Severná slovinčina

Severná slovinčina môže byť aj označenie severnej časti juhoslovanskej slovinčiny, pozri pod slovinčina.

Severná slovinčina[1] (iné názvy: pomoranská slovinčina[2], pomorská slovinčina[3], baltská slovinčina[4], zriedkavo: slovinčina[2]) je mŕtvy jazyk z vetvy západoslovanských jazykov. Rozprávali ním pomoranskí Slovinci. Považuje sa veľmi často za nárečie kašubčiny (severnej kašubčiny) alebo pomorančiny alebo poľštiny. Vymrel s presunmi obyvateľstva po skončení druhej svetovej vojny.

Pomoranskí Slovinci v polovici 19. storočia žili v niekoľkých dedinách pri Gardne a Łebsku. Štúdiu severnej slovinčiny sa významne venoval ruský vedec A. Hilferding (Alexandr Fiodorovič Giľferding), ktorý do tejto oblasti v roku 1856 podnikol expedíciu a v roku 1862 o Pomoranských Slovincoch napísal významnú knihu. Podľa jeho údajov boli vtedy severoslovinské územia priamo spojené s kašubskými územiami.

ZdrojeUpraviť

  1. KRUPA, Viktor; GENZOR, Jozef. Jazyky sveta v priestore a čase. 2. dopl. a preprac. vyd. Bratislava : Veda, 1996. 356 s. ISBN 80-224-0459-4. S. 78, 84.
  2. a b MRUŠKOVIČ, Viliam. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia. Martin : Matica slovenská, 2008. 517 s. ISBN 978-80-7090-858-7. S. 59.
  3. STANISLAV, Ján. Dejiny slovenského jazyka I : Úvod a hláskoslovie. 2. dopl. vyd. Bratislava : SAV, 1958. 631 s. S. 93.
  4. HORÁLEK, Karel. Úvod do studia slovanských jazyků (Celostátní vysokoškolská učebnice). [s.l.] : Nakl. Československé akademie věd, 1955. 487 s. S. 386.