Prievaly

obec na Slovensku v okrese Senica

Prievaly je obec na Slovensku v okrese Senica.

Prievaly
obec
Prievaly church 01.jpg
Kostol sv. Michala archanjela
Vlajka prievaly.png
Vlajka
Prievaly erb.png
Znak
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Trnavský kraj
Okres Senica
Región Záhorie
Vodné toky Hlavina, Chotár
Nadmorská výška 250 m n. m.
Súradnice 48°33′24″S 17°20′56″V / 48,556636°S 17,348975°V / 48.556636; 17.348975
Rozloha 15,01 km² (1 501 ha) [1]
Obyvateľstvo 1 011 (31. 12. 2019) [2]
Hustota 67,36 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1439
Starosta Tatiana Beňáková[3] (nezávislá)
PSČ 906 34
ŠÚJ 504726
EČV SE
Tel. predvoľba +421-34
Adresa obecného
úradu
Obecný úrad
Prievaly 189
906 34 Prievaly
E-mailová adresa prievaly@nextra.sk
Telefón Telefón starostka: +421 346599134
Telefón sekretariát: +421 346543280
Mobil starostka: +421 918 494587
Fax +421 34 6599223
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Trnavského kraja
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Trnavského kraja
Wikimedia Commons: Prievaly
Webová stránka: prievaly.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Zemepisná poloha a geografická charakteristikaUpraviť

Chotár obce sa rozprestiera na západnom úpätí Malých Karpát v severovýchodnej časti Záhorskej nížiny v nadmorskej výške od 195 do 470 m n. m. Západnú časť tvoria štvrťohorné viate piesky, štrkohlinité nivo-močiarne usadeniny, východná podhorská vrchovina je tvorená prevažne druhohornými vápencami, pieskovcami bridlicami.

Samotný intravilán obtekali dva potoky na severe obce Ambrúvka prameniaca v chotárnej časti Ambrove vŕšky (medzi Osečníkom a samotou U Hrádelov) (niekoľko rokov je v hornej časti toku čiastočne vyschnutý). V mapách je uvádzaný aj ako Chotár (Chotárny potok). V skutočnosti je jeho pravostranným, prítokom, ktorý je čiastočne prirodzenou hranicou s katastrom obce Plavecký Peter. Pod obcou sa spája s Mäsiarskym a Kameneckým potokom, následne sa vlieva sa do Rudavy. Na juhu obce Hlavinský potok do ktorého je vypúšťaná voda z ČOV. Je ľavostranným prítokom Rudavy. V chotári obce pramení Myjavská Rudava. Do nej sa vlieva pravostranný prítok s názvom Potôčik.

Na Slanisku sa nachádza nevýdatný nevyužívaný minerálny prameň. Množstvo prameňov zaniklo v šesťdesiatich rokoch minulého storočia v dôsledku meliorácie. V súčastnosti je udržovaný jediný prameň pri samote U Heribanov (Horný Olšovský mlyn).

Za horárňou Nádrlenisko pri starej Šaštínskej ceste sa nachádzala zaniknutá pieskovňa. Neďaleko odtiaľ bol Krchňavých mlyn. Na Malvázkych dieloch stála budova zrušených rašelinové závodov, dnes je to hotel Malvázia. Miesto po ťažbe rašeliny je zatopené vybudovanou sústavou lovných rybníkov.

V svahu kopca Hlavina, nad potokom Hlavina v pravo je malá jaskynná diera (Medvedia, alebo aj Jánošíkova jaskyňa), o ktorej sa tradovalo, že je to údajne chodba vedúca z neďalekého hradu Korlátka. Pri hľadaní zbojníckeho pokladu miestny dobrodruh Peter Pavlík prenikol v tridsiatich rokoch 19. storočia do vnútra diery (vtedy len 60 cm širokej), no tajné chodby nenašiel, len kosti zahynutých zvierat. Videl, že podzemné priestory pokračujú ďalej no nie je do nich prístup. Preto pomocou výbušnín nájdených na vojenskej strelnici a ním vykradnutého kameňolomu v Trstíne, odstreľoval skalu a vytvoril štvormetrovú chodbu. Pre početné krádeže, hlavne pre potreby zväčšovania podzemia bol zatknutý a hľadanie pokladu a podzemných priestorov ukončil.

Vo vrchu Klinecberg tesne vedľa lesnej cesty je navštevovaný kamenný balvan, v ktorom je diera v tvare ľudskej stopy, známi ako "Kristu pána šlapka".

Prírodné podmienkyUpraviť

V juhozápadnom časti intravilánu v Podmalokarpatskej zníženine sa nachádza chránený areál Rudava a vo východnej časti Chránené vtáčie územie Malé Karpaty. Rozmanité prírodné podmienky od horského pásma Malých Karpát až po močiare a rašeliniská, či rozsiahle duny z viatych pieskov a vodné plochy rybníkov umožňujú život v tej najrozmanitejšej podobe a forme.

RastlinsvoUpraviť

V katastri obce sa nachádzajú lesy zložené prevažne z drevín ako borovica lesná, agát biely, dub letný, javor, buk lesný, jaseň, hrab,mimo malokarpatského lesa sú hlavne topoľ, jelša, breza, vŕba

ŽivočístvoUpraviť

cicavce: kuna, tchor, jazvec, bobor, krt, veverica, jež, zajac, líška, diviak, srnec, muflón, jeleň; mýval, netopier,

vtáky: vrabec, stehlík obyčajný a konôpka, lastovička, belorítka, škorec, drozd čierny a čvikota, hrdlička záhradná a poľná, vrana, kačica, bažant, jastrab, sokol, myšiak, kaňa močiarna, hus divá, kuvik, trsteniarik, sýkorka, škovránok, bučiak, glezk, holub, krkavec, ďateľ, strnádka, straka, sojka, slávik, sluka, trasochvost, žltochvost,

plazy a obojživelníky: korytnačka močiarna, ropucha zelená, rosnička, hrabavka škvrnitá, skokan, jašterica krátkohlavá, slepúch lámavý, užovka obojková, hladká a stromová, mlok, salamandra

Hmyz a iné bezstavovce: roháč, nosorožtek, fúzače,

DejinyUpraviť

V 14. storočí bol používaný názov podľa patrícia sv. Juraja Zenthgwrght, Svätý Juraj pod Vrchom a zároveň bol používaný aj nemecký názov Schwancendorf, neskôr Szent Geörgy, Schanzendor, Sbantisdorf (1531), Szancydorf (1578), Sandorf (1600), Sandorff (1733), Sandorf (1786), Schandorf, Ssandorf, Schadendorf, Sündorf (1800-1900), Sándorfa (1900-1920), Šandorf (1920-1946), Prievaly (od 1946).

  • Z presnejšie nelokalizovanej polohy medzi Cerovou a Prievalmi pochádzajú nálezy z paleolitu a mezolitu.
  • Cez územie Prieval v praveku viedla Jantárová, neskôr Česká cesta vedúca z Prahy do Budína. Táto cesta v stredoveku a novoveku prechádzala úzkym priesmykom medzi Osečníkmi a Hájom (Hrubým Kamencom). V Prievaloch bola aj prepriahacia stanica. Existencia tejto dopravnej tepny mala na život obyvateľov pozitívny dopad. Pôvodne boli strážcami, mýtnikmi ale dozaista i udržiavatelia cesty. Do obce prúdili množstvá kupcov, vojakov a s nimi tovar, informácie, a peniaze. Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, vihohradníctvom, pálením a predajom vápna, pálením a predajom drevného uhlia ako i rôznymi remeslami. Uživilo sa tu niekoľko kováčov, tkáčov, šustrov a mlynárov a iných pre život potrebných remeselníkov.
  • Osídlenie územia obce v praveku, vzhľadom na jej strategické umiestnenie na okraji Biksadského priesmyku, je z archeologického hľadiska málo podložené.
  • Skalnatý ostroh Hrádok s obrannou priekopou a priečnym valom bol pravdepodobne osídlený už v eneolite. O osídlení územia v dobe bronzovej svedčí nález kovolejeckej pece.
  • Podľa archeológa Štefana Janšáka prvá písomná zmienka o obci je z roku 1143 a hovorí o existencii kostola.
  • Ďalšia zmienka o opevnenej osade Svätý Juraj, ktorá je z roku 1200, v ktorej kráľ Imrich jej udeľuje povinnosti poľného mesta a ruší strážne povinnosti, čím im berie výsadu slobodných strážcov. Obec má udelené privilégium trhu.[4]
  • Keď v roku 1256 Belo IV. daroval obec Boleráz mníškam je v darovacej listine spomínaná hranica so zemou Semptey čo sú dnes Prievaly.
  • V knihe Uhorská synoda sa uvádza že v dedine Svätý Júr pod Vrchom žili v 14. storočí Búrovia, ktorí sú slovanského pôvodu.
  • Kráľ Žigmund 22. mája 1394 daroval hrad Korlátka ako i obec Stiborovi zo Stiboríc za to, že sa pridal po smrti Ľudovíta I. v boji o trón na Žigmundovu stranu.
  • Vizitácia z roku 1397 potvrdzuje existenciu fary.
  • Kráľ Albrecht Habsburský 29. júna 1439 obec spolu s hradom Korlátka za verné služby a kompenzáciu na ich náklady daruje Mikulášovi Ujlakimu.
  • V roku 1455 sa obec spomína v listine palatína Ladislava z Gorjan že sedmohradský vojvoda Mikuláš Ujlaki ju s hradom v roku1445 daroval belehradskému kapitánovi, bánovi Osvaldovi z Bučian, ktorý pochádzal z rodu Hunt - Poznanovcov.
  • V roku 1498 je uvádzané po prvý raz nemecké meno Swanczardor v tvare s h, z toho maďarský Sándorf (vyslovujúci sa Šándorf).
  • V roku 1551 sa podľa rozhodnutia Ferenca Nyáriho nazov obce zmenil na Swanczydor, (získal obec manželstvom s vnučkou Osvalda Alžbetou Korlatko),
  • Anna Korlátko v roku 1560 vlastnila polovicu pôdy obce a 18 podaných rodín, spomína sa existencia šesť pivníc, colnica, mlyn a dokonca aj vivárium.[5]
  • Na obranu proti Turkom na jeseň roku 1594 táborilo v okolí obce vyhladované cisárske vojsko.
  • V roku 1705 dostal Sandorf štatút mestečka (oppidum) a mal právo konať v roku dva trhy s dobytkom a štyri jarmoky. Ako mestečko honosil sa vtedajší Sandorf aj tým, že mu patrilo 25 poddanských rodín a 19 bezzemkov, želiarovov. Každé takéto mestečko muselo preukázať, že je „vrchnosťou“, keď už nie nad rozsiahlymi majetkami, tak aspoň nad niekoľkými poddanskými usadlosťami. Ale mestečká, to nebolo len pár domkov s návsím (či rínkom), ale bolo hlavne centrom aj remeselníckeho života. Prievalčania mali aj právo súdnictva o čom svedčí aj zachovaná pamiatka pranier - stĺp hanby.
  • Požiar pôvodného kostola zasväteného sv. Jurajovi pri ktorom zhorel do základov, zapríčinil že v rokoch 1748 až 1756 prebehla výstavba nového opevneného kostola zasväteného sv. Michalovi, bol to dôvod ukončenie pochovávanie pri kostole a založenie nového cintorínu Na Vŕšku.
  • Počas Slovenského povstania na jeseň roku 1848 obsadili dedinu povstalci, dňa 11. decembra 1848 bolo po útoku cisárskych vojsk na obec 31 z nich bolo pri kostole zajatých.
  • Poštová stanica slúžiaca aj obyvateľom Sándorfa bola zriadená v Jablonici v r. 1862, v Sándorfe bola otvorená v r. 1882.
  • V auguste roku 1866 postihla obyvateľov v krátkom čase po sebe druhý krát cholera, ktorú prinieslo pravdepodobne drancujúce pruské vojsko, alebo ustupujúce rakúske vojská, ktoré tu zaujali v júli roku 1866 obranné pozície.
  • V roky 1895 požiar zničil asi tretinu príbytkov, čo urýchlilo založenie Ohňohasičského spolku.
  • Monografie Nitrianskej župy z roku 1900 uvádza: „Sándorf, je dedina v Malých Karpatoch na úpätí hory zvanej Klinecberg, neďaleko Korlátko, má 1184 prevažne katolíkov a zopár obyvateľov je náboženstva Izraelského. Poštu, telegraf a železničnú stanicu má v Jablonici. Podľa starých listín to bolo za kráľa Imricha v roku 1200 trhové mesto. Kostol je katolícky. Požiar zničil veľkú časť dediny. V súčasnosti tu má Alfred Windischgrätz väčšie panstvo.“
  • Začiatkom 19. stročia tu súčasne fungovalo sedem mlynárov, Ján Mráz, Ignác Krchňavý, Jozef Krchňavý, Pavol Oravec, Martin Olšovský, Ignác Bílik, František Retzer. Prosperita mlynov skončila elektrifikáciou Senicka, vodné mlyny prestali byť cenovo konkurencie schopné mlieť. Elektrické mlyny v Senici a Jablonici neboli závislé na stave vodnej hladiny a mohli mlieť nepretržite.
  • Priemyselná sériová výroba znamenala pre drobných remeselníkov tvrdú ranu. Zamestnanie obyvateľov bolo obtiažne a pracovných príležitostí málo. Vysťahovalectvo, či na začiatku len odchod za prácou a následný návrat domov, bol logickým vyústením nemožnosti zamestnania sa doma. Prví pendleri za prácou odišli do Ameriky okolo roku 1880. Ich destinácia bola skoro výlučne Pensylvánia, Carbon County, mestečko Lansford. Pracovali prevažne v uhoľných baniach. Potom ako sa pendleri vracali domov s množstvom ušetrených peňazí, nastal rozmach odchodu za prácou. Postupne sa do USA vysťahovali celé rodiny. V USA dodnes žijú početní potomkovia rodín. Valent, Lisický, Olšovský, Ochránek, Mihál, Petráš, Kovalovský, Janiga, Búran, Hilek, Pavlík, Záviš, Valek, Bilka, Beňak, Škvorec, Krajčírovič, Šír, Obuch, Mráz, Mikulec, Krchnavý, Kalenský, Hlavatý, Janiček, Holič, Adamčík.
  • V čase hospodárskej krízy, bolo získať pracovné povolenie v priemysle v USA nemožné, niekoľkí muži sa preto vybrali za prácou do Francúzska. Boli medzi nimi Eliáš Ožvold, Matin Lukáč, Jozef Imríšek.
  • Ďalšia časť dobrodruhov sa vybrala do Argentíny. Viacerí z nich ostali nezvestní. V Argentíne niektorých čakali aj neľudské podmienky, pracovali na úrovni otrokov za žiadnu, alebo mizernú placu. Nikdy už nedali o sebe vedieť. V roku 1928 do Argentíny odišli Ján Kováč a Anna Uhrinková, 1930 Pavel Mackovič.
  • V 90. rokoch 19. storočia bola spojazdnená Železničná trať Kúty – Trnava, so zastávkou v Jablonici
  • Cez Prvú svetovú vojnu narukovalo viac ako 200 mužov, 25 sa ich domov nevrátilo.
  • Zemetrasenia v rokoch 1906, 1926, 1930 ďalšie v roku 1967 poškodilo množstvo domov.
  • Od roku 1929 občasne premával autobus do Senice.
  • Elektrina bola do obce zavedená v roku 1931.
  • V tridsiatich rokoch 19. storočia bola postavená nová škola (dnes DSS Láskavé dlane) a obchod Potravinárskeho družstva s divadelnou sálou (dnes predajňa COOP).
  • V období Slovenského štátu bol veliteľ Hlinkovej gardy správca školy Vladimír Horský (pôvodným priezviskom Hetényi), Predsedom HSĽS bol vládny komisár Pavol Jursa.
  • Zmluvná samostatná telefónna hovorňa a telegrafná stanica bola zriadená v roku 1941.
  • Kultúrny dom bol daný do užívania 20. 6. 1970.
  • V roku 2014 sa obci spustila prevádzka kanalizácie.

Kultúra a zaujímavostiUpraviť

PamiatkyUpraviť

  • Pranier, kamenný barokový stĺp z 18. storočia.[8]
  • Prícestný kríž s korpusom, klasicistická socha z roku 1801.[9] Nachádza sa pri kostole
  • Židovský cintorín, značne zdevastovaný, náhrobky pováľané a prevážne rozbité[10]

Poklady[11]Upraviť

  • V roku 1935 sa bol zaznamenaný prvý známy nález mincí v obci[12].
  • V roku 1967 pri búraní základov hostinca bagrom bol nájdený poklad. Zachovalo sa z neho 21 zlatých mincí a 18 kg mincí strieborných. Údajne viaceré mince, ako i predmety sa „stratili“ vo vreckách domácich obyvateľov, i napriek výzvam príslušníkov VB ich všetky nevrátili. „Poklad prievalského krčmára“ obohatil klenotnicu SNM.
  • V roku 1962 pri kopaní jám bol vykopaný poklad v nádobe, z ktorého sa zachovala jedna minca denár z roku 1616.[13]
  • Pri búraní domu v presne nezistenom čase sa našiel poklad 114 strieborných mincí zo 16. a 17. storočia, ktoré boli uložené po roku 1783.[13]

RodáciUpraviť

  • Anton Fiala (* 24. január 1762, Prievaly – † 15. október 1834, Veľké Kostoľany), katolícky kňaz, bernolákovec, autor piesní. Pôsobil v Krajnom, Hrachovišti.[14]
  • Jakob Winter (* 30 jún 1857, Prievaly – † 18. marec 1940, Drážďany, Nemecko), profesor, historik židovskej literatúry, od 1886 rabín v Drážďanoch. Jakob Winter sa narodil v Sandorfe číslo domu 27 v rodine pekára a poľnohospodára. Jeho otec Lipót (Leopold), pekársky majster pochádzal z Búrov, matka Mali zo Sandorfa. Vyrastal v rodine spolu s bratom Salamónom a Davidom. Študoval v Myjave (1861), v Bratislave (1874-1875). Židovskú teológiu študoval na rabínskych seminároch v Berlíne a Breslau. V roku 1886 získal doktorát na Filozofickej fakulte University of Halle.
  • Pavol Lisický (* 14. september 1875, Prievaly – † 23 júl 1955, Pottsville, Schuylkill, Pensylvánia, USA) rev. Paul John Lisicky rektor kostola Sv. Michala v Lansforde vlastnil najrozsiahlejšie zbierku slovenských kníh[15] v Amerike, bol oduševnený horliteľ založenia Slov. Kat. Akadémie[16]
  • Ignác Vécsei (* 6. apríl 1883, Prievaly – † 1944) architekt, bol spoluautorom Považskej agrárnej a priemyselnej banky v Žiline, obytných súborov Unitas a Nová doba v Bratislave
  • Kati Bergerová (* 15. september 1885, Prievaly – † 28. november 1986, New York, USA) matka amerického profesionálneho bejzbalového hráča Ralpha Branca
  • Žigmund Berger (* 6. február 1889, Prievaly – † 24. november 1986, Nitra), v r. 1939 zmena mena a priezviska na: František Milan Borský, veliteľ odbojovej skupiny Považský prápor slobody, brigádny generál
  • Eugen Lehotay (* 13. júl 1897, Prievaly – † 22. apríl 1977), hudobný pedagóg, autor detskej operety Nezbedník, objaviteľ viacero liečivých prameňov v Smrdákoch
  • Anastázia Pavlíková (* 5. marec 1924, Prievaly – † 8. december 2008, Silver Spring, Montgomery, Maryland), v rokoch 1942 – 1980 bola asistentkou vlády v Marylande
  • Ambróz Ščepka (* 2. marec 1926, Prievaly – † 7. december 1964, Boleráz), druhá obeť Ireny Čubírkovej, najznámejšej slovenskej vrahyne
  • Mária Machová (* 19. február 1953, Prievaly), ekonómka, v rokoch 1998 – 2002 ministerka privatizácie

Židia v obciUpraviť

Židovská populácia Sandorfa v roku 1792 mala 27 osôb, v roku 1869 žilo v 24 domoch 138 osôb.[17] V roku 1910 mala už len 59 členov, v roku 1938 len 20 členov.[18] Úbytok Židov súvisel aj s vysťahovaleckou vlnou obyvateľov Záhoria do Ameriky.

Židovskí občania vlastnili a tieto obchody im boli v roku 1940 odobrané:[19]

  • Alexander Fried – obchod s miešaným tovarom-kramárstvo
  • Berger Jozef – obchod s miešaným tovarom
  • Fischer Jakub – obchod s kožou
  • Friedová Erna – obchod so strižným tovarom
  • Sallerová Róza – obchod so strižným tovarom
  • Weissová Róza – obchod so strižným tovarom

Počas Holokaustu boli deportovaní a zavraždení títo židovskí rodáci a obyvatelia Sandorfa:[20]

  • Hugo Weiss (* 26. apríl 1904, Sandorf – † 24. jún 1942, Auschwitz), pred deportáciou žil v Trnave[21]
  • Lazar Samek (* 8. november 1876, Sandorf – † Izbica, Lubelské vojvodstvo), pred deportáciou žil vo Viedni[22]
  • Roza Saler rodená Heller (* 9. marec 1886, Sandorf – † 8. jún 1942, Auschwitz), pred deportáciou žila v Sandorfe[23]
  • Max Saler (* 27. november 1884, Sološnica – † 19. máj 1942, Auschwitz), pred deportáciou žil v Sandorfe[24]
  • Berta Betty Reiss (* 1863, Sandorf – † 1942, Poľsko), pred deportáciou žila v Trnave[25]
  • Herman Tzvi Heller (* 11. apríl 1888, Sandorf – † 24. jún 1942, Majdanek), pred deportáciou žil v Nitre[26]
  • Hermann Haas (* 1868, Sandorf – † Lublin), pred deportáciou žil v Nitre[27]
  • Irma Gruenmandl rodená Berger (* 3. september 1889, Sandorf – † 24. máj 1942, Auschwitz), pred deportáciou žila v Plaveckom sv. Mikuláši[28]
  • Emanuel Gruen (* 1878, Sandorf – † Sobibor), pred deportáciou žil v Bratislave[29]
  • Jakub Gibs (* 1901, Sandorf – † Sobibor), pred deportáciou žil vo Zvolene[30]
  • Mordekhai Fuks (* Sandorf – † Auschwitz)[31]
  • Moric Friedmann (* 10. apríl 1865, Sandorf – † Lublin), pred deportáciou žil v Topoľčanoch[32]
  • Alexander Fried (* 22. september 1898, Bílkove Humence – † 26. jún 1942, Lublin), pred deportáciou žil v Sandorfe[33]
  • Maria Fischerová (* 15. september 1876 – † Sobibor), pred deportáciou žila v Sandorfe č.d. 30[23]
  • Adolf Fischer (* 11. apríl 1920, Sandorf – † 18. júl 1942, Osvienčim-Birkenau), pred deportáciou žil v Sandorfe[34]
  • Jakub Fischer (* 28. december 1872, Sandorf – † Osvienčim-Birkenau), pred deportáciou žil v Sandorfe č.d. 30[35]
  • Meir Deutsch (* 1898, Sekerice – † Rusko?), pred deportáciou žil v Sandorfe[36]
  • Alexander Deutsch (* 12. marec 1901, Sandorf – † 20. september 1942, Majdanek), pred deportáciou žil v Sandorfe[37]
  • Helena Bergerová (* 6. január 1929 – † Sobibor), pred deportáciou žila v Sandorfe č.d. 36[38]
  • Janka Bergerová (* 20. máj 1908 – † Sobibor), pred deportáciou žila v Sandorfe č.d. 36[39]
  • Judit Bergerová (* 30. apríl 1903, Sandorf – † neznáme), pred deportáciou žila vo Zvolene[40]
  • Ignatz Berger (* 7. október 1934 – † Sobibor), pred deportáciou žil v Sandorfe č.d. 36[41]
  • Henrich Berger (* 2. apríl 1930 – † Sobibor), pred deportáciou žil v Sandorfe č.d. 36[42]
  • Jozef Berger (* 14. január 1896 – † 1942, Majdanek), pred deportáciou žil v Sandorfe č.d. 36[43]
  • Simon Berger (* 10. júl 1897, Sandorf – † 1942, Majdanek), pred deportáciou žil v Sandorfe č.d. 36
  • Ignác Vécsei (* 6. apríl 1883, Sandorf – † 1944), zmizol počas deportácií roku 1944[44]
  • LÖFLEROVÁ, Alica (* 1. 4. 1913 Šandorf – † 1944 Auschwitz). Počas deportácií žila v Nových Zámkoch[45]

Zoznam obetí nie je konečný.

V súčasnosti v Prievaloch nežije žiaden židovský občan. Pamiatky na židovskú komunitu (motlitebňa), boli zbúrané. Židovský cintorín je v dezolátnom stave, po celej ploche zarastený náletom drevín a buriny. Vo svahovitom teréne sú badateľné obrysy oplotenia, prístupovej cesty. Náhrobné kamene sú polámané a pováľané.

ReferencieUpraviť

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, rev. 2020-03-12, [cit. 2020-03-15]. Dostupné online.
  3. Voľby do orgánov samosprávy obcí 2018 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, 2018-11-13. Dostupné online.
  4. Nitra varmegye monografiaja. Budapešť : [s.n.], 1899.
  5. NEUMANN, Tibor. A Korlátköviek. Diecézny archív Gyor. vyd. [s.l.] : [s.n.]. S. 236.
  6. Sereď online - nezávislé internetové noviny [online]. 2019-12-13, [cit. 2020-12-26]. Dostupné online.
  7. Farský úrad [online]. Oficiálne stránky obce Prievaly. Dostupné online.
  8. Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky.
  9. Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky.
  10. CHROMEK, Stanislav. Židovský cintorín, Prievaly [online]. kriz.epocha.sk, [cit. 2019-09-09]. Dostupné online.
  11. Prievaly.sk - História obce [online]. new.prievaly.sk, [cit. 2019-09-06]. Dostupné online.
  12. Numismatický časopis československý 1925-1952 : [rejstřík. Praha : Česká numismatická společnost, 2007. (Vyd. 1.) Dostupné online. ISBN 978-80-903843-0-9.
  13. a b Nálezy Mincí na Slovensku, Zväzok 2. [s.l.] : [s.n.].
  14. Dominikánska knižnica [online]. www.knihydominikani.sk, [cit. 2019-12-29]. Dostupné online.
  15. UKB [online]. digitalna.kniznica.info, [cit. 2019-11-15]. Dostupné online.
  16. UKB [online]. digitalna.kniznica.info, [cit. 2019-11-15]. Dostupné online.
  17. Slovakia Census, 1869 [online]. familysearch.org; Bytča, Banská Bystrica, and Nitra Regional Archives., 3 November 2015, [cit. 2019-09-09]. Dostupné online.
  18. Prievaly.sk - Obyvateľstvo v minulosti [online]. new.prievaly.sk, [cit. 2019-09-09]. Dostupné online.
  19. Výsledky vyhľadávania - Likvidácie živností a podnikov Židov [online]. www.upn.gov.sk, [cit. 2019-09-09]. Dostupné online.
  20. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-09-09]. Dostupné online.
  21. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  22. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  23. a b yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  24. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  25. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  26. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  27. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  28. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  29. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  30. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  31. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  32. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  33. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  34. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  35. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  36. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  37. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  38. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  39. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  40. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  41. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  42. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  43. yvng.yadvashem.org, [cit. 2019-10-01]. Dostupné online.
  44. SLOVAKIA, KIOS s r o | Radlinského 40a | SK-921 01 Piešťany |. Piešťanské informačné centrum - Vécsei Ignác [online]. www.pic-piestany.sk, [cit. 2019-09-09]. Dostupné online.
  45. Osudy židovských právnikov z novozámockého regiónu v rokoch 1938-1945 [online]. watson.sk, [cit. 2021-01-01]. Dostupné online.

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prievaly

Externé odkazyUpraviť