Partizánska brigáda Jana Žižku – Pola

Partizánska brigáda Jana Žižku – Pola je partizánska brigáda z obdobia Slovenského národného povstania (september 1944 až apríl 1945) vedená Teodorom Polom, ktorá bojovala hlavne v Strážovských vrchoch.

Počas druhej svetovej vojny bojovali tri partizánske brigády s menom Jan Žižka. Dve z nich v Československu a tretia v Juhoslávii. 1. čs. partizánska brigáda Jana Žižku (z Trocnova)[1] vedená Jánom Ušiakom bojovala na Morave na Vsetínsku a Valašsku.

Partizánska brigáda Jana Žižku vedená Teodorom Polom vznikla z partizánskych oddielov a skupín, ktoré vznikli pred a po vypuknutí Slovenského národného povstania (ďalej SNP) hlavne v oblasti Uhrovca a Zliechova. V oblasti Uhrovca bola základom partizánska skupina zložená prevažne zo sovietskych zajatcov, ktorí ušli z nemeckých koncentračných táborov a ktorej činnosť zabezpečoval Okresný výbor Komunistickej strany so sídlom v Uhrovci. Na jeho čele stál Ján Repka. Ten pripravoval protifašistické vystúpenie spolu s organizáciami komunistickej strany na Hornej Nitre vedenými Albínom Grznárom už od jesene 1943.[2]

Na území, kde pôsobila brigáda Jana Žižku, obsadili 22 obcí, v ktorých vyhlásili obnovenie Československej republiky a prestal tu pracovať aparát slovenského štátu a neboli rešpektované nariadenia vtedajších politických a vládnych orgánov. Činnosť zastavila HSĽS, HG a HM bola zakázaná. Centrom tejto povstaleckej oblasti bola obec Uhrovec.[3]

Vypuknutie SNPUpraviť

Na základe správ o príchode nemeckých jednotiek na Slovensko vydal Ján Golian 29. augusta 1944 večer, s platnosťou od 20.00 hodiny heslo „Začnite s vysťahovaním!". Podľa neho povstalecká armáda prechádzala do otvoreného boja. Oficiálnu informáciu o obsadzovaní Slovenska podal vtedajší minister obrany Ferdinand Čatloš 29. augusta 1944 po 19.00 hodine v bratislavskom rozhlase. Predniesol prejav v ktorom hanobil partizánov a na záver vyzval, „aby každý statočný vojak a každý statočný Slovák privítal všade nemecké vojsko ako našich spojencov a aby im každý účinne pomáhal". Tento prejav vniesol medzi vojakov veľa neistoty a spôsobil váhanie v posádkach. Na strednom Považí organizovane prešli na stranu povstania len piešťanskí letci a čiastočne posádka v Novom Meste nad Váhom. Z trenčianskej posádky odišli organizovane len niektoré skupiny, napríklad skupina poručíka Alexandra Slováka, ktorá sa stala základom partizánskej jednotky na Zliechove a vo Valaskej Belej. Z posádky v Trenčianskych Tepliciach odišli dve autá s nákladom a vojakmi. Z posádky v Horných Motešiciach na výzvy partizánov sa časť pridala k povstaniu, časť zostala opatrovať kone v žrebčíne. Hneď v prvý deň SNP sa rozutekali židovské pracovné tábory v Dubnici n.V., Ilave a v Novákoch, z ktorých sa mnoho zapojilo do 1. československej armády na Slovensku a partizánskych oddielov. Nemeckí vojaci, ktorí strážili závod v Dubnici n.V. nepustili robotníkov a zamestnancov do práce a zastavila sa výroba na niekoľko dní. Toto obdobie využili hlavne totálne nasadení robotníci z Čiech a Francúzska na odchod k povstalcom. Nemecké jednotky prenikajúce z Rakúska a Moravy obsadili Piešťany, Nové Mesto nad Váhom a Trenčín bez boja 2.septembra 1944. Odzbrojili vojakov, ktorí zostali a obsadili všetky vojenské objekty, sklady, pošty a železničné spoje. Na hornom Ponitrí sa posádky v Topoľčanoch a Zemianskych Kostoľanoch pridali k SNP a stali sa najvýznamnejšou silou obrany povstaleckého územia proti SS skupine Schill, ktorá útočila od Nitry smerom na Prievidzu. Sklady v Zemianskych Kostoľanoch boli zdrojom výzbroje tvoriacich sa partizánskych jednotiek. Prvé boje zviedli povstalecké sily pri Mýtnej Novej Vsi 3.septembra 1944, potom zaujali obranu pred Topoľčanmi. Po jej prerazení zaujali obranu na čiare Skačany- Návojovce –Veľké a Malé Bielice – Brodzany- Malé Uherce, kde prebiehali boje až do 13. septembra 1944, kedy bola obrana prelomená a skupina Schill obsadila Nováky a Prievidzu.

Obsadenie Bánoviec nad Bebravou povstalcamiUpraviť

Partizánske oddiely zložené z občanov uhrovskej doliny a Miezgoviec obsadili ráno 30. augusta 1944 Uhrovec a po vyzbrojení sa zbraňami zo Zemianskych Kostolian spolu s partizánmi zo Slatinskej doliny, hlavne z Podlužian, popoludní Bánovce nad Bebravou. Veliteľmi boli žandársky dôstojnícky zástupca Mikuláš Aujesky z Miezgoviec a sovietsky dôstojník Ivan Časnyk. Okresný náčelník Minárik [4]skúšal zorganizovať pred blížiacim sa obsadením mesta partizánmi aj asistenčnú jednotku POHG, ale zistil jej nedostatočnú vyzbrojenosť a neochotu bojovať. Partizáni medzitým obsadili mesto. Miezgovčania obsadili z juhovýchodu križovatku ciest na Topoľčany a prešli k nádražiu, proti nim smerom od západu, keď predtým obsadila železničnú zastávku v Ozorovciach, po ceste a trati prišla jednotka z Podlužian. Hlavný prúd smeroval po doline okolo potoka Radiše a po ceste do stredu Bánoviec nad Bebravou, obsadili obecný dom, poštu, okresný úrad, žandársku stanicu, sklady Hlinkovej gardy, odzbrojili gardistov a žandárov. Na dôležitých bodoch postavili povstalci stráže. Držali v rukách železničnú trať Trenčín - Topoľčany, spojovaciu cestu Trenčín - Zvolen a opevnili sa na nich. Ďalšia skupina z Podlužian kontrolovala cestu Bobot - Motešice a odzbrojovala vojakov, ktorí nechceli bojovať. V Bánovciach nad Bebravou sa zastavovali vojaci, ktorí utekali z Piešťan, Nového Mesta nad Váhom a z Trenčína, ale aj chlapci a dievčatá z Moravy a Čiech, totálne nasadení v Dubnici nad Váhom, i tí, ktorí prešli protektorátnu hranicu. Na požiadanie okresného náčelníka poslali z Trenčína vojenskú jednotku na potlačenie partizánov, ale tá sa k nim pridala. V celom okrese Bánovce nad Bebravou bolo vyhlásené obnovenie Československej republiky a moc prevzal Okresný revolučný národný výbor na čele s Jánom Repkom, ktorý vyhlásil mobilizáciu. Partizáni ovládli celé územie okresu. Do Uhrovca prišiel aj minister obrany Ferdinand Čatloš ktorý sa tam vzdal partizánom. Odoslali ho do Banskej Bystrice. Boje proti nemeckým fašistom v okrese Bánovce nad Bebravou sa začali 10.septembra pri Rybanoch. Vzhľadom na nedostatok síl a prostriedkov povstalcov bola hlavná časť miestnych partizánskych oddielov odvelená na pomoc obrane na úseku Skačany-Veľké a Malé Bielice- Brodzany-Malé Uherce, kde bojovali až do 13. septembra 1944, kedy bola táto obrana prelomená. Časť partizánov sa vrátila do uhrovskej doliny, ostatní zostali bojovať v 1. čs. armáde na Slovensku. Bánovce nad Bebravou boli niekoľkokrát obsadené nemeckými vojskami a od 13.septembra prišla ako posádka nemecká letecká škola z Malaciek. Mesto bolo obsadené nemeckým vojskom a okolité obce ovládali partizáni, ktorých hlavný štáb bol v uhrovskej doline.

Vznik Partizánskej brigády Jana Žižku (ďalej PBJZ)Upraviť

Partizánska organizátorská skupina vedená Teodorom Polom, bola vysadená na rozkaz Hlavného štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve v noci z 27. na 28. augusta 1944 pri obci Sklabiňa v okrese Martin na základňu partizánskeho veliteľa Veličku. Jej pôvodnou úlohou bolo prejsť na územie Moravy s možnosťou činnosti okolo Moravskej Ostravy a tam rozvíjať partizánske hnutie. Po pešom prechode Martinských holí prišli do Fačkova v podvečer 4.septembra 1944 a stretli sa tu s Karolom Bacílkom, ktorý im vysvetlil situáciu a poprosil ich aby išli do priestoru Bánoviec nad Bebravou a spojili tam miestne partizánske oddiely a útvary slovenskej armády, ktoré odišli z považských posádok. Na základe toho prišla organizátorská skupina do Uhrovca. Na rokovaní s veliteľmi partizánskych skupín sa dohodli na vytvorení partizánskej brigády pod jednotným velením. Na základe súhlasu partizánskeho štábu v Kyjeve pomenovali partizánske skupiny 20. septembra 1944 na Partizánsku brigádu Jána Žižku. Partizánsky boj v tomto kraji tým dostal pevnú organizáciu, vojenskú disciplínu a koordináciu činnosti. Mal spojenie alebo ho nadviazal so susednými partizánskymi skupinami a svoju bojovú činnosť mohol s nimi koordinovať. Cez svoju rádiostanicu mal pravidelné spojenie s Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve. Pri svojom vzniku brigáda registrovala 900 bojovníkov. Okrem toho Okresný revolučný národný výbor a Okresný výbor Komunistickej strany Slovenska disponovali v každej obci s 20 až 30-člennou skupinou ozbrojených dobrovoľníkov, ktorí plnili strážnu a poriadkovú službu, pre jednotlivé partizánske skupiny pôsobili ako spojky a vykonávali i funkciu rozviedky vo svojom obvode. Na území, kde pôsobila vo svojich začiatkoch partizánska brigáda Jána Žižku, bolo 22 obcí, v ktorých bola vyhlásená Československá republika. Prestal tu pracovať aparát fašistického slovenského štátu - notariáty, žandárstvo, vládni komisári, nikto nerešpektoval nariadenia štátnych a politických orgánov a organizácií, prestala jestvovať Hlinková slovenská ľudová strana. Hlinková garda a Hlinková mládež. Občania rešpektovali základné organizácie a bunky KSS a plnili nariadenia revolučných národných výborov. Partizánov začali považovať za svoju ozbrojenú moc a poskytovali jej všemožnú materiálnu pomoc, a to i za cenu vlastných životov a životov svojich najbližších, ako sa to neskôr ukázalo.

Organizácia Partizánskej brigády Jana ŽižkuUpraviť

Velenie brigádyUpraviť

Veliteľom brigády bol Teodor Pola z Opavy, prvým zástupcom hrdina ZSSR Dmitrij Rezuto, druhým zástupcom Arnošt Krpec (krycím menom Václav), španielsky interbrigadista z Ostravy, politickým komisárom Štefan Kaščák z Bukoviec, náčelníkom štábu hrdina ZSSR Vsevolod Ivanovič Klokov z Kyjeva, náčelník zdravotnej služby Alexander Tarakanov z Moskvy a ďalší.

Roty brigádyUpraviť

1. rota - veliteľ Ivan Klimeš Romanov do 30. septembra 1944 (zbavený funkcie, Boris Suchotin od 30. septembra 1944 do 4. októbra 1944 kedy padol), komisár: Vladimír Sedlář, náčelník štábu: Alexander Kurlejev. Rota vznikla: 15. septembra 1944. Priestor pôsobenia: Motešice, Trenčianske Teplice, Slatina nad Bebravou.

2. rota – veliteľ – Tomáš Lisko, komisár – Július Turek, náčelník štábu – Ivan Makarovský. Rota vznikla 13. septembra 1944. Jej operačným pásmom bol Uhrovec a blízke okolie.

3. rota - veliteľ – Vladimír Žalman, komisár – Edita Hanzelová-Katzová (po jej zastrelení Viliam Hanzel (Roháček)), náčelník štábu – Alexej Samonov. Vznikla 15. septembra 1944. Držala obranu v pásme Trenčín, Trenčianske Jastrabie. Z rozhodnutia štábu 14. októbra 1944 sa premiestnila do Zlatník a odtiaľ do Považského Inovca, ktorý sa stal jej novým operačným pásmom.

4.rota - veliteľ Pavol Dolný, komisár: Helina, náčelník štábu: Ondrej Ďuračka. Výcviková rota.

5.rota - veliteľ František Kočkár, komisár: Marcel Gogola, náčelník štábu: Ajdarov. Rota vznikla: 10. septembra 1944. Operačný priestor Valaská Belá.

6. rota - veliteľ Alexander Slovák, náčelník štábu: Stanko Vasil. Rota vznikla: 8. septembra 1944. Priestor pôsobenia: Zliechov.

7. rota - veliteľ – Štefan Buchel, zástupca – Samuel Bachar. Rota vznikla 29. septembra 1944. Operačné pásmo od Bánoviec nad Bebravou po Trenčianske Jastrabie. Sídlo Podlužany - Zlobiny.

8. rota - veliteľ – Michal Masaryk, komisár – Michal Kováčik, náčelník štábu Cyril Dřinek, sídlo Miezgovce. Operačné pásmo Miezgovce - Vysočany - Pravotice- Bánovce nad Bebravou.

Štáb brigády už pri zostavovaní bojových rôt vytvoril podmienky, aby každá rota plnila úlohy v určitom priestore, a tak zabezpečila prirodzenú ochranu uhrovskej doliny, kde boli sústredené riadiace orgány, t. j. revolučný okresný národný výbor a okresný výbor KSS. V doline bolo sídlo štábu a sem sústredili i potrebné zásoby potravín, výstroja a sčasti výzbroje a liečiv. Brigáda vydávala samostatný partizánsky časopis „Partizánsky vestník” ktorého redaktorom bol Vojtech Deneš Dolinský.

Náčelník štábu veliteľstva 1. československej armády Július Nosko vo svojom hlásení Hlavnému Štábu partizánskych oddielov na Slovensku uvádza, že v Strážovskej hornatine pôsobí partizánska skupina, ktorá má určené úlohy:

  • strážiť údolie Váhu v úseku Trenčianska Turná, Považská Bystrica a všetky priechody vedúce z tohoto priestoru do údolia Nitry s dôrazom na Trenčiansku Turnú, Trenčianske Teplice, Ilavu a Považskú Bystricu;
  • častými prepadmi rušiť nepriateľa na všetkých komunikáciách v prikázanom úseku, najmä v údolí Váhu.

Okrem príslušníkov slovenskej (najviac z miezgovskej, uhrovskej a slatinskej doliny), českej a ruskej národnosti v brigáde bojovali Ukrajinci, Poliaci, Juhoslovania, Bulhari, Maďari, Francúzi a Nemci.

Diverzné akcie a boje brigádyUpraviť

Diverzné akcie uskutočňovala na železničnej trati Nové Mesto nad Váhom - Považská Bystrica a na trati Trenčín - Chynorany. Prepadávali nemecké kolóny, ktoré smerovali z Trenčína a z Trenčianskych Teplíc smerom na Nováky. Plnila aj iné úlohy ako napríklad zabezpečenie prechodov zostrelených amerických a anglických letcov cez územie ovládané brigádou do Banskej Bystrice, ktoré sa uskutočňovali až do obsadenia letiska Tri duby. Traja letci, ktorí boli zostrelení neskôr boli pričlenení k štábu až do oslobodenia. Partizáni niekoľkokrát prepadli nemeckú posádku v Bánovciach nad Bebravou, tieto prepady slúžili na doplnenie zásob zbraní, potravín a hlavne liekov.  

Časť vojakov, hlavne zo Zliechova, odišla po obsadení Turca k bojujúcim jednotkám na stredné Slovensko. Na ich miesto prijali nových dobrovoľníkov z radov miestneho obyvateľstva. Výcvik v rote, ktorej velil Pavol Dolný, pokračoval, ale menšie skupiny odchádzali plniť čiastkové bojové úlohy do vzdialenejších priestorov na Považie i na Ponitrie spolu s mínermi, pripravenými Dmitrijom Rezutom, Jozefom Saganom a Štefanom Alušíkom. Tieto skupiny vykonávali bojové krytie mínerov.

Prechod cez Machnáč pri Trenčianskych Tepliciach bol pre nemecké jednotky veľmi ťažký a preto sa hovorilo, že „na Machnáči strieľa každý strom“. Najväčší otvorený boj s nemeckými nacistami bol 4. októbra 1944 pri Letnom majeri neďaleko Motešíc, keď viaceré roty zastavili prechod nemeckej kolóny smerujúcej na Bánovce. V boji o motešickú cestu padlo desať partizánov a sedemnásť bolo ranených. Nacisti mali oveľa väčšie straty. Po vojne bolo v Trenčianskych Tepliciach 189 hrobov nemeckých vojakov. Na bojisku zanechali len pri Letnom majeri šesť nákladných a jedno osobné auto, množstvo výstroja a výzbroje, muníciu a iný materiál.

Nemecké velenie na aktivity brigády reagovalo sústredeným útokom na Slatinskú dolinu 18.októbra od Valaskej Belej cez Čiernu Lehotu a od Motešíc a Timoradze cez Krásnu Ves, Slatinku nad Bebravou odkiaľ vytlačili 9.prápor brigády, ktorý ustúpil do Trebichavy. Partizáni získali koncom októbra v motešickom kaštieli archív prezidenta slovenského štátu Jozefa Tisu. Velenie sa pokúsilo odoslať nájdený materiál za frontovú líniu, ale pre trvale nepriaznivé počasie a nepriaznivé bojové podmienky sa ho rozhodlo ukryť. Dokumenty z neho, ktoré dokladovali jeho vedomosti o likvidácii Židov v koncentračných táboroch boli použité v súdnom procese proti nemu v roku 1947.

Taktiež tam bol ukoristený osobný automobil prezidenta Tisa. Úspešnou diverznou akciou bolo 1. novembra 1944 vyhodenie vozňov električky na trati Trenčianske Teplice-Trenčianska Teplá, ktorú partizáni zastavili, nechali vystúpiť pasažierov cestujúcich do práce v zbrojovke a po zamínovaní ich zničili. V Trenčianskych Tepliciach bola nemecká posádka a Trenčianska Teplá bola silne opevnená, zabezpečovala protilietadlovú obranu zbrojovky v Dubnici nad Váhom. Ako odvetu za tieto aktivity protipartizánska jednotka Josef so sídlom v Trenčianskych Tepliciach, ktorej velil Werner Pawlovski, uskutočnila neľudskú akciu. Vydávajúc sa za povstalcov, prišla 7. novembra 1944, do Šípkova. Podarilo sa im presvedčiť dvoch bratov Alojza a Jána Holého, že sú povstaleckí vojaci ustupujúci od Banskej Bystrice. Tí pre nich zaobstarali auto a potraviny a odviedli ich na salaš Lupenice, kde boli partizáni. Po vypočúvaní a mučení bratov Holých na salaši Lupenice popravili strelou do zátylku. Podobne tak vykonali aj s ďalšími tam zajatými partizánmi. Keďže nechceli mať žiadnych očitých svedkov svojho zločinu, zavraždili piatich pastierov zo Šípkova, ktorí sa v tom čase nachádzali na salaši. Všetkých zavraždených nahádzali do koliby a tú podmínovali. Na druhý deň vyzvali občanov Šípkova, aby išli telá odpratať. Pri vstupe do koliby nálož explodovala a zabila ďalších občanov. Pri pohrebe obetí zaistili príslušníci jednotky Josef ďalších občanov. Vypočúvali ich v dome Holých. Časť odviezli do väznice v Trenčíne a štyri osoby zatvorili do skríň, obložili slamou, poliali horľavinou a zaživa upálili. Celkom zahynulo v Šípkove 19 občanov a štyria partizáni.

Revolučné národné výboryUpraviť

Súčasne s vytvorením oslobodeného územia sa na ňom vytvorili aj národné výbory, ktoré riadili život na oslobodenom území až do jeho obsadenia koncom novembra. Aj po obsadení územia neprestali v niektorých obciach svoju činnosť národné výbory. V mnohých obciach boli vládni komisári obce súčasne aj predsedami Revolučných národných výborov. Tieto mali významný podiel na zabezpečovaní života partizánov. Príkladom sú vykonanie pozemkovej reformy na veľkostatku v Šišove, výroba lodiek na prepravu partizánov a povstalcov cez Váh, keďže mosty cez Váh strážili Nemci. Výrobu lodiek zabezpečovali v obciach Duchonka, pri Zlatníkoch na Bielej Bukovine, Malých Hostiach, Podhradí, Prašiciach. Národné výbory zabezpečovali zásobovanie partizánov, rozdeľovanie obilia, kože a látok, ktoré partizáni získali zo skladov. V rímskokatolíckom kostole v Slatine sa 15.októbra 1944 uskutočnila partizánska svadba. VHA PH191,305[5].V Omastinej a Uhrovskom Podhradí boli obuvnícke dielne. Budovanie bunkrov a zásobovacích základní vykonávali občania podhorských obcí spolu s partizánmi. Ošetrovanie ranených a chorých zabezpečovali v partizánskych nemocniciach a ošetrovniach, ktoré boli v Uhrovskom Podhradí, Závade pod Čiernym vrchom v časti Dupnica, v Temeši a inde. Tam vo veľmi ťažkých podmienkach uskutočňovali aj ťažké operácie.

Fašistické represálie-vypálenie obcí[6]Upraviť

Fašisti spolu s príslušníkmi Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy sa za podporu obyvateľov partizánom kruto pomstili. V rámci prípravy veľkej protipartizánskej ofenzívy postupne vypaľovali a rabovali podhorské dediny v uhrovskej doline. Ako prvú 29. októbra 1944 vypálili a vyrabovali Miezgovce, všetkých chytených obyvateľov odvliekli do Bánoviec nad Bebravou, odkiaľ ženy s deťmi večer prepustili a z mužov 36 odvliekli do Nitry, kde ich dva týždne vypočúvali a mučili. Po dvoch týždňoch ich prepustili, ale dvaja na následky mučenia zomreli. Keď boli obyvateľky Miezgoviec, dve mníšky, prosiť u vtedajšieho prezidenta Tisu (keď bol dekan v Bánovciach boli väzni jeho farníkmi) za ich prepustenie, tak im povedal, že pánboh poslal na Miezgovčanov Nemcov, ako štipľavých hadov zato, že podporovali partizánov. A takto postupne vypálili a vyrabovali Uhrovec a ďalšie obce v uhrovskej doline (pozri mapu).

Pokračovanie bojov v horáchUpraviť

Začiatkom novembra prišli do priestoru brigády ďalšie jednotky partizánov z Prvej Stalinovej partizánskej brigády, čím sa zvýšil stav na 1560 partizánov zaradených v bojových jednotkách a zdravotníckej službe. Okrem toho evidovala v obciach svojho bojového priestoru asi 500 domácich partizánov, ktorí vykonávali strážnu a informátorskú službu a sprevádzali partizánske jednotky pri bojových úlohách a preto 12. novembra 1944 bola brigáda preformovaná na Partizánsky zväzok. Zväzok mal v tejto podobe 11. práporov. Po protipartizánskych akciách, ktoré boli len v malej miere úspešné, nemecké velenie rozhodlo o generálnom útoku na partizánske územie, ktorý sa začal 22. novembra 1944. Zo všetkých strán – od Trenčína, Bánoviec nad Bebravou, Ilavy, Novák, Topoľčian a Prievidze bolo možné pozorovať početné jednotky nemeckých vojsk spolu s delostrelectvom a obrnenými vozmi. Ich základom bola nemecká 2. SS brigáda Dirlewanger, ktorá samotná mala okolo 4 tisíc mužov. Akcie sa zúčastnili aj jednotky POHG. Jedna skupina tiahla od Dolných Vesteníc smerom k Jankovmu vŕšku a Uhrovcu. Iná postupovala rudnianskou dolinou k Valaskej Belej. Taktiež sa zistili pohyby vojsk z Bánoviec nad Bebravou do slatinskej doliny. Ďalšie početné nemecké jednotky tiahli obcami od Trenčianskych Teplíc k Ilave. Počasie v tomto období bolo značne nepriaznivé, bolo daždivo a na horách snežilo. I keď partizánom sčasti pomohlo, najmä kvôli častým hmlám, ktoré sťažili orientáciu nemeckých vojsk v horskom teréne, čo umožnilo prevažnej väčšine partizánov uniknúť z obkľúčenia. Tento útok znamenal odchod hlavných síl partizánov z oblasti Strážovských vrchov do Inovca. Oddiely stalincov, ktoré sa prebili z obkľúčenia odišli do Nízkych Tatier. V nasledujúcich dňoch sa pohybovalo po horách mnoho partizánov. Chodili v skupinkách po dvoch až piatich. Mnohí sa po márnom hľadaní svojho štábu a veliteľa ukryli v niektorej z okolitých obcí. Hlavné sily brigády spolu so štábom asi 400 partizánov sa prebili z obkľúčenia a odišli po trase Rázdelie - Čierny vrch -Rokoš - Ostrý vrch - Miezgovce - Rybany – rieka Bebrava – Borčany, čo je pešo mimo spevnených ciest približne 32 km s prevýšením 1797 m (turistický odhad 8 hod) za veľmi nepriaznivého počasia dažďa a snehu s osobnými zbraňami a zásobami. V Borčanoch požiadali roľníkov aby ich odviezli na vozoch cez Libichavu - Veľké Hoste - Malé Hoste - Zlatníky na Kulháň, kde prišli 24. novembra 1944. Útok trval až do 26. novembra 1944 a mal pre partizánov ťažké následky. Veľké boli aj materiálne straty, ktoré zväzok utrpel. Stratil všetky motorové vozidlá, sklady potravín a ostatného materiálu. Fašisti pri generálnom útoku každú obec dôkladne prehliadli a potom nariadili sústredenie mužského obyvateľstva od 16 do 60 rokov v škole alebo v krčme. Odtiaľ ich nahnali ako zajatcov a rukojemníkov do Bánoviec a Prievidze. Do Bánoviec asi 800 až 1000, do Prievidze 200 z Valaskej Belej. Tam boli vytvorené z príslušníkov gestapa a členov POHG zvláštne komisie, ktoré mali na starosti vytriedenie obyvateľov a partizánov, ako i tých, ktorí partizánom aktívne pomáhali. Počty ranených, nezvestných a mŕtvych sa dali stanoviť len odhadom. Fašisti svojich padlých, ak ich našli, sťahovali do obcí. Vo Valašskej Belej spomínali, že Nemci brali padlých len ríšskych Nemcov. Ranených partizánov buď strieľali na mieste, alebo vozili gestapu na výsluch. V Bánovciach nad Bebravou asistoval Gestapu pri výsluchoch Pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy (POHG) pod názvom Šipka[7]. Výsledkom toho boli masové hroby či už rasovo prenasledovaných alebo partizánov a ich pomocníkov, akým je napríklad Cibislavka pri Bánovciach nad Bebravou s 35 obeťami, alebo Kšinná-Pavle Jarok s 31 obeťami. Po prechode hlavných síl brigády do Inovca pokračovalo prenasledovanie partizánov fašistickými vojskami obkľúčením pohoria Inovca. Štáb brigády s dvomi prápormi odišiel najprv do Tribečských hôr, potom na Vtáčnik a vrátil sa do Strážovských vrchov až v januári 1945. Pre podobný neúspech vyčisťovacej operácie ako v Strážovských vrchoch sa fašisti vypomstili na obyvateľoch podhorských obcí Inovca, hlavne Selca, Zlatník a Cimennej, ktorých prevažne odvliekli do koncentračných táborov, odkiaľ sa mnohí nevrátili. Zo Selca odvliekli 30.novembra 1944 120 mužov najprv do Beckova, z nich vybrali 65, ktorých odviezli do koncentračného tábora v Seredi a odtiaľ 19. decedmbra v dobytčích vagónoch cez Žilinu do Sachsenhausenu, kde doviezli vtedy celkom 944 občanov Slovenska, z toho 48 Selčanov, z nich 42 zahynulo[8]. Podľa informácií získaných pre Múzeum PBJZ o padlých, popravených a umučených partizánoch, vojakoch a pomocníkoch partizánov počas SNP 1944 – 1945 zahynulo v tomto období v okresoch Trenčín a Bánovce nad Bebravou temer 500 obetí (pozri mapu).

Medzi najodvážnejšie činy brigády patrilo zorganizovanie prechodu 160 Francúzov zo zbrojovky v Dubnici k partizánom 6. februára 1945, čím sa prestali v Dubnici vyrábať letecké motory. Ich veliteľmi boli poručík Pierre Berniot a poručík Kartal. Velenie brigády po príchode do Strážovských vrchov zhodnotilo situáciu a rozhodlo brigádu na laze Bukovec vo Valaskej Belej rozdeliť na menšie útvary. Z brigády sa vyčlenila brigáda Suvorov, ktorá odišla smerom na Moravu, avšak pre silnú nemeckú obranu sa vrátila a pôsobila v Rajeckej doline. Deviaty prápor sa vrátil nad Kšinnú, 8. prápor pri Miezgovce a ostatné oddiely odišli cez Gápeľ- Čičmany- Rajeckú Lesnú(Frývald) - Valču do Necpalskej doliny pri Martine, kde pokračovali v partizánskej činnosti až do oslobodenia. Uskutočňovali diverzné akcie ako napríklad zničenie obrneného transportéra priamo v nemeckej posádke v Pravoticiach miezgovskou rotou. Celkom uskutočnili 28 diverzných akcií. Zhromažďovali informácie o vybudovaných obranných postaveniach nemeckej armády, pomáhali pri prechode prieskumným oddielom Červenej armády a zapojili sa po boku Červenej a Rumunskej kráľovskej armády do bojov pri oslobodení Bánoviec nad Bebravou.

Prechody cez front a spájanie sa s jednotkami Červenej a Rumunskej kráľovskej armádyUpraviť

Jedenásty prápor pod velením Vasila Stanku prešiel až k Donovalom a na Kalište, kde sa zapojil do partizánskej vojny. Pri prepade Kališťa 11.decembra 1944 bola ťažko ranená Elena Chuťková (neskôr Litvajová), jediná z troch sestier Chuťkových, ktoré sa zapojili  so SNP a dožila sa oslobodenia. Jedenásteho marca 1945 sa prápor prebojoval v priestore Podbrezovej k rumunskej armáde[9]. Príslušníci práporu boli následne odvelení do 1. československého armádneho zboru a zúčastnili sa bojov za oslobodenie Československa. V jeho zostave zostali až do konca druhej svetovej vojny.

Bánovce nad Bebravou boli určené ako zberný bod všetkých oddielov PBJZ. Na toto miesto sa po oslobodení mesta 5. apríla postupne prišli: 10. prápor Vladimíra Žalmana v počte 175 ľudí, 2. prápor Františka Horníka v počte 56 ľudí, 9. prápor Imricha Müllera v počte 111 mužov a 4 ženy z toho 36 Francúzov, 4 Maďari, 3 Nemci a 30 vlasovcov,  8. prápor Michala Masaryka v počte 45 ľudí, oddiel Vavrinca Kyselicu v počte 40 ľudí, oddiel Jána Šimku v počtu 30 ľudí, ostatné partizánske oddiely: oddiel Vasila Stanku v počte 150 ľudí, oddiel Pašku v počte 54 ľudí, oddiel Jána Bilíka v počte 55 ľudí sa spojili s jednotkami Červenej a Rumunskej kráľovskej armády ďaleko od tohto miesta.

Červenej armáde bola odovzdaná v Bánovciach n/Bebr. a v Čadci nasledujúca výzbroj: 2 ťažké guľomety, 24 ručných guľometov, 3 automatov, 141 pušiek, 148 granátov, 14 tisíc nábojov a 122 zásobníkov pre guľomety. [10]

Z partizánov po oslobodení miest a obcí sa vytvárali Národné milície, ktoré zabezpečovali poriadok na ich území v spolupráci s jednotkami osloboditeľov. Na území trenčianskeho okresu padlo v bojoch 1255 vojakov Červenej armády, 1380 vojakov Rumunskej kráľovskej armády a 174 miestnych občanov.Na území vtedajšieho okresu Bánovce nad Bebravou padlo 27 vojakov Červenej armády, 56 vojakov Rumunskej kráľovskej armády. [11]

Pamätník Slovenského národného povstania na Jankovom vŕšku pri UhrovciUpraviť

Je symbolom hrdinstva a slávy a poďakovaním všetkým, ktorí bojovali za našu slobodu a na pamiatku padlým hrdinom, ktorí položili v boji proti fašizmu to najcennejšie - vlastný život. Pamätník bol postavený v rokoch 1946 až 1951. Autorom jeho návrhu boli akademický sochár Jozef Pospíšil a významný slovenský medzivojnový avantgardný architekt Artur Schlesinger – Slatinský. Investorom bola okresná pobočka Zväzu slovenských partizánov s predsedom Cyrilom Dřinekom. Na výstavbe sa podieľali občania z okolitých obcí, priami účastníci SNP a tiež brigádnici z Moravy a Čiech. Odhalený bol pri príležitosti osláv SNP v roku 1951. Komplex sa skladá z mohyly, symbolického cintorína, prírodného amfiteátra a areálu partizánskych bunkrov. Každoročne sa v jeho areáli uskutočňujú krajské oslavy SNP.[12]

Spracované podľa expozície Múzea Partizánskej brigády Jana Žižku.

Cesty štábu PBJZ v období 22.november 1944 až 10.apríl 1945Upraviť

So štábom prechádzalo po uvedených trasách od 200 do 400 partizánov v zimných podmienkach

číslo cesty Dátum Trasa pochodu(1) dĺžka v km(2) hod (3)
11 22.-24.11.1944 Omastiná lazy - Čierny vrch -Rokoš - Ostrý vrch - Miezgovce - Rybany – rieka Bebrava – Borčany 31,6 12,72
11a 24.11.1944 na vozoch Zlatníky - Kulháň
12 25.11.1944 Kulháň - Duchonka- Panská Javorina (Považský Inovec) 13,6 7,53
13 26.11.1944 Panská Javorina - horáreň (Papierna) pri Bojnej 15,6 6,37
14 27.11. - 28.11.1944 Bojná - rieka Nitra - Kovarce (pohorie Tribeč) - horáreň (4km od Kovariec) 28,6 11,84
15 28.11.1944 horáreň Kovarce - horáreň Kľačany 8,05 3,98
16 30.11.1944 horáreň Kľačany- horáreň Piesky 8,33 3,75
17 1.12.1944 Piesky - horáreň u Michalika (4km od Piesky) 5,1 2,30
18 3.12.1944 horáreň u Michalika (4km od Piesky)- Zlatno - horáreň Kľačany 14,5 6,24
19 7.12.1944 horáreň Kľačany - Zlatno - Skýcov (horáreň) 14 6,31
20 8.12.1944 Skýcov (horáreň)- Brezová 13,2 5,72
21 12.12.1944 Brezová- smer Oslany - horáreň Cerová a ďalej smerom Radobica - samota Štiefleje - cez cestu - samota Banská - Maxovci - Ištok - Kľak - chata Na Skuratke (pohorie Vtáčnik) 29,1 14,86
22 17.12.1944 Ivanov salaš (len časť, štáb zostal Na Skuratke) 2,1 0,70
23 22.1.1945 Na Skuratke - (presun do Strážovských hôr) - rieka Nitra - Chalmová 24 10,23
24 23.1.-24.1.1945 Chalmová- Dvorníky nad Nitricou - Horné Vestenice - Uhrovské Podhradie-Kšinná(Rakovec) 25,3 12,86
25 25.1.1945 Rakovec- Uhrovské Podhradie - Omastiná - Lazy 8,7 3,70
26 26.1.1945 Omastiná Lazy -Laz Dlhé –(Závada pod Čiernym vrchom) 17 8,60
27 27.1.-30.1.1945 Laz Dlhé –(Závada pod Čiernym vrchom) - lazy Ciganikovci (pri Valaskej Belej) 9,4 4,36
27a 30.1-2.2.1945 lazy Ciganikovci - laz Bukovec 1,9 1,20
28 9.2.1945 laz Bukovec - Gápel - Čičmany 19 8,54
29 10.2.1945 Čičmany- Fačkov 10 3,57
30 11.2.1945 Fačkov - dolina pri Valči 27,3 13,19
31 15.2.1945 dolina pri Valči - dvor Brčná 4,9 1,87
32 21.-22.2.1945 Brčná - Frývald (Rájecká Lesná) - Sádočné - Predhorie pri Pružine - Čičmany 44,1 19,66
33 23.2.1945 Čičmany - Gápel 7,5 3,21
34 1.3.1945 Gápel cez Čičmany do osamelej horárne 10,2 4,94
35 2.3.1945 Čičmany horáreň - Frývald (Rajecká Lesná) 17 6,09
36 3.-4.3.1945 Rajecká Lesná - rieka Turiec - Folkušová (Veľká Fatra) 28,3 11,75
37 8.3.1945 Folkušová - Necpaly - bunkre v Necpalskej doline 15 7,57
38 7.4.1945 bunkre Necpalská dolina - Folkušová - horáreň v Gaderskej doline 21 10,22
39 10.4. 1945 Gaderská dolina horáreň - (Turčianska) Blatnica - koniec bojovej činnosti 8,3 3,19


Vysvetlivky:
(1) Východiskové body, body na trase a ciele pochodov spracoval podľa zápiskov veliteľa brigády Teodora Polu Mgr. Milan Pola. Predpokladané trasy sú zakreslené na mapách v Múzeu PBJZ
(2) ide o odhad dĺžky pochodu podľa ciest a chodníkov turistickej mapy a mapy Národného lesníckeho centra vo Zvolene
(3) ide o informačný odhad času podľa predpokladaných trás pochodov podľa turistických zvyklostí so zohľadnením prevýšenia

Organizácia a počty osôb Zväzku československých partizánskych práporov a oddielov Jana ŽižkuUpraviť

Dátum počet oddielov Spolu Národnosť
osoby velitelia partizáni zajatci slovenská česká rôzne národy ZSSR maďarská nemecká francúzska americká a anglická Celkom
29.8.1944 1 19 5 14 0 11 3 5 0 0 19
30.9.1944 8 496 25 471 0 362 60 46 0 0 28 496
25.10.1944 8 711 25 686 2 546 90 74 0 1 711
21.11.1944 11 1590 30 1560 5 1288 164 130 0 8 1590
15.12.1944 8 700 27 673 0 468 125 95 0 9 3 700
10.1.1945 8 705 27 678 85 468 125 95 5 9 3 705
3.2.1945 9 785 29 756 15 498 115 149 0 10 10 3 785
10.3.1945 7 680 21 659 22 329 85 81 0 5 180 3 683
10.4.1945 9 678 27 651 75 427 85 116 0 9 38 3 678

Zdroj: UcetPBJZ[10]

ReferencieUpraviť

  1. HROŠOVÁ, Marie. Na každém kroku boj - historie 1. československé partyzánské brigády Jana Žižky (srpen 1944 - květen 1945). Vsetín : Český svaz bojovníků za svobodu, Sdružení domácího odboje a partyzánů, Historická skupina 1. čs. partyzánské brigády Jana Žižky, 2012. ISBN 978-80-260-2483-5. S. 431.
  2. Kubovčák, Šagát: Z kroniky bojov, Vlastivedné múzeum Topoľčany, 1984
  3. MITÁČ, JÁN. ODBOJ A ČINNOSŤ PARTIZÁNSKEHO HNUTIA V BÁNOVCIACH NAD BEBRAVOU A OKOLÍ V ROKU 1944 in VOJENSKÁ HISTÓRIA 4/2010 [online]. vhu.sk, [cit. 2020-07-06]. Dostupné online.
  4. Zpráva o podrobnostiach partizánskeho puču vyvolaného ruskými parašutistami a židoboľševikmi v okrese Bánovce nad Bebravou dňa 30.augusta 1944, podaná okresným náčelníkom Minárikom 3.februára 1945, ABS, SABY
  5. Vojenský historický archív, Bratislava (VHA), Zbierka Partizánske hnutie
  6. Kroniky obcí Miezgovce, Uhrovec
  7. Situačné zprávy veliteľa POHG v Bánovciach nad Bebravou Ďurmeka na Hlavné veliteľstvo POHG HG v Bratislave v decembri 1944 a februári 1945, ABS
  8. Ján Letko: Tri cesty Selčanov do Sachsenhausenu, 2005
  9. Takáč, Masár: Čas vzdoru, Spomienky na SNP pod Jankovým vŕškom, SZPB Prievidza a Topoľčany, 1994
  10. a b Pola, Kasčák, Krpec: O organizaci situaci a bojové činnosti Svazu čsl. partyzánských oddílů „ Jana Žižky „pod velením velitele Svazu partyzánských oddílů s.Poly Teodora Josefoviče, komisaře Kasčaka Štefana Ivanoviče, náčelníka štábu Klokova Vsevoloda Ivanoviče, kpt.hrdiny Sovět. svazu, za dobu od 28. srpna 1944 do 10. května 1945. VHA, ABS
  11. Štátny archív v Nitre, pobočka Topoľčany (SATO), Skupinový inventár Okresného úradu a ONV Bánovce nad Bebravou
  12. Pamätník SNP Jankov vŕšok, Vlastivedné múzeum Topoľčany, 1974, 1987

Literatúra, pramene, fotografieUpraviť

  • Štátny archív v Bytči (SABY), Fond Župa Trenčianska II,525/IV/1945 prez.
  • Slovenský národný archív v Bratislave (SNA), Fond: Zbierka SNP
  • Vojenský historický archív, Bratislava (VHA), Zbierka Partizánske hnutie
  • Archív bezpečnostných složek, Praha (ABS), složka H520
  • Archív Múzea SNP, Banská Bystrica (MSNP), Fond XII
  • Uhrovské múzeum v Uhrovci
  • Archív Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, Bánovce nad Bebravou
  • Sedlář Vladimír: Za svobodu našich národů a mír, MV ČSPB Brno, 1989
  • Kalač - Štukovský: V borbe za slobodu, Príspevok k dejinám boja proti fašizmu v južnej časti Stredného Považia, OV KSS Trenčín, 1964
  • Kolektív: V službách svojho ľudu, Z histórie pracujúcich okresu Topoľčany, Krajské vydavateľské stredisko ZsKNV v Bratislave, 1966
  • Kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944, Nakladateľstvo Pravda,1984
  • Klokov V. I.: V slovenských horách, Nakladateľstvo Pravda, 1990
  • Kováč Michal: Keď zem stredného Považia krvou sa zmáčala, OV a ZO SZPB Trenčín, 1979
  • Emil Gažo: Partizánske hnutie na Slovensku, Bratislava, 1984
  • Viera Zajacová: Slováci v Mauthausene, Epocha, 1970
  • Osobný archív Mgr. Milana Polu
  • Osobné archívy a spomienky príslušníkov Partizánskej brigády Jana Žižku
  • Nahrávky spomienok priamych účastníkov protifašistického odboja Ľudovítom Hoosom a Jánom Holičkom v rokoch 1998 až 2016

Externé odkazyUpraviť