Pobaltská operácia (1944)

Pobaltská operácia (zriedkavo Baltská operácia či nespisovne Baltická operácia rus. Прибалтийская операция) alebo Pobaltská ofenzíva (Baltská ofenzíva či nespisovne Baltická ofenzíva) bola strategická ofenzíva na východnom fronte počas druhej svetovej vojny uskutočnená 14. septembra – 24. novembra 1944. Jej cieľom bolo znovuobsadenie Estónska, Lotyšska a Litvy a preniknutie k Baltskému moru.[2]

Pobaltská operácia
Súčasť bojov východného frontu počas druhej svetovej vojny

Sovietske vojská pochodujúce Rigou, hlavným mestom Lotyšska.
Dátum 14. september – 24. november 1944
Miesto Pobaltské štáty
Výsledok Víťazstvo Červenej armády
Protivníci
Sovietsky zväz Nacistické Nemecko
Velitelia
Ivan Bagramian
Leonid Govorov
Walter Model
Johannes Frießner
Sila
1 546 400 vojakov
17 500 diel
3 080 obrnených vozidiel
2 640 lietadiel
342 742 vojakov
neznámy počet diel
262 tankov
321 lietadiel
Straty
61 468 mŕtvych
218 622 ranených
522 tankov
779 lietadiel[1]
30 834 mŕtvych, ranených a nezvestných
Východný front
BarbarossaPokračovacia vojnaZa polárnym kruhomLeningradRostovMoskvaSevastopoľKerč-Feodosia - 2. CharkovVoronež-VorošilovgradRžev-ViazmaStalingradKaukazRžev-SyčovkaVelikije LukiOstrogošsk-RossošVoronež-Kastornoje3. CharkovKurskSmolenskDonbasDneperPravobrežná UkrajinaLeningrad-NovgorodKrymBagrationĽvov-SandomierzJassy-KišinevVýchodné KarpatyPobaltieKurónskoLaponskoRumunskoBulharskoDebrecínKosovoBelehradBudapešťVisla-OdraZápadné KarpatyVýchodné PruskoHorné SliezskoDolné SliezskoViedeňBerlínPraha

Predchádzajúce útoky upraviť

Do apríla roku 1944 sa podarilo červenej armáde v rámci Leningradsko-novgorodskej operácie preraziť blokádu Leningradu a postúpiť až k hraniciam Estónska. Začiatkom júna 1944 začali v tejto oblasti ďalšie útoky, ktoré boli predzvesťou Operácie Bagration. V rámci tejto mohutnej ofenzívy postúpili sovietske jednotky na územie pobaltských štátov, ale do jeho skončenia sa im nepodarilo postúpiť až k Baltskému moru. Zatiaľ čo v prípade Ukrajiny, Bieloruska a Poľska, kde Červená armáda prekonala niekoľko stoviek kilometrov a bola vyčerpaná, a preto prechodne ukončila boje a prešla do strategickej obrany, v prípade útokov proti Pobaltiu a Besarábii bolo rozhodnuté o tom, že k ďalším ofenzívam dôjde ešte v roku 1944.

Pobaltská operácia upraviť

 
Mapa priebehu bojových operácií na východnom fronte od augusta 1943 do decembra 1944.

V dňoch 14. až 17. septembra začal útok sovietskeho leningradského, 1., 2. a 3. pobaltského a 3. bieloruského frontu. Proti približne 900 tisícom červenoarmejcov stálo 730 tisíc príslušníkov Wehrmachtu a jednotiek Waffen-SS. Červená armáda mala ale významnú prevahu v delostrelectve, tankoch aj lietadlách. Prvý úder bol vedený na Rigu, pričom malo dôjsť k rozdeleniu nemeckých vojsk na dve skupiny. Nasledovala útočná operácia na Tallinn a na Klaipédu. 3. bieloruský front útočil v smere na Prusko. Riga bola síce sovietskymi jednotkami obkľúčená, no veľmi úspešne sa im bránila. Rovnaká situácia nastala aj v prípade Klaipédy, kde sa bránili nemecké jednotky, ich snahou bola evakuácia po mori do Nemecka. Útok na Estónsko bol ukončený 26. septembra a potom previedli sovietske paradesantné jednotky výsadok na Západoestónske súostrovie. Klaipėdu dobyla Červená armáda 22. októbra, rižská ofenzíva bola dovŕšená 24. októbra a v Pobaltí tak zostali uväznené nemecké jednotky iba v Kurónsku. Obkľúčené nemecké sily v počte asi 200 tisíc mužov kapitulovali až v máji 1945 súčasne s ukončením vojny.

Dôsledky operácie upraviť

Obsadenie Pobaltia malo vojenské a politické dôsledky. Sovietske vojská zastali na hraniciach Pruska, pričom na niektorých miestach sa im podarilo prekročiť hraničnú čiaru. Sovietska baltská flotila mala už naplno otvorené dvere k akciám v Baltskom mori, keď nebola limitovaná mínovými poľami a protiponorkovými zátarasami a mohla využívať prístavy pobaltských republík. Vďaka tomu mohla viesť efektívny boj proti nemeckým námorným silám v Baltskom mori. Medzi najznámejšie akcie sovietskej flotily z tejto doby patrí potopenie nemeckých lodí Wilhelm Gustloff a General von Steuben ponorkou S-13 či potopenie dopravnej lode Goya ponorkou L-3.

Hlavným politickým dôsledkom operácie bolo obnovenie sovietskej okupácie Estónska, Lotyšska a Litvy. Snahy predstaviteľov pobaltských národov o znovuobnovenie suverenity počas leta 1944 boli zmarené ofenzívou, pobaltské republiky sa stali na viac než štyridsať ďalších rokov súčasťou Sovietskeho zväzu.[3][4]

Referencie upraviť

  1. KRIVOŠEJEV, G.F. Rossija i SSSR v vojnach XX veka Poteri vooružennych sil Statističeskoje issledovanie [online]. Moskva: Oloma-Press, 2001, [cit. 2011-08-26]. Dostupné online. (rusky)
  2. PAJUR, Ago, a kol. Baltimaade ajalugu. Tallinn : Avita, 1999. ISBN 9985-2-0131-0. S. 176 – 177. (estonsky)
  3. MÄGI, Arvo. Eesti rahva ajaraamat. Stockholm : Eesti Päevaleht, 1979. S. 212 – 213. (estonsky)
  4. Európsky parlament. Resolution on the situation in Estonia, Latvia, Lithuania. Official Journal of the European Communities, 13. január 1983, čís. C 42/78. Dostupné online.

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Baltická operace na českej Wikipédii.