Filip Lenard

nemecký fyzik
(Presmerované z Philipp Lenard)
Nositeľ Nobelovej ceny

Filip Lenard[1] alebo nem. Philipp Eduard Anton (von) Lenard (* 7. jún 1862, Bratislava[2] – † 20. máj 1947, Messelhausen, Nemecko) bol nemecký fyzik, nositeľ Nobelovej ceny z roku 1905. Od roku 1907 bol riaditeľ Ústavu fyziky a rádiológie univerzity v Heidelbergu a stal sa propagandistom nacionalizmu a antisemitizmu v prvej svetovej vojne a v boji proti revolúcii vo fyzike, ktorú predstavoval Albert Einstein. Od roku 1924 sa verejne postavil za Hitlera a NSDAP. S tézou: „Veda, rovnako ako všetko, čo ľudia produkujú, je rasová a súvisí s krvou“[3] sa stal hovorcom zástancov takzvanej „nemeckej fyziky“.

Filip Lenard
nemecký fyzik
nemecký fyzik
Narodenie7. jún 1862
Bratislava
Úmrtie20. máj 1947 (84 rokov)
Messelhausen, Nemecko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Filip Lenard

ŽivotopisUpraviť

Pochádzal z rodiny obchodníka s vínom, ktorá sa prisťahovala do Bratislavy z Tirolska. Rodine bol v roku 1722 udelený dedičný šľachtický titul, ale potomci ho už nepoužívali od konca 19. storočia. Philipp Lenard navštevoval Kráľovskú uhorskú strednú školu v Bratislave (Pozsonyi Királyi Katholikus Főgymnásium), kde sa vtedy vyučovalo v maďarčine. Lenard bol vo svojej mladosti maďarským nacionalistom. Jeho preferovaným jazykom bola maďarčina a dôrazne odmietal používať nemecké zemepisné názvy pre prevažne maďarskú provinciu, v ktorej žil. Zvyčajne si písal meno ako Fülöp Lenard alebo Lenardi. Po maturite v roku 1880 študoval dva semestre prírodné vedy na univerzitách v Budapešti, Viedni ale potom sa vrátil pracovať do otcovej vinotéky v Bratislave. V roku 1883 pokračoval v štúdiu v Heidelbergu, kde aj získal doktorát z filozofie u profesora Georga Hermanna Quinckeho (1886). Ako Quinckeho asistent potom pôsobil vo fyzikálnom ústave Ruprecht-Karls-Univerzity v Heidelbergu do roku 1889. Potom prešiel do Bonnu k profesorovi Hertzovi a v roku 1892 sa tu habilitoval. Mimoriadnu profesúru získal na univerzite vo Vroclave (1894), Aachene (1895) a Heidelbergu (1896). Na univerzite Christiana Alberta v Kieli zasa získal titul riadneho profesora fyziky (1898). Posledné obdobie svojej vedeckej i pedagogickej kariéry strávil na univerzite v Heidelbergu (19071931). V roku 1907 po dlhej vážnej chorobe svojho učiteľa Quinckeho prevzal po ňom funkciu riadneho profesora fyziky a riaditeľa fyzikálneho ústavu v Heidelbergu. V roku 1913 postavil jeden z najmodernejších a najväčších fyzikálnych ústavov v Nemecku v tom čase, Rádiologický ústav. Viedol ho až do svojho dôchodku v roku 1932.

Vedecké zameranieUpraviť

V čase štúdií na gymnáziu v Bratislave skúmal spolu so svojím profesorom fyziky Virgilom Klattom (18501935) fosforescenciu. Táto spolupráca trvala viac ako dve desaťročia. Výsledky spoločných pokusov, pri ktorých pripravili 800 fosforeskujúcich látok a vykonali na nich 300 spektrálnych analýz Bunsenovým spektroskopom, zhrnuli v štyroch publikáciách. Medziiným zistili, že intenzita fosforescencie závisí od množstva tzv. účinných kovov, pričom s ich narastajúcim množstvom intenzita spočiatku rastie, ale neskôr klesá až na nulu. Najintenzívnejšiu fosforescenciu pozorovali v prípade, keď bolo množstvo kovu malé. Skúmali tiež vplyv tlaku a zmien teploty na fosforescenciu. Podali svetelno-elektrický výklad fosforescencie, ktorý si získal všeobecné uznanie.

Neskôr sa Filip Lenard zaoberal hlavne fotoelektrickým javom a katódovými lúčmi. Medzi prvými skúmal prechod katódových lúčov cez tenké kovové doštičky. Na tento účel skonštruoval špeciálnu katódovú trubicu s malým otvorom (tzv. Lenardovo okienko), čo umožnilo nielen preskúmať vlastnosti katódových lúčov, ale tiež odseparovať elektróny a stanoviť ich hmotnosť. Jedno zo svojich „okienok“ Ph. Lenard zapožičal aj W. C. Röntgenovi, čím nepriamo prispel k objavu lúčov X (Röntgenového žiarenia), ktorý mal prakticky na dosah ruky.

Počas spolupráce s H. Hertzom sa začal zaoberať fotoelektrickým javom. Dokázal, že pri vonkajšom fotoefekte sa uvoľňujú elektróny (1899) a stanovil zákonitosti fotoelektrického javu (1902): energia vyletujúcich fotoelektrónov nezávisí od intenzity dopadajúceho svetla a je priamo úmerná jeho frekvencii. Tieto fakty boli v rozpore s klasickou fyzikou a vysvetlil ich až Albert Einstein na základe svojej hypotézy, že svetlo musíme pokladať za prúd kvánt energie.

Za práce o katódových lúčoch dostal v roku 1905 Nobelovu cenu, ktorá sa začala udeľovať v roku 1901.

Na prelome storočí, hlavne po Thomsonovom objave elektrónu (1897), mnohí vedci hľadali odpoveď na otázku, aká je štruktúra atómu. Tejto otázke sa nevyhol ani Filip Lenard. Na základe svojich pokusov s katódovými a ultrafialovými lúčmi, ako aj skúmania fotoelektrického javu, vytvoril takzvanú dynamidovú teóriu atómu. Podľa nej atóm pozostáva z nerozlíšiteľných čiastočiek–dynamidov. Počet dynamidov v atóme je úmerný jeho atómovej váhe a každý elektricky neutrálny dynamid obsahuje elektróny i ekvivalentný pozitívny náboj, ktoré tvoria spolu dynamicky stabilnú konfiguráciu (ako napríklad v dipóle).

Ocenenia a hodnotenieUpraviť

Bol členom pruská akadémia vied v Berlíne od roku 1909, kde ho v roku 1942 zvolili za čestného člena. Toto ocenenie mu bolo odobraté 30. júna 1946. V roku 1909 bol zvolený za riadneho člena Heidelberskej akadémie vied, z ktorej v roku 1934 vystúpil.

Prejavom uznania zásluh Filip Lenarda boli mnohé ocenenia a vyznamenania, ktoré dostal od najrozmanitejších inštitúcií. Stal sa aj čestným občanom Bratislavy a pri príležitosti jeho 80. narodenín mu v roku 1942 Prírodovedecká fakulta Slovenskej univerzity (dnešná UK) udelila čestný doktorát z fyziky.

Filip Lenard je rozpornou osobnosťou svetovej fyziky. Na jednej strane patril medzi najväčších experimentálnych fyzikov a podstatne prispel k rozvoju svetovej vedy. Na druhej strane aktívne bojoval proti teórii relativity a neskôr aj proti jej tvorcovi Einsteinovi, spochybňoval Röntgenove zásluhy o objav lúčov X (röntgenové žiarenie).

Už na začiatku dvadsiatych rokov patril medzi prvých propagátorov myšlienok nacionálneho socializmu v Nemecku. Napísal aj štvorzväzkové dielo Nemecká fyzika (Deutsche Physik), v ktorej rozdelil fyziku na plodnú árijskú, predovšetkým nemeckú, a neplodnú, špekulatívnu židovskú fyziku. Podporoval a od roku 1937 sa priamo ako člen angažoval v NSDAP.

Zomrel 20. mája 1947 v Messelhausene (Nemecko).

ReferencieUpraviť

  1. LENARD, Filip. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok V Km – L. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2013. 852 s. ISBN 978-80-8149-011-8. S. 699-700.
  2. Záznam o narodení a krste v matrike farnosti Bratislava - Najsvätejšej Trojice; záznam č. 85
  3. Philipp Lenard: Deutsche Physik in vier Bänden, München 1936, Bd. I, Vorwort S. IX; gleichzeitig u. a. auch veröffentlicht in der Zeitschrift „Volk im Werden“, Heft 7 von 1936, S. 414, Sonderheft der Heidelberger Studentenschaft zum 550-jährigen Universitätsjubiläum; vollständig wiedergegeben in Joseph Braunbeck: Der andere Physiker - Das Leben von Felix Ehrenhaft, Technisches Museum Wien 2003, S. 66 f.
    „Deutsche Physik“? wird man fragen. – Ich hätte auch arische Physik oder Physik der nordisch gearteten Menschen sagen können, Physik der Wirklichkeits-Ergründer, der Wahrheit-Suchenden, Physik derjenigen, die Naturforschung begründet haben. – „Die Wissenschaft ist und bleibt international!“ wird man mir einwenden wollen.
    Dem liegt aber ein Irrtum zugrunde. In Wirklichkeit ist die Wissenschaft, wie alles, was Menschen hervorbringen, rassisch, blutmäßig bedingt. Ein Anschein von Internationalität kann entstehen, wenn aus der Allgemeingültigkeit der Ereignisse der Naturwissenschaft zu Unrecht auf allgemeinen Ursprung geschlossen wird oder wenn übersehen wird, dass die Völker verschiedener Länder, die Wissenschaft gleicher oder verwandter Art geliefert haben wie das deutsche Volk, dies nur deshalb und insofern konnten, weil sie ebenfalls vorwiegend nordischer Rassenmischung sind oder waren.

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Filip Lenard

Externé odkazyUpraviť