Wikipédia

Paavo Haavikko

Fínsky básnik a spisovateľ dvadsiateho storočia.

Paavo Juhani Haavikko (* 25. január 1931, Helsinki, Fínsko – † 6. október 2008, Helsinki) bol fínsky básnik a dramatik modernizmu päťdesiatych rokov 20. storočia. Je považovaný za jedného z najlepších fínskych spisovateľov. V roku 1984 získal Neustadtskú medzinárodnú cenu za literatúru a v roku 1993 zase Nordickú cenu Švédskej akadémie za literatúru (Nordic prize of the Swedish Academy). Od roku 1989 bol vlastníkom a riaditeľom nakladateľstva Art House.

Paavo Juhani Haavikko
fínsky spisovateľ
fínsky spisovateľ
Narodenie25. január 1931
Helsinki, Fínsko
Úmrtie6. október 2008 (77 rokov)
Helsinki, Fínsko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Paavo Haavikko

Životopis upraviť

Po skončení štúdií a základnej vojenskej služby v roku 1951 začal pracovať ako realitný maklér. Popri tejto práci sa začal po víkendoch zaoberať literatúrou. Paavo Haavikko bol presvedčený, že človek, ktorý sa venuje výlučne literárnej činnosti a nemá ďalšie zamestnanie, stráca spojenie s realitou. Tento jeho postoj je badateľný aj v jeho poézii, kde je autor akoby priamo v dianí a nie je len pasívnym divákom. Koncom šesťdesiatych rokov sa stáva literárnym redaktorom v nakladateľstve Otava a literárnym konzultantom viacerých tlačiarní.

V roku 1955 sa oženil so spisovateľkou a poetkou Marjou-Liisou Vartio, ktorá ale po jedenástich rokoch manželstva umiera. Jeho druhou ženou sa roku 1971 stala literárna historička Ritva Rainio Hanhineva.

Dielo upraviť

Napísal niekoľko básnických zbierok, románov, divadelných, rozhlasových a televíznych hier, a taktiež napísal aj niekoľko diel literatúry faktu.

Patrí do generácie básnikov, ktorý priniesli do Fínska v päťdesiatych rokoch modernistickú revolúciu. Taktiež vo Fínsku v roku 1958 predstavil absurdnú drámu svojou hrou Münchhausen.[1]

Debutoval v roku 1951 knihou Tiet etäisyyksiin (prekl.: Cesty do diaľok). Svoj debut vydal po odchode z Helsinskej univerzity. V zbierke sa ale nachádzali aj básne z jeho študentských čias (najstaršie z roku 1949).
Celá jeho raná tvorba je zavŕšená zbierkou Talvipalatsi (prekl.: Zimný palác). Táto zbierka je považovaná za najvýznamnejšiu metapoetickú zbierku fínskej literatúry z povojnového obdobia.[2] Jeho raná tvorba sa vymyká fínskej literárnej tradícii tým, že autor nepoužíva tradičné básnické formy; používa nový jazyk, rytmus a voľnú juxtapozíciu. Paavo Haavikko sa zo začiatku zaoberá metafyzickými otázkami: vzťah medzi literárnou tradíciou a novou poéziou, proces tvorby, jazyk. Spočiatku bola jeho tvorba považovaná za zvláštnu, ale dnes je klasickou súčasťou fínskej literatúry.

Ďalšiu básnickú zbierku Puut, kaikki heidän vihreytensä (prekl.: Stromy, všetka ich zeleň) vydáva Paavo Haavikko až v roku 1966. Zbierka sa vyznačuje veľkou kritikou nedávnej fínskej histórie, kedy sa autor zaoberá úlohou Fínska v 2. svetovej vojne. S poéziou pokračuje aj po jej vydaní, ale začína písať tiež beletriu a literatúru faktu. Jeho zbierky básní boli preložené do 12 jazykov.

Haavikkovým prvým románom je Yksityisiä asioita (prekl.: Súkromné obavy), v ktorom sa zaoberá kritikou sociálnych, politických pomerov a egoizmu. V knihe sa tiež stavia proti totalitným ideológiám.

Počas celej svojej tvorby sa v jeho dielach objavuje opakovane motív histórie. Často používa historické udalosti alebo osobnosti na to, aby reflektoval prítomnosť. Najviac viditeľné je to v jeho drámach, napr.: Kuningas lähtee Ranskaan (prekl.: Kráľ ide do Francúzska), ktorá bola námetom na rovnomennú operu od Aulisa Saallinena. Historický námet je zrejmý aj v zbierkach básní, napr.: Synnnyinmaa (prekl.: Domovina) sa zaoberá kritickým pohľadom na fínsku históriu; Lehdet lehtiä (prekl.: Listy listov) zase popisuje Zimnú vojnu proti ZSSR cez memoáre ministra obrany.[2]

Ďalšou z tém diel Paava Haavikka bol fínsky folklór, o ktorom píše v diele Kaksikymmentä ja yksi (prekl.: Dvadsať a jeden). Píše tu o čarovnom mlynčeku Sampo. Motív folklóru z Kalevala je použitý v televíznej hre Rauta-aika (prekl.: Doba železná) a postavy z tohto eposu vystupujú v románe Kullervon tarina (prekl.: Kullervov príbeh). Prepojenie folklóru a fínskej histórie môžeme vidieť v hre Agricola ja kettu (prekl.: Agricola a líška).

V osemdesiatych rokoch Paavo Haavikko pokračuje v písaní poézie, ale aj hier a aforizmov, napr.: Puhua, vastata, opettaa (prekl.: Hovoriť, odpovedať, učiť), "kde sa zastáva drobných podnikateľov proti byrokracii moci a bezohľadnosti veľkých spoločností."[2]. V tomto období ostáva verný námetom z histórie, ale tiež používa námety z literatúry, politiky, či ekonomiky.

Haavikko bol známy svojím skepticizmom, realizmom a pesimizmom voči svetu.[1]

Zoznam diel upraviť

Zbierky básní upraviť

  • Tiet etäisyyksiin (1951)
  • Tuuliöinä (1953)
  • Synnyinmaa (1955)
  • Lehdet lehtiä (1958)
  • Talvipalatsi (1959)
  • Puut, kaikki heidän vihreytensä (1966)
  • Neljätoista hallitsijaa (1970)
  • Runoja matkalta salmen ylitse (1973)
  • Kaksikymmentä ja yksi (1974)
  • Viiniä, kirjoitusta (1976)
  • Toukokuu, ikuinen (1988)
  • Rakkaudesta ja kuolemasta (1989)
  • Talvirunoja (1990)
  • Puiden ylivertaisuudesta (1993)
  • Prosperon runot (2001)

Próza upraviť

  • Yksityisiä asioita: román (1960)
  • Toinen taivas ja maa: román (1961)
  • Vuodet: román (1962)
  • Lasi Claudius Civiliksen salaliittolaisten pöydällä: tri novely (1964)
  • Barr-niminen mies: román (1976)
  • Rauta-aika (1982)
  • Erään opportunistin iltapäivä (1988)
  • Fleurin koulusyksy (1992)
  • Anastasia ja minä (1994)
  • Yksityisiä asioita (1995)
  • Fantastisia kertomuksia: Proosa 1976–1995 (1996)
  • Pahin ja paras: román (1996)
  • Mustat kantarellit: tri novely (2004)

Hry upraviť

  • Münchausen; Nuket (1960)
  • Ylilääkäri (1968)
  • Soitannollinen ilta Viipurissa 1918 (1978)
  • Viisi pientä draamallista tekstiä (1981)
  • Kullervon tarina (1982)
  • Sulka: 12 näytelmää (1997)
  • Sulka (1973)
  • Ratsumies (1974)
  • Kuningas lähtee Ranskaan (1974)
  • Harald Pitkäikäinen (1974)
  • Agricola ja kettu (1968)
  • Kuningas Harald, jäähyväiset (1978)
  • Kaisa ja Otto (1976)
  • Herra Östanskog (1981)
  • Ne vahvimmat miehet ei ehjiksi jää (1976)
  • Naismetsä (1981)
  • Englantilainen tarina (1990)
  • Anastasia ja minä (1994)
  • Airo ja Brita (1999)
  • Hitlerin sateenvarjo (2004)

Aforizmy upraviť

  • Puhua, vastata, opettaa (1972)
  • Ikuisen rauhan aika (1981)
  • Pimeys (1984)
  • Näkyväistä maailmaa: Aforistiset sarjat 1972–1984 (1985)
  • Puhua, vastata, opettaa (1972)
  • Puolustuspuhe (1977)
  • Ikuisen rauhan aika (1981)
  • Pimeys (1984)
  • Rahasta (1973)
  • Kansalaisvapaudesta (1989)
  • Käytännön metafysiikka (2001)

Memoáre upraviť

  • Ihmisen ääni (1977)
  • Yritys omaksikuvaksi (1987)
  • Vuosien aurinkoiset varjot (1994)
  • Prospero: Muistelmat vuosilta 1967–1995 (1995)
  • Kahden vuoden päiväkirja: Muistiinmerkittyä vuosilta 1995–1998 (2001)

História upraviť

  • Kansakunnan linja: Kommentteja erään tuntemattoman kansan tuntemattomaan historiaan 1904–1990. Laajennettu laitos, 1. laitos 1977 (1990)
  • Nuijasota: Sisällissodan vuodet 1596–1599 (1996)
  • Suuri keinottelu: Pariisin maailmannäyttelystä Tarton rauhaan (1997)
  • Päämaja – Suomen hovi. 4. korjattu painos (1. painos 1999) (2007)

Preklad do slovenčiny upraviť

  • Cesta známou rečou, Paavo Haavikko; Slovenský spisovateľ: 1980

Literatúra upraviť

  • Slovník severských spisovatelů, Dagmar Hartlová a kol., Libri: 2001

Referencie upraviť

  1. ↑ a b Enotes, Paavo Haavikko (online 11.1.2015)
  2. ↑ a b c Slovník severských spisovatelů, Dagmar Hartlová a kol., Libri: 2001

Externé odkazy upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Paavo_Haavikko&oldid=7658002“