Otvoriť hlavné menu

Organizácia Severoatlantickej zmluvy

medzivládna obranná organizácia
(Presmerované z Severoatlantická aliancia)

Organizácia Severoatlantickej zmluvy[1] (angl. North Atlantic Treaty Organization; skratka: NATO; franc. Organisation du traité de l'Atlantique nord; skratka: OTAN; najmä v 90. rokoch 20. storočia názov prekladaný ako Severoatlantická aliancia a do roku 1989 ako Severoatlantický pakt) je medzivládna obranná organizácia (aliancia), založená 4. apríla 1949 podpisom tzv. Washingtonskej zmluvy ako reakcia západných demokratických štátov na vzniknutú povojnovú situáciu v Európe a eskaláciu napätia zo strany Sovietskeho zväzu. Z vojenského hľadiska je NATO jedinou súčasnou organizáciou kolektívnej obrany na svete.

Organizácia Severoatlantickej zmluvy

Vlajka NATO
(tmavomodrý variant)
Mapa

Členské štáty NATO
North Atlantic Treaty Organization
Organisation du traité de l'Atlantique nord
Základné informácie
Krátky názovNATO
OTAN
Vznik4. apríl 1949
Typvojenský pakt
Ďalšie informácie
Členstvo
Rokovací jazykangličtina
francúzština
Generálny tajomníkJens Stoltenberg
Zástupca generálneho tajomníkaAlexander Vershbow
Predseda vojenského výboruKnud Bartels
Podpredseda vojenského výboruMark O. Schissler
Hlavný orgánSeveroatlantická rada
Webstránkahttp://www.nato.int/

Jej členské krajiny si formálne zachovávajú suverenitu a nezávislosť. NATO vytvára fórum, na ktorom sa spoločne konzultujú problémy a prijímajú rozhodnutia k politickým a vojenským otázkam týkajúcich sa ich bezpečnosti. Bezpečnosť je prijímaná komplexne ako súhrn politických, ekonomických a energetických faktorov, nie je zúžená len na vojenskú bezpečnosť. Z vojenského hľadiska je NATO jedinou organizáciou kolektívnej obrany na svete. NATO je názoru, že najväčšia hrozba preň samotné je Rusko. [2]

Článok 3 zaväzuje členské krajiny k individuálnemu aj spoločnému rozvíjaniu obranyschopnosti, článok 4 zabezpečuje konzultácie medzi členskými krajinami v prípade ohrozenia. Článok 5 hovorí, že akýkoľvek útok proti jednému alebo viacerým členským štátom sa bude považovať za útok proti všetkým. V prípade útoku každá zmluvná strana uplatní právo na obranu podľa článku 51 Charty OSN, a spraví kroky, ktoré považuje za nutné, vrátane použitia vojenskej sily, ďalej bezodkladne informuje bezpečnostnú radu OSN (v praxi to môže znamenať, že v prípade napadnutia člena ostatné krajiny zašlú diplomatickú nótu v ktorej to odsudzujú; očakáva sa však vojenská pomoc). Casus foederis bol aktívny jedenkrát, po útoku na WTC v New Yorku.

Predchodcom Aliancie bola Západná únia, vytvorená na základe podpisu Bruselskej zmluvy 17. marca 1948. Jej podpisom Belgicko, Francúzsko, Luxembursko, Holandsko a Spojené kráľovstvo posilnili vzájomné vzťahy a vytvorili systém spoločnej obrany. Nasledovali rokovania s Kanadou a Spojenými štátmi. V júni 1948 bola v americkom Senáte prijatá Vandenbergova rezolúcia, ktorá umožňovala prezidentovi USA uzatvárať vojenské spojenectvá s neamerickými štátmi aj v čase mieru. V júli začali oficiálne rokovania, ku ktorým bola prizvané aj Kanada, Dánsko, Island, Taliansko, Nórsko a Portugalsko.

Obsah

Členské štátyUpraviť

 
Časový postup rozširovania NATO

Skoro všetky členské štáty (27) sú v Európe, zvyšné dva sú v Severnej Amerike. Všetky členské štáty s výnimkou Islandu majú vlastné ozbrojené sily, tri členské štáty (Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, a Francúzsko) vlastnia aj nukleárne zbrane.

Veliteľskú štruktúru a vytvorenie najvyšších veliteľstiev pre Európu a Atlantik urýchlilo vypuknutie vojny v Kórei v júni 1950. Tento proces vyvrcholil v roku 1952, keď 18. februára vstúpilo do NATO Grécko a Turecko a na zasadnutí Rady v Lisabone sa zorganizovala štruktúra Aliancie. Sídlom NATO sa stal Paríž.

V 60. rokoch sa Francúzsko začalo vyčleňovať zo spoločnej obrany. V júli 1966 francúzsky prezident Charles de Gaulle oznámil vystúpenie Francúzska z vojenskej štruktúry NATO a požiadal o odsun všetkých jednotiek nepodliehajúcich francúzskemu veleniu. Tieto vojská sa presunuli do Západného Nemecka a spojenecké velenie do Belgicka. V roku 1974 v dôsledku cyperskej krízy Grécko vystúpilo z vojenských štruktúr. V októbri 1980 obnovilo svoje plné členstvo. V marci 1986 sa v Španielsku konalo referendum o zotrvaní v organizácii. V roku 1976 hrozil odchodom aj Island v dôsledku sporov so Spojeným kráľovstvom kvôli rybolovu.

V marci 1989 NATO predložilo program spolupráce medzi Východom a Západom. V novembri 1990 v Paríži členské štáty Varšavskej zmluvy a NATO podpísali Dohodu o konvenčných ozbrojených silách a Spoločnú deklaráciu o neútočení. Vznikla Severoatlantická rada pre spoluprácu - NACC, poradné fórum NATO a 9 krajín strednej a východnej Európy. Bruselský samit konaný 10. – 11. januára 1994 prijal program Partnerstvo za mier a pozval všetky krajiny NACC a KBSE do svojich štruktúr.

dátum členský štát rozšírenie poznámka
4. apríl 1949   Belgicko zakladatelia
  Kanada
  Dánsko
  Francúzsko Francúzsko opustilo spoločné velenie v roku 1966 z dôvodu rozširovania vlastného obranného systému. V roku 2009 sa vrátilo pod spoločné velenie NATO.
  Island Island je jediný člen bez vlastných ozbrojených síl. Má významnú strategickú polohu. Island udržuje vlastnú pobrežnú stráž (cvičenú v Nórsku) pre mierové sily NATO.
  Taliansko
  Luxembursko
  Holandsko
  Nórsko
  Portugalsko
  Spojené kráľovstvo
  Spojené štáty
18. február 1952   Grécko prvé Grécko opustilo sily NATO v rokoch 1974-1980 na protest Grécko-Tureckému sporu o Cyprus.
  Turecko
9. máj 1955   Nemecko druhé Prijaté ako Západné Nemecko; Saarland pripojený v roku 1957 a východná časť Berlína a bývalá Nemecká demokratická republika pripojené 3. októbra 1990.
30. máj 1982   Španielsko tretie
12. marec 1999   Česko štvrté
  Maďarsko
  Poľsko
29. marec 2004   Bulharsko piate
  Estónsko
  Lotyšsko
  Litva
  Rumunsko
  Slovensko
  Slovinsko
1. apríl 2009   Albánsko šieste
  Chorvátsko
5. jún 2017   Čierna Hora[3] siedme

OrganizáciaUpraviť

Proces vnútornej transformácie definoval Madridský samit v júli 1997 ako udržanie vojenskej efektívnosti NATO a jej schopnosti reagovať na rôzne udalosti. Proces zahŕňa najmä vybudovanie novej veliacej štruktúry a vybudovanie európskej bezpečnostnej a obrannej identity v rámci Aliancie - EBOI. V rámci vonkajšej transformácie je to rozširovanie a zdokonaľovanie programu Partnerstvo za mier.

Spolupráca NATO s partnermi:

  • Partnerstvo za mier (Partnership for Peace) je program transformácie a rozvoja vzťahov medzi NATO a štátmi strednej a východnej Európy po skončení studenej vojny. Všetci členovia sú zároveň členmi EAPC. PzM má vlastnú identitu v rámci EAPC. Je založené na dvojstrannom vzťahu medzi NATO a každou krajinou, ktorá sa k programu pripojila. Rozširuje politickú a vojenskú spoluprácu, zvyšuje stabilitu, bezpečnosť a dôveru.
  • Vzťahy s Ruskom. Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi NATO a Ruskou federáciou bol podpísaný 27. mája 1997 v Paríži. Akt určuje ciele a mechanizmus konzultácií, spolupráce, spoločného rozhodovania a spoločných akcií, na ktorých budú spočívať vzájomné vzťahy. Na základe aktu vznikla Stála spoločná rada NATO - Rusko, ktorá je miestom vzájomného kontaktu a komunikácie.
  • Severoatlantické zhromaždenie (North Atlantic Assebmly - NAA) je nevládna inštitúcia, ktorá pôsobí ako medziparlamentné fórum. Poslancov nominujú národné parlamenty. Na práci zhromaždenia sa zúčastňuje aj 12 partnerských krajín. NAA je od NATO úplne nezávislé. Schádza sa dvakrát do roka.

NATO nemá žiadny vlastný rozhodovací orgán. Všetky rozhodnutia sú vnútorným rozhodnutím jednotlivých členských štátov. Aliancia má vojensko-civilnú štruktúru.

Politické prvky štruktúry NATO:

  • Rada NATO je hlavný orgán s výkonnou politickou a rozhodovacou právomocou. Schádza sa dva razy do roka na úrovni ministrov zahraničných vecí a predsedov vlád. Najmenej raz za týždeň zasadá na úrovni stálych zástupcov členských krajín. Záväznosť rozhodnutí je pritom rovnaká. Rozhodnutia musia byť prijaté jednomyseľne.
  • Skupina pre jadrové plánovanie NATO je základným fórom na konzultácie o otázkach súvisiacich s úlohou jadrových síl v bezpečnostnej a obrannej politike. V skupine nie je zastúpene Francúzsko, Island je pozorovateľom.
  • Hlavné výbory NATO pomáhajú riešiť špecifické úlohy v oblasti politickej, ekonomickej a vojenskej.
  • Generálny tajomník NATO je najvyšší politický medzinárodný predstaviteľ NATO a predseda Rady NATO, predseda Výboru pre plánovanie a Skupiny pre jadrové plánovanie. Riadi medzinárodný sekretariát, je hlavným hovorcom.
  • Medzinárodný sekretariát NATO slúži Rade a výborom, ktoré sú jej podriadené. Rieši politické záležitosti, obranu, infraštruktúru, logistiku, vedu, životné prostredie a financie.

Vojenské štruktúry NATO:

  • Vojenský výbor NATO je najvyšší vojenský orgán pod politickou právomocou Rady. Skladá sa z náčelníkov štábov členských krajín. Island je zastúpený civilným zástupcom.

Iné projektyUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. O NATO, Bratislava: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, c2015, http://www.mzv.sk/sk/zahranicna__politika/slovensko_v_nato-o_nato, dost. 2015-04-01 
  2. Studená vojna pokračuje: Najväčšou hrozbou pre NATO je Rusko. sme.sk, 2015. Dostupné online [cit. 2016-01-02].
  3. KERN, Miroslav. Čierna Hora sa oficiálne stala 29. členským štátom NATO [online]. TASR, 2017-06-05, [cit. 2017-06-05]. Dostupné online.

Externé odkazyUpraviť