Pavol Kuna

Pavol Kuna (* 18. január 1895, Vrbica (Liptovský Mikuláš) – † 4. máj 1982, Levoča) bol slovenský dôstojník, generál, účastník SNP.

Pavol Kuna
slovenský dôstojník, generál
Narodenie18. január 1895
Vrbica (Liptovský Mikuláš)
Úmrtie4. máj 1982 (87 rokov)
Levoča

RodinaUpraviť

  • otec Pavol Kuna
  • matka Zuzana Benková

ŽivotopisUpraviť

Pochádzal z Vrbice, dnes súčasť Liptovského Mikuláša, kde absolvoval aj meštiansku školu. V roku 1914 maturoval na Vyššej obchodnej škole v Kežmarku. Pôsobil ako bankový úradník v Ružomberku. V máji 1915 sa ako dobrovoľník prihlásil do rakúsko-uhorskej armády. Po absolvovaní výcviku v rámci 9. honvédskeho pluku v Košiciach pôsobil ako veliteľ čaty na východnom fronte prvej svetovej vojny v Haliči. V lete 1916 padol do zajatia. Prešiel rôznymi zajateckými tábormi a v septembri 1917 sa prihlásil do československého vojska v Rusku. Účastník bojov proti boľševikom na Sibíri a Ďalekom východe. Pôsobil v rôznych funkciách od veliteľa čaty, roty, dozorného a dispozičného dôstojníka. Na Ruskom území zotrvával do roku 1920. Evakuovaný loďou Ixion. Do Československa sa vrátil 23. júla 1920.[1]

Po návrate do vlasti pôsobil ako veliteľ čaty pluku 37 v Košiciach. Absolvoval dôstojnícky výcvik a povýšený na kapitána (1920), neskôr na štábneho kapitána (1927). Veliteľ štvormesačných poddôstojníckych škôl. Od roku 1931 pôsobil na vojenskej akadémii v Hraniciach, kde vyučoval maďarský jazyk a pôsobil ako inštruktor pešieho výcviku. V rokoch 1931 - 1939 zastával rôzne dôstojnícke funkcie v pechotnom pluku 37 v Levoči. V roku 1936 povýšený do hodnosti major pechoty. Počas mobilizácie na jeseň 1938 velil II. práporu pechotného pluku 37.[1]

Po vzniku Slovenského štátu veliteľ 11. divízie dislokovanej v Spišskej Novej Vsi. S touto jednotkou bol nasadený v malej vojne v priestore Košickej Belej a Revúcej. Následne 17. mája 1939 povýšený do hodnosti podplukovník pechoty a poverený velením pechotného pluku 1 v Levoči. Počas útoku na Poľsko viedol tzv. Podtatranskú skupinu zaisťujúcu hranicu s Poľsko medzi Kopským sedlom po Starú Ľubovňu. Po začiatku útoku na Sovietsky zväz v roku 1941 presunutý krátko v roku 1941 s pechotným plukom 1 na východný front. Od 25. novembra 1941 pôsobil ako veliteľ Zaisťovacej divízie.[1] V lete 1942 bol z funkcie odvolaný a vrátil sa späť k pech. pluku 1 do Bratislavy. Neskôr bol od mája do júna 1943 znovu vyslaný na východný front ako veliteľ Rýchlej divízie po jej stiahnutí na Krym. Následne stiahnutý na Slovensko. Ďalej pôsobil v štábnych funkciách na Vojenskej správe pri Ministerstve národnej obrany. Bol v kontakte s odbojovými ilegálnymi pracovníkmi a z titulu svojej funkcie kryl konšpiračnú činnosť príprav Povstania, predovšetkým predisponovávanie výzbroje a výstroje do oblasti Banská Bystrica - Brezno - Zvolen, ktorá sa neskôr stala pre SNP kľúčová.

Po vypuknutí povstania veliteľ obrannej oblasti 1 (údolie Nitri, Žitavy a dolný Turiec) povstaleckej armády. Neskôr boli jeho jednotky transformované do 3. taktickej skupiny (veliteľstvo vo Zvolene). Jeho jednotky bojovali proti nemeckej skupine Schill a neskôr aj divízií tankových granátnikov Tatra. Pred koncom povstania krátko velil 4. taktickej skupine. Po porážke povstania ustúpil so zvyškami vojsk cez Prašivú do Nízkych Tatier a do januára 1945 sa skrýval na rôznych miestach. Následne sa v januári 1945 spojil s partizánskym zväzkom Jaromov. S touto jednotkou prekročil front a spojil sa so sovietskymi vojskami. Bol následne zaradený do 1. čs. armádneho zboru. Zaradený k 4. československej samostatnej brigáde. Ako jej veliteľ sa zúčastnil oslobodzovacích bojov na Liptove. Po oslobodení prispel k výstavbe čs. armády. V rokoch 1945 – 1947 zástupca veliteľa zboru Ministerstva národnej obrany v Banskej Bystrici. V septembri 1947 povýšený do hodnosti brigádneho generála, krátko na to však musel odísť na nútenú dovolenku. Neskôr prepustený a zbavený hodností. Obvinený a súdený za zločiny spáchané Zaisťovacou divíziou na sovietskom území. V roku 1950 súdom oslobodený, avšak z politických dôvodov zbavený hodnosti, nároku na dôchodok a prepustený z armády.[1]

Následne v rokoch 1954 - 1968 pracoval ako účtovník v komunálnych službách v Levoči. V roku 1991 posmrtne rahabilitovaný.

OcenenieUpraviť

Vyznamenaný[2]:

  • Čs. vojnový kríž 1918 (1919)
  • Čs. vojnový kríž 1939 (1945)
  • Rad SNP I.tr.
  • Za pobedu nad Germanijej

LiteratúraUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. a b c d Čaplovič, M., 2005: Kuna, Pavol Ján. In: Lánik, J. a Čaplovič, M. (eds.), Vojenské osobnosti československého odboje 1939 – 1945. Praha: Ministerstvo obrany ČR - AVIS, s. 165-166.
  2. Plevza, V. a kolektív, 1985: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo, Pravda, s. 265

Externé odkazyUpraviť