Portál:Byzantská ríša/Vybraný článok/Archív
Theodora upraviť
Theodora alebo Teodora (starogr. Θεοδώρα; *497/500 – † 28. jún 548) bola byzantská (východorímska) cisárovná (augusta), manželka cisára Justiniána I. Spolu s jej manželom je východnými pravoslávnymi cirkvami považovaná za svätú a to i napriek jej sympatiám k monofyzitizmu.
Theodora, pôvodom dcéra krotiteľa divej zveri v konštantinopolskom cirku prešla počas svojho života dlhou a zložitou púťou. Z nízkeho postavenia pouličnej herečky (a podľa Prokopia z Cézarey i prostitútky) sa stala najmocnejšou ženou svojej doby, manželkou cisára Justiniána I. Ako energetická spoluvládkyňa Justiniánovi svojou odhodlanosťou v roku 532 pri povstaní Niká! zachránila trón. Spolu so svojím manželom cisárom Justiniánom I. nechala postaviť v tom čase najväčší chrám Hagia Sofia a istý podiel mala aj pri tvorbe Justiniánovho zákonníka Corpus iuris civilis. Výrazne zasahovala do dvorského života a známa bola svojimi intrigami, vďaka ktorým dokázala ovládať okolie svojho manžela a vynútiť si i poslušnosť jeho generálov. Justinián a Theodora sa (narozdiel od mnohých stredovekých manželských párov( navzájom podľa prameňov naozaj milovali. Po Theodorinej smrti sa Justinián nestretal so žiadnymi inými ženami a ani sa už nikdy neoženil.
Byzantské umenie v justiniánskom a hérakleianskom období upraviť
Byzantské umenie v justiniánskom a hérakleianskom období (6. – 7. storočie) bolo fázou byzantského umenia, v ktorej sa po prvý raz naplno prejavovala jeho individualita (narozdiel od predchádzajúceho ranokresťanského obdobia, v ktorom malo celé kresťanské umenia viacmenej podobné znaky). Šlo o prvý zlatý vek byzantského umenia, ktorý sa začal za vlády byzantského cisára Justiniána I. Šlo o obdobie, v ktorom sa rozvíjala sakrálna architektonická tvorba a vznikli diela ako najväčšia súdobá bazilika na svete Hagia Sofia, Chrám svätých Apoštolov (mauzóleum) či viaceré stavby v Ravenne. Rozvíjal sa aj kláštorný život a došlo k vzniku viacerých kultúrnych pamiatok nielen náboženského charakteru. Na druhú stranu, kým niektoré umelecké oblasti zažívali svoj pomyselný vrchol, iné, ako napr. sochárstvo zažívali posledné okamihy svojej žiarivej histórie.
Ján II. Komnénos upraviť
Ján II. Komnénos (1118 – 1143) bol byzantský cisár z dynastie Komnénovcov. Bol schopným panovníkom, ktorý po svojom otcovi zdedil stabilizovanú krajinu. Významnými protivníkmi Byzantskej ríše v tom čase boli najmä seldžucký Rumský sultanát, sicílski Normani (Sicílske kráľovstvo), ale i Srbsko, Uhorsko, Benátky či križiacke štáty v Levante. Ján bol aj významným mecenášom komnénovského umenia. Založil Kláštor Krista Pantokratora, ktorý mal slúžiť aj ako cisárske mauzóleum, a pre kláštor spísal aj typikon. Reformoval armádu a námorníctvo, centralizoval správu krajiny. Jeho manželkou bola uhorská princezná Irena Uhorská. Zomrel v roku 1143 na následky zranenia z lovu. Jeho nástupcom sa stal jeho najmladší syn Manuel I.
Náboženstvo v Byzantskej ríši upraviť
Náboženstvo zohrávalo v dejinách neskoro-antickej a stredovekej Byzantskej ríše významnú úlohu. Výrazne ovplyvňovalo každodenný život bežných ľudí i vysokú politiku vládnucich kruhov. Náboženské dejiny Byzantskej ríše boli prevažne dejiny kresťanské a pojem imperium Romanum bol stotožňovaný s pojmom imperium christianum. Uznávaný byzantológ Georgije Ostrogorski byzantskú civilizáciu popísal ako syntézu rímskej štátnej formy, gréckej kultúry a kresťanskej viery.
Kresťanská viera a ideológia sa naplno zviazala s byzantským štátom, a stala sa odôvodnením existencie ríše, jej usporiadania, ako aj mocenských nárokov. Rímske (byzantské) kresťanské impérium bolo podľa dobových byzantských ideológov naplnením Božieho plánu ľudských dejín, pozemská Kristova ríša, kde cisár bol Kristov námestník a zástupca.
Najmä v prvých storočiach existencie Byzancie však v krajine existovala početná skupina osôb vyznávajúcich staré ne-abrahámovské náboženstvá. Po tom, čo sa kresťanstvo Nicejského koncilu stalo v roku 380 štátnym náboženstvom začal vplyv starých, z pohľadu kresťanstva pohanských kultov upadať. Rozvoj kresťanskej viery a jej postupné otváranie sa voči helénskej filozofii viedli k rozvoju patristickej filozofie, rozdielne názory na niektoré teologické otázky k vzniku náboženských rozdielov a heréz (monofyzitizmus, obrazoborectvo, paulikánstvo), ako i k bojom o ne. Jurisdikčné spory zase viedli k zápasu o pápežský primát, ktorý sa prejavil vo viacerých aférach (Akakiova schizma, Tri kapitoly, Fotiova schizma) až nakoniec dospeli do Východnej schizmy. I napriek tomu, že vzťahy Byzancie a Západu naštrbili križiacke výpravy, nutnosť jednoty so Západom viedla k rokovaniam o únii. Medzitým boli v Byzancii stále prítomné i boje proti moslimom, ktoré viedli k pádu Konštantínopola v roku 1453.
Manuel I. upraviť
Manuel I. Komnénos bol byzantský cisár v rokoch 1143 – 1180. Pochádzal z dynastie Komnénovcov. Jeho vláda bola spojená s početnými bojmi, druhou križiackou výpravou a prijímaním západného štýlu života v Byzantskej ríši. Snažil sa upevniť byzantskú moc na Balkáne a v Malej Ázii. Na uhorský trón dosadil Arpádovca Bela III. a spolu s rímskym cisárom Konrádom III. viedol boje s Normanmi na Sicílii. Po Konrádovej smrti sa neúspešne snažil od pápeža získať západnú cisársku korunu, po nezdare zase obmedziť vplyv Fridricha I. v Itálii. Moc nad Levantou sa mu podarilo získať len čiastočne, získal moc v Kilikii a Antiochijsku, no Jeruzalemské kráľovstvo zostalo relatívne nezávislé. Boj proti moci Benátok vyústil v konfiškáciu benátskych majetkov v roku 1171. Spočiatku úspešné boli aj Manuelove boje proti rúmskym Seldžukom, cisárove prísne požiadavky však spôsobili, že sultán Kilič Arslán II. nebol ochotný akceptovať ponúkaný mier, čo viedlo byzantskej porážke v bitke pri Myriokefalone.
Vo vnútornej politike sa Manuel držal spojenectva s cirkvou a bojom proti heretikom. Bol významným mecenášom umenia. Doboví historici ako Eustathios Solúnsky, Ióannes Kinnamos, či Nikétas Choniates jeho vládu hodnotia pozitívne a nebránia sa ani Manuelovej glorifikácii. Súčasná historiografia sa na Manuela pozerá kritickejšie a v konci jeho vlády vidí prvé zárodky úpadku Byzancie v 12. storočí. Na trón po jeho smrti nastúpil jeho syn Alexios II.
Barlaam z Kalábrie upraviť
Barlaam z Kalábrie (* okolo 1290, Seminara, Kalábria – † jún 1348 / 1350) bol juhotaliansky byzantský filozof, teológ a matematik, hlavný odporca hésychazmu v 14. storočí. Zúčastnil sa rokovaní medzi Latinskou a Pravoslávnou cirkvou o únii, po víťazstve hésychazmu v Byzancii konvertoval na katolicizmus a stal sa biskupom v Gerace.
Vo svojom myslení narážal na silnú byzantskú tradíciu a vysoko si ctil filozofiu. Platonizmus považoval za zlučiteľný s kresťanstvom a Aristotela za zlučiteľného s platonizmom. Hoci mal rád novoplatónsku literatúru, neprijal jej mystický aspekt a namiesto toho za prostriedok zblíženia s Bohom považoval morálnu očistu a získavanie vedeckých poznatkov. Býva označovaný aj ako „predstaviteľ aristotelizmu západnej scholastiky“
Efrém Sýrsky upraviť
Efrém Sýrsky (* okolo 306, Nisibis – † 9. jún 373, Edessa) bol sýrsky básnik (hymnograf), teológ a učiteľ cirkvi, autor početných dogmatických a exegetických spisov. Býva označovaný za najväčšieho zo sýrskych cirkevných otcov a prvého veľkého sýrskeho básnika. Podľa niektorých názorov najväčší teologický patristický básnik či najväčší básnik sýrskej literatúry vôbec. Ako reprezentant aramejsko-mezopotámskeho archaického kresťanstva nezaťaženého gréckymi vplyvmi postavil biblicko-semitskú tradíciu a jej symboly do protikladu kresťanstva ovplyvneného gréckou filozofiou. Jeho dielo bolo preložené do mnohých jazykov a výrazne ovplyvnilo východnú a byzantskú literatúru (napr. Romana Melóda). Jeho výroky sú taktiež súčasťou zbierok apofthegmata tón hagión paterón a Filokalia. Viacerými kresťanskými cirkvami je uctievaný ako svätý. Benedikt XV. ho v roku 1920 prehlásil za učiteľa cirkvi. Niektoré jeho hymny prešli do liturgie západnej i východnej Cirkvi.
Pyrgos upraviť
Pyrgos (novogr. πύργος – pyrgos, staroslovien. stl’p) je v užšom význame osobitný architektonický prvok, typ opevnenej veže štvorcového alebo obdĺžnikového pôdorysu, používaný v neskorej byzantskej kláštornej architektúre. V prípade útoku plnil funkciu posledného útočiska, hradu alebo pevnosti. Zvyčajne boli umiestnené na najvyššie položenom mieste, čo najbližšie ku kláštornému ambitu. Príkladom tohto usporiadania je napríklad veža svätého Sávu z roku 1198 v Kláštore Chilandar na hore Athos. Niekedy tiež plnili tiež funkciu zvonice alebo vyvýšenej kaplnky.
Červený chrám upraviť
Červený chrám (bulh. Червената църква – Červenata cărkva) sú zvyšky ranokresťanského chrámu pri meste Peruštica v Plovdivskej oblasti v južnom Bulharsku.
V prvotnej podobe bola budova postavená na začiatku, alebo v polovici 4. storočia ako martýrium (antická kultová budova postavená na počesť mučeníkov), pričom išlo o stavbu v podobe tetrakonchy. Koncom 5. a začiatkom 6. storočia bola budova prestavaná na ranokresťanský chrám. Budova bola čiastočne upravená pri prestavbe v priebehu 11. a 12. storočia. Chrám bol využívaný pravdepodobne do 15. storočia.
Ide o jedinú sakrálnu budovu na území Bulharska postavenú v podobe tetrakonchy. V podobe po dokončení prestavby na ranokresťanský chrám budova zasa predstavuje jeden z mála príkladov chrámovej budovy s centrálne uloženou kupolou, jednou apsidou, nartexom a exonartexom na území Bulharska. Celkové rozmery chrámu v tejto podobe dosahovali 32,80x 25,90 metra.
Je bulharskou kultúrnou pamiatkou národného významu.