Rozprávanie o dávnych časoch

(Presmerované z Povesť dávnych liet)

Rozprávanie o dávnych časoch[1] (iné názvy: Povesť dávnych liet, Povesť vremionnych let[2]/Povesť vremennych let[1] (=prepis ruského názvu), Nestorov letopis, Nestorov Letopis ruský[2], Nestorova kronika, Prvý letopis ruský, Kyjevský letopis, Staroruská kronika, Povesť z dávnych čias, Počiatočný ruský letopis, Povesť o zašlých časoch[3]; rus. Повесть временных лет, Первоначальная летопись, Несторова кроника) je jedno zo základných diel stredovekej ruskej a slovanskej literatúry a historiografie, najstarší známy letopis na územi Kyjevskej Rusi. Je nazvaný podľa incipitu (prvých slov textu), ktoré znejú: „Se povesti vremiaňnych let, otkudu jesť pošla Ruskaja zemľa, kto v Kijeve nača perveje kňažati i otkudu Ruskaja zemľa stala jesť“[3]. Pre mnohých historikov je základným prameňom, z ktorého čerpajú informácie o príslušnom období.

Rozprávanie o dávnych časoch alebo Nestorov letopis
Повѣсть врємѧнныхъ лѣтъ

14. strana Radziwilskej kroniky obsahujúcej letopis, zobrazuje Olega vedúceho koňmi ťahané loďstvo proti Konštantínopolu roku 907

Pôvodný jazyk Stará ruština
Krajina vydania Kyjevská Rus
Dátum 1. vydania originálu 12. storočie
Literárne obdobie stredoveká literatúra
Literárny žáner kronika
Nestor

Autor upraviť

Autorom je podľa tradície ruský mních pečerského kláštora v Kyjeve a hagiograf Nestor. Toto meno bolo každopádne dopísané do textu v 13. storočí. Predtým bolo vynechané asi z politických príčin. Autorstvo Nestora nie je isté.

Obsah upraviť

Letopis opisuje predovšetkým dejiny Kyjevskej Rusi zhruba pre obdobie 850 - 1110. Snaží sa ich zasadiť do rámca svetových dejín od prvopočiatkov.

Pôvod Slovanov upraviť

Letopis radí Slovanov po biblickej potope sveta a rozdelení Zeme medzi národy z Jafetovho rodu. Slovákov (resp. ich predkov) pod názvom „uhorskí Slovania“ resp. len „Slovania“ letopis uvádza ako pôvodných Slovanov (majúcich aj meno „Slovania“) a menuje ich na prvom mieste v zozname slovanských „kmeňov“.

Po dlhom čase usídlili sa Slovania pri Dunaji, kde je teraz zem uhorská a bulharská. Z týchto Slovanov sa potom Slovania rozišli po zemi a pomenovali sa podľa miest, ktoré osídlili. Potom tí, ktorí sa usídlili pri rieke Morave, sa nazvali Morava(nia), iní sa volali Čechmi; a Slovania s[ rovnako: Bieli Chorváti, Srbi a Korutánci. Keď potom Vlachovia napadli dunajských Slovanov, usídlili sa medzi nimi a utláčali ich. Títo Slovania odišli a usadili sa na Visle a nazývali sa Lechmi, a z tých Lechov sa (niektorí) nazvali Poľanmi, a iní Lechovia sú Lutici, iní Mazovčania ... Tak sa rozišiel národ slovanský a podľa jeho mena sa aj písmo nazvalo slovanským.
[4]:25

Uhri, Moravania, Konštantín a Metod upraviť

Veľkú pozornosť venuje autor činnosti slovanských apoštolov Konštantínovi a Metodovi a spomína aj príchod Uhrov.[4]:38

Tiahli Uhri vrchmi okolo Kyjeva, ktoré sa teraz nazývajú kyjevskými. Prišli ku Dnepru a usadili sa tu v stanoch. Prichádzali vtedy práve tak, ako teraz Polovci. Prišli z východu, prekonali veľké hory, ktoré pomenovali uhorskými, a začali tam obsadzovať tých, čo tam žili, Vlachov a Slovanov. ... A potom Uhri Vlachov vyhnali, túto zem zdedili a usadili sa tu so Slovanmi, ktorých si podmanili. Od tých čias sa nazýva táto zem uhorskou.
– V roku 6406 (898)[4]:38
Veď pre nich, pre Moravanov, boli prvýkrát preložené knihy do slovanského písma, a toto písmo majú aj Rusi a dunajskí Bulhari. Keď už boli Slovania pokrstení, ich kniežatá Rastislav, Svätopluk a Koceľ poslali k cisárovi Michalovi (posla) so slovami: „Naša zem je pokrstená, no nemáme učiteľa … ”.

Cisár ich (Konštantína a Metoda) … vyslal do slovanskej zeme k Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Keď sem bratia prišli, začali zostavovať slovanské písmo a preložili Skutky apoštolské a evanjelium. Slovania boli veľmi radi, že počuli o majestátnosti božej v svojom jazyku.

[4]:38

Založenie Kyjeva, ťaženia do Byzancie, christianizácia upraviť

 
Debata Vladimíra s gréckym (byzantským) filozofom o kresťanstve, Radziwilská kronika obsahujúca letopis

Letopis opisuje založenie Kyjeva a pozvanie Varjagov na kniežací stolec.

A boli traja bratia: jeden sa volal Kyj, druhý Šček a tretí Choriv a mali sestru Lybeď. Kyj sídlil na hore, kde je dnes Boričov, Šček sídlil na hore, ktorá sa teraz nazýva Ščekovica a Choriv na tretj hore, pomenovanej po ňom Chorivicou. A postavili tu mestečko, dali mu názov podľa mena najstaršieho brata a nazvali ho Kyjevom.
[4]:27

Veľkú pozornosť venuje výpravám Rusov na Byzanciu a zmluvám medzi Rusmi a Grékmi.[4]:43,53 Opisy panovania prvých Rurikovcov zahŕňajú detaily christianizácie krajiny započatej pokrstením kňažnej Oľgy a dovŕšenej za Vladimíra I. zavrhnutím islamu, judaizmu a západného kresťanstva a výberom pravoslávia.[4]:91-98

Boje s Polovcami a vnútorné rozbroje upraviť

 
Vražda Askolda a Dira roku 882 Olegom, Radziwilská kronika obsahujúca letopis

Značná časť rozprávania sa venuje bojom s pohanskými kmeňmi a vojnám medzi Rusmi a Polovcami, ktorí útočili na Rus od roku 1061, a vzťahom so susednými krajinami.

20. júla vydali Volodarovu dcéru za cisároviča Alexiniča do Carihradu. 21. augusta toho istého roku sa vydala Predslava, dcéra Svjatopolkoviča, do Uhorska, za kráľoviča.
– V roku 6612 (1104). Svadba nitrianskeho kniežaťa Álmoša s Predslavou[4]:185

Bratovražedné boje ruských kniežat, do ktorých sa často na pozvanie kniežat zapájali aj Polovci, Poliaci a Uhri (viď detailný opis bitky na Wiare[4]:179) sú komentované so zármutkom a so snahou nabádať k zjednocovaniu síl v prospech budovania blaha ruskej zeme.[4]:16


Datovanie upraviť

Datovanie a chronológia udalostí je rôzna a závisí od toho, odkiaľ bol údaj do letopisu prevzatý. Po prijatí kresťanstva začali na Rusi používať byzantský letopočet od stvorenia sveta, za ktoré sa považoval rok 5508 pred Kristom. V Byzancii sa ale rok začínal 1. marca, na Rusi sa zachovalo tradičné počítanie od 1. septembra. Zároveň údaje prevzaté z bulharských textov a starých byzantských kroník môžu používať alexandrijský kalendár, kde roku stvorenia sveta prislúchal rok 5500 pred Kristom.[4]

Redakcie letopisu upraviť

Existujú tri redakcie letopisu. Prvá redakcia (1110 - 1113) z Pečorského kláštora (možno od Nestora) sa zachovala len v skrátenom prepise z rokov 1113 - 1116, ktorý napísal Vasilij v Prezemyšli alebo v Terebovli.

Druhá redakcia, je redakcia mnícha Silvestra (tzv. Silvestrovo spracovanie) z roku 1116. Táto sa neskôr stala základom pre mnohé ďalšie letopisy. Na koniec letopisu Silvester napísal svoje meno. Keďže sa Vydubický monastier, v ktorom žil, nachádzal na území Vladimíra II. Monomacha, práve jemu sa venujú posledné časti letopisu. Táto verzia je zachovaná v Lavrentijskom letopise/kódexe (po rusky: Лаврентиевская летопись).[5]

Tretia redakcia z roku 1118, napísaná opäť v Pečorskom kláštore, opisuje udalosti až do roku 1117. Hovorí o následníkovi Vladimíra II. Monomacha - Mstislavovi Veľkom (1125 - 1132). : Autorom tejto tohoto prepisu letopisu je pravdepodobne Byzantínec, pretože v texte opravil mnoho informácii týkajúcich sa Byzantskej ríše. Letopis je známy pod menom Ipatievský letopis/kódex (po rusky: Ипатиевская летопись).

Rukopisy letopisu upraviť

Originály ako aj dva prepisy rukopisu letopisu sa stratili.

Referencie upraviť

  1. a b ROZPRÁVANIE O DÁVNYCH ČASOCH. In: KOVAČIČOVÁ, Oľga, a kol. Slovník ruskej literatúry 11. – 20. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2007. 581 s. ISBN 978-80-224-0967-4. S. 383 – 384.
  2. a b Nestorov Letopis ruský. In: NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 1032 s. (Encyklopédie Obzoru.) S. 604.
  3. a b Povesť z dávnych čias. In: Encyklopédia literárnych diel. Ed. Libor Knězek. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1989. 864 s. (Encyklopédie Obzoru.) ISBN 80-215-0010-7. S. 507 – 508.
  4. a b c d e f g h i j k Nestorov letopis : povesť o dávnych časoch na ruskej zemi. Preklad Miroslav Daniš; ilustrácie Miroslav Cipár. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018. 319 s. ISBN 978-80-8202-025-3.
  5. Повесть временных лет - úvodný komentár

Ďalšia literatúra upraviť

Preklady upraviť

  • Nestorov letopis : povesť o dávnych časoch na ruskej zemi. Preklad Miroslav Daniš; ilustrácie Miroslav Cipár. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018. 319 s. ISBN 978-80-8202-025-3.
  • Nestorův letopis ruský. Preklad Karel Jaromír Erben. V Praze : Nákladem Musea království českého, 1867. 327 s. (Spisů musejních; zv. 88.) Dostupné online.
  • Nestorův letopis ruský. Ed. Julius Heidenreich; preklad Karel Jaromír Erben. V Praze : Melantrich, 1940. 360 s. (Dílo Karla Jaromíra Erbena; zv. 5.)
  • Nestorův letopis ruský : pověst dávných let. Ed. Julius Dolanský; preklad Karel Jaromír Erben. 3. vyd. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, 1954. 320 s. (Živá díla minulosti; zv. 8.)
  • Vyprávění o minulých letech : Nestorův letopis ruský : nejstarší staroruská kronika. Ed. Michal Téra. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2014. 276 s. (Pro Oriente; zv. 38.) ISBN 978-80-7465-119-9.

Sekundárna literatúra upraviť

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť