Rumský sultanát

Rumský sultanát/Ikonijský sultanát
Saldžúkiján-i Rúm (سلجوقیان روم)
10771307
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Geografia
Mapa štátu
Mocenský rozmach Ikonijského sultanátu.
Nicea (Iznik)
Ikonium (Konya)
Sivas
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
sunitský islam (vládnuca vrstva) a pravoslávie, arménska ortodoxia (časť pôvodného obyvateľstva)
Štátny útvar
Materský štát
dirhamy (drachmy)
Vznik
Zánik
Predchádzajúce štáty:
Byzantská ríša Byzantská ríša
Danišmendovci Danišmendovci
Seldžucká ríša Seldžucká ríša
Saltukovci Saltukovci
Mengujekovci Mengujekovci
Artukovci Artukovci
Nástupnícke štáty:
Osmanská ríša Osmanská ríša
anatolské begliky anatolské begliky
Malá Arménia Malá Arménia
Ílchanát Ílchanát
Rumská expanzia
Malá Ázia po rozpade Rumského sultanátu

Rumský sultanát[1][2] (iné názvy: Rúmsky sultanát[3][4], Rímsky sultanát[5], Rum[6], Rúm[7], Sultanát Rum/Rúm [písané aj s malým s-][8][9], Sultanát Ikonion[10], Ikonijský sultanát[1], Ikonský sultanát[11], Konijský sultanát[10], Konyjský sultanát[12][1], Ikonská ríša[6][7], Ikonijská ríša[13]) bol stredoveký štátny útvar na území dnešného Turecka (Anatólie) založený vedľajšou vetvou vládnuceho rodu ríše Seldžukovcov existujúci v rokoch 10771307. Rumský sultanát vznikol ako následok seldžuckej expanzie po bitke pri Mantzikerte v roku 1071. Pôvodne išlo o poloautonómne panstvo so sídlom v Nikaii, ktoré bolo podriadené Seldžuckým Turkom. Po smrti selžuckého sultána Malikšáha I. sa Rum v roku 1092 definitívne osamostatnil.

Rumitom sa v následnom období podarilo zjednotiť viacero menších tureckých štátikov v Anatólii a obsadiť územie od Stredozemného mora po Čierne more. Na východe hranicu tvorilo jazero Van. Vrchol moci dosiahol Rum koncom 12. storočia. V tomto období cez Rum prechádzalo viacero križiackych výprav, ktoré krajinu čiastočne oslabili. Hoci Rum dokázal odraziť byzantskú ofenzívu pri Myriokefalone, v nasledujúcom období bol sultanát porazený Mongolmi pri Köse Dağ. Sultanát následne upadal až kým sa začiatkom 14. storočia nezačal rozpadať.

Názov Rum/Rúm bolo arabské, perzské a turecké označenie pre Rím t. j. Byzanciu, na ktorej území štát vznikol.

Historický vývojUpraviť

V 11. storočí sa dominantnou silou Perzie stala Seldžucká ríša, ktorá následne začala súperiť s Byzanciou a Fátimovcami o nadvládu nad Blízkym východom. Seldžuci následne často plienili byzantské pohraničie, na čo cisár Roman IV. Diogenes reagoval vojenskou výpravou. Po prvotných úspechoch sa výprava pre Byzanciu skončila tragickou bitkou pri Mantzikerte (1071), kde bol cisár zajatý.[14]

Sultán Alp Arslán sa voči cisárovi správal úctivo a zjednali prijateľný mier. Arslán nehodlal vtrhnúť ďalej do Anatólie, no po štátnom prevrate v Byzancii sa však vnútorná správa ríše zrútila a seldžucké vojská začali prenikať hlbšie do Anatólie. Do roku 1100 tak takmer celá Anatólia padla do seldžuckých rúk. Výnimku tvorili len prístavné mestá Trabzon a Sinope. Na dobytom území v tomto období začali vznikať menšie územné jednotky a medzi nimi najmä Rumský sultanát, s ktorého samostatnosťou však seldžucký sultanát nesúhlasil. Malikšáh, ktorý sa považoval za jediného najvyššieho vodcu Turkov v roku 1092 preto kontaktoval byzantského Alexia I. s ponukou vojenskej a politickej spolupráce proti Rúmu. Alianciu sa však nepodarilo zachovať, pretože Malikšáh I. ešte v tom roku zomrel a Seldžucká ríša sa ponorila do nepokojov.[15] Prvým centrom sa stala Nikaia (1075 – 1097).[16]

Po nástupe Alexia I. na byzantský trón sa situácia v Byzancii stabilizovala a Byzantínci začali svoju ofenzívu i na východ. Byzantínci získali späť Smyrnu, v ktorej sídlil turecký vodca Tzachas a výsledkom Alexiových snáh bola aj prvá križiacka výprava. V priebehu prvej križiackej vojny Seldžuci stratili západné maloázijské pobrežie. Síce sa im ešte podarilo odraziť prvé vlny križiakov (tzv. ľudová križiacka výprava), riadne križiacke (rytierske) oddiely už odraziť nedokázali. Najprv padla Nikaia, následne aj Dorylaion a križiaci prešli i cez Ikonium.[17] Cieľom križiakov však nebolo dobytie Malej Ázie a preto sa hlavné vojská následne vydali do svätej zeme a ponechali boje v Anatólii Byzancii, ktorá nedokázala od Rumu trvalo získať anatolské vnútrozemie.

Nasledovali dlhé byzantsko-seldžucké vojny. Okrem Byzancie mal Rum rivala aj v podobe ríše Danišmendovcov, ktorá začala vznikať v tom istom období ako samotný Rum. Rumskí sultáni Danišmendovcov pokladali za svojich podriadených, čo spôsobilo roztržky.[15] Po tom, čo Byzancia získala späť územia na pobreží Malej Ázie sa sídlo hlavného mesta presunulo do Konye.

Po smrti Kilič Arslána sa dočasné oslabenie ríše pokúsili využiť Seldžukovci, ktorých sultán Mohamed sa naposledy pokúsil získať späť moc nad Anatóliou. Jeho vojská však boli odrazené a tým sa seldžucká hrozba pre anatolské krajiny končila. Okrem Rúmu a Danišmendovcov v krajine existovalo niekoľko menších tureckých panstiev na východe. V nasledujúcom období Turci viackrát plienili byzantské krajiny a snažili sa preniknúť aj do Malej Arménie a sýrskych oblastí ovládaných kresťanmi.

Po smrti sultána Malikšáha sa ríša dostala pod nadvládu Danišmendovcov, kde zostala až do roku 1142. Medzitým zo západu na ríšu útočila komnénovská Byzancia, ktorej panovníkom Jánovi II. a Manuelovi I. sa úspešne darilo v obnove byzantskej zvrchovanosti nad Anatóliou. Až v roku 1176 sa Kilič Arslánovi II. podarilo odraziť byzantskú ofenzívu pri Myriokefalone a následne dokonca aj dobyť ríšu Danišmendovcov. Vojská tretej križiackej výpravy síce ešte následne dobyli hlavné mesto Rumu Konyu, ale kresťanským silám sa už stratené maloázijské územia získať nepodarilo.[18]

Za vlády sultána Sülejmana II. ríša expandovala na východ. Dobyla početné územia menších tureckých ríš a Sülejman dokonca prichystal veľký útok na kresťanské Gruzínsko, ktoré zažívalo svoj zlatý vek. Kráľovná Tamara a jej manžel Dávid viedli aktívnu vojenskú politiku a obsadili početné územia v Arménii (Ani, Dvin) a východnom Turecku (vyplienili Erzurum a ďalšie mestá). Ich expanziu sa Sülejman pokúsil zastaviť útokom, ktorý však bol v roku 1203 odrazený pri Basiane.[19].

Oslabenie Byzancie po IV. križiackej výprave (1204) umožnilo Rumitom v nasledujúcom období ešte viac rozšíriť svoju ríšu na všetky svetové strany a najmä na východ, kde boli postupne zjednotené menšie turecké panstvá (Artukovci, Mengujekovci). Do rumských rúk padli aj viaceré byzantské prístavné mestá, jednu výpravu dokonca viedli na Krym. Rozlične závislé na rumskej moci bolo aj Trapezuntské cisárstvo, či Arménske kráľovstvo v Kilikii. Vrchol rumskej moci bol dosiahnutý za vlády Kaj Kávusa I. a Kajkubáda I., ktorým sa podarilo získať značný vplyv aj v okolitých krajinách.

V roku 1231 sa Rumitov ešte podarilo odraziť útok Chorézmcov, ktorých z Perzie vytlačili Mongoli, ale mongolskú hrozbu už zastaviť nedokázali. Od roku 1237 sa Rum stal poplatníkom Ílchanátu a od roku 1243 (bitka pri Köse Dağ) sa stali ich priamymi vazalmi. Mongolskou predĺženou rokou v krajine sa stal Ali al-Dajlamí a jeho syn Mu'ín ad-dín, ktorý výrazne ovplyvňovali rumskú politiku. V roku 1265 dokonca zavraždili Kiliča Arslána IV., ktorý sa pokúsil zbaviť mongolskej nadvlády. Úpadok rumskej ríše viedol k postupnej strate niektorých území a k vykorisťovaniu Mongolmi. Začiatkom 14. storočia sa ríša začala fragmentovať na menšie krajiny až nakoniec v roku 1307 definitívne zanikla.[20]

Jej hlavným nástupníckym štátom sa stal Karaman. Medzi nástupníckymi štátmi však boli najmä Osmanská ríša, či iné menšie turecké štáty (begliky/bejliky) nazývané po ich vládcoch, či vládnucich rodoch Germiyanoglu, Ahovci, Karašiovci, Ajdinovci, Dulkariovci, panstvo Hamidoglu, bejliky Menteš (oblasť Lýdie až po Mýziu), Saruchan, Kastamonu, Eretna, Teke, Kanik a iné.[20][21]

Kultúra a spoločnosťUpraviť

Vládnuce vrstvy rumského sultanátu boli moslimského vierovyznania sunnitskej vetvy. Na území ríše však žilo najmä spočiatku prevažne kresťanské (najmä grécke a arménske) obyvateľstvo bývalej Byzantskej ríše. Postupne však miestne obyvateľstvo začalo konvertovať na islam a kresťanská populácia sa zmenšovala.

Kultúrny život v moslimských krajinách sa v stredoveku orientoval najmä okolo moslimských škôl – madrás, ktoré sa v krajinách šírili z Perzie. Keďže Seldžuci prichádzali do Anatólie práve z Iránu, rozšírili sa na jeho území pomerne v hojnom počte a pomerne rýchlo aj madrasy. Medzi najznámejšie zachované pamiatky tohto typu patrí Ince minare madrasa v Konyi (Ikonion), či Nebeská madrasa v Sivas (Sebastopolis).

Pre náboženský život boli typické a významné náboženské bratstvá ako napr. vefijovia, jesevíja, kalenderíja, mevlevíja či hajdaríja. V roku 1240 v krajine dokonca vypuklo povstanie tzv. babovcov, nasledovníkov charizmatického Babu Išaka, prívrženca hnutia bektašíje – moslimského hnutia, ktoré v sebe kombinovalo i prvky budhizmu a kresťanstva. Prívrženci mystických hnutí boli zároveň najvýznamnejšími učencami vtedajšej doby a medzi najväčšie kultúrne pamiatky literárneho charakteru patria práve ich diela. Medzi učencov patria najmä Ibn al-Arabí, Sadr ad-dín Kunaví, Džalál ad-dín Rúmí a Šams ad-dín Aflákí. Jazykom vzdelancov bola perzština a arabčina, neskôr však vznikali aj turecké mutácie diel. Turečtina bola pôvodne najmä laickým jazykom a väčšina diel v nej mala ústnu tradovanú podobu.[22]

Architektúra rumského sultanátu bola prienikom typickej perzskej architektúry a pôvodnej byzantskej architektúry. Znamenala však odklon od kresťanstva k islamu. Neuplatňuje sa zobrazovanie postáv typické pre kresťanské umenie od porážky obrazoborectva ale využívajú sa najmä zvieracie, mýtické a rastlinné motívy. Medzi najvýznamnejšie pamiatky patria madrasy, mešity a tehlové pohrebné veže nazývané kümbet či türbe.[22]

Chronológia rumských dejínUpraviť

PanovníciUpraviť

 
Socha Kajkubáda I. v Alanyi
 
Rodokmeň dynastie Seldžukovcov (Rumská vetva tyrkisovou)

Sultanát bol dedičnou monarchiou, kde sa vlády po smrti predchádzajúceho panovníka ujímal niektorý z jeho synov, neuplatňoval sa princíp primogenitúry, ženy boli z dedenia vylúčené. Nástupcov si často vyberal panovník sám už počas svojho života, čo prejavoval udelením správy nad určitou oblasťou danému synovi. Správa ríše vychádzala z perzsko-turkickej tradície a niesla tradičné názvy titulov.[23]

Zoznam ikonských vládcov[10][24]
Panovník Roky vlády Poznámka
Kutalmiš 1060 – 1064 Náčelník z vedľajšej vetvy vládnuceho rodu Seldžuckej ríše
Sülejman ibn Kutalmiš (aj Süleyman I.) 1075/1077 – 1086 Zakladateľ sultanátu, sídlil v Nikai
- 1086 – 1092 Pod vplyvom Seldžuckej ríše
Kilič Arslan I. (aj Kilič Arslán I., Kiličarslan I. alebo Qilidž-Arslán I.[3]) 1092 – 1107 Prvý sultán v Ikoniu
Malikšáh I. 1107 – 1116
Mesud I. (aj Mas‘úd I., Masúd I.) 1156 – 1192
Kilič Arslan II. (aj Kilič Arslán II., Kiličarslan II. alebo Qilidž-Arslán II.) 1156 – 1192
Kaj Chusrau I. (aj Kajchusrau I., Kaj Chusrav I., Kajhusrav I.) 1192 – 1196 (prvýkrát)
Sülejman II. (aj Süleyman II.) 1196 – 1204
Kilič Arslan III. (aj Kilič Arslán III., Kiličarslan III. alebo Qilidž-Arslán III.) 1204 – 1205
Kaj Chusrau I. (aj Kajchusrau I., Kaj Chusrav I., prvým menom Gijásuddín) 1205 – 1211 (druhýkrát)
Kaj Kávus I. (prvým menom Izz-ad-Dín[3], inak prepisované Izzuddín) 1211 – 1220
Kaj Kubád I. (aj Kajkubád I., Kaykobad I., prvým menom Alaeddin, alebo Alá’uddín) 1220 – 1237 Vrchol moci[10]
Kaj Chusrau II. (aj Kajchusrau II., Kaj Chusrav II., Kajhusrav II.) 1237 – 1246 Po jeho smrti sa vláda rozdelila medzi Kajkáva II. a Kiliča IV.
Kaj Kávus II. 1246 – 1260
Kilič Arslan IV. (aj Kilič Arslán IV.) 1248 – 1265
Kaj Kubád II. 1248 – 1257
Kaj Chusrau III. (aj Kajchusrau III., Kaj Chusrav III.) 1265 – 1284
Mesud II. (aj Masúd II., Mas‘úd II.) 1284 – 1296 (prvýkrát)
Kaj Kubád II. (aj Kajkubád III.) 1298 – 1302
Mesud II. (Masúd II., Mas‘úd II.) 1303 – 1308 (druhýkrát)

GalériaUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. a b c Konyjský sultanát. In: Malá československá encyklopedie. Vyd. 1. Zväzok III I – L. Praha : Academia, 1986. 912 s. S. 518.
  2. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 248.
  3. a b c SITÁR, Adam. Emirát „Múdreho muža“. Panstvo Dánišmenda zo Sebasteie na prelome 11. a 12. storočia vo východnej Anatólii. Byzantinoslovaca (Bratislava: Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre všeobecných dejín FiF UK v Bratislave), 2017, čís. VI, s. 228 – 257. ISBN 978-80-8127-201-1. Dostupné online [cit. 2019-09-13].
  4. HORVÁTH, Pavol; KOPČAN, Vojtech. Turci na Slovensku. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1971. 210 s. (Knižnica všeobecného vzdelánia.) S. 14.
  5. DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. Vyd. 2. Praha : Vyšehrad, 2003. 416 s. (Kulturní historie.) ISBN 80-7021-409-0. S. 26.
  6. a b GURŇÁK, Daniel. Štáty v premenách storočí : dejepisný atlas : európske, svetové a slovenské dejiny na 111 mapách. 1. vyd. Bratislava : Mapa Slovakia Plus, 2004. 50 s. ISBN 80-89080-47-2. S. 14.
  7. a b Veľký atlas svetových dejín. Preklad Jaroslav Hochel et al. Bratislava : Reader's Digest Výber, 2002. 376 s. ISBN 80-88983-22-3. S. 110.
  8. Kronika ľudstva. 1. slov. vyd. Bratislava : Fortuna Print, 1992. 1248 s. ISBN 80-7153-038-7. S. 288.
  9. MAREK, Miloš. Národnosti Uhorska. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, 2011. 460 s. Dostupné online. ISBN 978-80-8082-470-9. S. 193.
  10. a b c d Obrazové dejiny sveta. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2006. 656 s. ISBN 80-8085-101-8. S. 211, 232.
  11. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 285.
  12. Kronika ľudstva. 1. slov. vyd. Bratislava : Fortuna Print, 1992. 1248 s. ISBN 80-7153-038-7. S. 1217.
  13. BAĎURA, Bohumil, a kol. ABC světových dějin. 1. vyd. Praha : Orbis, 1967. 1155 s. (Věda a život.) S. 273.
  14. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. (ďalej len Ibidem). ISBN 80-200-0454-8. S. 245.
  15. a b CAHEN, Claude. The Formation of Turkey: The Seljukid Sultanate of Rum: Eleventh to Fourteenth Century. 1. vyd. [s.l.] : Taylor & Francis, 2001. 320 s. (ďalej len Cahen). ISBN 0582414911. S. 10 – 12. (po anglicky)
  16. Ibidem, str. 248
  17. Ibidem, str. 253
  18. Ibidem, str. 259
  19. Sir Oliver Wardlop, The Georgian Kingdom, London, 1921
  20. a b History of the Anatolian Seljuks [online]. www.turkishhan.org, [cit. 2019-09-10]. Dostupné online.
  21. CHALKOKONDYLES, Laonikos. Poslední zápas Byzance. Preklad Ján Kalivoda a Ružena Dostálová. 1. vyd. Praha : Odeon, 1988. (názvy niektorých bejlikov).
  22. a b Dejiny, str. 30–  – 31
  23. KREISER, Klaus Kreiser; NEUMANN, Christop K.. Dějiny Turecka. 1. vyd. [s.l.] : Nakladatelství Lidové noviny, 2010. 336 s. (ďalej len Dejiny). ISBN 9788074220128. S. 21.
  24. TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 386.

ZdrojUpraviť

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Timeline of the Seljuk Sultanate of Rum na anglickej Wikipédii. V časti chronológia a zoznam panovníkov.
  • NORWICH, John Julius. Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2). 3. vyd. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. (anglický jazyk)
  • A.C.S. Peacock and Sara Nur Yildiz, The Seljuks of Anatolia: Court and Society in the Medieval Middle East, (I.B. Tauris, 2015)

Pozri ajUpraviť

Externé odkazyUpraviť