Pasiteles (starogr. Πασιτέλης) bol grécky sochár a spisovateľ v 1. storočí pred Kr.[1]

Takzvaná „Atalanta“, 1. stor. pred Kr., predstavuje pravdepodobne víťazku tzv. dievčenských olympijských hier, Héraií, Vatikánske múzeá, Vatikán[1]

Sochár Pasiteles pochádzal pravdepodobne z južnej Itálie (pôv. Magna Graecia). V roku 89 pred Kr.[2] na základe rímskeho zákona Lex Plautia Papiria získal rímske občianstvo. Bol zakladateľ neapolskej helenistickej školy, umelec s eklektickým vkusom, ktorého pôvodná tvorba sa nezachovala.[3] Pracoval váčšinou v Ríme, kde hlavne odlieval a cizeloval (rytím ozdoboval kovové predmety[4])[5].

Napísal aj knihu (dnes stratenú) o piatich zväzkoch o gréckom umení,[3] ktorá bola podľa rímskeho spisovateľa Plínia základným prameňom pri štúdiu estetiky: „Obdivu sa tešil i Pasitelés, ktorý napísal tiež päť zväzkov o umení, po celom svete slávnych. Ten sa narodil v gréckej osade na brehoch Itálie a spolu s tamojšími obyvateľmi miest mu bolo udelené rímske občianstvo. Zhotovil zo slonoviny Iova v chráme Metellovom tam, odkiaľ sa vychádza na Martovo pole. Prihodilo sa mu, že keď bol v lodeniciach, kde chovali africké šelmy, tesal podľa skutočnosti leva cez klietku, z inej klietky unikol panter a vážne ohrozil svedomitého umelca. Vytvoril údajne premnoho diel, nepoznáme však ich mená.[6]

Pasiteles o sebe napísal, že k svojim sochám zhotovoval hlinené modely, ktoré potom jeho žiaci reprodukovali do mramoru. Žiakom Pasitela bol Stefanos, ktorý signoval sochu z Villy Albani pri Ríme (na nápise IGUR IV 1584 sa Stefanos sám vyhlasuje za jeho žiaka[7]) a žiakom Stefana bol Menelaos, autor mramorového súsošia Oresta a Elektry, umiestneného v Museo delle Terme.[3]

O sochárskych dielach Pasitela nám podávajú svedectvá signatúry z podstavcov jeho nezachovalých sôch,[8][9] a pripisujú sa mu aj originály dnešných mramorových kópií diel, súsošia Dioskúrov, umiestnenom v Museo del Prado v Madride a sochy tzv. Atalanty v Musei Vaticani, pravdepodobne víťazky Héraií (odetú v chitóne), o ktorých Pausanias uvádza: „Bežia takto: majú rozpustené vlasy, chitón siaha čiastočne nad kolená a pravé rameno ukazujú až po prsia. Aj im je určený olympijský stadion, ale pre beh im zmenšujú stadion na šestinu. Víťazkám dávajú olivové vence a kus mäsa z kravy obetovanej Hére, môžu tiež venovať do chrámu svoju namaľovanú podobizeň.[10]

Referencie a bibliografiaUpraviť

  1. a b Nicola Bonacasa, Antonino Buttitta. La statua marmorea di Mozia. Roma : L'Erma di Bretschneider, 1988. ISBN 887062742X. S. 75.
  2. Vojtech Zamarovský. Dejiny písané Rímom. Bratislava : Mladé letá, 1988. 066-140-88. S. 200.
  3. a b c José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 238.
  4. Mária Ivanová-Šalingová, Zuzana Maníková. Slovník cudzích slov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1982. 67-001-83. S. 170.
  5. Plínius Starší. Kapitoly o přírode. Praha : Svoboda, 1974. 25-006-74. S. 285.
  6. Plínius Starší. Kapitoly o přírode. Praha : Svoboda, 1974. 25-006-74. S. 296.
  7. Inscriptiones Graecae, IGUR IV 1584 [1]
  8. Inscriptiones Graecae, SEG 38:1021 [2]
  9. Inscriptiones Graecae, SEG 46:1356 [3]
  10. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 396.

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pasiteles