a palác a vo viacerých mestách boli opravené mestské hradby.[11][12]

 
Theodorichovo mauzóleum, 6. storočie, Ravenna, Taliansko

Theodorichovo mauzóleum pravdepodobne postavené okolo roku 526 ako hrobka ostrogótského kráľa Theodoricha Veľkého pred mestskými hradbami na gótskom pohrebisku. Spája v sebe germánske a rímske prvky. Mauzóleum na rozdiel od iných ranokresťanských budov v Ravenne bolo postavené zo starostlivo opracovaných kamenných blokov privezených z Istrie bez malty, ale spojenými železnými svorkami. Mauzóleum je centrálna stavba, ktorá pozostáva z dvoch častí. Nižšia časť v úrovni terénu má dekagonálny pôdorys so slepými arkádami a kruhovým nedokončeným horným poschodím. Uprostred nižšej časti sa nachádza oválny porfýrový sarkofág, do ktorého bol Theodorich Veľký uložený po smrti. Prízemie bolo krížového tvaru a klenuté, pričom horné poschodie bolo kruhové a zakončené monolitickou kupolou s hmotnosťou viac ako 233 ton. Kupola je obklopená dvanástimi výbežkami, na ktorých sú napísané mená apoštolov. Jedinou ozdobou je jednoduchá rímsa s dekórom. Po Justiniánovom edikte, ktorý odsúdil ariánstvo v roku 561 boli Theodorichové pozostatky odstránené. Mauzóleum sa zmenilo na kresťanskú modlitebňu.[9][11][13]

Theodorich podporuje výstavbu a opravu ariánskych chrámov pod vplyvom byzantskej architektúry, ako napríklad Dóm Ariánských (dnes San Spirito) z konca 5. storočia alebo Bazilika Sant'Apollinare Nuovo zo začiatku 6. storočia v Ravenne.[13] Tento ariánsky chrám bol pôvodne zasvätený v roku 504 Kristovi Vykupiteľovi a v roku 561 počas nadvlády Byzantskej ríše bol zasvätený svätému Martinovi. Exteriér aj interiér baziliky graficky ilustruje spojenie medzi západným a východným štýlom, ktoré je charakteristické pre 6. storočie. Toto je jedna z najdôležitejších budov z tohto obdobia zásadného kultúrneho významu v európskom náboženskom umení. Apsida a átrium prešli v rôznych obdobiach modernizáciou, ktorá sa začala v 6. storočí ničením ariánskych mozaík, ktoré vyjadrovali oslavu ostrogótskeho kráľa Theodoricha Veľkého. Na niektorých stĺpoch sú vyobrazenia ramien a rúk, ktoré boli v minulosti časťou postav, ktoré kedysi predstavovali modliacich sa Gótov alebo Theodorichov dvor. Tieto postavy boli zničené počas byzantskej nadvlády.[14][15]

 
Baptistérium ariánov, 6. storočie, Ravenna, Taliansko

Agnellus spomína sedem ariánskych kostolov v Ravenne, neďalekej Cézarey a v Classe. Prevažná časť ariánskych chrámov bola postavená vo východnej časti Ravenny. Výnimkou bol chrámu, ktorý pravdepodobne postavila Amalaswintha v staršej časti Ravenny. Ďalšie chrámy sa nachádzali severovýchodne a juhovýchodne za hradbami mesta, ako napríklad Chrám San Eusebio, ktorý dal postaviť ariánsky biskup Unimundus v roku 513 alebo archeologické nálezisko (2 km južne od Baziliky Sant'Apollinare v Classe) veľkej baziliky známej ako Ca'Bianca z konca 5. alebo začiatku 6. storočia. Pravdepodobne prvým chrámom bol Dom ariánov (dnes San Spirito) súčasť biskupského komplexu, ktorý zahŕňal baptistérium a biskupský palác. Jedná sa o širokú a pozdĺžnu baziliku východorímskeho (byzantského) typu, ako napríklad Monastier Studios alebo Chrám Panny Márie v Blachernách z 5. storočia v Konštantínopole.[16] Apsida je zvonku polygonálna a vo vnútri polkruhová. Steny sú postavené z opätovne použitých tehál rôznych veľkostí. Loď je od bočných lodí oddelená stĺporadím, spočívajúcimi na siedmich stĺpoch na každej strane, zakončené byzantskými hlavicami. V apside a ani na vnútorných stenách sa nenachádza žiadna výzdoba nie je isté či vôbec nejaká existovala. Portál bol možno súčasťou dnes už neexistujúceho átria, ktoré sa rozprestieralo pred Baptistériom ariánov.[17] Baptistérium je oktogonálne baptistérium zo 6. storočia, ktoré sa podobá na o niečo staršie Baptistérium ortodoxných. Dal ho postaviť ostrogótsky kráľ Theodorich Veľký medzi koncom 5. storočia a začiatkom 6. storočia súčasne s Bazilikou Sant'Apollinare Nuovo. Baptistérium je postavené z tehál so štyrmi s vyčnievajúcimi apsidami. Exteriér je rozdelený na dve časti. Horná časť je zakončená tehlovou kupolou a na každej strane s polkruhovým oblúkom. Vnútorné steny sú dnes murované, hoci archeologický prieskum preukázal, že pôvodne boli obložené sadrou, mramorom a mozaikou. Veľká stredová mozaika v kupole zobrazuje Kristov krst Jánom Krstiteľom v rieke Jordán. Ikonografia mozaík je kvalitná a dôležitá v tom, že ilustruje svätú Trojicu, trochu neočakávaný prvok v umení ariánskej stavby, pretože svätá Trojica nebola v prijatá v učení arianizmu. Po zvrhnutí arianizmu, ako herézy v roku 561 sa stalo oratóriom Panny Márie.[18] Na juhu sa nachádzal ariánsky biskupský palác známy neskôr ako Domus Drocdonis. Agnellus uvádza, že na druhom poschodí bolo malé oratórium zasvätené svätému Apolinárovi rovnako ako Arcibiskupská kaplnka v tzv. ortodoxnom biskupskom paláci neďaleko Baptistéria ortodoxných.[16]

Theodorich a jeho nástupcovia neboli jediní, ktorí počas existencie Ostrogótskeho kráľovstva podporovali výstavbu a opravu chrámov. Aktívnymi patrónmi boli rímski biskupi, ako napríklad Symachus. Podporil výstavbu niekoľký nových chrámov, ale aj opravu starších chrámov v podobe pridaní oratórií či kaplniek ako napríklad k Chrámom svätého Petra alebo svätého Pavla v Ríme. Ostatní biskupi v Itálli finančne podporovali podobné projekty, ako napríklad Sabinus, biskup z Canosy v Apúlii, ktorý od roku 514 až do svojej smrti v roku 566 postavil nové baptistérium vedľa starej katedrály, nový katedrálny komplex a tetrakonchálny Chrám San Leucio (pôvodne zasvätený svätému Kozmovi a Damiánovi).[19]

  • Galéria k architektúre
  •  
    Brána (chalké) paláca exarchu (mylne identifikovaná ako Theodorichov palác) neďaleko Baziliky Sant'Apollinare Nuovo, 5./6. storočie, Ravenna, Taliansko
  •  
    Bazilika Sant'Apollinare Nuovo, 6. storočie, Ravenna, Taliansko
  •  
    Chrám San Spirito (pôvodne Dóm Ariánskych), koniec 5. storočia, Ravenna, Taliansko
  •  
    Polygonálna apsida Chrámu San Spirito

Mozaika upraviť

 
Pohľad na hlavnú loď Baziliky Sant'Apollinare Nuovo, 6. storočie, Ravenna, Taliansko

Produkcia mozaikovej výzdoby neupadla a ešte počas vlády Theodoricha vznikali miestnymi remeselníkmi mozaiky, čo potvrdzuje kontinuitu umeleckej tradície. Ikonografické plány sa pomerne málo zaoberajú udalosťami Starého a Nového zákona, v mnohom nesú prvotné prvky ranokresťanskej symboliky.[20]

Pozoruhodné sú mozaiky v Bazilike Sant'Apollinare Nuovo, ktorá bola hlavným ariánskym chrámom Theodorichovej Ravenny. Výzdoba chrámu ma silné spojenie s Rímom vďaka podobnému ikonografickému plánu mozaík v Bazilike Panny Márie Väčšej. Avšak Theodorich nikdy nepožiadal pápeža, aby poslal vyškolených mozaikárov do Ravenny.[21] Tamojšia výzdoba vznikala v dvoch etapách: prvej ostrogótskej a druhej byzantskej. Preto boli po dobytí Ravenny niektoré pôvodne ariánske vyobrazenia pozmenené. Každá stena má tri pásy. Najnižší pás nad stĺpmi zobrazuje procesie mučeníkov a panien. Na jednej strane panny kráčajúce spolu s troma kráľmi k trónu, na ktorom je Panna Mária s dieťaťom.[22] Na strane druhej mučeníci vedený svätým Martinom od Theodorichovho paláca k trónu, na ktorom sedí Ježiš Kristus. Oblúky Theodorichovho paláca predtým obsahovali postavy pod visiacimi vavrínovými korunami – Theodorich uprostred a po bokoch jeho manželka, členovia rodiny a dvora. Po Justiniánovom znovuzískaní Itálie boli portréty odstránené a nahradené závesmi. Zachovali sa iba nepatrné fragmenty rúk postáv na stĺpoch mozaiky paláca.[23] Stredný pás zobrazuje prorokov alebo apoštolov,[22] ktorí svojou podobou majú pripomínať stojace stĺpy nad svätostánkom (tzv. aron ha-kodeš) v synagóge v Dure Európos.[21] Horný pás zobrazuje 26 vyobrazení kristologického cyklu (zázračné uzdravenia chorých) v neznemenej podobe z Theodorichovej doby.[20] Kristus je tu na jednej mozaike zobrazený bez brady v protiklade s východným typom zobrazovania (zarastený sýrsky typ). Na druhej strane sa nachádzajú pašiové výjavy, ktoré však nezobrazujú typické bolestivé scény ale po Judášovej zrade prechádzajú k Zmŕtvychvstaniu.[20] Agnellus spomína procesiový námet v apside rovnako ako na stenách hlavnej lodi. Pôvodná mozaika sa nezachovala.[22] V apside pod oknami sa nachádza už len kamenný nápis „Kráľ Theodorich postavil tento chrám od základov v mene nášho Pána Ježiša Krista.“[24]

 
Mozaika Kristov krst v rieke Jordán, 6. storočie, Baptistérium ariánov, Ravenna, Taliansko

Baptistérium ariánov je pravdepodobne zmenšenou verziou Baptistéria ortodoxných z polovice 5. storočia. Archeologický prieskum odhalil početné fragmenty štukovej alebo mozaikovej výzdoby. Zachovaná kupolová mozaika rovnako nadväzuje na ikonografický plán ortodoxného baptistéria. Veľká stredová mozaika v kupole zobrazuje Kristov krst Jánom Krstiteľom v rieke Jordán. Nad Kristovou hlavou je holubica. Ikonografia mozaík je kvalitná a dôležitá v tom, že ilustruje svätú Trojicu, trochu neočakávaný prvok v umení ariánskej stavby, pretože svätá Trojica nebola v prijatá v učení arianizmu. Stredovú mozaiku obkolesuje procesia dvanástich apoštolov v dvoch smeroch. Farba ich odevov je biela tunika a pálium s dvoma tmavými okrajmi (clavus/clavi). V rukách držia koruny tzv. neprekonateľnú korunu víťazstva (immarcescibilis gloriae corona). Apoštol Peter a Pavol majú rozdielne svätožiary oproti ostatným apoštolom. To môže naznačovať, že mozaika bola vyrobená v dvoch rôznych obdobiach alebo dvoma remeselníckymi dielňami. V mieste stretnutia apoštola a Petra a Pavla sa nachádza prázdny trón (hetimasia). Prázdny trón pravdepodobne odkazuje na Kristov druhý príchod.[16]

Mozaika tzv. Justiniánovho portrétu je portrét muža ako cisára s nápisom Justinián. Agnellus spomína, že portréty arcibiskupa a cisára Justiniána boli nájdené na vnútornej vstupnej stene chrámu zdobenej zlatou mozaikou. V 16. storočí niekoľko autorov uvádza portréty Justiniána I., Theodory a tretej osoby, ktorá je rôzne identifikovaná. Zvyšné mozaikové portréty sa nezachovali. V 19. storočí bola mozaika zreštaurovaná do súčasnej podoby. Napriek Agnellusovým a neskorším potvrdeniam šlo o Justiniána. Niektorí odborníci navrhujú, že pôvodne zobrazovala Theodoricha a neskôr počas byzantskej nadvlády bola mozaika upravená. Domnienku potvrdzuje aj odlišnosť s portrétom cisára Justiniána na mozaike v Bazilike San Vitale. Zachoval sa iba jeden portrét Theodoricha na medailóne Senigallia, aj keď od Agnellusa vieme, že v Ravenne a inde existovalo niekoľko ďalších vyobrazení. Tvár na mozaike nevyzerá ako na medailóne Senigallia, je však veľmi pravdepodobné, že oficiálne portréty by mohli mať rôzny vzhľad podľa kontextu.[25]

Archeologické vykopávky v predpokladom mieste Theodorichovho paláca odhalili fragmenty podlahových mozaík s mytologickými námetmi, ako napríklad Bellerofontes premáha Chiméru. Počas byzantskej nadvlády boli náhradné geometrickými motívmi.[26] K významným mozaikám ostrogótskej éry pod silným vplyvom Byzancie patrí mozaika v apside Bazilike Kozmu a Damián v Ríme. Výzdoba apsidy je najskorším dochovaným príkladom ikonografického typu, ktorý sa nachádza v niekoľkých ďalších ranostredovekých chrámoch v Ríme. Kristus je vyobrazený uprostred zostupujúci z neba a po stranách sa nachádzajú apoštoli Peter a Pavol, ktorí predstavujú mučeníkov svätého Kozmu a Damiána. Úplne vľavo je zobrazený donátor pápež Félix IV. s modelom kostola a vpravo je svätý Teodor. Podobnosť štýlov a techník mozaík medzi Rímom a Ravennou naznačuje silné umelecké väzby.[19]

  • Galéria k mozaikám
  •  
    Mozaika Theodorichovho paláca (palatium) v Bazilike Sant'Apollinare Nuovo, 6. storočie, Ravenna, Taliansko
  •  
    Mozaiky v hornom páse, Ježis Kristus a Samaritánka (vľavo), Uzdravenie ženy s krvotokom (vpravo), cca. 6. storočie, Bazilika Sant'Apollinare Nuovo, Ravenna, Taliansko
  •  
    Mozaiky v hornom páse, Podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi (vľavo) Podobenstvo o sudcovi a vdove (vpravo), cca. 6. storočie, Bazilika Sant'Apollinare Nuovo, Ravenna, Taliansko
  •  
    Stretnutie svätého Petra so svätým Pavlom a sprievod apoštolov pod ústrednou scénou Kristovho krstu, 6. storočie, Baptistérium ariánov, Ravenna, Taliansko
  •  
    Mozaika tzv. Justiniánovho portrétu, 6. storočie, Bazilika Sant'Apollinare Nuovo, Ravenna, Taliansko
  •  
    Apsida mozaiky Kristus zostupujúci z nebies a po stranách sa nachádzajú apoštoli Peter a Pavol, ktorí predstavujú mučeníkov svätého Kozmu a Damiána (Félix IV. vľavo a svätý Theodor vpravo), 6. storočie, Bazilika Kozmu a Damiána, Rím, Taliansko
  •  
    Fragment podlahovej mozaiky Theodorichovho paláca, 5./6. storočie, Ravenna, Taliansko

Sochárstvo upraviť

 
Busta kráľovnej Amalswinthy alebo cisárovnej Ariadny, 6. storočie, Kapitolské múzeá, Rím

Kým architektúra, mozaika a kovoremeselné či zlatnícke práce kvitli v najoriginálnejších formách, sochárstvo bolo v tomto období v Európe viac-menej na ústupe. V rámci barbarského umenia sa navyše pred príchodom barbarov na Západ prakticky nevyskytovalo. Medzi barbarskými kmeňmi usadenými na území Západorímskej ríše boli Ostrogóti jedinou skupinou, ktorá prijala myšlienku reliéfov a sôch z kameňa alebo bronzu v životnej veľkosti.[27] Kým inde v kresťanskom svete sochárska výroba v 5. a 6. storočí klesá, Theodorich a jeho nástupcovia však sochárstvo oživujú v snahe prezentovať svoju moc.[8]

Písomne pramene spomínajú niekoľko sôch Theodoricha. Najpozoruhodnejšia bola jeho bronzová jazdecká socha[27][pozn. 2], ktorá stála pred jeho kráľovským palácom v Ravenne. Podľa Jordana východrímsky (byzantský) cisár Zenón nariadil, aby bola socha Theodoricha umiestnená na námestí Augustaion v Konštantínopole. Neskôr mohla byť prenesená do Ravenny, odkiaľ ju po dobytí Longobardského kráľovstva odniesol Karol Veľký a umiestni ju pred svoj palác v Aachene.[27]

Prokopios spomína niekoľko Theodorichových sôch v Ríme. Izidor zo Sevilly poznamenáva, že kráľovi bola vyrobená pozlátená bronzová socha, ako pocta za prácu pri obnove mestských hradieb. Základňa pravdepodobnej sochy bola nájdená pri rímskom Koloseu. Prokopius ďalej spomína ďalšiu sochu na fóre v Neapole.[27]

V Theodorichovom mauzóleu sa nachádza porfýrový sarkofág v tvare vani, kde boli uložené ostatky Theodoricha Veľkého. Sarkofág má dva basreliéfy levích hláv a krúžkov, ktoré majú asociovať kruhy používané pri kotvení lodí. Neobsahuje ďalšie žiadne insígnie, nápisy alebo kresťanské symboly a jeho umelecká realizácia zďaleka nedosiahla úroveň niektorých prežívajúcich sarkofágov 6. storočia. Na vlyse mauzólea sa nachádza reliéf tzv. motív klieští, ktorý je prevzatý z kovoremeselných či zlatníckych prác.[30] K ďalšiemu sochárskemu prejavu patrí znovu použitie antických stĺpov (spolia) v rímskych chrámoch alebo produkcia hlavíc stĺpov miestnymi remeselníkmi v Ravenne. Výroba zaznamenala odklon od klasických rádov a smerovala k byzantskej hlavici, hoci niektoré z nich mohli predstavovať hybrid korintských a byzantských hlavíc.[15]

 
Slonovinový konzulárny diptych Orestes (konzul Rufius Gennadius Probus Orestes), 6. storočie, Victoria and Albert Museum, Londýn

Sochárska produkcia pokračovala u Theodorichových nástupcov, jeho dcéry Amalaswinthy a jej syna Athalaricha. Silno poškodená mramorová busta mladého muža s korunou bola nájdená vo Forlì. Ďalšie tri mramorové busty žien s okrúhlou tvárou s diadémom sú datované spravidla do 6. storočia. Napriek tomu, že ich niektorí historici označujú za cisárovnú Ariadnu, väčšina kunsthistorikov predpokladá, že sa jedná práve o Amalaswinthu. Odkazujú pritom na skutočnosť, že ide o jediné diadémové busty z Ríma, v ktorom vtedy vládla kráľovná ako Regentka. To vyvoláva otázky prečo by sa toľko búst cisárovnej Ariadny nachádzalo práve v Ríme a žiadna v Konštantínopole. Nie je jasné či existovali nejaké sochy ostrogótskeho kráľa Theodahada, keďže v navrhovaných ústupkoch cisárovi Justiniánovi sa nachádzal záväzok, že nebude stavať žiadne svoje sochy, pokiaľ nebudú umiestnené vedľa sôch cisára.[31]

Neskoroantické slonovinové reliéfy boli často kopírované a Theoderichova dcéra Amalaswintha je na nich zobrazená ako byzantská cisárovná.[10] Významným dielom obdobia je vyobrazenie Athalarica a Amalaswinthy na slonovinovom konzulárnom diptychu Orestes, konzula z roku 530. Portréty sa nachádzajú v hornej časti diptychu zvyčajne v mieste, kde je znázornený cisársky pár. Athalaric je vyobrazený ako mladý muž bez diadému s neobvyklým odevom. Naopak Amalaswintha je vyobrazená ako žena s okrúhlou tvárou a diadémom na hlave. Pravdepodobne pôvodná horná časť zobrazovala cisárovnú Ariadnu a neskôr boli postavy prepracované, aby zobrazovali Athalarica a Amalaswinthu.[32]

  • Galéria k sochárstvu
  •  
    Hybrid korintskej a byzantskej hlavice, 6. storočie, Bazilika Sant'Apollinare Nuovo, Ravenna, Taliansko
  •  
    Pravedopodobne byzantská hlavica, 6. storočie, Bazilika Sant'Apollinare Nuovo, Ravenna, Taliansko
  •  
    Byzantská hlavica, 6. storočie, Bazilika Sant'Apollinare Nuovo, Ravenna, Taliansko
  •  
    Ambona, 6. storočie, Bazilika Sant'Apollinare Nuovo, Ravenna, Taliansko
  •  
    Porfýrový sarkofág Theodoricha Veľkého, 6. storočie, Theodorichovo mauzóleum, Ravenna, Taliansko
  •  
    Sochárska výzdoba (reliéf) vlysu na Theodorichovom mauzóleu, 6. storočie, Ravenna, Taliansko

Úžitkové umenie upraviť

 
Spona (fibula) v tvare orla z hrobky Domagnano, zdobená technikou cloisonné (priehradkový email), cca. rok 500, Germanisches Nationalmuseum, Nürnberg

Pod úžitkové umenie spadá široká škála predmetov dennej, či príležitostnej potreby, ktorá sa často prekrýva s inými formami umenia. Ostrogóti boli prvým barbarským kmeňom, ktorý sa usadil v západnej Európe a rovnako prvým, ktorý vytvoril snahy o spojenie neskoroantických, ranokresťanských či gótskych prvkov. Boli tiež priekopníkmi v prispôsobovaní zoomorfných motívov kresťanskému obsahu. Byzantský vplyv na šperky bol viditeľný v technike filigriánu. Ostrogóti sa starali o zdokonalenie zlatníckych prác na svojom území.[5] Theodorich napodobňoval razenie cisárskych mincí ako je napríklad solidus, kde je zobrazený v plášti a v rukách drží zemeguľu.[10] Na minciach sú ostrogótski králi zobrazení z profilu alebo podľa vzoru Justiniána znázorňujúceho vládcu v čelnej póze.[8] Theodorichové vyobrazenie sa nachádzalo aj na kameách.[10]

Kovoremeselné a zlatnícke práce upraviť

Napriek pokusom napodobniť neskoroantickú tvorbu si však Ostrogóti zachovali tradíciu výroby polychrómovaných šperkov z oblasti čiernomorskeho pobrežia. Charakterizované drahými kameňmi osadených v zlatom lôžku s geometrickými ornamentmi a filigriánom. Počas 5. storočia dochádzalo k snahám zjednodušovania neskoroantických foriem. Ďalším prejavom bolo vkladanie rímskych mincí do šperkov.[10] Najtypickejším motívom bola štylizovaná orlica alebo skôr havran, ktorý v báji o Odinovi sprevádza germánskych bojovníkov. Orlica hľadiaca dopredu je zosobnením myšlienky a hľadiaca dozadu zosobnením pamäti. Štylizovaná podoba vtáka bez pazúrov, so zdvihnutou hlavou z profilu a polo pretiahnutými krídlami. Uprostred je ovál do neho je vsadený leštený alebo brúsený drahokam. Ďalším častým typom spôn sú pretiahnuté fibule skladajúce sa z dvoch častí: väčšie obdĺžnikové alebo polkruhové roztvorené a menšie hruškovité spojené vypuklým oblúkom. Tieto fibule sú zdobené technikou cloisonné (priehradkový email) alebo jamkovým emailom a niekedy sú tepané.[33] Uplatnili sa na prackách opaskov, na ktorých je najrozšírenejším typom obdĺžniková doštička symetricky rozdelená radmi jamôk vyplnenými emailom. Poklad z Ceseny neďaleko Ravenny z konca 5. storočia zahŕňa reťaze, prstene, náušnice, kríže, brošne a spony, všetky vyrobené bohato dekoratívnym spôsobom.[10]

Vysokú kvalitu a hodnotu malo ostrogótske umenie v oblasti zlatníckych prác. Majstrovským dielom je podklad v hrobke Domagnano v San Maríne z prvej polovice 6. storočia.[34] Panciere boli posiate bohatými zlatými ozdobami a ich kovové štíty doštičkami z drahých kovov. Niekedy je almandínová tzv. mozaika tak jemná, že zlaté kontúry vytvárajú drôtenú sieť, ako napríklad zlaté predmety z múzea v Ravenne, ktoré pravdepodobne zdobili Theodorichov pancier. Objavuje sa rovnaký geometrický ornament ako na vlyse korunnej rímsy Theodorichovho mauzólea. Táto emailová technika bola pravdepodobne byzantského pôvodu, len tavená farebná sklenená hmota bola nahradená almandínmi a tyrkysmi rezanými za studena. Náplecníky a medaily sa podobali tým aké nosili rímski legionári. Pri prieskume ostrogótskeho pohrebiska pri Nocera Umbry neďaleko Assisi sa našli bohato zdobené zbrane. V hroboch žien a detí sa často nachádzajú nože zdobený almandínmy a zlatým filigriánom.[35]

  • Galéria k úžitkovému umeniu
  •  
    Ostrogótske šperky z pohrebiska v dnešnej časti Dravlje v Ľubľane, cca. 4./5. storočie, Mestni muzej Ljubljana
  •  
    Fibula v tvare kríža, 5. storočie, Walters Art Museum, Baltimore
  •  
    Ostrogótsky náhrdelník, 5. storočie, Walters Art Museum, Baltimore
  •  
    Pravdepodobne súčasť náhrdelníka alebo náušnice, 5./6. storočie, Walters Art Museum, Baltimore
  •  
    Ostrogótske šperky z hrobky v Domagnano, 5./6. storočie, British Museum, Londýn
  •  
    Ostrogótske šperky z hrobky v Domagnano, 5./6. storočie, British Museum, Londýn
  •  
    Tzv. medailón Senigallia zobrazujúci Theodoricha Veľkého, 5./6. storočie, Museo Nazionale Romano (Palazzo Massimo alle Terme), Rím
  •  
    Ostrogótska minca zobrazujúca Theodoricha Veľkého, 5./6. storočie

Poznámky upraviť

  1. ↑ Brána bola pravdepodobne analógiou k hlavnej bráne Chalké Veľkého paláca v Konštantínopole. Názov je odvodený podľa veľkých bronzových či medených dverí
  2. ↑ Jazdecká socha Theodoricha je niekedy identifikovaná so sochou Regisole dnes v Pavii. Vzorom sochy bola pravdepodobne jazdecká socha Marka Aurélia, o ktorej sa v tom čase predpokladalo, že zobrazuje Konštantína I. Podľa viacerých odborníkov Regisole znázorňuje Septima Severa alebo ostrogótskeho kráľa Theodoricha Veľkého. Socha bola v roku 1335 prenesená z Milána do Pavie ako vojnová trofej a v roku 1796 bola zničená. Až v roku 1937 bola socha podľa opisov znovu vytvorená talianskym umelcom Francescom Messinou.[28][29]

Referencie upraviť

  1. ↑ a b Ostrogothic art. In: The Grove Encyclopedia of Medieval Art and Architecture. Ed. Colum Hourihane. Vol. 4. Laarne to Pépin de Huy. Oxford : Oxford University Press, 2012. ISBN 978-0-19-539536-5. S. 504.
  2. ↑ a b c d Encyklopedie umění středověku: Umění a lidstvo Larousse. Praha : Odeon, 1969. (Světové dějiny.) S. 270.
  3. ↑ a b c Ostrogótska ríša. In: Ottova všeobecná encyklopédia MŽ. Zväzok 2. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 80-969159-4-0. S. 180.
  4. ↑ PIJOAN, José. Dějiny umění. Praha : Odeon, 1978. (Světové umění; zv. 3.) S. 163.
  5. ↑ a b c d JOHNSON, Mark J.. Art and Architecture. In: A Companion to Ostrogothic Italy. Ed. Jonathan Arnold, Shane Bjornlie, Kristina Sessa. Leiden, Boston : Brill, 2016. (Brill’s Companions to European History; zv. 9.) Ďalej len A Companion to Ostrogothic Italy. ISBN 978-9004-31593-8. S. 350 – 352.
  6. ↑ PIJOAN, José. Dějiny umění, str. 170.
  7. ↑ a b A Companion to Ostrogothic Italy, str. 386.
  8. ↑ a b c d A Companion to Ostrogothic Italy, str. 357.
  9. ↑ a b History of Art: Barbarian Art [online]. [Cit. 2021-08-22]. Dostupné online. Archivované 2015-11-20 z originálu. (po anglicky)
  10. ↑ a b c d e f Ostrogothic art In: TURNER, Jane, et al. The Dictionary of Art. Vol. 23. London, New York : Macmillan Publisher Limited, Grove's Dictionnaries Inc., 1996. ISBN 1-884446-00-0. S. 623 – 624.
  11. ↑ a b A Companion to Ostrogothic Italy, str. 358.
  12. ↑ SAITTA, Biagio. The Ostrogoths in Italy. Polis: Revista de ideas y formas políticas de la Antigüedad Clásica (Madrid: Universidad de Alcalá), 1999, čís. 11, s. 212. ISSN 1130-0728.
  13. ↑ a b A Companion to Ostrogothic Italy, str. 359.
  14. ↑ Basilica of Sant'Apollinare Nuovo [online]. [Cit. 2021-08-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  15. ↑ a b A Companion to Ostrogothic Italy, str. 361 – 362.
  16. ↑ a b c A Companion to Ostrogothic Italy, str. 363 – 365.
  17. ↑ Basilica of Sant'Apollinare Nuovo [online]. Byzantine Legacy, [cit. 2021-08-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  18. ↑ Arian Baptistery [online]. Byzantine Legacy, [cit. 2021-08-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  19. ↑ a b A Companion to Ostrogothic Italy, str. 384.
  20. ↑ a b c LASSUS, Jean. Raně křesťanské a byzantské umění. Praha : Artia, 1971. S. 73.
  21. ↑ a b NEES, Lawrence. Early Medieval Art. Oxford : Oxford Univesity Press, 2002. ISBN 0-19-284243-9. Kapitola Endings and Beginnings, s. 84.
  22. ↑ a b c DELIYANNIS, Deborah Mauskopf. Ravenna in Late Antiquity. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-83672-2. S. 152 – 153.
  23. ↑ BENTON, Janetta Rebold. Materials, Methods, and Masterpieces of Medieval Art. Santa Barbara : Praeger, ABC-CLIO, 2009. (Praeger series on the Middle Ages.) ISBN 978-1-56720-655-5. S. 79 – 80.
  24. ↑ MANGO, Cyril. Early Medieval Art, 300-1150: Sources and Documents. 2nd Ed. Toronto : University of Toronto Press, 1986. ISBN 0-8020-6627-5. S. 107.
  25. ↑ DELIYANNIS, Deborah Mauskopf, Ravenna in Late Antiquity, str. 172 – 174.
  26. ↑ A Companion to Ostrogothic Italy, str. 367 – 368.
  27. ↑ a b c d A Companion to Ostrogothic Italy, str. 352.
  28. ↑ WEINRYB, Ittai. The Bronze Object in the Middle Ages. Cambridge : Cambridge University Press, 2016. ISBN 978-1-107-12361-8. S. 185 – 187.
  29. ↑ Equestrian statue of Regisole in Pavia Italy [online]. 2016-04-06, [cit. 2021-09-17]. Dostupné online. (po anglicky)
  30. ↑ BOVINI, Giuseppe. Das Grabmal Theoderichs des Großen. Ravenna : Longo, 1977. S. 20 – 21.
  31. ↑ A Companion to Ostrogothic Italy, str. 353.
  32. ↑ A Companion to Ostrogothic Italy, str. 355.
  33. ↑ PIJOAN, José. Dějiny umění, str. 164 – 165.
  34. ↑ BROWN, Katharine Reynolds, et al. Migration Art A.D. 300 – 800. New York : The Metropolitan Museum of Art, 1995. ISBN 0-87099-750-5. Kapitola Continental Migration Art, Sixth and Seventh Centuries, s. 27 – 28.
  35. ↑ PIJOAN, José. Dějiny umění, str. 165 – 166.

Literatúra upraviť

  • MATT, Leonard von; BOVINI, Giuseppe. Ravenna. Köln : Verlag M.DuMont Schauberg, 1971. 212 s. ISBN 3-7701-0534-6.
  • BURNS, Thomas S. A History of the Ostrogoths. Bloomington, Indianapolis : Indiana University Press, 1991. 258 s. ISBN 0-253-20600-6.
  • ARNOLD, Jonathan J. Theoderic and the Roman Imperial Restoration. New York : Cambridge University Press, 2014. 470 s. ISBN 978-1-107-05440-0.
  • VITIELLO, Massimiliano. Theodahad: A Platonic King at the Collapse of Ostrogothic Italy. Toronto, Buffalo, London : University of Toronto Press, 2014. 335 s. ISBN 978-1-4426-6932-1.
  • DOIG, Allan. Liturgy and Architecture: From the Early Church to the Middle Ages. 2nd Ed. Oxon, New York : Routledge, 2016. 247 s. ISBN 978-0-7546-5274-8.
  • HERRIN, Judith; NELSON, Jinty, et al. Ravenna its role in earlier medieval change and exchange. London : University of London Press, 2016. 363 s. ISBN 978-1-909646-72-8.
  • VITIELLO, Massimiliano. Amalasuintha: The Transformation of Queenship in the Post-Roman World. Philadelphia : University of Pennsylvania Press, 2017. 312 s. ISBN 9780812249477.
  • HERRIN, Judith. Ravenna: Capital of Empire, Crucible of Europe. Princeton : Princeton University Press, 2020. 537 s. ISBN 9780691153438.

Pozri aj upraviť

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť

  Umelecký portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ostrogótske_umenie&oldid=7785484“