Paleogén (iný názov: staršie treťohory; z gr. dávnozrodený) je starší útvar kenozoika, ktorý sa začal približne pred 65,5 ± 0,3 miliónmi rokov a skončil pred 23,03 ± 0,05 mil. rokov. Je prvým útvarom terciéru.

Paleogén
Zaradenie
Perióda kenozoika
← krieda neogén →
Časové rozpätie paleogénu
(v miliónoch rokov)
Začiatok 65,5 (± 0,3)
Koniec 23,03 (± 0,05)
Trvanie 42,47
Charakteristika atmosféry paleogénu
(hodnoty veličín sú priemery za celé obdobie trvania)
Priemerný obsah kyslíka 26 obj. %
(130 % oproti dnešku)
Priemerná koncentrácia CO2 500 ppm
(2-násobok oproti dnešku)
Priemerná teplota 18 °C
(4 °C nad dneškom)
Aktuálna medzinárodná stratigrafická tabuľka
(nadeón) eón éra perióda
 fanerozoikum   kenozoikum  kvartér (štvrtohory)
neogén (mladšie treťohory)
paleogén (staršie treťohory)
 mezozoikum 
(druhohory)
krieda
jura
trias
 paleozoikum 
(prvohory)
perm
karbón
devón
silúr
ordovik
kambrium
 predkambrium   proterozoikum 
(starohory)
 neopro-
terozoikum
 
ediakar
kryogén
tón
 mezopro-
terozoikum
 
sten
ektas
kalym
 paleopro-
terozoikum
 
statér
orosir
ryak
sider
 archaikum 
(prahory)
neoarchaikum
mezoarchaikum
paleoarchaikum
eoarchaikum
hadean

Názov zaviedol r. 1865 Moritz Hörnes.

Členenie

upraviť

Klasickou oblasťou paleogénu je Anglo-parížska panva (najmä okolie Paríža), podľa ktorej sa určilo aj rozdelenie paleogénu na tri oddelenia (od najmladšieho po najstarší):

Paleocén sa začína definitívnym vymretím globotrunkán a nástupom globigerín a globorotálií. Vrchnou hranicou je v karpatskom delení stupeň eger, ktorého časť sa prelína so začiatkom neogénu (miocénu)[1].

Paleogeografia

upraviť

Pre celý paleogén je typické značné kolísanie morskej hladiny. Zmena konfigurácie paniev a dotváranie severného Atlantiku. V eocéne došlo k oddeleniu Indickej platne od Afriky.

Spomedzi paniev, ktoré sa nachádzali na platformách, kde prevažovala sedimentácia klastických sedimentov, karbonátov, evaporitov a miestami i uhlia bola najvýznamnejšia Anglo-parížska panva. Významným sedimentom Anglo-parížskej panvy je nespevnený, tzv. londýnsky íl s množstvom dobre zachovaných skamenelín. Medzi ďalšie významné oblasti zaliate epikontinentálnym morom patrila Akvitánska panva.

V alpsko-karpatskej oblasti tethýdy pokračovala z kriedy intenzívna sedimentácia vo flyšových trógoch. Usadzovanie flyšových turbiditov trvalo do eocénu, kedy postupne prechádza do molasovej sedimentácie. V Západných Karpatoch došlo na prelome kriedy a paleogénu k vrásneniu v oblasti bradlového pásma, pri čom bol uzavretý Váhický oceán, ktorý podobne ako v Alpskej oblasti Piemontsko-ligurský oceán v paleocéne celkom zanikol. Významné hrúbky paleogénnych sedimentov sa zachovali i vo vnútrohorských depresiách, najmä v Centrálnokarpatskej paleogénnej panve a na juhu v paleogéne Budínskeho vývoja (na Slovensku v okolí Štúrova a Lučenca).

Zo živočíchov najväčší rozvoj dosiahli dierkavce (foraminifera). Ich veľké formy, najmä až 15 cm veľké numulity pomohli detailnejšie členiť paleogénne vrstvy. Dôležitý bol i nanoplanktón a mrežovce – radiolaria, solitérne koraly, machovky a článkonožce (lastúrničky, kôrovce i hmyz). Objavilo sa niekoľko nových druhov lastúrnikov, ulitníkov i ježoviek. Koniec kriedy prežilo asi pol milióna rokov i niekoľko málo druhov amonitov, ktoré však už iba vymierali.

Významný rozvoj na zemi i v morskom prostredí zaznamenali stavovce, hlavne vtáky a cicavce[2], objavili sa korytnačky i hady. Rozvojom prešli i žraloky.

Rozšírené boli hlavne magnóliovité rastliny ako fikus. V chladnejších oblastiach vŕby, jelše, brezy, topole. Význam húb v porovnaní s druhohorami veľmi klesol. Horninotvorný význam nadobudli litotamniové riasy.

Referencie

upraviť
  1. Veľký, J. a kolektív, 1980: Encyklopédia Slovenska IV. zväzok N - Q. Veda, Bratislava, s. 247
  2. http://www.geology.cz prístup 23.8.2008

Pozri aj

upraviť

Iné projekty

upraviť
  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému paleogén.

Externé odkazy

upraviť
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.