Wikipédia

Portál:Kozmonautika/Odporúčané články (2008)

< Portál:Kozmonautika


Archív: 2007 - 2008 - 2009 - Univerzálne články

Tento rok upraviť

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52

1 upraviť

 
Letecký pohľad na Edwards AFB

Edwards Air Force Base (doslovne letecká základňa Edwards) je letecká základňa Vzdušných síl Spojených štátov, ktorá leží na hranici okresov Kern a Los Angeles v údolí Antelope v Kalifornii, 11 km (7 míľ) priamo na východ od Rosamondu. Leteckou základňou bola Edwardsova základňa od roku 1933, dlho bola miestom pre letecký výskum a testovanie a postupne aj pre najdôležitejšie a najodvážnejšie lety letectva. V súčasnosti je základňa domovom pre 412. testovaciu peruť (412th Test Wing) a pre riadiacu 95. leteckú peruť (95th Air Base Wing).

Základňa bola pôvodne známa ako Letisko vojenského letectva Muroc (Muroc Army Air Field), ale premenovali ju 8. decembra 1949 na počesť testovacieho pilota Glena Edwardsa, ktorý zahynul pri teste bombardéra Northrop YB-49. Základňa je strategicky umiestnená pri jazere Rogers Lake, bezodtokovom púštnom slanom jazere, ktorého tvrdý priehlbinový povrch poskytuje prirodzené predĺženie pristávacej (vzletovej) dráhy. Táto veľká pristávacia plocha kombinovaná s výborným celoročným počasím tvorí túto základňu výborným miestom pre letecké testovanie.

2 upraviť

 
Explózia raketoplánu Challenger STS-51-L: nad oblakom dymu môžeme vidieť kondenzačnú stopu za motorom SRB

STS-51-L bola posledná misia raketoplánu Challenger. Cieľom misie bolo vypustenie komunikačnej družice TDRS-2 a astronomické pozorovania a experimenty. Raketoplán 73 sekúnd po štarte explodoval a nikto zo sedemčlennej posádky neprežil. Dovtedy nikdy nezahynulo až 7 osôb pri vesmírnom lete.

Ciele misie

Hlavným cieľom misie bolo vypustenie komunikačnej družice TDRS-B, ku ktorému malo dôjsť približne 6 hodín po štarte. Komunikačná družica ale nemala byť jediným nákladom vypusteným do vesmíru. V nákladovom priestore sa nachádzala taktiež družica Spartan/Halley, ktorú mal raketoplán na druhý deň letu vypustiť a počas piateho dňa letu zachytiť a uložiť späť do nákladového priestoru. Okrem toho mala posádka pozorovať a fotografovať Halleyovu kométu a vykonať mikrogravitačné experimenty. V náplni letu boli aj experimenty, ktoré pripravili študenti vysokých škôl a univerzít z celých Spojených štátov. Návrat na Zem sa predpokladal na začiatku siedmeho dňa letu, 6 dní a 34 minút po štarte.

3 upraviť

 
Časti ISS v októbri 2007

Integrated Truss Structure je štrukturálna chrbtica Medzinárodnej vesmírnej stanice. Ide o takmer 100 m dlhý nosník, ku ktorému budú pripevnené celkom 4 páry solárnych panelov s celkovým výkonom 110 kW (v súčasnosti 3 páry), radiátory termoregulačného systému, nepretlakové plošiny pre experimenty a ďalšie zariadenia.

V počiatočných plánoch pre stanicu Freedom bolo použitých množstvo rôznych návrhov pre hlavný nosník, všetky však boli zamýšľané ako samostatne vynášané diely, na ktoré by astronauti namontovali zariadenia až počas výstupov do otvoreného vesmíru. Po prehodnotení návrhov v roku 1991, NASA zvolila kratšie prefabrikované kusy, ktorých inštalácia je ľahšia.

4 upraviť

 
Umelecký pohľad na sondu Stardust (obrázok NASA)

Stardust (po slovensky hviezdny prach) je americká medziplanetárna sonda, ktorú NASA vypustila 7. februára 1999. Jej cieľom je priniesť vzorky z komy kométy Wild 2 a ďalšieho prachu medzihviezdného a medziplanetárneho pôvodu. Postavila ju firma Lockheed Martin Astronautics (LMA), Denver, Colorado (USA). Prevádzkovateľom je NASA Laboratórium prúdového pohonu (JPL), Pasadena, Kalifornia (USA) pre ústredie NASA, Office of Space Science, Washington, DC (USA).

Sonda priletela ku kométe Wild 2 2. januára 2004. Počas preletu odobrala vzorky kómy a vyfotografovala jej ľadové jadro. Kapsula so vzorkami pristála približne o 10:10 UTC 15. januára 2006 v púštnej oblasti Utahu. Súradnice miesta pristátia boli 40° 21,9' severnej šírky a 113° 31,25' západnej dĺžky.

5 upraviť

 
R-7 8K72 "Vostok" na výstave

R-7 Semjorka (rus. Р-7 "Семёрка") bola prvá medzikontinentálna balistická raketa na svete. Vo výzbroji bola v Sovietskom zväze počas Studenej vojny počas rokov 1959 až 1968 (po vylepšeniach). Výrobné typové označenie GRAU mala 8K71, kódové označenie používané ministerstvom obrany USA je SS-6 a v rámci vojenskej zložky organizácie NATO (ASCC) bola nazývaná kódovým menom Sapwood. Po úpravách spustila Sputnik I, prvú umelú družicu a stala sa základom pre nosnú raketu Sojuz a varianty Molnija, Vostok a Voschod. Široko používané označenie "semjorka" znamená v ruštine jednoducho "sedmička".

Raketu vyvinula konštrukčná kancelária OKB-1 (Opytno-konstruktorskoje bjuro, Опытно-конструкторское бюро ОКБ-1) v mestečku Podlipki (teraz Koroľov), Moskovská oblasť, pod vedením hlavného konštruktéra S. P. Koroľova. Prototypové exempláre boli vyrobené v tajnom závode č. 88 (teraz RKK Energija) v Podlipkách; sériová výroba bola neskôr presunutá do Štátneho leteckého výrobného závodu č. 1 (Государственный авиационный завод № 1, teraz CSKB Progress, ЦСКБ Прогресс) v meste Kujbyšev (teraz Samara).

6 upraviť

 

STS-120 bola misia amerického raketoplánu Discovery. Hlavnou úlohou misie bolo dopravenie modulu Harmony (Node 2) na Medzinárodnú vesmírnu stanicu. Tento modul umožní neskoršie rozšírenie ISS o európske laboratórium Columbus a japonský experimentálny modul Kibō. Pri tomto lete bol tiež premiestnený solárny panel P6 na svoju finálnu pozíciu. Astronaut Clayton Anderson sa vrátil na Zem a v posádke stanice ho vystriedal Daniel M. Tani. V priebehu letu sa plánovalo 5 výstupov do otvoreného priestoru (EVA), ale prebehli len 4 výstupy.

Posádka

Iba štartoval (člen expedície 16 na ISS)

Iba pristával

V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.

7 upraviť

 
Wernher von Braun stojí pri svojom stole v Marshall Space Flight Center, Huntsville, Alabama v máji 1964

Dr. Wernher Magnus Maximilian Freiherr von Braun (* 23. marec 1912, Wirsitz – † 16. jún 1977, Alexandria, Virgínia USA) bol nemecký neskôr americký raketový fyzik.

Počas 2. svetovej vojny skonštruoval nemecké vojenské rakety V1 a V2. Na konci 2. svetovej vojny sa vzdal armáde USA a s celým svojim tímom prešiel k NASA. Viedol aj konštrukciu rakiet typu Saturn pre mesačný program Apollo.

Detstvo a mladosť

Wernher bol druhým z troch synov nemeckého baróna Magna von Brauna (ktorý bol od júna 1932 do januára 1933 ministrom výživy a poľnohospodárstva Weimarskej republiky) a Emmy von Quistorp. Už v mladosti bol očarený myšlienkou vesmírneho cestovania, objavovaním nových svetov. To ho priviedlo k čítaniu sci-fi od takých velikánov ako bol Jules Verne, či Herbert George Wells. Neskôr sa začal o celý problém zaujímať aj z vedeckého hľadiska, a zoznámil sa tak s prácou Hermanna Obertha, ktorý napísal v roku 1923 štúdiu Raketou do vesmíru (Die Rakete zu den Planetenräumen). Vzhľadom na von Braunove znalosti z oblasti matematiky a fyziky nebolo pre neho zložité princípu raketových nosičov porozumieť.

8 upraviť

 
raketoplán Columbia pri štarte

Columbia (podľa označenia NASA pre orbitálne dopravné prostriedky OV-102) bol prvý americký raketoplán, ktorý vzlietol do vesmíru. Jeho prvá misia STS-1 trvala od 12. do 14. apríla 1981. Ako skúšobný prototyp mala najmohutnejšiu vnútornú konštrukciu krídel zo všetkých raketoplánov. Pri prvých letoch bola jej hlavná palivová nádrž ET natretá bielym protipožiarnym náterom, pri ďalších letoch sa kvôli zvýšeniu nosnosti prestal tento náter používať. Columbia bola jediným raketoplánom, ktorý sa nikdy nespojil s nijakou vesmírnou stanicou. Nebola na to vhodná kvôli svojej veľkej hmotnosti. Columbia absolvovala spolu 28 letov do vesmíru.

Konštrukcia

Stavba Columbie sa začala 25. marca 1975 v Palmdale, Kalifornii. Svoj názov dostala podľa lode menom Columbia, ktorej velil Američan Robert Gray a ktorá ako prvá americká loď oboplávala svet. Podľa iných zdrojov bola pomenovaná po malej plachetnici, ktorá skúmala ústie rieky Columbia. Tento istý názov niesol aj veliteľský modul Apolla 11. 28. júna 1976 sa začala montáž kabíny pre posádku, v januári nasledujúceho roka konštrukcia vertikálneho stabilizátora. V júli 1978 bolo ukončené pripájanie dverí do nákladového priestoru ku konštrukcii orbitera. V marci 1979 bola Columbia prevezená z Palmdale na základňu Edwards AFB.

9 upraviť

 
Satelit GSP na obežnej dráhe

Global Positioning System, zvyčajne nazývaný GPS (armáda USA ho označuje ako NAVSTAR GPS – NAVigation Signal for Timing And Ranging), je satelitný navigačný systém používaný na zistenie presnej pozície a poskytujúci veľmi presnú časovú referenciu takmer kdekoľvek na Zemi alebo zemskej orbite. Používa zostavu aspoň 24 satelitov na strednej zemskej orbite.

Je schopný poskytovať údaje o polohe nezávisle na počasí 24 hodín denne. Ide o pasívny družicový dĺžkomerný systém. Cieľom prevádzkovateľa tohto systému, Ministerstva obrany USA, pôvodne bolo, aby vojenské jednotky mohli presne určovať polohu, rýchlosť a čas v jednotnom referenčnom systéme. Z uvedeného vyplýva, že systém bol vyvíjaný najmä pre vojenské účely, ale americký kongres neskôr schválil jeho využitie s určitými obmedzeniami aj pre civilný sektor.

10 upraviť

 
Nákladná loď Progress

Progress (po rusky Прогресс) je ruská nepilotovaná nákladná kozmická loď. Slúži na dopĺňanie zásob na vesmírnych staniciach ISS, Mir a Saľut. Výrobcom a prevádzkovateľom je NPO Energija <=НПО Энергия> (teraz RKK Energija im. S. P. Koroľova), Kaliningrad (teraz Koroľov), Moskovskaja obl., RSFSR (SSSR).

Kozmické lode typu Progress s celkovou dĺžkou 7 m, maximálnym priemerom 2,72 m a vzletovou hmotnosťou od 7 020 do 7 250 kg (vrátane nákladu) tvoria tri časti:

  • nákladná sekcia GO (gruzovoj otsek);
  • sekcia pre dopravu kvapalných pohonných látok OKD (otsek komponentov dozapravky);
  • prístrojová sekcia PAO (priborno-agregatnyj otsek).

Sekcia GO je oválneho tvaru s priemerom 2,2 m, dĺžkou 3,15 m vrátane stykovacieho zariadenia a s vnútorným hermetizovaným priestorom 6,6 m³ slúži na uloženie kusového nákladu, dopravovaného na kozmickou stanici. V prednej časti sa nachádza prielez uzavretý hermetickým poklopom a zakončený aktívnym stykovacím zariadením. Na obvode príruby sú umiestnené spojky na prepojení potrubí pre prečerpávanie paliva a okysličovadla, vzduchu pre klimatizačné systémy stanice a elektrické konektory.

11 upraviť

 
posádka raketoplánu Columbia STS-107 na orbite v bezváhovom stave. V hornom rade (modrá zmena, Ľ-P): Brown, McCool, Anderson. V dolnom rade (červená zmena Ľ-P): Chawlaová, Husband, Clarková a Ramon

STS-107 bola poslednou misiou raketoplánu Columbia. Cieľom letu boli predovšetkým vedecké biologické experimenty v mikrogravitácii. 1. februára 2003, počas pokusu o pristátie, keď kvôli poškodeniu tepelnej ochrany na krídle do raketoplánu vnikla žeravá plazma a spôsobila jeho deštrukciu, zahynuli všetci siedmi členovia posádky. Príčinou poškodenia tepelného štítu bol kus izolačnej peny, ktorý odpadol z externej palivovej nádrže počas štartu raketoplánu. (viac informácií v hlavnom článku Havária raketoplánu Columbia).

Cieľom letu boli predovšetkým vedecké biologické experimenty v mikrogravitácii. Dôraz sa kládol na lekárske experimenty, ale realizované boli aj pokusy z oblasti technologického a materiálového výskumu. V nákladovom priestore raketoplánu sa nachádzalo laboratórium Spacehab, model RDM (Double Research Module – doslova dvojitý výskumný modul) slúžiace na experimenty v mikrogravitácii a externá prístrojová plošina FREESTAR (Fast Reaction Experiments Enabling Science Technology Applications and Research).

12 upraviť

 
Kozmická loď Orion na obežnej dráhe Mesiaca

Program Constellation je americký kozmický program, ktorý má pod organizáciou NASA vyvinúť novú generáciu kozmických dopravných prostriedkov slúžiacich k zabezpečeniu rôznorodých kozmických misií. Od zásobovania medzinárodnej vesmírnej stanice ISS až po obnovenie pilotovaných letov na Mesiac, v budúcnosti i pilotovaných letov k planéte Mars.

V rámci programu sú vyvíjané štyri kľúčové komponenty:

  • nosné rakety Ares I a Ares V
  • kozmická loď Orion,
  • lunárny výsadkový modul LSAM (Lunar Surface Access Module)
  • kozmický ťahač EDS (Earth Departure Stage).

Väčšina zariadení Programu Constellation bude maximálne využívať technológie, ktoré boli vyvinuté a teraz sa používajú v rámci amerického programu kozmických raketoplánov. Vlastná kozmická loď Orion potom do značnej miery využíva riešenie lodí Apollo využívané v rámci amerického letu na Mesiac na prelomu 60. a 70. rokov 20. storočie.

13 upraviť

 
Hayabusa pri odbere vzoriek z povrchu planétky

Hayabusa (po slovensky Sokol), predštartové označenie MUSES-C (Mu Space Engineering Satellite), je japonská planetárna sonda organizácie JAXA, určená najmä na technologické previerky komponentov budúcich kozmických sond. Vedľajším cieľom tohto experimentu bol prieskum planétky 25143 Itokawa z bezprostrednej blízkosti, pristátie na jej povrchu, odber vzoriek prachu a ich dopravenie na Zem.

Postavila ju firma NEC Toshiba Space Systems, Ltd. (NTSpace), Jokohama (Japonsko). Prevádzkuje ju Institute of Space and Astronautical Science (ISAS, od októbra 2003 súčasť organizácia JAXA), Sagamihara (Japonsko).

Trojosovo stabilizovaná sonda je tvaru štvorbokého hranolu vybavená dvoma trojdielnymi, po oboch stranách telesa sondy rovnobežne umiestnenými panelmi fotovoltaických batérií.

14 upraviť

 

Valentina Vladimirovna Tereškovová – Nikolajevová, po rusky Валентина Владимировна Терешкова – Valentina Vladimirovna Tereškova, (* 6. marec 1937, Maslennikovo) je bývalá sovietska kozmonautka. V júni roku 1963 na kozmickej lodi Vostok 6 absolvovala 48 obletov zeme, ako prvá žena na ceste do vesmíru. Jej let trval 70 hodín a 41 minút.

Rodinné zázemie a štúdium

Valentina Tereškovová sa narodila v západnom Rusku ako druhé z troch detí. Jej otec bol traktorista, zomrel v rusko-fínskej vojne v roku 1940, a matka pracovala v textilnom podniku. Valentina začala chodiť do školy v roku 1945, keď mala deväť rokov. Po skončení základnej školskej dochádzky v roku 1953 okamžite nastúpila do práce, a to tiež do textilného podniku ako jej matka, ale ani práca nezabránila Valentine ďalej študovať a to aspoň prostredníctvom korešpondenčných kurzov. V roku 1960 dokončila štúdiá na strednej priemyselnej škole textilnej, ale profesiu skoro opustila a bola oficiálne uvoľnenou tajomníčkou závodnej organizácie Komsomolu.

15 upraviť

 

Voyager 2 je medziplanetárna kozmická sonda vypustená v roku 1977 určená na prieskum vonkajších planét slnečnej sústavy, ktorá ako prvá a zatiaľ jediná sonda preletela okolo planét Urán a Neptún. Pôvodne mala byť súčasťou programu Mariner ako Mariner 12. Sonda je úplne identická so svojim dvojčaťom Voyagerom 1 (ten sa mal volať Mariner 11). Voyager 2 sa stal prvou a dosiaľ jedinou sondou, ktorá navštívila planéty Urán a Neptún a tiež prvou, ktorá navštívila 4 planéty Jupiter, Saturn, Urán, Neptún a to vďaka priaznivému usporiadaniu planét, ktoré nastáva raz za 175 rokov.

Voyager 2 sa 21. februára 2008 nachádzal 85,147 AU od Slnka vzdaľujúci sa rýchlosťou 15,533 km/s smerom do súhvezdia Ďalekohľad pri pohľade zo Zeme, čo sondu radí na tretie miesto medzi najvzdialenejšími objektami, ktoré kedy človek do kozmického priestoru vypustil a to za sondu Voyager 1 a Pioneer 10. V súčasnosti je sonda stále funkčná a je s ňou udržiavané rádiové spojenie.

16 upraviť

 
logo programu Apollo

Program Apollo (1961–1972) bol americký program pilotovaných kozmických letov realizovaný americkým Národným úradom pre letectvo a kozmonautiku (NASA).

Potom, čo program Mercury dokázal, že kozmické lety s ľudskou posádkou sú uskutočniteľné, bol odštartovaný program Apollo. Jeho pôvodným cieľom bol ďalší výskum vesmíru a poprípade dosiahnutie obežnej dráhy Mesiaca. Tento cieľ bol stanovený potom, čo prezident USA John F. Kennedy vo svojom prejave z 25. mája 1961 uviedol, že by Spojené štáty mali dopraviť človeka na Mesiac a bezpečne naspäť na Zem do roku 1970. Hlavným cieľom programu Apollo sa stalo práve pristáť na Mesiaci. Medzitým sa začal program Gemini, ktorý mal umožniť vyskúšanie technológií a postupov nevyhnutných pre mesačné misie.

Po ôsmich rokoch, počas ktorých sa uskutočnil celý rad skúšobných letov, a pri ktorých zahynuli prví americkí kozmonauti (požiar Apolla 1 počas tréningu štartu), sa podarilo cieľ programu Apollo splniť. Megaraketa Saturn V s Apollom 11 vzlietla 16. júla 1969. Posádka pristála na Mesiaci 20. júla 1969 a po nej sa po ňom prechádzalo ešte 10 ďalších kozmonautov. Vesmírna loď Apollo sa vo všetkých prípadoch lunárnych letov skladala z troch základných častí: veliteľského, servisného a lunárneho modulu. Na Zem sa vracal vždy iba veliteľský modul.

17 upraviť

 

Obežná dráha alebo orbita je dráha, po ktorej obieha kozmické teleso okolo ťažiska sústavy. Ťažisko je v blízkosti centrálneho telesa (napríklad v sústave Zem – Mesiac je asi 1 400 km pod povrchom Zeme). Aby sa teleso dostalo z povrchu väčšieho telesa na jeho obežnú dráhu, musí vyvinúť prvú únikovú rýchlosť, napr. prostredníctvom raketových motorov. Aby teleso dopadlo, resp. pristálo na povrchu centrálneho telesa, musí časť svojej rýchlosti stratiť. Po navedení na obežnú dráhu sa teleso pohybuje už len zotrvačnosťou, bez činnosti motorov a nachádza sa v stave blízkom dynamickému stavu beztiaže.

Nijaké hmotné teleso neobieha presne okolo ťažiska iného telesa. Aj keď je hmotnosť ľahšieho telesa oveľa menšia ako hmotnosť hmotnejšieho, v skutočnosti obe telesá obiehajú spoločné ťažisko, ktoré je spravidla pod povrchom hmotnejšieho telesa. Stred Zeme preto obieha okolo spoločného ťažiska obehu s Mesiacom, čo z vonkajšieho pohľadu spôsobuje kývavý pohyb Zeme počas jej obehu okolo Slnka. Ak je rozdiel hmotností centrálneho a obiehajúceho telesa príliš veľký, alebo ak je obiehajúce teleso od centrálneho veľmi ďaleko, môže sa ťažisko ich spoločného obehu dostať mimo obidve telesá. V prípade, že sú vzájomne sa obiehajúce telesá planéty, hovoríme o dvojplanéte; v prípade planétok ide o dvojplanétky, v prípade hviezdy o dvojhviezdu, atď.

18 upraviť

 
Štart rakety Sojuz s kozmickou loďou Sojuz TMA-5 (14. október 2004)

Kozmodróm Bajkonur (po rusky Космодром Байконур) je hlavný ruský kozmodróm, používaný od začiatku kozmickej éry. Jeho stred sa nachádza v bode so zemepisnými súradnicami 46°00' s. š. a 63°40' v. d.

História

Postavený bol v Kzyl-Ordinskej a Karagandskej oblasti na území Kazašskej SSR (teraz Kazachstan) medzi mestami Kazalinsk a Džusaly na základe rozhodnutia vlády ZSSR č. 292-181 zo dňa 12. februára 1955 ako 5. Naučno-issledovateľskij ispytateľnyj poligon (5-NIIP, 5й Научно-исследовательский испытательный полигон, 5-НИИП) Ministerstva obrany ZSSR pre skúšky balistických rakiet. Organizačná štruktúra vojenskej správy strelnice bola ustanovená direktívou Generálneho štábu ozbrojených síl ZSSR zo dňa 2. mája 1955; tento deň bol neskôr rozkazom ministra obrany ZSSR č. 00105 zo dňa 3. augusta 1960 oficiálne označený za dátum zriadenia kozmodrómu. Správou kozmodrómu boli poverené raketové vojská RVSN (Raketnyje vojska strategičeskogo naznačenija, Ракетные войска стратегического назначения), neskôr rampy pre kozmické nosiče spravovali VKS (Vojenno-kosmičeskie sily, Военно-космические силы), ktoré v roku 1996 prešli naspäť do RVSN.

19 upraviť

 
emblém misie Apollo 8

Apollo 8 je označenie druhého pilotovaného letu programu Apollo. Zapísal sa do histórie svetovej kozmonautiky tým, že pri ňom dňa 24. decembra 1968 prvýkrát uskutočnila ľudská posádka oblet Mesiaca.

Kozmická loď Apollo sa pri tejto misii skladala len z veliteľského a servisného modulu. Lunárny modul ešte nebol súčasťou zostavy, ale namiesto neho sa nachádzalo na poslednom stupni príslušné zaťaženie. Členovia trojčlennej posádky veliteľ Frank Borman, pilot veliteľského modulu James Lovell a pilot lunárného modulu William Anders sa zapísali do histórie ako prví ľudia, ktorí sa dostali mimo obežnú dráhu okolo Zeme. Počas 10 obletov Mesiaca vykonali množstvo cennej vedeckej práce, ktorá mala veľký význam pri nasledujúcich pilotovaných misiách k Mesiacu.

Naplánovanie letu

Je zaujímavé, že NASA vyslala hneď druhý pilotovaný let programu Apollo a prvý pilotovaný let s využitím rakety Saturn V k Mesiacu. Dalo by sa očakávať, že program bude postupovať po menších krokoch.

20 upraviť

 
Kresba sondy Fobos

Fobos 1 (po rusky Фобос-1, v západných jazykoch prepisované ako Phobos 1) bola planetárna sonda, určená na prieskumu planéty Mars a jej mesiaca Fobosu. Postavilo a prevádzkovalo ju NPO im. S. A. Lavočkina (НПО им. С. А. Лавочкина), Chimki, Moskovskaja obl., RSFSR (ZSSR). Vedeckú náplň projektu koordinoval výskumný ústav Institut kosmičeskich issledovanij AN SSSR (Институт космических исследований АН СССР), Moskva (SSSR) a Rada programu INTERKOSMOS.

Popis sondy

Trojosovo stabilizovaná planetárna sonda typu 1F (výr. č. 101) s priemerov 1,6 m a výškou 2,5 m sa skladala z hlavnej pretlakovej sekcie toroidného tvaru obsahujúcej elektronické vybavenie rozmiestnené okolo modulárnej experimentálnej časti valcovitého tvaru. Elektrické systémy boli napájané z dvoch panelov slnečných batérií s rozpätím 10 m situovaných symetricky k hlavnému telesu sondy. K spodnej časti sondy boli pripevnené štyri guľové nádrže obsahujúce pohonné látky (hydrazín) motorov riadenia orientácie a korekčného motora pre úpravy obežnej dráhy. Hlavný motor pre navedenie na dráhu okolo Marsu bol po skončení činnosti odhodený. Celkom 24 motorčekov s ťahom 50 N a 4 motorčeky s ťahom 10 N boli pripojené čiastočne ku guľovým nádržiam, na telese sondy a k panelom slnečných batérií.

21 upraviť

 

David Randolph Scott (* 6. jún 1932) je bývalý astronaut NASA, jeden z tretej skupiny astronautov vybraných NASA v októbri 1963, veliteľ misie Apollo 15 a jeden z dvanástich ľudí, ktorí pracovali na povrchu Mesiaca.

Mladosť a výcvik
David Scott sa narodil na leteckej základni Randolph (Randolph Air Force Base, po ktorej dostal stredné meno) blízko San Antonia v Texase. Od roku 1936 do roku 1939 žila rodina na Filipínach. Počas druhej svetovej vojny jeho otec slúžil v Európe, takže Davida a jeho brata vychovávala sama matka.

Po ukončení Western High School vo Washingtone D.C. študoval na Texas Military Institute a West Pointe. Získal magisterský titul v letectve a kozmonautike. Potom absolvoval výcvik ako pilot na Webb Air Force Base v Texasu a pôsobil ako pilot v Laughlin Air Force Base v Texase a v Air Force Base v Arizone.

Od apríla 1956 do júla 1960 Scott slúžil ako stíhací pilot v Soesterberg v Holandsku, kde lietal na bojových lietadlách typu F-86 a F-100. Po návrate do USA študoval na Massachusetts Institute letectvo a kozmonautiku a v roku 1962 získal titul inžiniera.

22 upraviť

 

Galileo bola americká planetárna sonda, určená na prieskum planéty Jupiter, jej okolia a systému jej mesiacov, najmä štyroch veľkých tzv. Galileových. Stala sa tiež prvou a doteraz jedinou umelou družicou tejto planéty.

Sondu postavila firma Hughes Aircraft Corp., Los Angeles, Kalifornia (USA), prístrojové vybavenie koordinovala NASA Laboratórium prúdového pohonu (JPL), Pasadena, Kalifornia (USA), ktorá ju tiež riadila pre ústredie NASA, Office of Space Science and Applications (OSSA), Washington (D.C.) (USA) a Deutsches Zentrum für Luft und Raumfahrt (DLR), Kolín nad Rýnom (Nemecko). Počas letu sa skladala z družicovej časti, ktorá bola neskôr navedená na obežnú dráhu okolo Jupitera, a malej atmosferickej sondy Galileo Atmosphery Probe (označenie COSPAR 1989-084E), určenej na priamy prieskum vrchnej atmosféry Jupitera.

23 upraviť

 

Let Apollo 11 bol piatym pilotovaným letom programu Apollo a prvým, ktorého posádka pristála na Mesiaci. Podľa odhadu viac ako 600 miliónov televíznych divákov na celom svete sledovalo tento historický let. Bolo to po prvýkrát, keď sa človek dostal na iné prirodzené kozmické teleso ako na Zem.

Prvé miesto pristátia pre lunárny modul programu Apollo, v južnej časti Mora pokoja (Mare Tranquillitatis) okolo 20 km juhozápadne od krátera Sabine D, bolo vybrané sčasti preto, lebo bolo automatickými pristávacími sondami Ranger 8 a Surveyor 5 ako aj orbitálnou mapovacou sondou Lunar Orbiter charakterizované ako relatívne ploché a hladké a tým pádom si nevyžadovalo nejaké namáhavé povrchové aktivity posádky. Armstrong ho pohotovo hneď po pristátí nazval "Tranquillity Base" (Základňa Tranquility/Základňa pokoja).

24 upraviť

 

Gravitačný manéver v kozmonautike a nebeskej mechanike znamená využitie preletu planetárnej sondy gravitačným poľom planéty na zmenu smeru a rýchlosti umelého kozmického telesa. Tento manéver sa spravidla používa na návštevu vonkajších planét, pričom klasický pohon by bol veľmi nákladný alebo nemožný. Používa sa aj na dosiahnutie iných telies Slnečnej sústavy, vrátane vnútorných planét.

Gravitačný manéver okolo planéty mení rýchlosť sondy voči Slnku, ale zachováva jej rýchlosť voči planéte samotnej, v súlade so zákonom zachovania energie. Pri pohľade z veľkej vzdialenosti sa zdá, že sonda sa od planéty odrazila.

Vysvetlenie

Uvažujme o planetárnej sonde na dráhe, ktorá ju zavedie tesne k planéte, povedzme k Jupiteru. Hneď ako sa sonda priblíži k planéte, Jupiterova gravitácia ju bude priťahovať a zrýchľovať. Po prelete pericentrom dráhy okolo planéty, keď sonda bude mať vzhľadom k planéte najväčšiu rýchlosť, bude gravitácia planéty pokračovať v priťahovaní sondy a spomalí ju. Celkový efekt na zmenu veľkosti rýchlosti je nulový, zmení sa iba smer letu.

25 upraviť

 

Saturn V (nazývaná aj Raketa na Mesiac) je americká viacstupňová nosná raketa, používaná v programe Apollo a Skylab. Bola to najväčšia raketa typu Saturn, aj keď NASA mala pripravené návrhy aj väčších a silnejších rakiet (ako napríklad raketa Nova). Saturn V bola navrhnutá a vyvinutá v Marshall Space Flight Center pod vedením Wernhera von Brauna, ktorý počas druhej svetovej vojny pracoval na nemeckom programe raketových striel V2. Hlavnými dodávateľmi boli firmy Boeing, North American Aviation, Douglas Aircraft a IBM.

Od 1967 do 1973 NASA vypustila trinásť rakiet Saturn V bez toho aby stratila čo len jednu (aj keď Apollo 6 a Apollo 13 mali poruchy motorov, palubné počítače to dokázali eliminovať tým, že zostávajúce motory nechali bežať dlhšie). Hlavnou úlohou týchto rakiet bolo vyniesť kozmickú loď Apollo, ktorá potom dopravila astronautov NASA na Mesiac. Tieto rakety tiež vyniesli kozmickú stanicu Skylab a boli plánované aj ako hlavné nosné rakety pre neskôr zrušený program kozmických sond na Mars, Voyager. Tento projekt bol v roku 1976 nahradený programom Viking.

26 upraviť

 

Let Apollo 13 bol siedmym pilotovaným letom programu Apollo. Jeho cieľom bolo uskutočniť tretie pristátie ľudskej posádky na povrchu Mesiaca, tentokrát v oblasti Fra Mauro. Počas letu však došlo k výbuchu jednej z kyslíkových nádrží, ktorý vážne poškodil servisný modul. Následky výbuchu boli veľmi vážne. Nielen, že zabránili posádke splniť úlohu letu, ale ohrozili životy jej členov. Riadiace stredisko v Houstonu (vtedy s názvom "Manned Spacecraft Center", dnes "Lyndon B. Johnson Center") muselo v priebehu nasledujúcich štyroch dní s vynaložením nesmierneho úsilia vyvinúť núdzové scénare, vďaka ktorým sa podarilo posádku dopraviť živú naspäť na Zem. Napriek tomu, že misia Apollo 13 nesplnila zadanú úlohu, stal sa jej let legendou. Na motívy tejto udalosti, ktorú Jim Lovell popísal vo svojej knihe Lost Moon (doslova Stratený Mesiac), natočil režisér Ron Howard v roku 1995 film s názvom Apollo 13, v ktorom hlavnú úlohu Jima Lovella stvárnil herec Tom Hanks.

27 upraviť

 

STS-31 bola misia amerického raketoplánu Discovery, ktorá sa uskutočnila v dňoch 24. apríla až 29. apríla 1990. Jej cieľom bolo vynesenie Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu (HST) na obežnú dráhu.

Zrodenie projektu

Myšlienka vyniesť ďalekohľad nad atmosféru a tým odstrániť jej rušivý vplyv nie je nová. Výhody, ktoré by mal ďalekohľad na obežnej dráhe si uvedomil nemecký raketový technik Hermann Oberth už v roku 1923. Trvalo však veľmi dlho, kým sa projekt s pôvodným názvom Veľký vesmírny ďalekohľad (LST-Large Space Telescope) podarilo uskutočniť. Štúdia ďalekohľadu bola publikovaná v roku 1969. Už vtedy bolo možné vyrobiť vesmírny ďalekohľad s priemerom 3 metre, ako sa pôvodne plánovalo, otázkou ostával už len čo najlacnejší spôsob dopravy do vesmíru. NASA sa nakoniec priklonila k projektu raketoplánu, ktorý mohol nielen ďalekohľad vyniesť na obežnú dráhu, ale zaručiť aj servisné misie.

28 upraviť

 

Space Shuttle je americký pilotovaný kozmický raketoplán používaný na lety do vesmíru vládnou organizáciou NASA. Mal sa stať jednou zo súčastí projektovaného komplexného kozmického dopravného systému STS (Space Transportation System), ktorý však nebol realizovaný.

Raketoplán vyprojektovala a postavila päť plne prevádzkyschopných exemplárov firma Rockwell International, Space Systems Group (teraz Boeing North American), Palmdale, Kalifornia (USA). Lety sú riadené z riadiaceho strediska MCC (Mission Control Center) v Johnsonovom kozmickom stredisku (NASA Lyndon B. Johnson Space Center) v Houstone, Texas (USA) pre NASA Office of Space Flight, Washington, DC (USA).

Celková dĺžka zostavy raketoplánu Space Shuttle pri vzlete je 56,14 m.. Vzletová hmotnosť sa pri jednotlivých exemplároch a ich misiách líši a pohybuje sa približne okolo 2050 ton. Pristávacia hmotnosť tiež kolíše a závisí najmä na množstve nákladu, dopravovaného naspäť na Zem; zvyčajne sa pohybuje od 90 do 115 ton.

29 upraviť

 
Sojuz TMA-6 sa približuje k Medzinárodnej vesmírnej stanici

Sojuz (po rusky Союз čiže zväz) je označenie radu sovietskych resp. ruských pilotovaných transportných kozmických lodí rôznych variantov. Vyvinulo, vyrábalo a prevádzkovalo ich Centralnoje konstruktorskoje bjuro eksperimentalnogo mašinostrojenija (CKBEM) (Центральное конструкторское бюро экспериментального машиностроения /ЦКБЕМ/), teraz RKK "Energija" im. S. P. Koroljova (РКК "Энергия" имени С. П. Королёва), Koroljov (predtým Kaliningrad), Moskovská oblasť, RSFSR (ZSSR).

Tieto lode s celkovou dĺžkou 6,98 m a maximálnym priemerom 2,72 m sa skladajú z troch častí: z návratového modulu SA (spuskajemyj apparat, спускаемый аппарат), z obytnej sekcie BO (bytovoj otsek, бытовой отсек) a prístrojovej sekcie PAO (priborno-aggregatnyj otsek, приборно-аггрегатный отсек). Keď slúžia ako transportné lode, majú v prednej časti obytnej sekcie umiestnené aktivne stykovacie zariadenie, slúžiace na pripojenie lode ku kozmickej stanici alebo inému kozmickému objektu. V zadnej časti prístrojovej sekcie je umiestnený zdvojený korekčný motor, ktorý slúži jednak na manévrovanie na obežnej dráhe, jednak pre brzdiaci manéver pri zostupe z obežnej dráhy na Zem. Niektoré verzie boli vybavené výklopnými panelmi fotovoltických (solárnych) batérií. Jednotlivé varianty sa od seba líšia podľa účelu, na ktorý boli určené.

30 upraviť

 
Posádka misie STS-121

Misia STS-121 raketoplánu Discovery bola druhou misiou raketoplánu po havárii raketoplánu Columbia. Hlavným cieľom letu je otestovať nové bezpečnostné prvky vyvinuté a pridané po havárii ako aj dopraviť materiál, zariadenia a kozmonauta Thomasa Reitera na ISS.

Posádka

Thomas Reiter sa mal pôvodne na ISS pripojiť k posádke Expedície 11, ale kvôli odkladu misie STS-121 na júl 2006, sa pripojí k posádke Expedície 13. Po príchode Reitera bude na ISS opäť trojčlenná stála posádka. Od havárie Columbie stanicu obývala iba dvojčlenná posádka.

Britský astronaut Piers Sellers nahradil Carlosa Noriegu, ktorý bol pôvodne nominovaný na misiu, ale kvôli zdravotným problémom z nej vypadol.

31 upraviť

 
Snímka pristávajúceho raketoplánu Columbia (zospodu) urobený zo základne Kirtland AFB. Ľavé krídlo vykazuje jasné stopy poškodenia a za ním sa tiahne plameň

Havária raketoplánu Columbia bola havária, ktorá nastala 1. februára 2003 v závere vedeckej misie STS-107. Bola už druhou haváriou raketoplánu. Na rozdiel od tragédie raketoplánu Challenger, nastala havária Columbie nie pri štarte, ale pri jej pristávaní, v okamihu, keď už do bezpečného pristátia ostávalo iba 16 minút. Stroj sa rozpadol vo výške 63 kilometrov nad štátom Texas pri rýchlosti 5,5 km/s. Zahynulo všetkých sedem členov posádky.

Začiatok pristávania

Pristátie raketoplánu Columbia pri vedeckej misii STS-107 zameranej na výskum mikrogravitácie bolo naplánované na 1. február 2003. 31. januára boli ukončené pokusy a začalo upratovanie na palube družicového stupňa raketoplánu aj v laboratóriu Spacehab. 1. februára 2003 okolo 6:40 UT ukončila odpočinok červená zmena, ktorú tvorili Chawlaová, Husband, Clarková a Ramon. Posádka sa totiž kvôli efektívnejšiemu využitiu času delila na dve zmeny: Modrú a červenú. Obidve zmeny okolo 08:49 UT začali prípravy na pristávací manéver. Prebehli posledné kontroly: čerpadlá APU (Auxiliary Power Unit, doslova pomocná energetická jednotka), funkcia elevónov a kormidla, skúšobný zážih RCS motorov (Reaction Control System, doslova reaktívny kontrolný sytém – súbor stabilizačných a manévrovacích motorov raketoplánu). O 13:10:39 UT bolo spustené prvé z troch čerpadiel hydrauliky. O 14:03 SEČ začala nič netušiaca posádka pristávací manéver.

32 upraviť

 
Jupiter IRBM mobile missile

Jupiter bola balistická raketa stredného doletu vyvinutá pre United States Air Force. Bola to raketa na tekuté palivo (tekutý kyslík a RP-1) s jedným motorom vyvíjajúcim ťah 667 kN. Raketa Jupiter bola druhou americkou raketou stredného doletu po rakete Thor. Na jej základe bola postavená aj nosná raketa.

V septembri 1955, Dr. Wernher von Braun, informoval vtedajšieho ministra obrany, že logickým rošírením rakety Redstone bude raketa s doletom 2 400 km. V decembri 1955, ministerstvá armády a námorníctva ohlásili spoločný projekt na vytvorenie rakety stredného doletu schopnej štartovať z pevniny aj z mora. Kvôli zámeru štartovať z mora bola raketa Jupiter navrhnutá tak, aby sa s ňou dalo ľahko manipulovať na palube lode. V novembri 1956 ale námorníctvo kvôli projektu balistickej rakety na tuhé palivo Polaris zo spoločného projektu vycúvalo. Napriek tomu ostal návrh rakety so skráteným telom. Výsledkom bolo, že raketa bola príliš široká, aby sa dala prevážať vtedajšími nákladnými lietadlami americkej armády.

33 upraviť

 

Družicový stupeň raketoplánu nazývaný aj vlastný raketoplán alebo orbiter je najzložitejšia a najdôležitejšia časť celého raketoplánu. Zároveň je to jediná časť raketoplánu, ktorá sa dostane do vesmíru a potom pristane. Z hľadiska leteckej terminológie je to jednoplošník so samonosným krídlom v tvare dvojitej delty. Slúži na dopravu nákladu a osôb na obežnú dráhu okolo Zeme a späť. Štartuje ako klasická raketa, návrat prebieha riadeným kĺzavým pristátím.

Orbiter má celkovú dĺžku 37,24 m, výšku 17,25 m a rozpätie krídel 23,79 m. Jeho prázdna hmotnosť je rôzna pri jednotlivých exemplároch (Columbia bola najťažšia) a pohybuje sa okolo 90 ton. Trup stroja tvorí konštrukcia z hliníkových zliatin. Pre najviac mechanicky namáhané časti je použitá oceľ a titánové zliatiny. Skladá sa z troch hlavných konštrukčných častí:

34 upraviť

 

National Aeronautics and Space Administration, Národný úrad pre letectvo a vesmír) je americká vládna agentúra zodpovedná za americký kozmický program a všeobecný výskum v oblasti letectva.

NASA vznikla ako americká reakcia na úspechy sovietskeho kozmického programu. 29. júla 1958 americký prezident Eisenhower podpísal „National Aeronautics and Space Act“, zákon, ktorým vznikla NASA. Agentúra začala fungovať 1.októbra 1958 a po Národnom poradnom výbore pre letectvo (National Advisory Committee for Aeronautics – NACA) zdedila 4 laboratóriá a približne 8 000 zamestnancov.

Prvé programy NASA boli zamerané na výskum letov človeka do vesmíru. Program Mercury, zahajený v roku 1958, mal za cieľ hlavne zistiť, či človek môže prežiť vo vesmíre. 5. mája 1961 uskutočnil Alan Shepard balistický skok v kabíne Mercury 3 a 20. februára 1962 sa John Glenn stal prvým Američanom, ktorý obletel zemeguľu v kozmickej lodi Mercury 6.

Potom, ako program Mercury preukázal, že kozmické lety s ľudskou posádkou sú uskutočniteľné, bol zahájený program Apollo. Ten mal pôvodne za cieľ ďalší výskum vesmíru a eventuálne dosiahnutie obežnej dráhy Mesiaca. Jeho cieľ bol predefinovaný potom, keď prezident USA John F. Kennedy vo svojom prejave z 25. mája 1961 uviedol, že by Spojené štáty mali dopraviť človeka na Mesiac a bezpečne späť na Zem do roku 1970.

35 upraviť

 

Spirit (oficiálne: MER-A) je jedným z dvoch vozidiel misie Mars Exploration Rover americkej NASA. Spirit pristál na Marse 4. januára 2004 o 04:35 UTC. Jeho dvojča Opportunity úspešne pristálo na druhej strane Marsu 25. januára 2004.

Miesto pristátia: Columbia Memorial Station

Spirit pristál v kráteri Gusev okolo 10 km od stredu cieľovej pristávacej elipsy 14,5718° S ± 30 metrov zemepisnej šírky, longitude 175,4785° E ± 0,5 metra zemepisnej dĺžky [1]. Vozidlo, padáky, tepelný štít a niekoľko stôp po odraze sú viditeľné na obrázku urobenom sondou Mars Global Surveyor. Panoráma [2] ukazuje jemne zvlnený povrch, pokrytý malými kameňmi, s pohorím na horizonte vzdialenom asi 27 km. Riadiace stredisko misie MER pomenoval miesto pristátia „Columbia Memorial Station“, na pamiatku siedmich astronautov, ktorí zahynuli na palube raketoplánu Columbia. 27. januára NASA na pamiatku posádky Apollo 1 pomenovala tri vrchy severne od „Columbia Memorial Station“ ako Apollo 1 Hills. 2. februára bola, na počesť poslednej misie raketoplánu Columbia, pomenovaná skupina vrchov na východ od miesta pristátia ako Columbia Hills a sedem vrchov tohto pohoria ako Anderson, Brown, Chawla, Clark, Husband, McCool a Ramon. (NASA poslala tieto geografické názvy na potvrdenie do IAU.)

36 upraviť

 

Medzinárodná vesmírna stanica (po anglicky International Space Station ISS, nesprávne Alpha) je v súčasnosti jediná trvalo obývaná vesmírna stanica. Prvá stála posádka na ňu vstúpila 2. novembra 2000 a odvtedy sa každých 6 mesiacov posádky menia.

Vesmírna stanica je na obežnej dráhe okolo Zeme vo výške okolo 360 km. Tento typ dráhy sa zvyčajne nazýva nízka obežná dráha. Obehne Zem raz za 92 minút. Na obežnej dráhe je od vypustenia modulu Zarja 20. novembra 1998.

V mnohých ohľadoch ISS reprezentuje zlúčenie predchádzajúcich plánovaných nezávislých staníc: ruský Mir 2, americkú stanicu Freedom. Okrem ruských a amerických modulov plánovaných pre tieto stanice sa k stanici pripojí európsky modul Columbus a japonský Experimentálny modul Kibō. Stanica je dnes zástupca trvalej prítomnosti človeka vo vesmíre. Je trvale obývaná aspoň dvojčlennou posádkou od 2. novembra 2000.

Medzinárodná vesmírna stanica je spoločný projekt piatich kozmických agentúr:

37 upraviť

 

Kozmonaut je člen posádky vesmírnej lode.

Termín kozmonaut používa na označenie člena posádky vesmírnej lode Rusko. Spojené štáty používajú termín astronaut. Čína používa termín taikonaut.Všetky tieto tri termíny možno chápať ako synonymá, aj keď v ich doslovnom preklade je rozdiel. Zatiaľ čo „kozmonaut“ znamená „plavec vo vesmíre“, „astronaut“ je „plavec medzi hviezdami“.

V širšom zmysle sa termínom kozmonaut alebo astronaut označuje každý človek, ktorý sa dostal do kozmického priestoru, t. j. do vrchných vrstiev zemskej atmosféry alebo nad ňu. V užšom zmysle sa tento termín používa len pre profesionálneho kozmonauta, napríklad pilota vesmírnej lode.

Prvým človekom vo vesmíre bol Rus Jurij Alexejevič Gagarin, ktorý 12. apríla 1961 na lodi Vostok 1 jedenkrát obletel Zem. Prvý Američan, ktorý vykonal orbitálny let okolo Zeme, bol John Herschel Glenn (20. februára 1962). Už pred ním však do vesmíru letel po balistickej dráhe Alan Bartlett Shepard na vesmírnej lodi Freedom 7. Prvou ženou vo vesmíre sa stala Valentina Vladimirovna Tereškovová. Od tej doby do 25. júna 2005 sa do vesmíru pozrelo celkove 437 ľudí z 32 štátov.

38 upraviť

 

Röntgenové observatórium Chandra je röntgenový ďalekohľad, ktorý pracuje na obežnej dráhe Zeme. Je pomenovaná prezývkou indického astrofyzika Subrahmanyana Chandrasekhara, ktorý študoval záverčné štádiá evolúcie hviezd. V staroidnickom jazyku sanskrit znamená slovo chandra "jasnosť", ale aj "mesiac". Observatórium vyniesol na obežnú dráhu raketoplán Columbia v roku 1999 a odvtedy poskytuje veľmi cenné pozorovania a merania.

Chandru postavila firma TRW Space & Electronics Group, Redondo Beach (USA). Prevádzkovateľom je stredisko NASA Marshall Space Flight Center (MSFC) v Huntsville (USA). Chandra patrí medzi najväčšie projekty NASA. Celkové náklady na jej vývoj sa vyšplhali na jeden a pol miliardy dolárov. Spolu s Hubblovým vesmírnym ďalekohľadom, Spitzerovým vesmírnym ďalekohľadom a observatóriom Compton GRO sa zaraďuje medzi Veľké kozmické observatóriá. So svojimi rozmermi 13,8 x 19,5 m a hmotnosťou 4 800 kg je to najväčší náklad, aký kedy Columbia na obežnú dráhu vyniesla.

39 upraviť

 

Mir (Мир, čiže svet alebo mier) bola prvá ruská permanentne obývaná vesmírna stanica. Bola vybudovaná na obežnej dráhe prepojením modulov Mir, Kvant-1 (typový rad 37), Kvant-2, Kristal, Spektrum, Priroda a DM, ktoré do vesmíru štartovali oddelene v rokoch 1986 – 1996. Mir bol založený na základoch vesmírnych staníc Saľut, skôr vypustených a prevádzkovaných Sovietskym zväzom. Počas programu Shuttle-Mir spojil ruský Mir svoje skúsenosti s raketoplánmi Spojených štátov amerických.

Táto vesmírna stanica predstavovala veľké a živé kozmické vedecké laboratórium, ktoré obsluhovali pilotované transportné kozmické lode Sojuz a automatické nákladné lode Progress. Zásoby dodávali aj navštevujúce raketoplány, ktoré tiež dočasne zväčšovali obytné a pracovné priestory. Po pripojené raketoplánu vzniklo v tej dobe najväčšie umelé kozmické teleso s celkovou hmotnosťou 250 ton. Celkový počet experimentov a pozorovaní vykonaných na jeho palube bol vyše 23 000.

Mir bol veľký ako šesť školských autobusov. Vo vnútri vyzeral ako labyrint plný hadíc, drôtov a vedeckých nástrojov, ako aj každodenných predmetov ako sú fotografie, detské kresby, knižky a gitara. Bežne v ňom žili traja ľudia, ale niekedy poskytol útočisko až šiestim osobám, vrátane prvého afganského kozmonauta menom Abdul Ahad Mohmand. Okrem troch krátkych období bol Mir nepretržite obývaný do októbra 1999. Na palube Miru sa celkove vystriedalo 104 kozmonautov, z toho 62 cudzincov (inej, ako ruskej národnosti). Riadiace stredisko Miru, CUP (Centr upravlenija kazmišeskymi poljotami), sídlilo v Kaliningrade (Koroljove).

40 upraviť

 

STS-98 bola misia amerického raketoplánu Atlantis, ktorej hlavným cieľom bolo pripojiť americký laboratórny modul Destiny k Medzinárodnej vesmírnej stanici.

Posádka

Cieľ letu

Veľkú časť nákladového priestoru raketoplánu zaberal modul Destiny. Destiny je americký laboratórny modul a je centrom všetkých vedeckých experimentov na ISS. Jeho dĺžka je 8,5 metra, priemer 4,3 metra a hmotnosť okolo 15 ton. Aj vďaka jeho veľkej hmotnosti tvorilo posádku raketoplánu len 5 osôb. Destini mal byť spojený priamo s prvým americkým modulom Unity a prechodový tunel PMA-2, ktorý bol dovtedy napojený na Unity bol premiestnený na opačný koniec modulu Destiny. Okrem modulu Destiny a spojovacieho uzla s Medzinárodnou vesmírnou stanicou sa v nákladovom priestore nachádzal už len nosič ABA. Celková hmotnosť užitočného zaťaženia bola 17 600 kg.

41 upraviť

 

John Herschel Glenn Jr. (* 18. júl 1921) je prvým americkým astronautom, ktorý trikrát obletel Zem na palube kozmickej lodi Mercury 6. V roku 1998 sa na palube raketoplánu Discovery (let STS-85) vydal podruhýkrát do vesmíru a vo svojich 77 rokoch sa tak stal najstarším človekom, ktorý sa zúčastnil kozmického letu. V rokoch 1975 až 1999 bol senátorom Amerického kongresu za štát Ohio.

Mladosť a kariéra v armáde

Glenn vyrastal v Cambridge a v New Concordu v Ohiu. Získal titul bakalára vied v strojárenstve na Muskingum College. V roku 1942 sa zapísal do programu pre budúcich letcov a v roku 1944 bol pridelený k námornej skupine VMO-155. Glenn lietal na strojoch Corsair nad Marshallovými ostrovami, predovšetkým nad Maloelapom, kde útočil na protilietadlové delostrelectvo a zhadzoval bomby. V roku 1945 bol prevelený na námornú leteckú základňu Patuxent River, kde bol ku koncu vojny povýšený na kapitána. Po druhej svetovej vojne bol Glenn pridelený na základňu na Guamu a zúčastnil sa hliadkových misií nad severnou Čínou a v roku 1948 sa stal leteckým inštruktorom v meste Corpus Christi v Texase. Do Korejskej vojny bol poslaný ako člen letky VMF-311, kde bol jeho častým spolubojovníkom baseballista Ted Williams z Boston Red Sox, ktorý bol odvedený druhýkrát v priebehu desiatich rokov.

42 upraviť

 
Kozmická loď Apollo pri lete pred prestavbou lode: Lunárny modul, servisný modul a veliteľský modul

Apollo je názov kozmickej lode, vyvinutej v rámci programu Apollo, ktorého cieľom, ktorý deklaroval prezident John Fitzgerald Kennedy, bolo pristátie ľudí na Mesiaci pred rokom 1970 a ich bezpečný návrat na Zem.

Loď sa skladá troch hlavných častí: veliteľského modulu, servisného modulu a lunárneho modulu. Loď štartovala s raketami Little Joe II, Saturn I, Saturn IB a Saturn V, pričom iba s raketami Saturn IB a Saturn V štartovala s ľudskou posádkou do vesmíru. Počas štartu sa vesmírna loď s celkovou dĺžkou 26 metrov nachádza na vrchole stupňa štartovacej rakety, a na vrchole veliteľského modulu je ešte umiestnená záchranná veža LES (Launch Escape System). Celková hmotnosť troch základných častí bola 44 ton, pri misiách Apollo 15, 16 a 17 dokonca 47 ton.

Prevádzkový atmosférický tlak v kabíne bol 0,35 atmosfér. Aby sa astronauti pri takom nízkom tlaku nezadusili, atmosféra sa skladala z čistého 100% kyslíka.


43 upraviť

 
emblém misie STS-41-B

STS-41-B bola misia amerického raketoplánu Challenger, celkove desiaty let v programe Space Shuttle. Cieľom letu bolo vypustenie dvoch telekomunikačných družíc a testovanie manévrovacích jednotiek MMU, ktoré dokázali zabezpečiť pohyb astronauta vo voľnom priestore bez akéhokoľvek spojenia s raketoplánom. Pri týchto testoch sa Bruce McCandless stal prvým človekom, ktorý sa na obežnej dráhe pohyboval úplne nezávisle od vesmírnej lode.

Pri tejto misii sa po prvýkrát použil nový spôsob označovania letov. Na začiatku sa lety označovali skratkou STS, za ktorou nasledovalo poradové číslo, v akom akom bola misia schválená. Od letu STS-41-B až do havárie Challengera sa používala o niečo komplikovanejšia metóda.

Posádka

44 upraviť

 
Letecký pohľad na Štartovací komplex 39.

Štartovací komplex 39 je rozsiahla oblasť so súborom zariadení vo Vesmírnom stredisku Johna F. Kennedyho na Merrittskom ostrove na Floride, USA. Postavený bol pre program Apollo, neskôr bol upravený pre potreby programu Space Shuttle. Ďalšie úpravy od roku 2007 pripravia LC-39 na účely projektu Constellation.

História

Prvotný návrh Štartovacieho komplexu 39 obsahoval 5 rámp s rozostupom 8 700 stôp (2,6 km) aby sa zabránilo havárii v prípade výbuchu. Tri boli plánované na výstavbu, dve boli rezervované na používanie do budúcna. Číslovanie rámp bolo v tom čase zo severu na juh, najsevernejšia bola LC39A, a najjužnejšia LC39C. LC39A nebola nikdy postavená a LC39C sa stala rampou LC39A v roku 1963.

Rampy sa spočiatku používali na štarty rakiet Saturn V v programe Apollo. Pôvodná štruktúra rámp bola prepracovaná pre potreby raketoplánu, ktorý po prvýkrát vyštartoval z LC39A po poslednom štarte Saturnu V, ktorý niesol Skylab v roku 1973, a v roku 1977 z LC39B po testovacom projekte Apollo-Sojuz (1975). LC39 boli počas obdobia Apolla iba odpaľovacie rampy – doplňovacie veže boli pripojené k štartovacej rampe – jediná úprava, ktorá bola spravená bola takzvaná "milkstool", ktorá umožnila rakete Saturnu IB (pre všetky misie Skylab s ľudskou posádkou, nevypustenou Skylab Rescue, a ASTP) použiť odpaľovaciu vežu Saturnu V.

45 upraviť

Spitzerov vesmírny ďalekohľad (pôvodne Space Infrared Telescope Facility (SIRTF) je infračervené vesmírne observatórium, štvrté a posledné z veľkých observatórií NASA.

Časová dĺžka misie bude minimálne dva a pol roka. Aby sa dodržali všetky tradície NASA, ďalekohľad bol premenovaný po úspešnej ukážke činnosti 18. decembra 2003. Na rozdiel od väčšiny ďalekohľadov, ktoré sú pomenované po známych zosnulých astronómoch výborom vedcov, meno pre SIRTF bolo získane z otvorenej súťaže širokej verejnosti. Vybrané meno bolo Dr. Lynman Spitzer, Jr., prvý astronóm, ktorý navrhoval umiestňovanie ďalekohľadov do vesmíru.

Spitzer bol vypustený v pondelok 25. augusta 2003 o 1:35:39 (EDT) zo základne vzdušných síl na myse Canaveral raketou Delta II 7920H ELV. Nasleduje nezvyčajnú obežnú dráhu, heliocentrickú namiesto geocentrickej, obiehajúc Zem a je unášaná preč od Zeme rýchlosťou približne 0.1 astronomickej jednotky za rok. Hlavné zrkadlo má 85 cm v priemere, f/12 (ohnisková vzdialenosť je 12 násobok priemeru hlavného zrkadla), zhotovené je z berýlia a ochladené na 5.5 Kelvinov. Satelit obsahuje tri prostriedky, ktoré mu umožnia vykonávanie fotometrie a obrázkov od 3 do 180 mikrometrov, spektroskopie od 5 do 40 mikrometrov a spektrofotometrie od 5 do 100 mikrometrov.

46 upraviť

 
Posádka Apollo 1 – Grissom, White, Chaffee

Apollo 1 mala byť prvá z pilotovaných misií amerického kozmického programu Apollo. Skončila tragickou nehodou na odpaľovacej rampe počas predletovej skúšky. Dňa 27. januára 1967 sa posádka pripravovala vo vnútri kabíny, nachádzajúcej sa na vrchole nosnej rakety Saturn 1B vztyčenej na štartovacej rampe LC 34. V dôsledku chyby na kabeláži kabíny preskočila iskra, ktorá v atmosfére tvorenej čistým kyslíkom spôsobila požiar, pri ktorom všetci traja astronauti zahynuli.

Posádku tvorili


47 upraviť

 

STS-114 bola misia amerického raketoplánu Discovery, prvá misia v programe Return to Flight. Išlo vôbec o prvý štart raketoplánu po ukončení 907-dňovej prestávky, ktorá bola spôsobená pozastavením letov po havárii raketoplánu Columbia. Cieľom letu bolo dovezenie zásob na Medzinárodnú vesmírnu stanicu a tiež odskúšanie nových bezpečnostných opatrení. Kvôli problémom, ktoré sa počas misie vyskytli, sa však NASA rozhodla opäť pozastaviť lety všetkých raketoplánov.

Ciele misie

Pôvodné

Misia označená ako STS-114 bola pôvodne určená pre raketoplán Atlantis. Keby nenastala havária raketoplánu Columbia, tak by raketoplán Atlantis vzlietol na túto misiu v marci 2003. Jej cieľom bola výmena šiestej základnej posádky Medzinárodnej vesmírnej stanice za siedmu. Veliteľom mala byť Eileen M. Collinsová, ktorá sa tak už po druhýkrát stala veliteľkou raketoplánu (prvýkrát v roku 1999 pri misii STS-93). Ďalší členovia posádky boli Kelly (pilot), Noguchi a Robinson ako letoví špecialisti. Spolu s nimi mala letieť siedma posádka ISS v zložení Kenneth Bowersox, Donald Petit a Nikolaj Budarin, na Zem sa mali vracať členovia šiestej základnej posádky Jurij Malenčenko, Edward Lu a Alexander Kaleri. Misia mala trvať 11 dní z čoho 7 by raketoplán strávil spojený s ISS. Počas troch výstupov do kozmu mali Noguchi a Robinson vykonať niektoré údržbárske činnosti, napr výmenu jedného zo štyroch gyroskopov.

48 upraviť

 
Umelcova predstava o osnde NEAR Shoemaker v blízkosti planétky Eros

NEAR Shoemaker (Near Earth Asteroid Rendezvous) bola kozmická sonda NASA, ktorá skúmala planétku 433 Eros a stala sa jeho umelou družicou. Bola to prvá sonda vypustená v rámci programu Discovery. Zároveň to bola prvá sonda, ktorá pristála na povrchu planétky.

Popis sondy

Sonda NEAR bola plne stabilizovaná sonda v troch osiach. Energiu získavala za pomoci štyroch solárnych panelov s rozmermi 1.8×1.2, ktoré v pásme planétok dodávali výkon 400 W a dobíjali akumulátor. Na záznamy údajov slúžili dve polovodičové veľkokapacitné pamäte 0,67 Gbit a 1,1 Gbit. Na spojenie so Zemou sa používala parabolická anténa s priemerom 1,5 metra. Na korekcie dráhy bola sonda NEAR vybavená motorom na kvapalné pohonné hmoty a jej stabilizáciu zaisťovali štyri gyroskopy. Vzletová hmotnosť sondy bola 805 kg.

O realizácii projektu sondy NEAR rozhodli predstavitelia NASA už v roku 1993. Sonda odštartovala pod menom NEAR 17. februára 1996 s nosnou raketou Delta II zo základne Cape Canaveral. 18. februára 1997 sa vzdialila od Slnka na 327 miliónov kilometrov. Bola to najväčšia vzdialenosť, akú kedy aktívna sonda vybavená solárnymi panelmi kedy dosiahla.

49 upraviť

 
Proton-K s modulom Zarja

Proton-K (po rusky: Протон-К) je označenie základnej trojstupňovej verzie sovietskej respektíve ruskej nosnej rakety rodiny Proton, používanej na vynášanie ťažkých družíc, najmä kozmických staníc a ich modulov na nízke obežné dráhy okolo Zeme. Vyvinula ju konštrukčná kancelária OKB-52 (Опытное конструкторское бюро № 52, ОКБ-52), neskőr premenovaná na Ústrednú strojárenskú konštrukčnú kanceláriu CKBM (Centralnoje konstruktorskoje bjuro mašinostrojenija, ЦКБМ), pod vedením hlavného konštruktéra V. N. Čelomeja v rámci projektu UR-500 (universalnaja raketa, универсальная ракета УР-500) ako modifikáciu UR-200K. Sériovu výrobu zaisťuje továreň Chruničevovo štátne kozmické vedecko-výrobné stredisko (Государственный космический научно-производственный центр им. М. В.Хруничева) v Moskve. Výrobné typové označenie je 8K82K. Kódové označenie používané ministerstvom obrany USA pre tento kozmický nosič je SL-13, označenie používané štúdijnou službou amerického Kongresu (Sheldonovo označenie) je D-1.

50 upraviť

 
Vyťahovanie motorov SRB z mora pri misii STS-116

Space Shuttle Solid Rocket Booster je druh solid rocket boostera (skr. SRB). Sú to štartovacie motory amerického raketoplánu. Ich úlohou je udeliť raketoplánu počiatočný impulz pri štarte. Ide o dva identické motory na pevné pohonné hmoty, ktoré sa pripájajú k hlavnej palivovej nádrži External Tank a oddeľujú sa od nej približne 2 minúty po štarte vo výške asi 45 kilometrov. Podobne, ako družicový stupeň, aj motory SRB sú znovu použiteľné. Obidva motory spoločne poskytujú 71,4% vztlaku pri štarte a v priebehu prvej fázy výstupu.

SRB sa prevážajú železnične do firmy Thiokol do Utahu kvôli rozmerom demontované, a po naplnení a prevezení späť na Floridu sú znova zmontované.

Vývoj

Štartovacie stupne a ich motory vyvinula a vyrába firma Thiokol (teraz Morton Thiokol, súčasť koncernu Alliant Techsystems, Inc.), Brigham City, Utah (USA). Prvé návrhy konštrukcie raketoplánu počítali s družicovým a štartovacím stupňom. Z finančných dôvodov však bol tento návrh zmenený a štartovací stupeň nahradili dva motory na tuhé pohonné látky. Technické požiadavky na realizáciu SRB napísalo v roku 1973 Marshallove výskumné stredisko NASA.

51 upraviť

 
Test kamier na sonde

Deep Impact bola americká kometárna sonda určená na prieskum periodickej kométy 9P/Tempel 1. Postavila ju americká firma Ball Aerospace & Technologies Corp. Po technickej stránke riadilo let sondy Laboratórium prúdového pohonu v Pasadene v Kalifornii. Po odbornej stránke projekt riadili vedci z University v Marylande. Názov sondy bol inšpirovaný rovnomenným katastrofickým sci-fi filmom Drvivý dopad (Deep Impact).

Sonda v tvare päťbokého hranola má výšku 2,3 m a priemer približne 1,7 m. Nesie na svojej palube dva ďalekohľady. K dlhofokálnemu ďalekohľadu s priemerom optiky 30 cm sú pripojené jedna CCD multispektrálna kamera s vysokým rozlíšením (rozlíšenie až 2 metre na obrazový bod vo vzdialenosti 700 km) a infračervený spektrometer pre zisťovanie chemického zloženia plynov v kóme kométy. Ku krátkofokálnemu ďalekohľadu s priemerom 12 cm je pripojená multispektrálna kamera s nízkym rozlíšením (až 10 m na obrazový bod vo vzdialenosti 700 km). Z boku je pripojený rozkladací panel fotovoltaických batérií, ktorý zásobuje systémy sondy elektrickou energiou (max. 92 W). Ďalej je vybavená systémom trysiek na hydrazín, slúžiacich pre stabilizáciu a korekciu dráhy.

52 upraviť

 

Program Mercury bol vesmírny projekt na dopravu Američanov do vesmíru. Cieľom projektu bolo dopraviť človeka na obežnú dráhu Zeme a bezpečne ho vrátiť späť. Prvotné plánovanie a vývoj vesmírnej lode prebiehalo pod vedením organizácie NACA, neskôr pod vedením novozaloženej agentúry NASA. Pri prvých dvoch letoch bola použitá raketa Mercury Redstone, pri ostatných raketa Atlas. Program bol pomenovaný podľa planéty Merkúr, ktorej astronomický symbol je súčasťou loga celého programu. Merkúr je zároveň rímsky boh, ktorý často predstavoval symbol rýchlosti. Program prebiehal v rokoch 1958 až 1963 a celkové náklady projektu dosiahli čiastku 1,5 miliardy USD.

Projektovaním lode sa od roku 1958 zaoberal konstrukčný tým pod vedením Maxa Fageta. Vlastná výroba potom prebiehala v McDonnell Aircraft Company v St. Louis v štáte Missouri. NASA zadala objednávku na výrobu 20 letových exemplárov lode. Päť z nich nebolo použitých pri žiadnom z letov. Dve bezpilotné lode boli zničené v priebehu letu. Jedna z lodí (Liberty Bell 7) na konci pilotovaného letu skončila na dne oceánu (aby bola po 38 rokoch s veľkou slávou nájdená a vytiahnutá). Časť z vyrobených lodí bola podrobená neskorším prestavbám a modifikáciám, ktoré predovšetkým odstraňovali technologické závady a nedostatky a umožnovali dlhší pobyt lodí na obežnej dráhe.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Portál:Kozmonautika/Odporúčané_články_(2008)&oldid=2016538“