Portál:Architektúra/Odporúčané články

Obsah

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52

1

Objekt v noci (2006).

Le Mont-Saint-Michel (čítaj: mon sen mišel, doslova Hora sv. Michaela) je francúzska obec, ktorá sa nachádza v departemente Manche, v regióne Dolná Normandia.

Je to žulový, 80 metrov vysoký, prílivový ostrov (resp. polostrov – s pevninou je od r. 1879 spojený násypom) v severozápadnom Francúzsku v rovnomennom zálive na pobreží Normandie. Rozdiel výšky morskej hladiny pri prílive a odlive je asi 15 m (najviac v Európe), takže buď je „hora“ obklopená tekutými pieskami alebo „pláva v mori“. Odlivom sa obnažuje morské dno do vzdialenosti 10 – 15 km od pobrežia.

Nachádzajú sa tu početné historické pamiatky (kláštorný kostol z 11. – 16. stor., gotické kláštorné budovy, opevnenia z 13. – 15. stor.). Ostrov, záliv a kláštor sú od roku 1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Celý článok...

2

Pôvodná šumavská ľudová architektúra - kováčska delňa Lenora

Ľudová architektúra v Česku je špecifický prejav ľudovej kultúry na území súčasného Česka. Do dnešných dní sa zachovalo veľa pamiatok ľudovej architektúry a to nielen jednotlivé objekty, ale často aj ucelené, štýlovo čisté sídelné štruktúry.

Podobne ako na Slovensku, ani v Čechách a na Morave sa na šírenie ľudovej kultúry príliš nevzťahovali štátne alebo regionálne hranice. To spôsobilo prelínanie sa jednotlivých oblastí, ako aj veľa spoločných čŕt so slovenskou ľudovou architektúrou. Ide najmä o oblasť Moravy a Záhoria, ktoré sa vzájomne ovplyvňovali. Spôsobovali to najmä migrujúce skupiny, ktoré si na obidve územia prinášali často vlastnú kultúru bývania, ktorá sa zmiešala s pôvodným architektonickým tvaroslovím (napríklad Habáni, sedliacky barok,...).

Hlavné regionálne oblasti na území Česka sú: Západné Čechy, Severozápadné Čechy, Severné Čechy, Stredné Čechy, Východné Čechy, Južné Čechy, Severná Morava a Sliezsko, Stredná Morava a Južná Morava.

Západné Čechy sú tvorené mierne zvlnenou zalesnenou krajinou s nížinami pri riekach, prechádzajúcou až do pomerne členitého terénu Českého lesa. Ide o oblasti Plzeňsko (Plzeň a okolie), Chodsko (Domažlice) a Český les na hraniciach s Bavorskom. V tejto oblasti prevládajú pôvodné jednopodlažné drevené stavby, ktoré boli často omazávané hlinou. Zo západu sem tiež prenikala nemecká tradícia poschodových hrazdených konštrukcií (okrem Chodska).

Táto oblasť sa približne kryje s dnešným Karlovarským a Ústeckým krajom na severozápade Čiech. V týchto v minulosti bohatých poľnohospodárskych krajoch vitieť značný vplyv nemeckej kolonizácie a nemeckého staviteľstva. Nedostatok dreva spôsobil pomerne rýchly prechod od zrubového domu ku murovaným stavbám. Drevená zostala iba obytná miestnosť domu kvôli lepším tepelnoizolačným vlastnostiam dreva, no postupne sa aj tá začala murovať z tehál. Nemecká kolonizácia poznačila jednopodlažné domy hlavne hrazdenou konštrukciou nad úrovňou prízemia, postupne sa ale začali stavať poschodové domy, pričom prízemie bolo murované z tehál alebo z kameňa (krušnohorský dom) a poschodie hrazdené...

3

Islamská architektúra zahŕňa veľmi širokú oblasť architektúry, a to ako historicky, tak geograficky. Hoci sa o islamskej architektúre sa spravidla hovorí len v zmysle náboženských stavieb, zahŕňa aj svetské stavby.

Do islamskej architektúry sa tak radia stavby postavené po vzniku islamu (622) až do súčasnosti, na území ovládanom týmto náboženstvom. Miesta jej výskytu nemožno obmedziť na tradične moslimské oblasti, ako je Perzský záliv, severná Afriku alebo Predný východ, ale možno sa s ňou stretnúť napríklad aj v Španielsku, Francúzsku alebo v Indii. V súčasnej dobe sa moslimské náboženské budovy nachádzajú po celom svete.

Z týchto dôvodov nemožno islamskú architektúru vnímať ako celok, ale je potrebné rozlišovať historické epochy a jednotlivé centrá. Vplyv regionálnych centier je navyše podčiarknutý skutočnosťou, že Korán na rozdiel od Biblie nikde neurčuje podobu ani pravidlá postavenia chrámu. Jednotlivé centrá tak mohli nadviazať na lokálne tradície, a to tak z hľadiska vhodného materiálu, ako aj z hľadiska stavebných techník. Napriek tomu možno nájsť viacero typických prvkov alebo spoločných čŕt, ktoré vyplývajú z potrieb a vkusu bežného moslima. Za najtypickejšie obľúbený prvok možno považovať kopulu a rôzne druhy oblúkov. Základnými typmi stavieb sú mešity, arabské domy s uzavretou dispozíciou, nádvorie má oddelenú ženskú a mužskú častí, ívány, pevnosti a mosty. Menej dôležitými, ale pre islamskú architektúru aj typickými stavbami, sú kúpele alebo vodotrysky.

4

Starhrad (alebo Starý hrad, Varínsky hrad, Varín, Warna, Varna, Owar, Owaar, Starigrad) je zrúcanina hradu vypínajúca sa na pravom brehu Váhu vo výške 475 m n. m. Nachádza sa neďaleko hradu Strečno, ale na opačnom brehu rieky nad Domašínskym meanderom.

Hrad postavili na ochranu starej cesty vedúcej Považím, neďaleko brodu, kde stará cesta prechádzala z pravého brehu na ľavý. Patril varínskemu panstvu a spočiatku sa volal Varín, spomína sa v roku 1267. Názov Starý hrad dostal až po postavení Strečna, ktoré prevzalo jeho pôvodnú funkciu. Prvýkrát sa tak spomína v roku 1384. Najstaršou časťou hradu bola útočištná veža, ktorá mohla vzniknúť ešte v 13. storočí. Hrad vtedy patril predkom Balassovcov, potom Matúšovi Čákovi a v roku 1323 zvolenskému županovi Dončovi. Neskôr sa dostal do kráľovských rúk. V 14. storočí, keď sídlil na hrade kráľovský kapitán s posádkou, postavili niektoré obytné a hospodárske budovy. Od roku 1443 patril väčšinou Pongrácovcom, okrem krátkych období, keď sa o hrad bojovalo, ako napríklad v rokoch 1529-1553 v zemepanskej vojne s Mikulášom Kostkom zo Strečna. Pongrácovci tu bývali až do 16. storočia, keď si v Krasňanoch postavili pohodlný renesančný kaštieľ a nepohodlný hrad opustili. Do začiatku 18. storočia sídlili na hrade jeho strážcovia. Po ich odchode začal hrad postupne chátrať.

5

Pyramída Senusreta I. alebo Lepsius LXI je staroegyptská kráľovská hrobka, ktorá leží na západnom brehu rieky Níl pri dnešnej dedine Lišt v Egypte. Pyramídu postavil faraón 12. dynastie Senusret I. (okolo 1971–1926 pred Kr.), syn zavraždeného zakladateľa dynastie Amenemheta I. Okolo nej sa pravdepodobne rozprestieralo väčšie pyramídové mesto s názvom Chenemsut.

Pyramída stojí na základovej doske, ktorá je zložená z veľkých vápencových blokov z neďalekého lomu. Dnes je z nej kopec sutín, z ktorého miestami vyčnievajú kamenné bloky skeletu. Jadro superštruktúry skladajúce sa zo sute, piesku, úlomkov vápenca a odpadového stavebného materiálu je vystužené priečkovým skeletom z kamenných blokov, ktoré sa postupne smerom hore zmenšujú. Rozvrhnutie kamenných priečok je radiálne, hlavných osem vychádza zo stredu, štyri diagonálne smerom k rohom a štyri kolmo k stredom stien. Ďalších šesť užších priečok prebieha od hlavnej diagonálnej kolmo k hrane základne pyramídy na každej zo štyroch strán. Tento typ skeletu je Senusretova inovácia. Obklad pozostával z blokov jemného bieleho vápenca. Subštruktúra pyramídy v niektorých momentoch pripomína pyramídy z konca 5. dynastie.

6

Pohľad na Apoštolský palác a pravé krídlo Berniniho kolonády z námestia svätého Petra

Apoštolský palác (tal. Palazzo Apostolico Vaticano) predstavuje komplex budov postavených prevažne medzi 13. až 16. storočím, situovaný severne od baziliky svätého Petra vo Vatikáne, súčasť Vatikánskych múzeí. Palác, zaberajúci plochu 55 tisíc štvorcových metrov, sa v priebehu stáročí rozrástol na takmer neprehľadný útvar chodieb, labyrint 11 500 miestností, 200 schodísk a dvadsať nádvorí. Vo svetovom meradle predstavuje dnešný Apoštolský palác unikátny stavebný a historicko-umelecký komplex.

Prvým oficiálnym sídlom pápeža v Ríme bol palác v Lateráne. V 4. storočí daroval Konštantín I., prvý kresťanský cisár, pozemok pod dnešným Lateránskym palácom pápežskej kúrii. Pápež Miltiades na takto získanom pozemku postavil budovu, predchodcu dnešného paláca, ktorá sa vzápätí stala oficiálnym pápežským sídlom. Nepokojný stredovek primäl ďalších pápežov, aby pokračovali v jeho rozširovaní a opevňovaní. Inocent IV. (1243 - 1254) dal pristavať nové krídlo, ktoré potom ďalej predĺžil Mikuláš III. (1277 - 1280).

I keď pápeži sídlili v paláci v Lateráne, pri svätopeterskej bazilike už existovala stavba s pápežskými obytnými miestnosťami. Prvá výstavba tunajšieho paláca spadá ešte do obdobia pontifikátu pápeža Symacha (medzi r. 498 – 514), keď bol pápež okolo roku 500 nútený opustiť Laterán.

Symachov palác existoval až do prvej polovice 12. storočia keď ho pápež Eugen III. dal nahradiť novým palácom. Inocent III. ho dal na začiatku 13. storočia, s úmyslom zriadenia stálej pápežskej rezidencie, prestavať a rozšíriť na pevnosť. Jediným pamätníkom tejto stavby sa do dnešných dní zachovala veža v jednom rohu tzv. Papagájového nádvoria (Cortile del Papagallo).

7

Objekt cez deň (2005).

Budova Slovenského rozhlasu je architektonicky ojedinelá a zaujímavá stavba v Bratislave na Mýtnej ulici 1.

Je postavená z oceľovej konštrukcie v tvare obrátenej pyramídy. Autormi projektu sú Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič a Barnabáš Kissling. Projekt vznikol v roku 1967. Stavba bola dokončená až v roku 1983. Obsahuje veľkorysé vnútorné priestory, vynikajúcu koncertnú sieň a dobre vybavené nahrávacie štúdiá. Je tu umiestnený aj jeden z najväčších organov na Slovensku. Celková výška budovy po vrchol antény je 80 metrov. Je nositeľom titulu Stavba storočia na Slovensku v kategórii Spoločenské stavby. Jej dizajn je však vnímaný aj negatívne.

So skúšobným vysielaním z tejto budovy sa začalo v roku 1984. Pravidelné vysielanie prebieha od 27. marca 1985. V decembri 2017 bola budova vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku SR.

Celý článok...

8

Premonštrátsky kláštor

Premonštrátsky kláštor s Kostolom svätého Jána Krstiteľa je barokový sakrálny komplex nachádzajúci sa vo východoslovenskej obci Jasov, západne od Košíc, v okrese Košice-okolie v Košickom kraji.

Komplex budov kláštora a Kostola svätého Jána Krstiteľa spolu s kláštornou záhradou vďaka architektonickej ako aj umelecko-historickej hodnote patrí k najcennejším pamiatkam neskorobarokového a rokokového umenia na Slovensku. Kláštor okrem vlastného historického a spiritualistického významu je aj dôležitým pamätníkom duchovnej kultúry; v kláštorných priestoroch sa nachádza jedna z najvzácnejších knižníc na Slovensku s približne osemdesiattisíc zväzkami kníh. V neposlednom rade je kláštorný komplex významný aj ako pamätník záhradnej architektúry – rozľahlá kláštorná záhrada patrí medzi slovenské unikáty a krásne príklady záhradnej kultúry druhej polovice 18. storočia.

V súčasnom období kláštor i kostol postupne dostávajú svoju pôvodnú podobu a plnia aj svoje pôvodné poslanie. Vďaka tomu, toto miesto opäť ožíva čulým životom a priťahuje pozornosť návštevníkov z blízkeho i širšieho okolia. Dnes je v plnej miere prístupný kompletne zrekonštruovaný Kostol svätého Jána Krstiteľa (po veľmi vydarenej rekonštrukcii sa skvie bohatstvom svojej interiérovej výzdoby) a v obmedzenej miere i preslávená kláštorná knižnica a kláštorná záhrada.

9

Primaciálny palác je klasicistická palácová stavba na Primaciálnom námestí v Bratislave, niekdajšie sídlo ostrihomského arcibiskupa, najvýznamejšia architektonická pamiatka uvedeného slohového obdobia v meste. Dnes je palác sídlom primátora hlavného mesta Bratislavy; niektoré jeho časti slúžia expozícii Galérie mesta Bratislavy.

Vďaka svojím architektonicko-umeleckým kvalitám je Primaciálny palác jednou z najvyhľadávanejších pamätihodností Bratislavy. Aj po vyše dvesto rokoch, môžu obyvatelia a návštevníci Bratislavy obdivovať úchvatnú stavbu citlivo zakomponovanú do mestskej zástavby historického jadra mesta.

10

Sydney Opera House.

Sydney Opera House (Opera v Sydney) je opera v Sydney v Austrálii. Od roku 2007 patrí medzi lokality svetového dedičstva UNESCO. Ide o prvú stavbu zapísanú na tento zoznam ešte počas života autora. Architektom stavby bol Jörn Utzon.

Vďaka tejto budove sa metropola, akou je Sydney, zaradila na medzinárodnú mapu významných miest. Je jednou z najznámejších budov na svete, možno povedať, že aj jedinou stavbou, reprezentujúcou mesto či dokonca celý kontinent. Pravdou však je, že Opera House, ako ju miestni volajú, je skvelou stavbou i sklamaním zároveň. Nemožno jej odoprieť jej význam a fakt, že pri pohľade na siluetu jej striech vyvoláva v nejednom človeku vzrušenie, alebo i rôzne asociácie – či v týchto podivuhodných strechách vidíte žraločie plutvy, zobáky čajok alebo plachetnice. Je to sčasti zapríčinené aj tým, že budova sa týči na polostrove, ktorý je z troch strán obklopený vodou a je viditeľný ako z vody, tak i z pevniny.

11

Obchodný dom Selfridges & Co v Birminghame, jedna z realizácií štúdia Future Systems, rok 2000

Jan Kaplický (* 18. apríl 1937 Praha – † 14. január 2009 Praha) bol český architekt žijúci od svojej emigrácie v roku 1968 v Spojenom kráľovstve.

Narodil sa v rodine umelcov Josefa a Jiřiny Kaplických. Najmä vďaka otcovi mal odmalička kontakt s umením. Študoval na VŠUP v Prahe. Po sklamaní z režimu emigroval do Spojeného kráľovstva. Najskôr pôsobil v rokoch 1969-1971 v architektonickej kancelárii Denys Lasdun and Partners. Neskôr pracoval aj pre Renza Piana a Richarda Rogersa. S ním sa podieľal na projekte parížskeho Centre Georges Pompidou.

V roku 1979 založil s Davidom Nixonom architektonické štúdio Future systems, v ktorom sa postupne prepracoval na architektonickú špičku. V štúdiu pracoval do svojho úmrtia. V roku 1989 sa jeho partnerkou vo Future systems stala Amanda Levete. Boli jedinou britskou spoločnosťou, ktorá pracovala pre NASA. Zrejme odtiaľ pramení ich záujem o alternatívne stavebné postupy.

12

Výstavba najnižších poschodí

Palác sovietov rus. Дворец cоветов je nedokončený sovietsky architektonický projekt gigantickej administratívnej budovy v Moskve. Výstavba paláca sa začala v roku 1937, v roku 1941 ju prerušila prebiehajúca vojna a nikdy nebola obnovená. Autorom projektu bol Boris Iofan.

Myšlienku na vybudovanie veľkej budovy sovietov, postavenej na mieste palácov, ktoré predtým vlastnili bankári, panovníci a cári predniesol už v decembri 1922 Sergej Kirov, na Zjazde Sovietov, na ktorom bol založený Sovietsky zväz. Následne svoju myšlienku rozšíril - domnieval sa, že je potrebná ešte mohutnejšia stavba, ktorá by slúžila aj ako symbol pre celý európsky proletariát.

Keď v roku 1924 zomrel Vladimír Iľjič Lenin, odštartovala stavba provizórneho Leninovho mauzólea kampaň budovania Leninových pomníkov po celej zemi. Vtedy študent architektúry Viktor Balichin navrhol umiestenie obrej sochy Lenina na sídlo Kominterny na mieste Chrámu Krista Spasiteľa.Táto idea sa neskôr uplatnila v Iofanovom návrhu.

13

Tancujúci dom

Tancujúci dom sa nachádza v Prahe, vytvoril ho americký architekt Frank Gehry spolu s českým architektom Vladom Milunićom. Stojí na nároží Jiráskovho námestia a Rašinovského nábrežia. Je príkladom dekonštruktívnej architektúry.

Ústredným motívom celého domu sú dve nárožné veže formované do prvoplánového súsošia Ginger a Freda (pomenovaných podľa tanečného páru Freda Astaira a Ginger Rogersovej) razantne vystupujúcich z uličnej fronty a tancujúcich na chodníku, čo mnohých irituje, predovšetkým pre mohutné nohy Ginger, ktoré zreteľne sťažujú prechod okolo domu. Dve základné súčasti projektu sú sklenená veža a betónová fasáda. Sklenená veža bola prefabrikovaná, vyrábaná v Taliansku a dodávaná na miesto v jednotlivých dieloch. Železobetónová panelová fasáda bola vyrábaná na základe počítačového modelu, pričom tesári zhotovovali formy ručne pre prefabrikáciu modelov.

14

Logo Bauhaus

Staatliches Bauhaus (doslova "štátny stavebný dom") alebo skrátene Bauhaus bola nemecká vysoká škola, v ktorej bola skombinovaná výuka umeleckej tvorby s výukou remesiel.

Škola bola prevádzkovaná v rokoch 1919 až 1933 vo Weimare, neskôr v Dessau a posledný rok svojej existencie v Berlíne. Napriek tomu, že Bauhaus kládol architektúru na najvyššie miesto i napriek názvu a profesii jeho zakladateľa, architekta Waltera Gropiusa, samostatné oddelenie architektúry vzniklo ako posledné a to až v roku 1927. Bauhaus výrazne ovplyvnil modernú architektúru a moderný dizajn.

Pojem Bauhaus sa spája s počiatkom moderny a vyvoláva nasledujúce asociácie: základné farby (červená, žltá, modrá), základné formy (štvorec, trojuholník, kruh), nábytok z oceľových trubiek a funkcionalizmus. Pre architektúru Bauhausu bola charakteristická absencia zdobnosti a funkčne premyslené asymetrické pôdorysy so starostlivo umiestnenými hmotami. Využívali sa priemyselné materiály ako betón, oceľ, sklo.

15

Chrám svetla nad Zeppelintribune

Nacistická architektúra sa formovala v období medzi svetovými vojnami v Nemecku a Taliansku pod vplyvom totalitného štátneho zriadenia.

V roku 1933 dal Hitler po svojom nástupe k moci zatvoriť Bauhaus, čím jasne vyjadril postoj režimu k modernej architektúre. Architekti moderny z Nemecka emigrovali, alebo boli vyhnaní. Za svojho poradcu pre architektúru Hitler vymenoval Paula Ludwiga Trootsa, ale až Albert Speer, ktorý ho 1934 nahradil, sa stal ideálnym interpretom vodcových myšlienok.

V Taliansku nebola architektúra moderny zo strany vlády potlačovaná. Talianski architekti totiž rozhodli nezabúdať vo svojej tvorbe na slávu minulosti, ale zároveň rozvíjať nové postupy. To umožnilo rozvoj osobitého štýlu, ktorý odsudzoval eklektizmus tradičného štýlu aj antihistorický postoj modernizmu. Určujúce slovo v architektúre v tej dobe v Taliansku malo zoskupenie architektov pod názvom „Gruppo 7“ založená roku 1927. Mussoliniho poradcom pre architektúru bol Marcello Piacentini.

16

Remment Lucas Koolhaas (* 17. november 1944) je holandský architekt, teoretik, urbanista a „profesor architektúry a urbánneho designu“ na Vysokej škole designu na Harvardovej univerzite v USA. Časť detstva strávil v Indonézií. Študoval najskôr scenáristiku na holandskej Filmovej akadémií, neskôr pracoval ako žurnalista v Haagste Post. Potom začal študovať architektúru na Architectural Association School of Architecture v Londýne, v štúdiách pokračoval v roku 1972 na Cornell University v New Yorku.

Koolhaas, je riaditeľom architektonickej kancelárie OMA (Office for Metropolitan Architecture) so sídlom v Rotterdame a a jej na teóriu orientovanú platformu – AMO. V roku 2005 spolu s Markom Wigleyom a Ole Boumanom založil Magazín Volume. Jeho teoretická práca aj architektonické dielo je v súčasnosti vysoko cenené, v roku 2000 získal prestížnu Pritzkerovu cenu.

17

Walter Adolph Gropius (* 18. máj, 1883, Berlín, Nemecko – † 5. júl, 1969, Boston, USA) bol nemecký architekt a zakladateľ Bauhausu.

Vyštudoval architektúru na Technickej vysokej škole v Mníchove, v Berlíne - Charlottenburgu. Po celoročnej študijnej ceste naprieč celým Španielskom, získal prácu v projekčnej kancelárii u Petra Behrensa, jedného z najmodernejších staviteľov. U neho sa vyučili a prvýkrát zhodnotili svoje technické znalosti architekti takých zvučných mien ako napr. Ludwig Mies van der Rohe alebo Le Corbusier.

Roku 1919 sa stal zakladajúcim riaditeľom slávnej prvej vysokej školy designu a architektúry, Bauhaus. Na začiatku druhej svetovej vojny Gropius emigroval do USA a začal učiť na Harvardovej Univerzite. Bol teoretikom, učiteľom, vizionárom. Priniesol nové pojmy a pohľady do architektúry, stavebníctva, výstavníctva, dizajnu. Zomrel v roku 1969 v Bostone, Massachusetts.

18

Centre national d’art et de culture Georges-Pompidou (doslova „Národné centrum umenia a kultúry Georgea Pompidoua“), skrátene Centre Georges-Pompidou alebo Centre Pompidou alebo podľa štvrte, v ktorej sa nachádza, (Centre) Beaubourg, je múzeum moderného umenia v Paríži, ktoré zmenilo dovtedy zaužívaný postoj ku galériám ako monumentov pre úzku skupinu ľudí na budovu otvorenú pre každého. Stala sa miestom, kde sa mohli ľudia stretávať a spoznávať umenie.

Nachádza sa v historickom centre Paríža, približne 1 km od Notre-Dame a Louvru na okraji husto obývanej štvrti. Stavba vznikla v rokoch 1971 až 1977, keď územie, na ktorom stojí prechádzalo zmenami a rekonštrukciou. 31. januára 1977 centrum slávnostne otvorili jeho tvorcovia Renzo Piano a Richard Rogers, dvojica architektov, ktorí na stavbe spolupracovali. Z verejnosti sa sprvoti ozývali negatívne reakcie, ktorých terčom sa stalo architektonické stvárnenie exteriéru budovy. Všetky rozvody, klimatizácia a technické zariadenia budov sa totiž nachádzajú priamo na fasáde a nie vo vnútri budovy.

19

Pohľad na oltár v kostole sv. Stanislava, Vilnius, Litva

Baroková architektúra je obdobie architektúry 17. až 18. storočia. Barok bol predovšetkým obdobím monumentálnych stavieb, ktoré porušovali všetky dovtedajšie pravidlá. Vzniklo množstvo cirkevných stavieb (kostoly, kláštory), a takmer rovnaké množstvo svetských stavieb (mestské domy pre vidieckych šľachticov, nazývané „hotel“, paláce, letohrádky, kaštiele, zámky, školy, radnice).

Ak porovnáme barokovú architektúru s predchádzajúcimi obdobiami (gotika a renesancia), zistíme, že sa snažila o porušovanie dovtedajšej pravidelnosti a striedmosti. Budovy boli stavané na nepravidelných a komplikovaných pôdorysoch, mali množstvo oblúkov a elíps, no na druhej strane architekti stavali budovy symetrické, pretože hlavný dôraz kládli na vonkajší dojem a nie na funkčnosť; a to aj za cenu toho, že niekde vznikla falošná brána, okno či dvere. Pre symetrickosť budovy sa často stávalo, že jedna jej časť bola využívaná ako obytná budova, pokým druhá - hoci vyzerala úplne identicky - bola využívaná ako hospodárska budova.

Avšak najdôležitejšou črtou barokovej architektúry je pohyb. Menšie stavby, fontány, ale i sochy bolo potrebné vnímať ako živé organizmy, ktoré treba obdivovať z pohybu - s každým uhľom pohľadu poskytovali iné zobrazenie, iný výraz, inú podobu. V tomto umení sa zmazávali hranice medzi architektúrou, plastikou a maľbou, vďaka čomu vznikali celistvé umelecké diela, v ktorých nebola technika práce dôležitá; podstatný bol len výsledok a hlavne dojem, akým dielo pôsobilo na ľudí (napr. pri rovných stropoch miestností sa freskami vytvárala ilúzia kupoly a pod.).

20

Drevená sakrálna architektúra je skvostom slovenskej ľudovej architektúry. Nachádza sa prevažne na severovýchode Slovenska a väčšina pochádza zo 17. a 18. storočia. Zvláštnosťou je, že objekty sú postavené výlučne z dreva a pri ich stavbe nemohol byť použitý ani jeden klinec. Vyznačujú sa originalitou a jedinečným technicko-umeleckým riešením. Na Slovensku sa zachovalo 61 drevených sakrálnych stavieb - 44 cerkví (gréckokatolíckych a pravoslávnych), 11 rímskokatolíckych kostolov a 6 evanjelických artikulárnych chrámov.

Základná konštrukcia je zrubová. Okrem pravouhlých konštrukcií je možné nájsť tiež polygonálne konštrukčné tvary. Mnohé z nich sú trojdielne, čo symbolizuje Svätú trojicu. Tento symbol býva zvýraznený tiež trojicou smerom na západ sa zvyšujúcich veží. Šindľová strecha nesie tiež znaky ľudovej architektúry v podobe tesársko-rezbárskych geometrických ornamentov. Spôsobom ukladania šindľov, šalovacích dosák a líšt bývajú tiež uplatnené rozličné vzory. V dekoračných prvkoch sa používali aj kovové predmety. Pozornosť si zaslúžia železné kríže.

21

Konštruktivizmus je architektonický štýl, jeden z hlavných prúdov funkcionalistickej architektúry. Zrodil a rozvíjal sa hlavne v Sovietskom zväze. Jeho éra náhle skončila nástupom Stalina k moci a zavedením socialistického realizmu.

K veľkému okruhu funkcionalizmu patrí tiež architektúra sovietskej avantgardy-konštruktivizmus, tj. nová architektúra Sovietskeho zväzu z približne vymedzeného obdobia 1917-1932. Odlišné spoločenské pomery a ciele tejto tvorby vedú k tomu, aby bola delená do samostatnej kapitoly. Obecne sa pre modernú sovietsku architektúru dvadsiatych a ranných tridsiatych rokov vžil názov avantgardná, lebo dobre vystihuje jej ideologické zameranie. Architektúra posledného desaťročia carského Ruska bola rovnaká ako architektúra ostatných Európskych štátov: historizmus, secesia, moderna. Veľká októbrová socialistická revolúcia znamenala obrat i v architektúre, i keď sa všetky zmeny neprejavili ihneď po zvrhnutí starého režimu...

22

Záhradné mesto je malé mesto alebo sídlisko, v ktorom prevláda nízke zastavanie a výrazne sa uplatňuje zeleň.

Predtým, ako sa začali budovať záhradné mestá, predchádzali im pokusy anglických továrnikov, ako napr. sídlisko Bournville pri Birminghame v rokoch 1879 až 1895, Port Sunlight pri Liverpoole z roku 1887. Presvedčenie niektorých továrnikov sa odrážalo v hesle – nič sa pre kapitalistu nevypláca lepšie ako zdravé bývanie robotníkov.

V neskorších dobách sa objavila štúdia významného anglického teoretika Ebenezera Howarda s názvom To Morrow (1898), ktorej dôležitosť neúmerne narastala. O štyri roky neskôr bola vydaná jeho druhá publikácia Garden Cities of To-Morrow, kde sa cituje: „ Záhradné mesto je plánované sídlo, založené pre vnútornú kolonizáciu. Táto vnútorná kolonizácia sa docieli plánovitým decentralizovaním výroby (výrobných podnikov), ku ktorej sa nové záhradné sídla (mestá) budú viazať. Konečným cieľom je rovnomerné založenie a pozdvihnutie príjmov obyvateľstva (na území Anglicka)“.

23

Pamätník SNP v Banskej Bystrici

Slovenská architektúra v 60. rokoch 20. storočia zaznamenáva v tomto období výrazný posun v kvalite realizovaných diel. Tak ako vo väčšine umeleckých smerov, aj v architektúre sa prejavuje všeobecné „uvoľnenie“ pomerov a dalo tým možnosť vzniku veľmi zaujímavých realizácií alebo prinajmenšom odvážnych teórií a experimentov. Po päťdesiatych rokoch, ktorých hlavným umeleckým smerom bol tzv. socialistický realizmus, nastupuje znovuobjavenie a zdokonalenie funkcionalizmu.

Nové spôsoby navrhovania zaznamenali všetky typologické skupiny počnúc bývaním, občianskymi budovami a končiac inžinierskymi stavbami. V školských stavbách sa experimentovalo s kombináciou pavilónových a blokových typov. Zaujímavým návrhom je pavilónová škola od Vladimíra Dědečka na Nevädzovej ulici, ktorá mala predstavovať druh typizovanej školy. Vydarenou kombináciou pavilónovej a blokovej formy je základná škola od architekta Mariána Marcinku. Zaujímavosťou boli dvojstranne osvetlené triedy alebo tri vnútorné átriá. Vzniklo tak originálne dielo skombinované s tradíciou.

24

Le Corbusier [vyslov: lkorbüzjé], vlastným menom Charles-Édouard Jeanneret-Gris, (* 6. október 1887, La Chaux-de-Fonds, Švajčiarsko – † 27. august 1965, Francúzsko) bol francúzsky architekt švajčiarskeho pôvodu. Spoluzakladateľ purizmu a funkcionalizmu. Bol tiež urbanista, maliar, sochár a spisovateľ.

„Architektúra je stav ducha, nie povolanie,” tvrdil Le Corbusier. Podľa toho, akým tempom a smerom sa jeho tvorba uberala, bol jeho duch ustavične v pohybe, raz vyrovnaný a priamočiary, inokedy „brutálny“ a neohrabaný.

Siegfried Giedion, ktorý sa poznal s Le Corbusierom od roku 1925 a publicisticky doprevádzal a podporoval jeho tvorbu, napísal v roku 1958, že Le Corbusier je „...uzavretý, tvrdý, neprístupný, odmietajúci všetko osobné, nedôverčivý ako málokto. Nikto nevie, kým vlastne je.”

25

Oranžéria na Zámku Versailles

Krajinná architektúra je v širšom zmysle praktické umenie a veda o adaptácii krajiny pre ľudí – na jej využívanie a pôžitok; vytvára v celku aj v detaile prírodné prostredie modelovaním terénu, určovaním komunikácií, výsadbou zelene, využívaním vegetácie a vodných plôch; oživuje vonkajšie prostredie tzv. malou architektúrou (besiedky, pavilóny, fontány, exteriérové umelecké diela, lavičky a podobne). V užšom zmysle je krajinná architektúra záhradná architektúra.

Obraz krajiny nemá byť hodnotený len estetickými kritériami, ale má vyjadrovať aj harmóniu všetkých prírodných a civilizačných prvkov ovplyvňujúcich krajinu. Tieto vzťahy krajiny a jej zložiek sledujeme v celom priebehu vývoja krajiny. Rôzne historické obdobia sa rôzne snažili o uplatnenie prírodných prvkov vo výstavbe miest. Dôležitým činiteľom boli geografické, hospodárske, klimatické a kultúrne podmienky. V každom období bola však snaha o ovládnutie prírody, o jej podriadenie a umelecké stvárnenie.

26

Chrysler Building

Art deco bolo populárne hnutie v umení od roku 1920 do 1939, ktoré ovplyvňovalo dekoračné umenia ako architektúra, dizajn interiérov a priemyselnú architektúru, ako aj vizuálne umenia ako móda, maľby, grafické umenia a film. Toto hnutie bolo spojením rôznych odlišných štýlov začiatku 20. storočia, vrátane konštruktivizmu, kubizmu, modernizmu, bauhaus, art nouveau a futurizmu. Jeho popularita vrcholila počas 20. rokov. Hoci mnoho hnutí malo politické alebo filozofické korene alebo sklony, art deco bolo iba dekoratívne. V tom čase bol tento štýl veľmi elegantný, funkčný a tiež aj ultra moderný.

Po skončení medzinárodnej výstavy v roku 1900, niekoľko francúzskych umelcov vytvorilo verejný kolektív, tzv. La Société des artistes décorateurs. Zakladateľmi boli Hector Guimard, Eugène Grasset, Raoul Lachenal, Paul Follot, Maurice Dufrene a Emile Decour. Títo umelci ovplyvnili všetky zásady Art deca. Cieľom spoločnosti bolo ukázať hlavnú pozíciu francúzskeho dekoratívneho umenia a medzinárodný vývin...

27

Fallingwater

Fallingwater alebo Edgar J. Kaufmann Senior Residence je dom navrhnutý americkým architektom Frankom Lloydom Wrightom v roku 1935 v juhovýchodnej Pensylvánii, 50 míľ juhovýchodne od Pittsburghu. Časť domu je postavená ponad rieku Bear Run.

Štrukturálny návrh pre Fallingwater vznikal pod vedením Wrighta spolu so spoločnosťou Mendel GLickman and William Wesley Peters, ktorá bola zodpovedná za návrh revolučných stĺpov, ktoré boli významným prvkom Wrightovho návrhu pre Johnson Wax Headquarters.

Stavbu magazín Time krátko po dokončení označil ako Wrightovo „najkrajšie dielo“. Fallingwater bolo víkendové sídlo Kauffmanovcov od roku 1937 do roku 1963. V roku 1963 venoval Kaufmann junior celú nehnuteľnosť organizácii Western Pennsylvania Conservancy. V roku 1964 bol Fallingwater otvorený pre verejnosť ako múzeum a od tých čias ho navštívilo už takmer 5 miliónov ľudí (do januára 2008). Každoročne do domu zavíta 120 000 návštevníkov.

28

Arcosanti, veža

Paolo Soleri (* 21. jún 1919 Turín, Taliansko) je taliansky architekt, je jedným z najznámejších utopistických plánovačov 20. storočia. Jeho prepracované sociologické filozofie, kontroverzné megaplány návrhov mesta a experimentálne spoločenské sebestačné komunity sú poetickým manifestom druhom sveta, ktorý je možný, pokiaľ sa človek rozhodne žiť v harmónií s prírodou.

Aby Soreli unikol živelne sa rozrastajúcich predmestských častí Phoenixu, presťahoval sa v roku 1970 asi 110 km severne od Cosanti, kde založil hlavný projekt svojej nadácie, urbánne laboratórium - Arcosanti. Arcosanti je minimesto schopné podpory 5000 obyvateľov žijúcich na ploche 10 akrov, obklopené zeleným ochranným vegetačným pásom. Prototyp mesta zahŕňa študijné centrum pre experimentálne workshopy a permorming arts.

29

Marcus Vitruvius Pollio (* 80-70 pred Kr. – † po 15 pred Kr.) bol starorímsky technik, architekt a autor diela De architectura (O architektúre), v ktorom sa dochovali cenné poznatky o rímskom staviteľstve a technických objavoch.

Vitruvius pôsobil v Caesarovom vojsku ako veliteľ stavebný inžinier (praefectus fabrum) a v mierovom období ako civilný architekt. Za vlády Augusta ho práve jeho rozsiahle skúsenosti v oblasti staviteľstva viedli k tomu, aby svoje poznatky spísal v desiatich knihách, ku ktorým boli priložené aj nákresy.

Vitruviov praenomen Marcus nie je doložený a ide iba o predpokladané meno. Rovnako jeho cognomen Pollio nie je istý. Objavuje sa síce pod týmto menom vo výťahu Cetius Faventinus (Vitruvius Polio aliique auctores), ale tento úsek možno čítať dvoma spôsobmi: ako “Vitruvius Pollio a iní” alebo “Vitruvius, (Asinius) Pollio a iní”.

30

Eugen Kramár (* 5. máj 1914, Devičie - † 30. december 1996, Bratislava) bol architekt, vysokoškolský pedagóg.

Ako profesor pôsobil iba do roku 1950, keď ho v rámci stalinskej perzekúcie v skupinovom procese nespravodlivo obvinili a odsúdili na 14 rokov väzenia vrátane konfiškácie majetku. Roku 1950 - 1960 nespravodlivo odsúdený a väznený (vo väzení projektuje, napr. Kláštor Barnabitiek na Hradčanoch v Prahe alebo deväť bytových domov na Žižkove). Väčšiu časť výkonu trestu strávil v pražskej väznici na Pankráci. Roku 1960 ho po desiatich rokoch v rámci amnestie prezidenta z väzenia prepustili. Roku 1964 dostal Eugen Kramár vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu. V rokoch 1960 - 1967 pracoval ako vedúci projektant v Stavoprojekte v Košiciach. Práve tu projektoval mnoho významných stavieb realizovaných vo Vysokých Tatrách. Roku 1967 bol rehabilitovaný. Spolu založil Združenie projektových ateliérov pri Zväze slovenských architektov v Bratislave.

Projektoval domy, kreslil a maľoval najmä akvarely a písal aj básne. Bol typickým predstaviteľom funkcionalizmu, pričom mu bola blízka fínska architektúra pre vzťah k prírode, jednoduchosť a používané materiály.

31

Most Akaši-Kaikjó je najdlhším visutým mostom na svete. Spája mestá Kóbe na ostrove Honšú a Awaji na rovnomennom ostrove. Je súčasťou šesťprúdovej diaľnice Kobe-Awaji-Naruto, ktorá ako jedna z troch spája ostrovy Honšú a Šikoku. Prekonáva prieliv Akaši, ktorý sa intenzívne využíva na lodnú dopravu, preto bola navrhnutá táto konštrukčná technika.

Most tvorí 6 spojených priehradových nosníkov (v reze), mostovka, dva pylóny a dve mohutné betónove kotvenia lán na brehoch zálivu. Je navrhnutý tak, aby odolal vetru s rýchlosťou 285 km/h a zemetraseniu so silou 8,5 stupňa Richterovej stupnice. Pre potlačenie rezonancií sa na moste nachádza most priamy tlmič kmitania s prídavnou hmotnosťou.

Most má 6 polí (2x3). S rozpätím hlavného (centrálnych) poľa 1 991 m je najdlhším visutým mostom na svete. Krajné polia majú rozpätie 960 m čo umožnilo umiestniť kotvenie lán blízko pôvodných brehoch zálivu. Celková dĺžka mosta je 3 911 m. Celková výška pylónov je 298,3 m od hladiny mora; šírka pylónov 46,5 - 35,4; šírka mostovky 35,5 m.

32

Adolf Loos (* 10. december 1870, Brno – † 23. august 1933, Kalksburg (dnes časť Viedne)) bol rakúsky architekt, teoretik architektúry, propagátor moderného nedekoratívneho tvaru. Predznamenal pred vojnou funkcionalizmus.

Loosov otec bol sochár a kamenár. V jeho dielni sa zoznámil s radou remesiel, čo v ňom vyvolalo rešpekt a úctu k remeslu a tradícii a neskorší kritický postoj k remeselne vyrábaného nábytku a ďalším predmetom dennej potreby. Po nedokončených štúdiách technického smeru nastúpil k armáde. Neskôr doštudoval na Technickej univerzite v Drážďanoch.

Po troch rokoch odišiel za prácou do Spojených štátov, kde pracoval ako umývač podláh a riadov. Navštívil Filadelfiu, New York a Chicago. V Chicagu sa živo diskutovalo o otázkach architektúry, dôvodom bola svetová výstava (1893). Práve diskusia o ornamente podnietila Loosa k úvahám na túto tému, ktorú podrobnejšie rozobral v diele „Ornament a zločin“. Jeho odmietavý postoj však zdôvodňoval inak ako Louis H. Sullivan vo svojej stati Ornament in architecture(1892). V roku 1897 dostal prácu spolu s architektom Carlom Mayrederom a ustálil si svoje pracovné zameranie. Niekoľko rokov pracoval po celej Európe, kým sa v roku 1928 nevráti do Viedne.

Adolf Loos už od mladého veku začal formulovať a publikovať svoje myšlienky. Veľká časť najdôležitejších statí bola zhrnutá do dvoch súborov. Kniha Ins Leere geschprochen 1897–1900 (Reči do prázdna) vyšla v roku 1921 v Paríži. Druhá kniha „Trotzdem“ 1900–1903 (Navzdory) vyšla v roku 1931 v Innsbrucku. V roku 1903 založil vlastný časopis s názvom „Das Andere“ (To druhé), no vyšli iba dve čísla. V ňom presadzoval snahu o pohotovejšie uvádzanie západnej kultúry do Rakúsko-Uhorska.

33

Zváranie výstuže

Prefabrikácia je výroba stavebných konštrukčných dielcov či prvkov, z ktorých sa následne montujú stavby, zriedkavejšie aj výroba určitých typov dielcov, z ktorých sa následne montujú stroje, najmä dopravné prostriedky. Často k výrobe dochádza na inom mieste než je stavba/miesto kompletizácie stroja. Dielce, ktoré sú predmetom prefabrikácie, sa nazývajú prefabrikáty.

Prefabrikácia je výroba stavebných zložiek v továrni alebo na inom výrobnom mieste a následná preprava kompletných dielov na miesto stavby. Tento spôsob je odlišný od konvenčnejšieho spôsobu výstavby, keď sú na miesto stavby privezené základné materiály a stavebné prvky sa vyrábajú priamo tam. Termín prefabrikácia sa používa aj na označenie výroby dielcov iných ako statických štruktúr napr. pri výrobe lodí, lietadiel, všetkých druhov dopravných prostriedkov a strojov. Často sa týmto pojmom označuje špeciálna súčiastka vyrobená na úplne inom mieste než je kompletizácia celého stroja. Súčiastka je dodávaná už zmontovaná a pripravená na namontovanie do stroja. Obvykle sa nepoužíva v súvislosti s elektrickými alebo elektronickými súčasťami prístroja...

34

Betón (z francúzskeho béton) je pevná stavebná látka vytvorená stvrdnutím betónovej zmesi alebo stavivo vytvorené zmiešaním spojiva, plniva a vody, prípadne ďalších prísad a prímesí, ktoré po stuhnutí nadobúda vlastnosti pevnej látky = umelý kameň.

Svojími vlastnosťami patrí cementový betón (CB) medzi najpoužívanejšie stavebné materiály. Má vysokú pevnosť v tlaku ale malú pevnosť v ťahu a šmyku. Pevnosť v tlaku je podľa potreby v rozmedzí od 5 do 50 MPa. Betón má vlastnosti prírodného kameňa, trvanlivosť a pevnosť (v tlaku 3-60 MPa, v ťahu asi 10x menšiu). Pre zvýšenie pevnosti v ťahu a únosnosti sa vystužuje oceľovými prútmi, drátkami a sieťami (železobetón). Jeho pevnosť a vlastnosti sa menia zložením a spracovaním zmesi. Pevnosť je aj jeho nevýhodou, pretože rekonštrukcie betónových konštrukcií sú veľmi pracné. Pevnosť závisí hlavne od frakcie piesku alebo štrku. Najpevnejšie sú vibrované betóny s malou frakciou piesku, samozrejme aj najdrahšie. Je ľahko tvarovateľný a umožňuje s pomocou debnenia vytvoriť v rámci statických možností rozmanité tvary. Je odolný voči chemickým látkam, vysokým teplotám, je trvanlivý a má objemovú stálosť. Trvanlivosť betónu je veľká vo vode aj na vzduchu.

35

Oscar Niemeyer celým menom Oscar Ribeiro de Almeida Niemeyer Soaresfilho (* 15. december 1907, Rio de Janeiro) je brazílsky architekt, považovaný za jedného z velikánov architektúry 20. storočia.

Preslávil sa tým, že vytváral poéziu z betónu. So svojím učiteľom Le Corbusierom patrí k osobitým zakladateľom modernej architektúry. Narodil sa v Rio de Janeiru a nikdy neprestal milovať vzrušujúcu atmosféru mesta - jeho hory, pláže a ľudí. Napriek tomu, že vo svojej tvorbe bol zástancom funkčnosti a úžitkovosti jeho stavby neoplývali ani zďaleka takou monotónnosťou a chladom ako ostatné, ba práve naopak, jeho budovy sa vyznačovali dynamickými tvarmi, zmyselnými krivkami a dokonalou kompozíciou. Jeho architektúra bola oslavou života a voľnej prírody, pokusom skĺbiť krásu prírody s možnosťami moderného dizajnu, technológií a materiálov. Celú jeho tvorbu charakterizujú dva typické znaky: ľahkosť a asymetria.

Vo veku 21 rokov dokončil stredoškolské vzdelanie a v tom istom roku sa oženil s dcérou talianskeho imigranta z Padovi Annitu Baldo. Po svadbe sa zapísal na univerzitu Escola Nacional de Belas Artes v Riu de Janeiro, ktorú úspešne absolvoval v roku 1934 a získal titul inžinier architekt. Napriek svojím finančným problémom sa rozhodol pracovať zadarmo v architektonickom štúdiu pod vedením Lúcia Costu a Carlosa Leao. Dôvodom bola nespokojnosť s okolitou architektúrou, ktorú videl na ulici, a tak veril, že práve tu nájde svoje uplatnenie. V roku 1945 sa stal členom Brazílskej Komunistickej strany. Bol zanieteným komunistom kvôli čomu mal neskôr veľké problémy. Počas vojenskej diktatúry v Brazílii bol nútený emigrovať do Európy. Fidel Castro raz o ňom povedal: „Niemeyer a ja sme poslední komunisti na tejto planéte“.

36

Claude Nicolas Ledoux (* 21. marec 1736, Domans na Marne - † 18. november 1806, Paríž) bol francúzsky architekt, významný predstaviteľ francúzskeho klasicizmu.

V roku 1773 sa Ledoux stal členom Kráľovskej stavebnej akadémie a tím – ako všetci jej členovia „kráľovským architektom“. Jeho menovanie do funkcie inšpektora štátnych solivarov vo Franche-Comté ho priviedlo k zrejme najvýznamnejšiemu dielu: k návrhu Kráľovskej soľnej bane v Arc et Senams, ktorú pomenoval podľa blízkeho lesa Chaux. Ledoux rozvíja väčšinu svojich predstáv na ideálnom mestskom projekte solivarského mesta Chaux, kde začal roku 1775 a pokračoval až do roku 1779. Pre toto mestečko naplánoval všetky budovy nutné pre získavanie soli: boli tu továrenské haly, správne budovy, komunálne zariadenie a domy pre robotníkov. Ledoux vytvoril tri plány, ktoré sa dočkali zavrhnutia a výsmechu, čo ho hlboko zranilo. Až štvrtý plán Ľudovít XV. schválil, ale i z neho boli realizované iba budovy solivaru.

V roku 1784 získal Ledoux svoju najrozsiahlejšiu zákazku: Ferme générale mala v úmysle vybudovať colnice na všetkých cestách vedúcich do Paríža, aby znemožnila pašovanie predovšetkým poľnohospodárskych produktov – vína, mäsa, dreva a podobne. Týchto takmer 60 colných staníc so spojovacími múrmi okolo Paríža sa pokladalo za pevnosť kráľovstva. Ostrá súdobá kritika však napriek odmietavému stanovisku spoznala ich novosť: Architektúra týchto bariér je kubická a hranatá. V jej štýle je čosi prísne, hrozivé. Neboli to práve prestížne objekty a predovšetkým boli u Parížanov vrcholne neobľúbené. Ledoux však urobil z nepopulárnej úlohy umelecké dielo. Každej z týchto budov vtlačil nezameniteľnú identitu, ktorá ďaleko presahovala jej funkciu a dal im poetické meno Parížske propyleje. Budovy vytvorili akýsi prstenec okolo Paríža. Pretože výška nákladov na tieto umelecké diela sa správe zdala zbytočne vysoká, v roku 1789 Ledouxovi zákazku odobrala. Skoro na to vypukla revolúcia a väčšina budov, neobľúbených kvôli svojmu účelu, bola zničená. Dnes už existujú len tri alebo štyri, ich pôvodný stav je však takmer nerozoznateľný.

37

Bazilika svätého Marka (tal. Basilica di San Marco) je sakrálna stavba nachádzajúca sa v severotalianskom meste Benátky, hlavnom meste oblasti Veneto. Tvorí dominantu a turisticky najpríťažlivejší objekt rovnomenného námestia (Piazza San Marco).

Bazilika stojí na mieste, kde sa už v rokoch 828 - 829 spomína kostol založený sv. Teodorom. V roku 832 sa písomne spomína zasvätenie kostola (v tom čase kaplnky vedľa stojaceho Dóžovho paláca) sv. Markovi, ktorého ostatky sa v r. 828 podľa zachovanej legendy dostali do Benátok z kláštora v egyptskej Alexandrii vďaka dvom benátskym moreplavcom. Okrídlený lev – symbol evanjelistu – sa dostal do znaku mesta a sám sv. Marek jeho patrónom.

Už v nasledujúcom storočí (v roku 976) však baziliku postihol pustošivý požiar, ktorý si vyžiadal jej úplnú prestavbu. V rokoch 1063 – 1071 počas panovania dóžu D. Contariniho bol chrám prestavaný do podoby v akej ho obdivujeme dnes, i keď i v nasledujúcich storočiach bol takmer nepretržite upravovaný a obohacovaný mramorovými a mozaikovými obkladmi a dekoračnými doplnkami. Vysvätenie zrekonštruovaného chrámu sa konalo v roku 1094. Chrám bol po vizuálnej stránke dokončený na prelome 14. a 15. storočia prácami popredných talianskych majstrov (najmä z Toskánska). Možno povedať, že chrám je po architektonickej stránke symbiózou románskeho, gotického a renesančného stavebného slohu.

38

Dóm sv. Alžbety je gotická arcibiskupská katedrála, ktorá sa nachádza na Hlavnej ulici v Košiciach. Je to zároveň najväčší kostol na Slovensku vôbec a „najvýchodnejšia“ gotická katedrála v Európe. Vonkajšia dĺžka dómu je 60 m, šírka 36 m, výška severnej veže 60 m, hlavnej lode 23 m a bočných lodí 12 m. Vnútorná výška hlavnej lode je 24 m a celý kostol zaberá plochu 1200 m².

Dóm bol postavený na mieste staršieho goticko-románskeho farského kostola zasväteného sv. Alžbete Uhorskej, ktorý bol postavený v druhej tretine 13. storočia. Aj v listine pápeža Martina IV. z roku 1283 sa uvádza, že jágerský biskup Ondrej II. vyňal spod právomoci abovského arcidiakona košickú faru. Tento farský kostol vyhorel okolo roku 1380, avšak bol upravený a udržiavaný v prevádzke až do výstavby súčasného Dómu.

Bohatí mešťania rozhodli o výstavbe nového veľkolepého dómu zodpovedajúcemu významu stredovekých Košíc s požehnaním panovníka Žigmunda Luxemburského po roku 1380. Prvá fáza stavebných prác trvala do roku 1462. V tejto etape bol kostol stavaný prv ako päťloďová bazilika. Zvykne sa uvádzať, že vzorom pre košický dóm mal byťDóm sv. Viktora v Xantene v Porýní, avšak toto stanovisko je spochybňované. Po príchode novej stavebnej dielne - hute - v roku 1440 bola koncepcia výstavby zmenená pridaním k hlavnej lodi rovnako vysokej priečnej lode. Sochárska výzdoba bočných portálov predstavuje vrcholné gotické staviteľstvo európskeho formátu, tak ako presbytérium od dvorného staviteľa Žigmunda Luxemburského Petra. Severná osemboká veža bola v porovnaní so zvyškom chrámu stavaná skromnejšie. Od 60. rokov 14. storočia vrcholila prvá etapa výstavby dómu prácami na jeho interiéry.

Druhá etapa sa začala v roku 1462 výstavbou južnej, alebo Matejovej veže, ktorá dostala pomenovanie po vtedajšom vladárovi a prispievateľovi na dóm Matejovi Korvínovi. Táto bola stavaná ornamentálnejšie ako severná veža dómu, nakoľko došlo aj k výmene stavebnej hute.

Od roku 1464 do roku 1490 pôsobil na stavbe Dómu sv. Alžbety kamenár, ktorého meno uvádzajú historické pramene ako majster Stephan Lapicidus alebo Stephan Steynmentz werkmeister zu Khashaw. Popri výstavbe veže sa stavali aj bočné kaplnky, ktoré pôvodne na plánoch nefigurovali: v roku 1475 bola postavená kaplnka sv. Kríža, v roku 1477 kaplnka Panny Márie a ku koncu toho istého storočia i dnes už neexistujúca kaplnka sv. Jozefa. Veľkolepo poňaté bolo riešenie južného portálu s predsieňou a kráľovskej empory, ku ktorej doviedli unikátne zdvojené kráľovské schodisko. Obe riešenia sú výsledkom vplyvu hute Petra Parléřa pôsobiacej pri pražskej Katedrála svätého Víta, Václava a Vojtecha v druhej polovici 14. storočia.

39

Tradičné zelené strechy ktoré možno vidieť na Faerských ostrovoch.

Zelená strecha je strecha pokrytá zatrávneným povrchom. Zatrávnené strechy sú stáročia známe nielen v studenom podnebí Islandu, Škandinávie, Kanady, USA, ale aj v teplom podnebí Tanzánie.

Konštrukčné riešenie domov so zatrávnenou strechou pochádza zo severnej Európy. Príkladom je islandský dom („sodhouse“) so strechou tvorenou dvoma až troma vrstvami rašelinových kobercov uloženými na suchých vetvách pokrytých prérijnou trávou. Zvislé steny, hrúbky 60 - 90 cm, sú postavené z 10 cm vysokých trávnatých kobercov so zatrávnenou stranou smerom dolu. Takáto konštrukcia udržuje v chladnom prostredí teplo akumuláciou. Pôvodná škandinávska zatrávnená strecha má sklon od 30° do 45° a tvorí ju 20 cm hrubá vrstva trávnatého koberca, ktorá je uložená na niekoľkých vrstvách brezovej kôry. Kôra je lepená dreveným dechtom, aby vznikla vodotesná a nepriepustná vrstva. Mínusom tejto konštrukcie je, že decht môže byť rakovinotvorný a životnosť strechy je len 20 rokov. V Berlíne sa od polovice 19. storočia stavali štvorpodlažné bloky domov so strechami zvažujúcimi sa do átria-„strechy z dreveného cementu“.

Konštrukcia strechy je od konštrukcie zatrávnenej strechy oddelená separačnou, diletačnou a ochrannou vrstvou proti prerastaniu korienkov. Vlastnú vegetačnú vrstvu tvorí drenážna vrstva (keramzit, guľky z polystyrénu, priestorová šmyková rohož), filtračná vrstva (syntetické textílie, minerálne alebo sklenené rohože), hydroakumulačná vrstva (rašelina alebo tuhé minerálne dosky) a vrchná vegetačná vrstva.

40

Tokijská metropolitná radnica

Kenzo Tange (丹下健三, Tange Kenzō; * 4. september 1913, Osaka, Japonsko – † 22. marec 2005, Tokio) bol japonský architekt, držiteľ Pritzkerovej ceny za rok 1987.

Narodil v Osake, detstvo a ranú mladosť strávil v meste Imabari na japonskom ostrove Šikoku. V roku 1935 začal študovať architektúru na Tokijskej univerzite, pri rozhodnutí študovať práve tento odbor ho podľa jeho vlastných slov najviac ovplyvnilo zoznámenie sa s dielom Le Corbusiera. Počas vojny začal študovať urbanizmus. V roku 1946 sa na Tokijskej univerzite stal mimoriadnym profesorom a založil Tange Laboratory, kde medzi jeho žiakmi boli napríklad Fumihiko Maki, Arata Isozaki či Kisho Kurokawa. V rokoch 1963 až 1974 vyučoval ako profesor na univerzite v Tokiu. Stal sa vyhľadávaným učiteľom na mnohých aj zahraničných univerzitách ako Harvard, Yale, Berkley a pod.

Do svetovej kultúrnej histórie sa zapísal ako architekt a urbanista, ktorý sa podieľal na vzkriesení Japonska po druhej svetovej vojne (vrátane vytvorenia Mierového centra a pamätníka v Hirošime), ale aj ako tvorca nezabudnuteľných zavesených štadiónov tokijskej letnej olympiády či pavilónov pre výstavu EXPO v Osake. Už veľmi skoro sa pokúšal skombinovať avantgardné prúdy s tradičným stavebným umením Japonska, zmiešať západnú a východnú kultúru stavieb. V neskorších 60-tych rokoch sa obracal k internacionálnemu štýlu.

41

Budova Reichstagu v Nemecku

Budova Ríšskeho snemu (po nemecky Reichstagsgebäude) je súčasné sídlo nemeckého parlamentu v Berlíne v Nemecku.

Budova bola postavená ako sídlo Ríšskeho snemu, slúžila od roku 1894 až do roku 1933, kedy bola vypálená. Od rekonštrukcie roku 1999 architektom Normanom Fosterom je opäť sídlom parlamentu.

Pôvodná historická stavba je z roku 1894. Projekt bol dielom Paula Wallota navrhnutý v neorenesančnom slohu. Počas Hitlerovej moci došlo v marci roku 1933 k požiaru a budova vyhorela. Toto bola cenná výhovorka pre nacistov, ktorí následne potlačovali väčšinu ľudských práv. Budova bola viac krát poškodená v priebehu druhej svetovej vojny bombardovaním. Hrozilo, že by budova dokonca mohla byť zbúraná. Prežila a v rokoch 1958 – 1972 bola opravená a následne sa používala ako múzeum. Reichstagsgebäude sa stala znova sídlom nemeckého parlamentu v roku 1999 po rekonštrukcii vedenej renomovaným architektom Normanom Fosterom.

Nemecky parlament sa dnes volá Bundestag. Reichstag ako názov parlamentu sa datuje od čias Svätej rímskej ríše až do rokov nacistického režimu. V dnešnom použití nemecký výraz Reichstag značí budovu Ríšskeho snemu, zatiaľ čo výraz Bundestag znamená inštitúciu.

42

Mrakodrap je vysoká budova s výškou nad 150 metrov, niekedy aj nad 100 metrov alebo výšková budova s kovovou nosnou konštrukciou, ktorá nesie väčšinu hmotnosti budovy. Za mrakodrap sa vo všeobecnosti nepovažuje vyhliadková veža alebo vysielač. Budovy s výškou menšou ako 150 metrov sa častejšie nazývajú výškové budovy.

Anglická podoba výrazu (skyscraper) vznikla v Spojených štátoch amerických, kde boli postavené prvé mrakodrapy. Neskôr sa rozšírili do veľkých miest celého sveta. Najvyšší mrakodrap na svete je v súčasnosti Taipei 101 v Taiwane.

Zatiaľ čo pri starších budovách bola ich výška motivovaná praktickými alebo ideovými dôvodmi (majáky, kostolné veže), dôvody, ktoré viedli k stavbe mrakodrapov, sú komerčné. S rastom mestskej populácie v druhej polovici 19. storočia sa zvyšovali nároky na výstavbu, čo viedlo k výraznému zvýšeniu cien stavebných pozemkov. V Chicagu bol priamym impulzom na výstavbu mrakodrapov veľký požiar v roku 1871. Dôležitú úlohu zohral aj začiatok priemyselnej výroby ocele a vývoj výťahov.

Prvý mrakodrap bol postavený v rokoch 1884 - 1885 v Chicagu a to desaťposchodový Home Insurance Building. Dnes už jeho výška nie je výnimočná, no architekt William Le Baron Jenney tu prvýkrát použil rámovú nosnú konštrukciu. Celú tiaž nesie namiesto nosných stien oceľová konštrukcia. Tento vynález bol základným kameňom v ďalšom vývoji skeletových stavieb.

43

Obytná budova v Múzeu kysuckej dediny

Vernakulárna architektúra alebo v užšom zmysle ľudová architektúra je architektúra pojednávajúca o metódach, materiáloch a spôsobe konštrukcie využívajúcich lokálne zdroje ako odpoveď na lokálne potreby. Vernakulárna architektúra odkazuje na tradície, trendy, historický vývoj a prírodné danosti určitého územia v rámci dlhšieho časového úseku. Často je zatracovaná ako neohrabaná a hrubá, no na druhej strane má zástancov, ktorí ju považujú za samostatný prínos v súčasnom dizajne.

Na rozdiel od projektovanej architektúry sa vernakulárna zakladá na vedomostiach a postupoch odovzdaných z generácie na generáciu nadobudnutých hlavne, no nie len metódou pokus omyl. Toto samozrejme neseparuje architektov od vernakularity. Pojem si netreba zamieňať s tradičnou či tradicionalistickou architektúrou aj keď sa môžu z časti prelínať. Časom sa vernakulárna architektúra, mohla alebo môže ujať ako tradičná no nie naopak. V určitých prípadoch sa pojem rozširuje na všetku architektúru mimo akademickej obce.

Termín vernakulárny je odvodený od Latinského vernaculus - otrocká štvrť v zadnej časti pánovej záhrady - v kontexte reči, vernakulárny odkazuje na jazyk používaný konkrétnou skupinou, alebo v určitom čase, alebo na určitom mieste. V architektúre hovorí o spôsoboch stavby vyvinutých a používaných v určitej lokalite ktoré neboli importované. Najčastejšie je aplikovaná na obytné budovy. Na Slovensku sa táto architektúra nazýva aj ako ľudová, v nemčine ako tradičná.

44

Pohľad na katedrálu z vtáčej perspektívy

Katedrála svätého Víta, Václava a Vojtecha, (tiež Chrám sv. Víta), je najväčšou a najvýznamnejšou sakrálnou stavbou Prahy. Do roku 1997 bol pre katedrálu používaný názov Katedrála sv. Víta. V tomto roku pražský arcibiskup, kardinál Miloslav Vlk svojím dekrétom udelil katedrále súčasné pomenovanie.

Katedrála je zasvätená trom svätcom a patrónom Čiech: sv. Vítovi, mučeníkovi, přemyslovskému kniežaťu Václavovi, ktorý na terajšom mieste založil prvú rotundu a sv. Vojtechovi, druhému pražskému biskupovi.

Prvý kostol, zasvätený sv. Vítovi, uctievanému vo vtedy spriatelenom Sasku, založilo knieža Václav. Kruhová románska rotunda s priemerom 13 metrov bola dokončená niekedy v 30-tych rokoch 10. storočia a po smrti tu boli uložené pozostatky jej zakladateľa. O sto rokov neskôr sem knieža Břetislav I. z Gniezna preniesol i ostatky sv. Vojtecha. Presná podoba rotundy je predmetom mnohých vedeckých sporov, lebo sa z nej v podzemí dnešného chrámu dochovali len malé časti základového muriva. Z kruhovej stavby najskôr vybiehali štyri apsidy, dodávajúce celému kostolu pôdorys kríža. Rotunda sv. Víta bola zo začiatku kniežacím dvorským kostolom, po zriadení pražského biskupstva v roku 973 sa stala katedrálnym kostolom biskupským.

Břetislavov syn a nástupca knieža Spytihněv II. dal namiesto priestorovo nedostačujúcej rotundy vybudovať oveľa väčšiu a reprezentatívnejšiu románsku baziliku. Stavba sa začala v roku 1060 a po požiari, ktorý už hotové dielo postihol v roku 1091, bola definitívne dokončená v roku 1096. Trojloďová bazilika s dvojicou apsidálne zakončených chórov (východným a západným), priečnou loďou na západnom konci a dvojicou veží mala podstatne monumentálnejšie rozmery než predchádzajúci kostol – dĺžku 70 m a šírku 35 m. Jej pôdorys je dobre doložený; v podzemí južnej časti dnešnej katedrály sa dochovali bohato zdobené stĺpy západnej i východnej krypty, fragmenty muriva, dlažby a nosných stĺpov.

45

Príklady ornamentov z knihy A Handbook of Ornament (1898)

Ornament (lat.) je v širšom zmysle akákoľvek dekorácia členiaca stenu, vyplňujúca plochu, zdobiaca nejaký predmet, v užšom zmysle druh výzdoby, jednotlivý motív alebo celý systém určitého výzdobného typu (ornamentika) dekorujúca architektúru, produkt umenia, umeleckého remesla alebo priemyslu.

Podľa pôvodu a povahy výzdobných prvkov členíme ornament na geometrický, rastlinný, živočíšny a figurálny. Pre každý umelecký sloh sú charakteristické určité ornamentálne prvky a ich formálne spracovanie. Ornament je vždy spojený s dielom, či už plošným (kresba, maľba, intarzia, mozaika), alebo trojrozmerným (architektúra, sochárstvo, plastické prvky úžitkového umenia), do ktorej štruktúry je začlenený.

Podrobuje sa akémukoľvek materiálu - kameňu, slonovine, keramike, kovu, textilu, drevu, koži atď. Materiál aj farba môžu byť pri tom podstatnou významovou zložkou ornamentu. Široká škála dekoratívnych štýlov a motívov bola vytvorená pre využívanie ornamentu napr. pre jeho využívanie v umení vrátane keramiky, nábytku, skulptúrach a textiloch.

S rozličnými variáciami ornamentu sa stretávame v rôznych svetových kultúrach, kde sa s ornamentom buď vlastným kultúre, v ktorej vznikol alebo prebratým od nejakej inej vyspelejšej kultúry. Funkcie ornamentu sú historicky podmienené a premenné, pôvodne praktická či významová funkcia sa môže premeniť vo funkciu estetickú. Ornament odráža predstavu sveta a elementárnych síl (svastika - slnko, zalomená línia - blesk), životných prejavov (rytmus ornamentu), projekcie aktívnych postojov ku svetu a k životu.

46

Funkcionalizmus je architektonický štýl a teória modernej architektúry, v ktorého tvorbe je všetko podriadené funkcii. Heslo funkcionalizmu znie „Form follows function” – forma nasleduje funkciu,(L. H. Sullivan, 1896). Jeho zásady formuloval v roku 1927 švajčiarsky architekt Le Corbusier.

Všetko je podriadené funkcii, uplatňuje sa tu minimalizmus a zrušenie všetkého zbytočného. Patrí medzi avantgardnú architektúru spolu so štýlmi ako konštruktivizmus, purizmus, kubizmus, rondokubizmus alebo aj expresívny kubizmus. Viaže sa na obdobie 20. až 50. rokov 20. storočia, pričom niektoré jeho princípy, postupy a vzory sú uplatňované dodnes. Princípy: odmietnutie histórie a umeleckej stránky architektúry, sociálne úlohy, hygiena, bezozdobnosť, konštrukcia, geometrické tvary, asymetria a pravdivosť. To znamená, že formu určujú prevádzkové, ekonomické, sociálne, hygienické a funkcie stavby. Budovy majú obvykle tvar vychádzajúci z kvádra. Sú rozvrhnuté do priestoru. Vzhľadom na rozdielne funkčné požiadavky jednotlivých častí objektu majú asymetrickú dispozíciu. Jasne sa vyjadruje väzba vnútorného a vonkajšieho priestoru. Z hľadiska konštrukčného sa najčastejšie uplatňuje skeletový systém. Ďalšími znakmi funkcionalistických stavieb sú plochá strecha, pásové okná, hladká fasáda bielej farby alebo jemnej farebnosti. Funkcionalizmus taktiež ovplyvnil dizajn interiéru. V interiéroch sa používa linoleum, koženka, chróm, sklo a lakované drevo. Nábytok má formu geometrických tvarov, je strohý a ako materiály sa používali najmä pochrómované a niklové trubky, umelé hmoty, dymové sklo atď.

47

Kostol Panny Márie Ružencovej je rímskokatolícky kostol v časti Ružomberka s názvom Černová.

Koncom decembra 1905 bol vypísaný verejný súbeh na výstavbu Kostola Panny Márie Ružencovej v Černovej z iniciatívy rodáka kňaza Andreja Hlinku. Práca bola zadaná začínajúcemu mladému slovenskému architektovi M. M. Harmincovi. Na výstavbu kostola bola uskutočnená zbierka v Černovej. Práce na stavbe v neogotickom slohu sa začali v roku 1906 a trvali necelé dva roky.

Rímskokatolický kostol patrí k neodmysliteľnej siluete prímestskej časti Černová. Viaže sa osobnosti jej zakladateľa Msgr. Andreja Hlinku. Pri jeho vysvätení 27. októbra 1907 došlo k tragickej udalosti v dejinách známej ako černovská tragédia. Objekt reprezentuje neogotickú sakrálnu tvorbu slovenského architekta M. M. Harminca. Architektúra kostola je urbanisktickou a krajinárskou dominantou sídla Černová, dotvára jeho charakteriskickú siluetu.

Kostol je situovaný na miernej vyvýšenine, východne od stredu obce Černová. Vstup do kostola je zo západnej strany. Chrám je jednoloďová stavba s transeptom s polygonálnym uzáverom presbytéria. Na západnom priečelí je situovaná mohutná oktogonálna veža.

Pôdorys kostola je tvaru latinského kríža. Jeho kapacita je asi 250 miest na sedenie. Presbytérium je polygonálne, päťuholníkové, zaklenuté rebrovou klenbou, dosadajúcou na konzoly s rastlinnou ornamentikou. Klenba kríženia transeptu je hviezdicová, po bokoch valená s lunetami. Loď je zaklenutá dvomi poľami krížovej klenby. Klenby dosadajú na hlavice združených prípor. Vstavaná empora, prístupná vnútorným schodiskom má drevený parapet, je nesená stĺpmi s rastlinnými hlavicami, situovaná je v hĺbke ½ hlavnej lode kostola. Empora mala pôvodne drevenú konštrukciu, v roku 1983 bola staticky a stavebne upravená. Dva stĺpy empory, nachádzajúce sa v lodi kostola majú kruhový prierez...

48

Farnsworth House je dom navrhnutý a vyrobený podľa Ludwig Mies van der Rohe v rokoch 1945 – 51, je jednoizbový víkendový byt vo vidieckom prostredí, ktorý sa nachádza 55 míľ (89 km) juhozápadne od centra Chicago. Oceľovo-sklenený dom bol vypracovaný pre doktorku Edith Farnsworth, prominentnej lekárskej špecialistky ako miesto, kde by si mohla užívať prírodu a jej záľuby, hranie na husle, preklady poézie a radosť z prírody. Mies pre ňu vytvoril dom s rozlohou 140 m²,ktorý je široko uznávaný ako ikonickým majstrovským dielom modernej architektúry. Dom bol vyhlásený za Národný historický medzník v roku 2006, po svojom vstupe do Národného registra historických miest v roku 2004. Tento dom je v súčasnosti prevádzkovaný ako múzeum na zachovanie historickej skupiny, Orient Illinois.

V septembri roku 2008, bol dom zaplavený dažďom zo zvyškov hurikánu Ike. Voda dosiahla výšky približne 46 cm nad podlahou a 5 stôp (1,5 m) na pilieroch, na ktorom spočíva dom. Podstatná časť nábytku bola uložená do bezpečnej výšky, aby ju nezasiahla povodňová voda. Dome bude uzatvorený pre verejnosť do konce roka 2008 pre opravy.

Po dokončení návrhu bol projekt pozdržaný kvôli dedičstvu od chorľavejúcej tety. Mies pôsobil ako generálny dodávateľ a rovnako ako aj architekt. Práce začali v roku 1950 a boli v podstate dokončené v roku 1951. Zákazka bola ideálna pre ktoréhokoľvek architekta, ale bola pokazená veľkou publicitou sporu medzi Farnsworth a Mies, ktorý začal ku koncu výstavby. Celková cena domu bola 74 000 dolárov v roku 1951, alebo 1 000 000 dolárov v roku 2006. Prekročenie nákladov vo výške 16 000 dolárov na vopred schválený stavebný rozpočet vo výške 58 400 dolárov, boli kvôli stupňujúcim sa cenám povojnového materiálu, ktoré vyplývali z inflačných cien spôsobenej mobilizáciou v kórejskej vojne.

Edith pokračovala v užívaní domu ako víkendové útočisko počas najbližších 21 rokov. Často hosťovala významných architektonických hosťov, aby mohli vidieť dielo svetovo presláveného architekta. V roku 1968 miestnemu diaľničnému oddeleniu odpredala dva akre pozemku na priľahlom pozemku pre postavenie nového diaľničného mosta ponad rieku Fox River. Farnsworth zažalovala spoločnosť, aby sa zastavil projekt, ale prehrala. Preto sa rozhodla predať v roku 1972 dom a odišla na dôchodok na jej vilu do Talianska.

49

Zvolenský zámok je hrad nachádzajúci sa v centre Zvolena. Je to národná kultúrna pamiatka.

Hrad postavili na mieste staršej cirkevnej stavby, archeologicky zistenej na dnešnom nádvorí pri komplexnej pamiatkovej obnove v 60-tych rokoch. Koncepciu nového poľovníckeho zámku ovplyvnila talianska mestská architektúra šľachtických palácov. Hradný, pôvodne neopevnený palác, vybudovali na štvorkrídlovom pôdoryse s dvoma vežami, včlenenými do pôdorysu stavby. Okolo nádvoria obiehala pavlač na kamenných konzolách a priestor medzi dvojicou veží sprístupňovala kamenná arkáda. Dôležitou súčasťou hradu bola poschodová reprezentačná kaplnka, v ktorej bola umiestnená aj kráľovská empora. Smerom do mesta bol rad reprezentačných miestností s mohutnou rytierskou sálou, ktorej steny pokryli freskami a prestropili ju náročne konštruovaným dreveným trámovým stropom. Architektonicky výnimočne v našich pomeroch riešili aj fasády objektu so zvýraznením reprezentačného krídla, ktoré osvetlili oknami s kamennými krížovými prútmi. Architektúra Zvolenského zámku bola vyvrcholením umeleckých snáh 14. storočia, poplatná zjemnenému vkusu Anjouovcov, ktorí na stavbu povolali skúsených európskych staviteľov a kamenárov.

V klenutom priechode zámku sa zachovali gotické sedílie s kružbami a pôvodné fresky. Z reprezentačných priestorov osobité miesto zaberá kaplnka s architektonickými prvkami začínajúcej sa neskorej gotiky, ďalej rytierska sieň a miestnosti zaklenuté na stredný stĺp. Impozantná je aj mladšia baroková hala z 18. storočia s dreveným maľovaným kazetovým stropom rozdeleným na 78 polí, v ktorých sú symbolické obrazy rímskych kráľov a habsburských cisárov usporiadáné chronologicky a končiace sa obrazom Karola VI...

50

Partenón alebo Parthenón (Παρθενών, grétsky chrám panien) bol hlavným chrámom antických Atén zasväteným bohyni Aténe Parthenos (Panenskej). Bol postavený v rokoch 447 - 438 pred Kr. na aténskej Akropole, kde môžeme jeho trosky uvidieť dodnes.

Chrám bol postavený vedľa komplexu ďalších stavieb na Akropole v dobe najväčšieho rozmachu Atén počas vlády Perikla ako okázalá demonštrácia bohatstva a moci Atén a v neposlednom rade ako oslava demokracie. Umeleckou záštitou bol najväčší antický sochár Feidias a jeho architektmi boli Iktínos a Kallikrates. Svojmu pôvodnému účelu, ako chrám Atény, slúžil do 4. storočia pred Kr., teda takmer 1 000 rokov. V dobe kresťanstva bol premenený na chrám Panny Márie a jeho výzdoba bola poškodená. V roku 1687 utrpela stavba najväčšie poškodenie, keď bol chrám používaný ako muničný sklad tureckého vojska a bol zasiahnutý výstrelom z benátskej lode. Od tej doby dochádzalo k občasnému odvážaniu zlomkov sochárskej výzdoby do miest západnej Európy, kde ich môžeme v múzeách nájsť dodnes. Partenón je zapísaný na zozname Svetového dedičstva UNESCO a od roku 1975 prechádza sústavnou rekonštrukciou, teraz i za prispenia fondov Európskej únie.

51

Katedrála svätého Martina alebo (staršie) Dóm svätého Martina je pôvodne gotická sakrálna stavba v historickej zóne Bratislavy. Je najvýznamnejším a najväčším kostolom v Bratislave (tretím najväčším na Slovensku) a od roku 2008 diecéznym chrámom bratislavskej arcidiecézy (do tohto roku bol konkatedrálou bratislavsko-trnavskej arcidiecézy). Je jednou z najvýraznejších bratislavských dominánt a po hrade druhým najvyhľadávanejším turistickým objektom hlavného mesta Slovenska.

Stavba prešla počas svojej existencie zložitým stavebným vývojom. Miesto, na ktorom súčasný chrám stojí, bolo od nepamäti centrom spoločenského a cirkevného diania v meste. Podľa dochovaných správ a archeologických nálezov sa dá na tomto území predpokladať jadro vznikajúceho mesta na prelome 12. a 13. storočia. Okrem svetských stavieb a trhu (prvý záznam o konaní trhu pochádza z roku 1151) tu existovala v tomto období aj kaplnka zasvätená sv. Martinovi, ktorá sprvu stačila potrebám veriacich.

Duchovným predchodcom dnešnej katedrály bolo prepoštstvo s kolegiálnou kapitulou na hradnej akropole. Jeho zriadenie potvrdzuje listina z roku 1114, v ktorej sa uvádza, že pre ňu (t. j. kapitulu) bol postavený kostol zasvätený najsvätejšiemu Spasiteľovi. Podľa archeologického výskumu stál tento kostol na mieste veľkomoravskej baziliky, na východnej terase hradu. Bratislavské prepoštstvo s kapitulou bolo oficiálne uznávaným tzv. hodnoverným miestom (loca credibila): malo právo vlastniť pečať, ktorou sa potvrdzovala hodnovernosť listín.

52

Chrysler Building je mrakodrap v New Yorku na Manhattane, jednom z najvýznamnejších miest v USA. Patrí medzi najznámejšie symboly mesta, hlavne vďaka svojej charakteristickej špičke. Ako prvý mrakodrap na svete prekročil hranicu 1 000 stôp (305 m). Má výšku 319 metrov a je to druhá, resp. tretia najvyššia budova v New Yorku, spolu s budovou New York Times Tower.

Budovu navrhol architekt William Van Alen na podnet podnikateľa Waltera Chryslera. Výstavba začala 27. mája 1928 a pokračovala rýchlo (približne štyri podlažia týždenne). Napriek vysokému tempu výstavby, nikto pri nej nezahynul. V začiatkoch výstavby prebiehali v New Yorku preteky o postavenie najvyššej budovy na svete. Po slávnostnom otvorení v roku 1930 si získala titul najvyššej budovy na svete. No tento titul si držala len rok. V roku 1931 jej ho prebrala Empire State Building.

Van Alenov pôvodný návrh počítal s krištáľovou sklenou korunou. Vstupná miestnosť na prízemí mala vysoké okná s ozdobnými okrajmi, ktoré presahovali 12 poschodí a vzbudzovali dojem, že veža sa vizuálne aj fyzicky vznáša. Pôvodná výška mrakodrapu bola 246 m. Takýto dizajn sa však pre pôvodného developera Williama H. Reynoldsa zdal moc pokročilý a finančne nákladný. Z tohto dôvodu nebol Van Alenov pôvodný návrh akceptovaný. Reynolds neskôr pozemok predal Chryslerovi, spolu s dizajnom a Van Alen ostal architektom budovy. Nový majiteľ mal záujem o najvyššiu budovu na svete, preto sa výška budovy upravila na 282 m. Chrysler, ako prezident Chrysler Corporation, mal v pláne urobiť z budovu sídlo spoločnosti. Niektoré architektonické detaily boli upravené, napr. chrliče boli upravené podľa ornamentov na kapote automobilov Plymouth.

Konštrukcia budovy nebola revolučná. Nosný skelet tvorila oceľová konštrukcia. Vnútro tvorili dve sekcie, vnútorné betónové jadro, určené pre stabilizáciu budovy proti silným vetrom a murované nenosné steny.