Wikipédia

Slougenzinmarcha

Slougenzinmarcha (iné názvy: Slougenzin marcha; Slougenzin Marcha; Slougenzin, Marchan; alebo hypoteticky Slougenzia marcha) je názov geografického objektu (asi územia alebo hranice) so spornou bližšou identifikáciou, ktorý sa spomína v jednej listine Ľudovíta Nemca z roku 860. Prvá časť názvu sa pravdepodobne vzťahuje na Slovenov (t.j. Slovákov a/alebo Slovanov a/alebo Slovincov). Jeho význam spočíva v tom, že dátum výskytu tohto názvu (860) je značne starý.

Kontext upraviť

Názov sa spomína v listine Ľudovíta Nemca z februára 860, ktorou Ľudovít potvrdzuje darovanie majetkov kláštoru v Niederaltaichu zo strany Pribinu. Listina územne vymedzuje predmet daru nasledovne: in orientem ultra Salam fluviolam usque in Slougenzinmarcham et Stresmaren et sic sursum per Salam usque ad Unaltungesbah et sic inde uaque in Hrabagiskeit et ad Chirihstetin. V doslovnom preklade: Na východ za riečkou [al. za riečku] „Sala“ [t.j. Zala ] až do [al. až po] „Slougenzinmarcha“ a „Stresmaren“ a tak nahor [al. vysoko] cez „Salu“ [al. po „Sale“] až po „Hrabagiskeit“ a „Chirihstetin“.[1]

Ratkoš výraz prekladá len ako hranica Slougenzin.[2]

Predložka in pred výrazom (a -m na konci výrazu) znamenajú, že ide v latinčine o akuzatív. Nominatív od marcham znie marcha, od Slougenzin sa pre nominatív v textoch buď ponecháva slovo nezmenené alebo sa uvádza tvar Slougenzia (k tomu pozri nižšie).

Treba dodať, že existuje aj aspoň jedno vydanie listiny, ktoré inkriminované miesto uvádza v tvare „Slougenzin, Marchan“ (t.j. číta text ako dve slová oddelené čiarkou).[3]

Salabiugiti upraviť

Z okolitého textu listiny vyplýva, že išlo o územie okolo lokality "Salabiugiti". Kniha Magnae Moraviae fontes historoci k tomu uvádza: Salabiugiti (ďalšie zmienky o lokalite sú v Conv. Bag. et Carant., c. 12 a v listine kráľa Ľudovíta pre Soľnohrad r. 860. MMFH III, Diplom, č. 130) kladie T. Bogyay, Die Kirchenorte 55 do oblasti Zalabéru ako veľa iných bádateľov. I. L. Červinka, Slované na Moravě 245 uvádza Jirečkov názor, podľa ktorého išlo o Zalaszentgrót (kostol v Salabiugiti bol podľa Conversio zasvätený sv. Rudbertovi). O Zalabéri vyslovila pochybnosť aj A. Cs. Nósová, Ausgrabungen 227.[4]

Rôzne interpretácie v literatúre upraviť

Česká kniha Magnae Moraviae fontes historici píše: Slougenzinmarcham hľadal F. Kos II, č. 169 na východ od Sály pri Blatenskom jazere. Samotné označenie je nejasné, môže ísť o územný majetok, hranicu Slovanov, resp. Slověna. Či s týmto označením súvisí Sclavenensis provincia, kde ležal kláštor P. Márie, ktorého opátom bol v r. 1001 Anastasius (MGH Diplom. III., Heinrich II.. 396), nie je zrejmé..[4]

M. Ďurica „Slougenzin marcha(m)“ prekladá ako Slovenská marka, Slovenčina ako pohraničné územie Slovákov a dodáva, že toto možno pokladať za prvý dokument slovenského jazyka a za prvé geografické označenie Slovenska.[5] Podobne to vidí A. Hrnko (výraz prekladá ako marka Slovenčina, t.j. slovenská marka)[6] a napr. text expozície Nitrianskeho hradu píše, že listina obsahuje výraz: „slougenzin marcham“ (čítaj: slovjencin marka) teda „HRANIČNÉ ÚZEMIE SLOVENČINY", čo mnohí historici považujú za prvé geografické označenie územia predkov Slovákov.[7]

J. Stanislav 1999 uvádza, že okolie Blatenského jazera sa volalo Slougenzin marcha (detto uvádza napr. L. Niederle vo svojej knihe Slovanské starožitnosti II – 2, 1906, str. 367) a vetu spomína v kontexte, v ktorom opakovane zdôrazňuje, že Panónia bola obývaná Slovákmi.[8] J. Stanislav 1956 uvádza, že Slougenzin je asi pokazený zápis slova Slověninъ. K tomu treba podotknúť, že predkovia Slovincov sa volali Slověne, nom. sg. Slověninъ. Kúsok nižšie však píše, že Slověne sa volali aj Slovania nad Dunajom.[9]

Rudolf Krajčovič uvádza: ...Slovenmi sa pravdepodobne nazývali aj zadunajskí (panónski) Slovania. Tak napr. jednu z oblastí Pribinovho kniežatstva na rieke Sále v Panónii premene z 9. stor. nazývajú Slougenzin marchan, čiže *Slověnin- (alebo Slověnьčin- k Slověnьcь?). V spise Conversio sa v Zadunajsku odlišujú etniká Carantani — na západe a Sclavi — na východe. V dokumente na rok 861 sa o známom panónskom kniežati Koceľovi poznamenáva, že je comes de Sclavis. Aj staroruský letopisec Nestor na začiatku 12. stor. v Zadunajsku oddeľuje Chorutanov od Slovenov,[10] pričom etnonymom Slověne sa podľa Nestora v tomto kontexte vzťahuje špeciálne na obyvateľov Podunajska resp. Rastislavovho, Svätoplukovho a Koceľovho kniežatstva.[11] Podobne Krajčovič uvádza na inom mieste: Skutočnosť, že aj presídlenci z praslovanskej pravlasti zakarpatskej v karpatsko-podunajskej oblasti sa nazývali Slovieni či Slovienci, psl. Slověne, Slověnьci dokazuje záznam o nich z 9. stor. v podobe Slougenzin marchan v prepise Slověnьčinъ od Slověnьcь alebo Slověninъ, ak nedopatrením pisára bolo pôvodné -n- zamenené písmenom -z-.[12]

Slovinec J. Kelemina píše, že Slougenzin sa obyčajne chápe ako Slověnьcь, pričom –ge- je zápis slovanského ě, a že nominatív slova Slougenzin (ako adjektíva) by mal (v latinčine) znieť Slougenzia.[13]

O. Chreňo (nehistorik) spája Slougenzin marcha so slovom Sloveni, ktoré pokladá v tom čase za názov Slovanov.[14]

Slougenzin marcha(n) vo svojich Starožitnostiach spomína aj už P. J. Šafárik, jednak ako jeden z dokladov názvu Slovanov v literatúre a jednak na inom mieste ako doklad, že v okolí Blatenského jazera vtedy žijúci Slovania mali so Slovákmi rovnaké meno a boli teda asi s nimi príbuzní. Výraz prekladá ako slowěnčina, kragiště Slowencův [namiesto g dnes píšeme j, namiesto w píšeme v]. Ako základný tvar (prvej časti) výrazu uvádza tvar Slougenzia.[15]. J. Kollár v slove Slougenzin videl skomoleninu výrazu Slavenčin (v texte sa totiž snaží dokázať namiesto dnešného Slov- bolo pôvodne Slav-).[16]

Výraz „Slougenzin marcha(m)“ si niekedy privlastňujú aj Slovinci, slovo Slougenzin teda čítajú ako „slovinská“.[17]

Okrem toho sa výraz Slougenzin niekedy stotožňuje s maďarským sídlom dnes nazývaným Szőc (doloženým v roku 1272 ako Zelch a v roku 1329 ako Sculch).[18] U Stanislava 1999 je toto sídlo uvedené na str. 419 ako Szölc.

Vyskytuje sa aj názor, že slovo Slougenzin by mohlo byť odvodené od (asi nemeckého) osobného mena Slougenzo, Slauganzo či Slauginzo.[19]

Externé odkazy upraviť

  • W. Swoboda, “Slougenzinmarcha” in: Słownik starožytnošci slowianskich V, 1975, Vroclav

Referencie upraviť

  1. ↑ Pôvodné znenie listiny, porov. aj napr. Zmienka listiny u Záborského - pozn. č. 77, fotka pôvodného zápisu je tu. Archivované 2016-03-04 na Wayback Machine
  2. ↑ Ratkoša cituje J. Slušný na: str. 37
  3. ↑ Boček, A. et al.: Codex diplomaticus et epistolaris Moraviae, 1836, str. 29
  4. ↑ a b HAVLÍK, Lubomír Emil (ed.). Magnae Moraviae fontes historici = Prameny k dějinám Velké Moravy. III, [Diplomata, epistolae, textus historici varii. 1969. Vyd. 1. Brno : Universita J.E. Purkyně, 1969. s. 54.
  5. ↑ ĎURICA, Milan S. Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. 3. opr. a dopl. vyd. Bratislava : Lúč, 2003. 837 s. ISBN 80-7114-386-3. S. 31.
  6. ↑ HRNKO, Anton. Slovenčina má vyše tisícdvesto rokov. Slovanská vzájomnosť, jún 2012, roč. 12, čís. 2. Dostupné online [cit. 2012-11-14]. ISSN 1335-9010. Archivované 2016-03-05 z originálu. resp. príspevok na blogu autora Archivované 2012-11-01 na Wayback Machine
  7. ↑ expozícia „Keď písmo prehovorí“ [online]. [Cit. 2012-11-14]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
  8. ↑ STANISLAV, Ján. Slovenský juh v stredoveku I. 2. vyd. Bratislava : Národné literárne centrum-Dom slovenskej literatúry, 1999. 485 s. (Svedectvá; zv. 15.) ISBN 80-88878-49-7. S. 11.
  9. ↑ STANISLAV, Ján. Dejiny slovenského jazyka I : Úvod a hláskoslovie. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1956. 590 s. S. 102.
  10. ↑ KRAJČOVIČ, Rudolf. Slovenčina a slovanské jazyky. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1974. 324 s. S. 47.
  11. ↑ porov. okrem Krajčoviča napr. aj Stanislav, J.: Dejiny slovenského jazyka 1, 1956, str. 102 a STANISLAV, Ján. Slovienin - Slovák - Tót. In: MARSINA, Richard, ed.; MULÍK, Peter, ed. Etnogenéza Slovákov: kto sme a aké je naše meno. Martin: Matica slovenská, 2009. 179 s. (Archeologické, historické a jazykovedné štúdie) ISBN 978-80-7090-940-9. s. 120 - 128.
  12. ↑ KRAJČOVIČ, Rudolf. Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2005. 230 s. ISBN 80-88878-99-3. S. 32.
  13. ↑ Jakob Kelemina: Krajevna imena iz spodnjepanonske marke. In: Časopis za slovenski jezik, književnost in zgodovino (1927, letnik 6, številka 1/04)[nefunkčný odkaz]
  14. ↑ CHREŇO, Ondrej. Základné kamene našej svojbytnosti [online]. [Cit. 2012-11-24]. Dostupné online.
  15. ↑ prvý výskyt: str. 465, detto v upravenom vydaní v modernej slovenčine ;druhý výskyt: str. 796, detto v upravenom vydaní v modernej slovenčine
  16. ↑ Kollár, J.: Sláwa bohyně a půwod gména Slawůw čili Slawjanůw, 1839, str. 145
  17. ↑ Slougenzin marcha(m) je preložené ako Slovenian March napr. v knihe A. L. Kuhar: Slovene medieval history – selected studies, 1962, str. 92
  18. ↑ Kniha HAVLÍK, Lubomír Emil (ed.). Magnae Moraviae fontes historici = Prameny k dějinám Velké Moravy. III, [Diplomata, epistolae, textus historici varii. 1969. Vyd. 1. Brno : Universita J.E. Purkyně, 1969. s. 54. píše: E. Klebel, Die Ostgrenze 371 — 372 se domníval, že mohlo jít o Szölcs (1272: Zelch) na hranicích komitétů Zala a Veszprém, podobně A. Ratz. Burgenland. Heimatbl. 10, 1948. Podobne píše napr. Kämpf, H.: Die Entstehung des deutschen Reiches (Deutschland um 900), 1956, str. 30
  19. ↑ Kelemin 1927; podobne sa napr. píše, že Ni je jasno, da li ova biljeska donosi nase ime ili njemacko licno ime Slougenzo. v encyklopédii Narodna enciklopedija srpsko-hrvatsko-slovenacka, zv. 4, 1925, str. 192
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Slougenzinmarcha&oldid=7792018“