Bell P-39 Airacobra
Bell P-39 Airacobra bolo americké stíhacie lietadlo, používané najmä počas druhej svetovej vojny. Išlo o veľmi rozporuplný typ – v USAF a Spojenom kráľovstve si získala v dôsledku zlých výkonov vo výškach zlú povesť, sovietski letci ju hodnotili naopak výborne. Išlo o zaujímavú konštrukciu. Motor stroja bol umiestnený za kabínou v ťažisku a prispieval k dobrej obratnosti. V prednej časti bola sústredená všetka výzbroj. Predný podvozok bol taktiež v tejto kategórii novinkou. Dobré výkony stroja vo výškach pod 5 000 m zaujali sovietskych armádnych expertov, ktorí vyberali lietadlá pre Červenú armádu. Stroje boli u sovietskych letcov veľmi populárne a dosiahlo na nich veľké úspechy viacero leteckých es.
| P-39 Airacobra | |
 Bell P-39Q-1-BE Airacobra 357. stíhacej skupiny Armádnych vzdušných síl USA na Hamiltonovom armádnom letisku v Kalifornii, júl 1943 | |
| Typ | stíhacie lietadlo |
|---|---|
| Výrobca | Bell Aircraft |
| Prvý let | 6. apríla 1938 |
| Zavedený | 1941 |
| Charakter | vyradený |
| Hlavný používateľ | United States Army Air Forces Sovietske vzdušné sily Royal Air Force |
| Výroba | 1940 – máj 1944 |
| Vyrobených | 9 588 |
| Cena za kus | 50 666 USD (v roku 1944) |
| Varianty | Bell XFL Airabonita Bell P-63 Kingcobra |
Vznik a vývoj upraviť
Prvý prototyp stroja vzlietol 6. apríla 1938. O rok neskôr objednalo veliteľstvo Army Air Corps overovaciu sériu 12 kusov. Neozbrojený prototyp, nezaťažený pancierovaním, bol dostatočne rýchly a mal dobrú stúpavosť. Firma Bell sa rozhodla jeho úspechy využiť a spustila prehnanú reklamnú kampaň. Armáda stroje objednala, ale trvala na použití motorov bez turbokompresoru. Než sa továreň prepracovala k podobe skutočného sériového stroja, narástla hmotnosť a znížili sa výkony. Po malej sérii P-39C nasledovala verzia D, ktorá bola vyzbrojená štyrmi guľometmi kalibru 7,62 mm, dvoma 12,7 mm veľkorážnymi guľometmi a jedným kanónom kalibru 37 mm strieľajúcim dutým hriadeľom vrtule. Výkony tohoto lietadla boli nad 5 000 m slabé. I keď v neskoršom období došlo k rôznym obmenám a modifikáciam, stroj nedosahoval také výkony, aké od neho boli očakávané. Výroba Airacobier skončila v septembri 1944. Celkom bolo postavených 9 584 kusov všetkých verzií.
Bojové nasadenie upraviť
Záujem o nákup Airacobier prejavilo Francúzsko aj Spojené kráľovstvo, ktoré ich odobralo pod názvom Airacobra Mk. I. Táto verzia bola takmer identická s verziou P-39D, len s tým rozdielom, že v hriadeli vrtule bol zabudovaný kanón kalibru 20 mm, ostatná výzbroj pozostávala zo šiestich guľometov kalibru 7,7 mm. Bol použitý aj iný motor Allison V-1710-E4 s výkonom 1 150 k. Briti však s týmito strojmi neboli vôbec spokojní, aj keď sa pochvalne vyjadrovali o ich manévrovacích schopnostiach. Jedným z neduhov, ktoré ich okrem malých výkonov vo výškach odradzovali bola tendencia strojov prepadať na chrbát pri vertikálnych manévroch. Preto boli ešte v roku 1941 po krátkej skúšobnej službe stiahnuté z bojových akcií a všetkých 212 zakúpených kusov bolo dodaných do ZSSR. USAF používalo Airacobry najmä v Tichomorí, na Aljaške, v Taliansku a na Islande, ďalšie stroje zakúpilo austrálske a portugalské letectvo. Lietadlá tiež používalo letectvo Slobodných Francúzov a neskôr aj spojenecké talianske letectvo.
Najväčšiu popularitu medzi lietajúcim personálom si Airacobry získali v Sovietskom zväze. Tu s nimi dosahovali sovietski letci pozoruhodných bojových úspechov. Tie spočívali jednak v tom, že boje na východnom fronte sa viedli hlavne v nižších letových hladinách, pre ktoré boli Airacobry najvhodnejšie. Ďalšiu úlohu zohralo i to, že sovietski letci uprednostňovali dobre manévrovateľné lietadlá. Iste nie bezvýznamné bolo i to, že Airacobrami boli vyzbrojené najmä gardové jednotky, ktoré disponovali najlepšími letcami. Spomedzi leteckých es lietajúcich na Airacobrách sa stal najznámejší 2. najúspešnejší spojenecký stíhač Alexandr Pokryškin, či Lavrinenkov, Klubov a mnoho ďalších. ZSSR nakoniec na základe zmluvy Lend-lease odobral celkovo 4 578 kusov Airacobier.
Technické údaje upraviť
P-39L Airacobra upraviť
- Posádka: 1
- Dĺžka: 9,19 m
- Rozpätie: 10,36 m
- Výška: 3,63 m
- Plocha krídel: 19,79 m²
- Hmotnosť (prázdny): 2 540 kg
- Hmotnosť (vzletová): 3 530 kg
- Pohon: 1x radový dvanásťvalec Allison V-1710-63 s výkonom 988 kW
- Maximálna rýchlosť: 587 km/h
- Dostup: 10 650 m
- Dolet: 2 360 km (s prídavnou nádržou s kapacitou 283 l pri rýchlosti 256 km/h)
Výzbroj upraviť
- 1x kanón Oldsmobile M4 kalibru 37 mm v dutom hriadeli vrtule
- 2x guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm v trupe
- 4x guľomet M2 Browning kalibru 7,62 mm v krídlach
P-39N Airacobra upraviť
- Posádka: 1
- Dĺžka: 9,19 m
- Rozpätie: 10,36 m
- Výška: 3,70 m
- Plocha krídel: 19,79 m²
- Hmotnosť (prázdny): 2 902 kg
- Hmotnosť (vzletová): 3 990 kg
- Pohon: 1x radový dvanásťvalec Allison V-1710-85 s výkonom 895 kW
- Maximálna rýchlosť: 605 km/h
- Dostup: 11 664 m
- Dolet: 483 km
Výzbroj upraviť
- 1x kanón Oldsmobile M4 kalibru 37 mm v dutom hriadeli vrtule
- 2x guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm v trupe
- 4x guľomet M2 Browning kalibru 7,62 mm v krídlach
- 230 kg bômb
P-39Q Airacobra upraviť
- Posádka: 1
- Dĺžka: 9,19 m
- Rozpätie: 10,36 m
- Výška: 3,70 m
- Plocha krídel: 19,79 m²
- Hmotnosť (prázdny): 2 425 kg
- Hmotnosť (vzletová): 3 787 kg
- Pohon: 1x radový dvanásťvalec Allison V-1710-85 s výkonom 895 kW
- Maximálna rýchlosť: 605 km/h
- Dostup: 10 668 m
- Dolet: 1 046 km
Výzbroj upraviť
- 1x kanón Oldsmobile M4 kalibru 37 mm v dutom hriadeli vrtule
- 2x guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm v trupe
- 4x guľomet M2 Browning kalibru 7,62 mm v krídlach
- 230 kg bômb
Literatúra upraviť
- Zbyněk Válka, Stíhací letadla 1939-45/ USA-Japonsko ISBN 80-7198-091-9
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bell P-39 Airacobra
Externé odkazy upraviť
- Ďalšie informácie o Airacobre Archivované 2007-07-03 na Wayback Machine
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bell P-39 Airacobra na českej Wikipédii.
