Sextus Aurelius Propertius
Sextus Aurelius Propertius (* 47 pred Kr. – † 15 pred Kr.) bol rímsky elegický básnik, ktorý je spolu s Tibullom a Ovidiom známy pod označením triumviri amoris (triumvirovia lásky).
Život upraviť
Propertiov praenomen Sextus bol rekonštruovaný na základe zmienok u Aelia Donata[1] a podľa niekoľkých rukopisov.
Sextus Propertius sa narodil podľa vlastných slov v Umbrii[2]. Za jeho rodisko sa vyhlasuje viacero miest, Mevania Hespillus, Ameria, Perusia a Assisium. Propertiov otec zomrel počas jeho detstva. Jeho rodinu navyše postihla roku 41 pred Kr. konfiškácia pôdy, tá istá ktorá sa dotkla aj Vergília a Horatia. Napriek tomu si mohol Propertius dovoliť študovať v Ríme, kde sa pripravoval na politickú dráhu. V Ríme sa pohyboval Propertius medzi “zlatou mládežou” a po prvý raz sa stretol so ženou, ktorú bude v svojej poézii ospevovať pod menom Cynthia.
Apuleius stotožnuje Propertiovu milenku Cynthiu so ženou nazvanou Hostia, pravdepodobne pochádzajúcou z rodiny básnika Hostia. Propertius ju sám označuje ako docta puella (učená žena)[3] a zmieňuje sa o tom, že píše sama básne[4].
Maecenatov krúžok upraviť
Prvú knihu elégii vydal básnik roku 28 pred Kr. Podľa toho, že sa celá zaoberala jedinou osobou – Cynthiou – dostala názov Monobiblos (doslova Kniha s jedinou témou). Prvá zbierka veršov upútala pozornosť Gaia Maecenata, ktorý okolo seba združoval mladých nádejných umelcov. Propertius bol prijatý do jeho krúžku, kde sa spoznal s Vergíliom aj začínajúcim Ovídiom a vydal svoju druhú zbierku okolo roku 25 pred Kr. V tretej knihe, ktorú Propertius vydal niekedy po roku 23 pred Kr., sa už vzďaluje od čistého opevovania lásky a prikláňa sa aj k iným, politickým témam. V štvrtej knihe, vydanej po roku 16 pred Kr. sa už objavujú zložitejšie básne s aitiologickými motívmi. Pretože počet básní v poslednej zbierke je veľmi nízky, predpokladá sa, že Propertius mohol zomrieť pred jej dokončením a že bola vydaná až posmrtne.
Dielo upraviť
Sextus Propertius je považovaný za autora štyroch kníh poézie obsahujúcich celkom 92 básní. Podľa filológa Karla Lachmanna, ktorý si všimol neobvykle vysoký počet básní obsiahnutých v jedinej knihe i Propertiovu zmienku o autorstve troch kníh[5], druhá zbierka vlastne pozostáva z dvoch samostatných kníh, ktoré boli spojené v neskorších rukopisoch. Táto teória ale bola neskôr zavrhnutá ako nepravdivá.
Všetky jeho skladby sú zložené v elegickom distichu, tradičnom metre elegickej poézie. Propertiova tvorba zapadá do širšieho hnutia mladorímskej (neóterickej) školy. Hlavnú tému jeho poézie predstavuje láska k žene, ktorá je nešťastná a neopätovaná, ale ktorá napĺňa celý básnikov život a nedovoľuje mu venovať sa inej činnosti. Vzťah opisovaný v štyroch zbierkach prechádza od náhleho vášnivého vzplanutia cez radu milostných dobrodružstiev až po odmietanie zo strany milenky, ktorá sa vzťahom unavila, a postupné ochladnutie. Propertius odmieta venovať svoj talent do služieb tradičného ospevovania hrdinov a veľkých činov, ktoré sa dialo v hexametroch, namiesto toho píše krátke, hravé básne bez moralizujúcej príchute elegickým metrom.
Pôvodný erotický náboj a elegický pátos diela sa časom z Propertiovej poézie vytráca. Zdá sa, že v posledných dvoch básniach tretej zbierky, v ktorej sa už objavujú iné ako elegické témy, došlo medzi Propertiom a Cynthiou ku konečnému rozchodu[6]. V poslednej štvrtej zbierke sa Cynthia objavuje iba v dvoch básniach a v oboch ako duch zosnulej (čo by mohlo naznačovať, že v období medzi vydaním tretej a štvrtej zbierky Cynthia zomrela). Navyše, príklon k politicky angažovaným skladbám v štvrtej knihe snáď súvisí i s tlakom zo strany Maecenata, Augustovho “ministra kultúry”, ktorý žiadal od básnikov v svojom okruhu propagande poplatnú tvorbu. Aj k tejto úlohe diktovanej režimom sa však stavia Propertius v duchu neóterickej školy a namiesto heroických hexametroch skladá kratšie, umelecky prepracované dielka pojednávajúce o mýtických počiatkoch Ríma. Vzorom mu v tomto sú Kallimachove Aitia (Počiatky).
Posledná báseň je označovaná ako epicedion, žalospev, pretože oslavuje nedávno zosnulú Corneliu Scipionis. Bola zložená pravdepodobne na objednávku.
Štýl upraviť
Propertiov štýl charakterizuje nečakaný, trhaný prechod od jednej myšlienky k druhej a odkazy aj na menej známejšie oblasti mytológie (mytologické témy boli obvyklým zdrojom inšpirácie pre neóterikov). To, spolu so zlým stavom dochovaných rukopisov, prispieva k obťažnosti editácie a prekladu Propertiových elégii.
Pramene upraviť
Celkom sa dochovalo 146 rukopisov obsahujúcich Propertiovo dielo, najstarší z nich pochádza pritom z 12. storočia. V rukopisoch sa objavuje mnoho nejasných pasáží, ktoré nútia editorov textu uvažovať o možných medzerách (lacuna). Napríklad báseň číslo 26 druhej knihy sa skladá zjavne zo piatich chronologicky ani logicky nesúvisiacich častí: v prvej sníva Propertius o tom, že Cynthia stroskotala na mori, v druhej chváli jej vernosť, v tretej vyhlasuje, že sa Cynthia vydáva na plavbu a on odchádza s ňou a v štvrtej sa dvojica objavuje na brehu a nakoniec v piatej sa objavuje opäť na palube lode a čelí možným hrozbám.
Podľa niektorých kritikov došlo k pomiešaniu jednotlivých častí Propertiových básní až v rukopisoch, keďže ich zostavovatelia ich zoraďovali podľa princípov Aristotelovej Poetiky. Iní sa pridržiavajú domnienky, že rozbitie logickej a chronologickej štruktúry je zámerným Propertiovým prvkom, ktorý vychádzal z avantgardnej neóterickej poézie.
Propertiov ohlas upraviť
Propertius sám sa chváli, že už za života dosiahol slávu[7]. Horatius sa ale o ňom vyjadruje kriticky[8] a Quintilianus považuje jeho súčasníka Tibulla za lepšieho básnika[9]. Naopak o Propertiovej popularite svedčí nález grafittu obsahujúceho jeho verše v Pompejách.
Počas stredoveku Propertius na dlhú dobu stratil svoju popularitu a znova ho objavila až renesancia. Vplyv Propertiových básní možno doložiť u Petrarchu, Bena Johnsona aj Goetheho.
V 20. storočí zložil Ezra Pound báseň Homage to Propertius (Poklona Propertiovi).
Referencie upraviť
- ↑ Donat. Vit. Verg. V
- ↑ proxima suppositos contingens Umbria campos/me genuit terris fertilis uberibus, Prop. I 22.9-10, tiež IV 1.63-6 a IV 1.121-6
- ↑ Prop. I 7.11, II 13.11, II 131.6
- ↑ Prop. I 2.27-8
- ↑ Prop. II 13.25
- ↑ Prop. III 24 a 25
- ↑ Prop. II 24a, 1-8
- ↑ Hor. Epist. II 2.87-104
- ↑ Elegia quoque Graecos provocamus, cuius mihi tersus atque elegans maxime videtur auctor Tibullus. sunt qui Propertium malint, Quint. Inst. X 1.93
Literatúra upraviť
- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.
Iné projekty upraviť
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Sextus Aurelius Propertius
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sextus Aurelius Propertius
Externé odkazy upraviť
- Propertiovo dielo (latinsky)
- Propertiovo dielo v próze (anglicky)
- Propertiovo dielo s komentárom (anglicky)