Slovenská literatúra

Slovenská literatúra je literatúra Slovákov, súčasť slovenského umenia, výrazná súčasť slovenskej kultúry, osobitná kultúrna entita. Patrí do stredoeurópskej literatúry. Je to literatúra písaná v slovenskom jazyku autormi nachádzajúcimi sa aj v iných krajinách sveta ako je Slovensko. Výskumom slovenskej literatúry sa zaoberá najmä slovenská literárna veda.

Ľudovít Štúr - kodifikátor slovenčiny

Slovenská literatúra má bohatú históriu, tiahnucu sa od dôb Veľkej Moravy. Jej prvým dielom je Proglas[1] od sv. Cyrila.[2]

V období humanizmu a renesancie tvorili na území dnešného Slovenska hlavne v latinčine a češtine.[3] Ďalším veľmi významným obdobím bol romantizmus, počas ktorého sa podarilo v podstate definitívne kodifikovať spisovnú slovenčinu, ktorá sa s malými úpravami používa dodnes. Zaslúžili sa o to najmä štúrovci vedení Ľudovítom Štúrom. Za základ si vybrali stredoslovenské nárečia, ktoré boli jazykom ľudu. V romantizme tvorili najmä poéziu.

V realizme sa do popredia dostala próza. Napriek tomu, Pavol Országh Hviezdoslav, jeden z najznámejších slovenských básnikov, písal v tomto období poéziu.

Medzivojnové obdobie reagovalo na Prvú svetovú vojnu tvorbou plurality nových smerov, zopár autorov: Ján Smrek, Laco Novomeský, Jozef Cíger Hronský, Margita Figuli a iní.

Stredoveká literatúra (800 – 1500)Upraviť

Literatúra raného stredovekuUpraviť

Ranostredoveká slovenská literatúra sa datuje od doby začiatku pôsobenia vierozvestcov Cyrila a Metoda[4] a ich ďalších piatich učeníkov, ktorým sa hovorí aj Sedmopočetníci, na území štátneho celku Veľká Morava.[5] K historicky doloženým autorom patria:

Po vyhnaní celej byzantskej misie z územia Veľkej Moravy sa Slovieni na jej území ocitli pod vplyvom západného kresťanského obradu a tým aj latinčiny, ktorá sa stala jediným literárnym a cirkevným jazykom.[4] Po porážke Svätoplukových synov v bavorsko-staromaďarskej bitke pri Bratislave (dobový názov Brezalauspurc) 9. augusta 907 sa hlaholika a staroslovienčina prestala používať, no hlavne od nástupu Štefana I. (sv. Štefan) k moci.

 
Kyjevské listy sú napísané v najstaršom type hlaholiky tzv. hlaholskej unciále, kde nie sú ešte veľké písmená[11]

V slovenskom ľudovom prostredí však pretrvávala ľudová slovienčina, vyvíjala sa ľudová slovesnosť a pôsobili igrici. Igrici šírili verbálne sloviensku kultúru ešte ďalšíe storočia, hoci v písanej forme neexistovala. Príkladom pre toto tvrdenie je pieseň Nitra milá Nitra, čo je najtajomnejšia historická hymnická pieseň, ktorú Ján Kollár uviedol vo svojich Národných spievankách a považoval ju za ľudovú, no podľa analýzy je autorským dielom[12]

Diela v staroslovienskom jazykuUpraviť

Literatúra v latinčineUpraviť

 
Uhorská kronika

Literatúra v českom jazykuUpraviť

14. storočie znamenalo posilnenie slovenskej vzdelanosti a tým aj literatúry. K tomu prispelo založenie Karlovej univerzity v Prahe (1348), čo iniciovalo používanie češtiny na území Horného Uhorska. Začali sa objavovať texty v češtine, napríklad mestské kroniky (viď. Žilinská kronika z roku 1451). V týchto záznamoch sú zistiteľné aj čiastočné prejavy slovenských nárečí.

Veľký podnet pre uplatnenie českého jazyka v Hornom Uhorsku znamenal vpád husitov a hlavne vojsk Jána Jiskru z Brandýsa, ktoré v polovici 15. storočia okupovali všetky slovenské župy. Čeština sa presadila aj u vtedajšej vládnucej elity, evanjelického duchovenstva a meštianstva a pretrvávala ako literárny jazyk v 15. a 16. storočí.[19]

V českom jazyku tvoril Ján Silván (1493 – 1572), ktorý pôvodom zo Slovenska ale pôsobiaci v Čechách dosiahol ako prvý publicitu svojou poéziou nielen cirkevnou (prebásnenie žaltára) ale aj subjektívnou lyrickou tvorbou. Silván vydal svoje jediné samostatné dielo „Písně nové a na sedm žalmů kajících a jiné žalmy“ (Praha 1571) ako zbierku piesní (kancionál) a žalmov.

Ďalšou kľúčovou etapou vývoja bolo založenie univerzity Academia Istropolitana v Bratislave v roku 1467, ktorá mala vplyv na vývoj humanistickej literatúry, no táto bola väčšinou písaná v latinčine.

Humanizmus a renesancia (1500 – 1650)Upraviť

Kultúrny vývoj v Hornom Uhorsku posilnilo založenie Trnavskej univerzity (1635 - 1755). Vzdelávanie v ňom riadili a vykonávali jezuiti a tým sa stalo, že v učebniciach literatúry sa ocitol dlhý rad katolíckych duchovných, ktorí každý vlastným spôsobom prispeli k vývoju slovenského jazyka. Evanjelická cirkev mala samozrejme tiež svoj mohutný záber na kultivovanie slovenského jazyka a literatúry. V tomto období však začal rásť aj počet laických spisovateľov. Situáciu komplikovali okrem husitských výbojov na Slovensko aj osmanské vojny,[20] ktoré sa viedli na území celého Uhorska a Rakúska. Uhorská šľachta bola názorovo rozdelená a jej politické ambície spôsobovali ďalší chaos v Hornom Uhorsku. Šľachtické vojny nedovoľovali, aby sa laickí autori z radov šľachty mohli literárne realizovať tak, ako to v tej dobe bolo v západnej Európe.

BásniciUpraviť

 
Ján Sambucus

Známym a dobre doloženým autorom obdobia humanizmu je polyhistor Ján Sambucus (1531 – 1581), ktorý ako príslušník slovenského etnika písal v latinčine. Preložil z maďarčiny do latinčiny báseň „Dobytie Szigetu“ na žiadosť cisára Maximiliána II., čím získal jeho štipendium. Básnická zbierka „Poemata“ (Padova, 1555) vyšla počas jeho pracovného a študijného pobytu v Padove.

Martin Bošňák (asi 1500 – 1566), vojak a básnik, je zaujímavý zjav v dejinách slovenskej literatúry tým, že napísal jednu historickú epickú poému v českom jazyku, ktorá bola medzi prvými v histórii slovenskej literatúry. Tento dôležitý krok vo vývoji sa udial v polovici 16. storočia (okolo 1549), keď vytvoril epickú poému „Píseň o zámku muránském“.[21]

Druhá historická poéma „Píseň o sigetském zámku“, ktorá zrejme vznikla okolo roku 1566, kedy bol zámok Sziget (slov. Sihoť) dobytý armádou sultána Sulejmana II., je podľa slovenskej literárnej vedy dielom anonyma, i keď býva pripisovaný tiež Martinovi Bošňákovi ako účastníkovi bitky o tento hrad. Historická poéma je napísaná v slovakizovanej češtine, čo je významný bod vývoja slovenskej literatúry a jazyka. Táto poéma sa zároveň považuje za veľmi hodnotné básnické dielo. Čo sa týka jeho formy, je skomponované zo sto 5-veršových slôh, ktoré majú striedavo 6-slabičné a 7-slabičné verše.[22]

Martin Rakovský (asi 1535 – 1579) bol básnik tvoriaci poéziu v latinskom jazyku, ktorej témami už nie sú cirkevné inšpirácie ale je v nich prítomná občiansko-politická téma. Patria k nej diela „O svetskej vrchnosti“ a „O rozvrstvení obyvateľstva a príčinách prevratov v kráľovstvách a impériách“. Písal aj príležitostnú poéziu, napr. „Palusus“ ako hold cisárovi Maximiliánovi II. Jeho latinské ódy, elégie, žartovné básne a preklady sa zachovali a vyšli v zobranom spise Opera omnia v roku 1974.

Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555 – 1615) je dôležitý nielen svojím pedagogickým vedeckým dielom, ale aj matematickým a literárnovedným. Bol nepochybne významným humanistickým polyhistorom, doživotným profesorom na Karlovej univerzite a jej prorektorom. Vavrinec Benedikt napísal v roku 1607 latinskú básnickú skladbu v hexametroch, ktorá hovorila o novej zreformovanej školskej sústave pod názvom „Penitioris scholae structura“ (Vnútorná školská sústava, resp. Štruktúra nižšej školy).

Špeciálnym prípadom je uhorský vojak a básnik Valentín Balaša zo Zvolena a Modrého Kameňa (1554 – 1594) ovládajúci viaceré cudzie jazyky. Písal maďarsky, slovensky a turecky. V prevažnej miere je maďarským autorom, no v jeho literárnej pozostalosti sa našli niektoré slovenské texty. Tento zakladateľ modernej maďarskej lyrickej poézie napísal slovenskú báseň „Pieseň v mene peknej devy“ (pozri Kódex Jána Jóba Fanchaliho) a v slovenčine nábožensky ladené básne. Podľa jedného prameňa napísal aj divadelnú hru „Credulus a Júlia“ v slovenskom jazyku.

Uveďme ešte básnika Daniela Pribiša (1580 – 1645), ktorý sa vyznačuje tým, že do svojho diela z roku 1634, čo bol preklad Luthera „Katechizmy (Rosarum animae, O způsobu modlení, Písně duchovní)“, zaradil do pripojeného spevníka aj slovenské piesne, ktoré zobrazujú vtedajší sociálny život v Uhorsku.

ProzaiciUpraviť

Humanistická próza je ukážkou toho, ako ťažko a zložito sa vymaňovala slovenská reč a literatúra z neexistencie. Pomaly a nenápadne sa cez drámu dostávala k ušiam a očiam divákov. Tu sa cez komediálne kusy dostala na slobodu prostredníctvom češtiny, slovakizovanej češtiny a ľudového jazyka.

Ján Sambucus (1531 – 1581) okrem poézie tvoril prózu s využitím výlučne latinského jazyka. No napísal „Obrazy starších a mladších lekárov a filozofov“ vydaných roku 1574, v ktorých sa priznáva k slovenskému pôvodu. Písal historické diela, napríklad komentáre k „Ransanus – Epitome rerum hungaricarum a Goltzius, C. – Caesar sive historiae“. Zložil aj smútočnú reč nad hrobom cisára Ferdinanda „Oratio cum epigrammatis aliquot epitaphiisin obitum Imp. Ferdinandi primi“, čo mu zabezpečilo pozíciu dvorného historika. Vydal zbierku emblémov s názvom „Emblemata“ (1564) v Antverpách, v dobových podmienkach to znamenalo súbeh drevorytu, motta a epigramu na danú osobnosť. Bol dvorným lekárom a nositeľom viacerých titulov a hodností na dvoroch Habsburgovcov.

Medzi humanistických prozaikov patrili väčšinou autori cirkevných diel. Takým bol Izák Abrahamides (1557 – 1621) píšuci v latinskom jazyku a Pavel Kyrmezer (? 1530 – 1589), ktorý písal nielen latinské cirkevné diela, ale aj v češtine bibliou inšpirované hry, z ktorých sa zachovali viaceré veršované komédie v ľudovom jazyku. V tejto fáze tvorby sa Kyrmezer ocitol na pôde už nie cirkevnej ale na pôde meštianskeho laického divadla. To implikovalo, že sa jeho hry zaradili na vrchol českej a slovenskej dobovej literatúry. Sú to biblické drámy vo veršoch Komedia o Tobiášovi, Komedia nová o vdově a Komedia česká o bohatci a Lazarovi.

Protestant Jur Tesák Mošovský (1545 – 1617) napísal veľa cirkevných traktátov v latinčine a viacero českých komédií, ktoré sa však stali obeťou jezuitského cenzora Koniáša. Dodnes sa zachovala len jediná, a to Komedie z knihy Zákona božího, jenž slove Ruth (1604) zásluhou jeho syna Adama, ktorý ju dal vydať v Prahe. Vo veršovanej komédii použil živý dobový jazyk (český) a ľudový zemitý humor. Táto hra predstavuje typ nábožensko-reformačnej renesančnej dramatickej tvorby.

Člen protestantskej šľachty, vzdelanec aj vojak Peter Révai (1568 – 1622) písal historické a právnické diela v latinčine, v ktorých ako uhorský historik objasňoval starobylosť Slovanov a o Uhorsku písal ako o mnohonárodnom štáte. V súkromnej korešpondencii používal slovenčinu. Spomedzi viacerých treba vyzdvihnúť obsiahlejšie historické dielo „De monarchia et sacra corona regni hungariae centuriae septem“. Jeho tvorba mala vplyv na neskoršiu slovenskú historiografiu a obrodenecké hnutie.

 
Juraj Tranovský. ex libris

Juraj Tranovský, alias Tranoscius (1592 – 1637) tvoril na predele medzi renesanciou a barokom. Tento česko-poľský evanjelický farár bol nútený odísť po bitke na Bielej Hore do exilu, čím sa ocitol v Hornom Uhorsku. Jeho najdôležitejším dielom je spevník „Cithara Sanctorum“, ktorá obsahovala v pôvodnej verzii 412 piesní duchovného, lyrického a sociálneho charakteru. Viac ako 150 piesní preložil alebo zložil sám Tranovský. Kancionál bol v biblickej češtine: „Apocv. Pjſne Duchownj Staré y Nowé Kterychž Cyrkew Kreſtanſká pri Weyročnjch Slawnoſtech a Památkách Jakož y wewſſelikých potrebách ſwých obecnich yobwzlaſtnijch proſpechem mnohým uživá: Knimžto pridaný gsau Pjſne Dr. M. Luthera wſſecky z Nnemecké reči do naſſi Slowanſké Preložené“.

Barok (1650 – 1780)Upraviť

V uhorskom baroku pokračovali zložité historické deje, prenasledovanie evanjelických kňazov a spisovateľov donútených k exilu alebo poslaných na galeje. Niektorí stihli o tom napísať len svoj dobrodružný životopis, iní dokázali v zlých podmienkach aj tvoriť, čo je obdivuhodné. V barokovej literatúre na území dnešného Slovenska sa prejavili niektoré podobné témy a štýl ako v európskych literatúrach. Charakteristickými črtami sú heroizmus a rozvíjajúca sa racionalita, no absolútnu vedúcu úlohu malo povinné prejavovanie zbožnosti. Najrýchlejším vývojom prešiel divadelný žáner, ktorý v sebe niesol aj misiu rozvíjať ľudovú slovenčinu a prostredníctvom nej komunikovať s divákmi. V tomto období vývoja tvorcovia začali preferovať slovakizovanú češtinu a kultúrny západoslovenský dialekt.

BásniciUpraviť

Benedikt Sőlőši (1609 – 1656) bol slovenský jezuitský kňaz, ktorý napísal ako prvý spevník v slovenčine, vytlačený v roku 1655. Obsahoval 290 piesní aj s notami. Pod názvom „Písne katholické latinské i slovenské, nové i starodávné (Cantus catholici)“ sa skrývajú piesne slovenského aj českého pôvodu určené pre príležitosti vianočné, veľkonočné, mariánske a didaktické.

Peter Benický (1603 – 1664), rodák z Trnavy a potomok zemianskeho rodu sa ako vojak zúčastnil kráľovského posolstva do Konštantinopolu. Je autorom básnickej zbierky „Slovenské verše“ (1652) v slovenčine a ďalšej zbierky „Maďarské rytmy“ (Magyar rhitmusok) (1666) maďarčine). Slovenské verše však Jaroslav Vlček kritizuje ako menej hodnotnú poéziu, s čím ale treba polemizovať. Čistokrvnú ľudovú slovenskú prozódiu a lyrickú tému nachádza len v jednej pesničke o Bátoryčke, ktorá začína veršom „Brodil sa kôň sivý podľa panskej nivy...atď.[23][24]

Františkán Hugolín Gavlovič (1712 – 1787) tvoril výhradne v predspisovnej forme slovenčiny. Nechal po sebe dielo, z ktorého sa veľa stratilo, no predsa sa našlo deväť jeho rukopisov, zbierok básní a jedna zbierka kázní. Významná je zbierka „Valaská škola mravúv stodola“[25] (knižne vyšlo až v roku 1830/1831). Je to didakticko-reflexívna poézia, ktorá čerpá námet zo života pastierov.

Katolícky kňaz Ján Sekáč (1767 – 1818) bol barokový básnik tvoriaci v slovakizovanej češtine. Vydal básnickú skladbu „Rapsódia o francúzkéj vojne a revolúcii“ a v roku 1800 zborník básní „Laskavé karhání smíšno-pochabých svetských mravúv“. Zbierka obsahovala veršované príbehy a anekdoty, historky zo života rôznych spoločenských vrstiev. Bola to svetská literatúra, ktorá mala čitateľa poučiť aj zabaviť.

Evanjelický kňaz Bohuslav Tablic (1769 – 1832) napísal svoje najvýraznejšie dielo v češtine s názvom „Poezye. Paměti česko-slovenských básnířův ane veršovců“. Jedná sa o prvú prácu o dejinách slovenskej poézie vôbec. „Paměti“ obsahujú charakteristiky 77 uhorských básnikov a veršovníkov. Poezye je výber básnickej tvorby vlastnej ako aj Tablicových prekladov.[26]

 
Matej Bel

ProzaiciUpraviť

Medzi prozaikov je treba zaradiť polyhistora a encyklopedistu Mateja Bela (1684 – 1749), najvýznamnejšieho barokového učenca 18. storočia. Bel písal v slovakizovanej češtine, maďarčine, nemčine a latinčine. Je autorom rôznych vedeckých spisov. Skladal duchovné piesne a písal poéziu. Jeho najvýznamnejšie celoživotné dielo „Historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku“ (lat. Notitia Hungariae novae historico geographica) sčasti vydaný tlačou v 4 zväzkoch, stihol publikovať sám, po jeho smrti zvyšné rukopisy skončili pri nehode na Dunaji vo vode a vážne sa poškodili. Bel napísal úvod ku „Gramatika slovensko-česká Pavla Doležala“ (1746), v ktorom sa pochvalne vyjadril o slovenčine nezaostávajúcej za svetovými jazykmi.

 
Autor: Martin Sentiváni

Martin Sentiváni alebo Martin Svätojánsky (1633 – 1705), alias Sentivanius,[27] bol slovenský polyhistor a filozof. Ako člen starého slovenského šľachtického rodu zostal verný svojmu pôvodu. Je autorom prvej encyklopédie vydanej na Slovensku „Curiosiora et selectiora variarum scientiarum miscellanea I-III., slov. „Vzácnejšie rozmanitosti vybrané z rôznych vedných odborov), zv. I. – III. Publikoval množstvo diel, všetko v latinčine a jedno v slovenčine: „Čtýri a dvatcet pochybovaní na dar Nového leta tisiciho sedmi stého pastírum augustánského a helvetského vyznání doufánlive obetovaná“. Magister filozofie Sentiváni sa zaoberal viacerými vednými odbormi, bol profesorom, správcom knítlačiane, prefektom univerzitnej tlačiarne a knižnice v Trnave a vydavateľom. Vo svojich spisoch obhajoval autonómiu Slovanov a Slovenska.

Ján Simonides (1648 – 1708) rodom zo Spišských Vlachov písal cestopisy a memoáre v slovakizovanej bibličtine. Obhajoval význam materinskej reči pre Slovákov. K námetu cestopisu „Krátke opísanie toho, čo sa stalo s kňazmi uhorskej evanjelickej cirkvi“ (Brevis consignatio eorum, quae facta sunt cum ministris ev. ecclesiae Hungaricae) (1676) sa dostal tak, že sa zúčastnil Vesselényiho sprisahania. Dali ho do väznice v Leopoldove a odsúdili na galeje. Cestou na neapolské galeje ušiel spolu s Tobiášom Masníkom, po ich opätovnom zajatí ich vykúpil istý nemecký kupec. Simonides potom precestoval viacero štátov a usadil sa v Nemecku. Posledných dvadsaťpäť rokov prežil v Banskej Bystrici. Celkom je známych jeho šesť diel žánrovo zaradených medzi cestopisy, memoáre, kázne, úvod ku katechizmu (slovakizovaná biličtina) a denník.

Daniel Krman ml. (1663 – 1740)[28] je výnimočný tým, že už v období baroka zostavil a vydal „Základy slovanskej gramatiky“ (lat. Rudimenta grammaticae Slavicae) (1740). Pritom, za slovenský jazyk považoval češtinu, ktorá bola vlastná evanjelikom čítajúcim Kralickú bibliu v bibličtine. Ďalším dielom, ktoré má aj literárny aj historický význam je cestopis „Itinerarium“, cestovný denník z rokov 1708 – 1709.[29] Jeho význam podčiarkuje aj jeho publikovanie v roku 1969 v Bratislave vo forme bilingválneho latinsko-slovenského vydania cestovného denníka. Daniel Krman uskutočnil cestu za švédskym kráľom Karolom XIII. a bol svedkom bitky pri Poltave.

 
Móric Beňovský

Cestovateľ, kolonizátor a kráľ Madagaskaru Móric Beňovský (1746 – 1786) zo slovenského Vrbového zasiahol rozhodnou rukou aj do literatúry, keď napísal cestopis vo francúzskom jazyku, ktorý publikovali v roku 1808 v slovenčine. Z angličtiny preložené „Pamäti a cesty Mórica Augusta Beňovského, magnáta kráľovstiev uhorského a poľského, jedného z vodcov poľskej konfederácie, pozostávajúcich z jeho vojenských operácií, jeho vyhnanstva na Kamčatke, jeho úteku a cesty z toho polostrova cez severný Tichý oceán, s krátkym pristátím v Japonsku a na Tchajwane, do Kantonu v Číne, so správou pre francúzske úrady, bol poverený vládnuť nad ostrovom Madagaskar“ sa stali celosvetovým bestsellerom preloženým do mnohých rečí.[30]

Ján Baltazár Magin (1681 – 1735), absolvent kňazského seminára v Pázmaneu vo Viedni a Viedenskej univerzity odišiel slúžiť ako kňaz na slovenské fary. Keď vydal Michal Bencsik v roku 1721 svoje právnické dielo s vecne chybnou časťou o pôvode Slovákov v Uhorsku určené uhorskému snemu „Novissima dieata“ (slov. Najnovšiemu snemu), Magin napísal polemický spis v latinskom jazyku „Ostne alebo obrana slávnej Trenčianskej stolice a mesta tohože mena“ (1728),[31] v ktorom zdôrazňuje autochtónnosť Slovákov v Uhorsku, jeho starobylosť a etnickú celistvosť. Dielo sa stalo jedným zo základov sebauvedomovania sa slovenského národa ako etnického celku. Okrem tejto apológie Magin napísal rozsiahlu oslavnú báseň „Ekloga“ (1729) pre Jozefa Ilesházyho, syna trenčianskeho župana.[32]

Samuel Hruškovic (1694 – 1748) slovenský evanjelický kňaz, písal slovenské modlitby, slovenskú mytologickú komédiu „Polyfémus“, preklad z nemčiny „Katechismus D. M. L., kterýž slove menší“, (Lutherov malý katechizmus). V latinčine vydal vlastnú biografiu a dielo „Rozprava obsahujúca preskúmanie ducha Brendelovho (Dissertatio continens explorationem spiritus Brendeliani), rozprava“. Hruškovic napísal 17 vlastných piesní v slovenčine a 74 prekladov nemeckých piesní do slovenčiny, všetky barokového charakteru.[33]

Eliáš Ladiver (1633 – 1686),[34] žiak Jana Amosa Komenského tvoril v latinčine filozofické rozpravy a divadelné hry. V roku 1668 zverejnil hru s biblickým príbehom „Vo viere stály Eleazár“ (lat. Eleazar constans), ktorá pojednáva o téme vernosti svojej viere. V 1669 publikoval hru s antickým námetom o etických východiskách čo sa týka bezprávia a násilia „Udatný Papinián“ (lat. Papinianus tetragonos). Ladiver, Aristotelov prívrženec, tvoril v latinskom jazyku a ako Komenského žiak uplatňoval jeho inovácie vo vzdelávaní.

Ján Rezik (asi 50. roky 17. storočia – 1711) bol laický autor, učiteľ a rektor lýcea v Prešove. Jeho latinské hry boli z pôvodného znenia preložené do slovenčiny neskôr. Boli to v roku 1707 „Lenivosť, nepriateľ školy, odvlečená na Kaukaz“ (lat. Pigritius scholarum hostis ad Caucasum deportatus), školská dráma „Themistokles“ v roku 1708, nezachovala sa celá, len s načrtnutím deja.[35]

Juraj Láni (1646 – 1701)[36] sa profiloval podobne ako všetci evanjelickí autori, ktorých postihlo prenasledovanie a exil. Písal školské divadelné hry, dišputy a kázne, do diel vkladá emócie, dobrodružné zážitky, používa ľudové vyjadrovacie prostriedky, píše latinsky a nemecky.

Filozof, dramatik a teológ Izák Caban (1632 – 1707) je predstaviteľ Prešovskej školy.[37] Napísal vedeckú prácu „Existencia atómov“ (Existentia atomorum)[38] (1667), dva súbory divadelných hier ako zdramatizovaná učebná látka pre lýceum a jeden zdramatizovaný biblický príbeh „David“.

Klasicizmus (1780 – 1840)Upraviť

V období klasicizmu pokračovala literatúra písaná v rôznych formách slovenčiny a češtiny. Bola to buď slovakizovaná čeština, slovakizovaná bibličtina a pridala sa slovenčina vytvorená na základe západoslovenského dialektu - bernolákovčina. Posledný spomenutý variant však už v 19. storočí neprežil súperenie so stredoslovenskou formou slovenského jazyka kodifikovaného štúrovcami. V tejto etape vývoja literatúry sa už vynecháva latinský jazyk ako hlavný oficiálny tvorivý nástroj. Jednoznačný vplyv na zrod éry slovenského klasicizmu mal Tolerančný patent (1781) cisára Jozefa II., ktorý umožnil slobodu tvorby autorom evanjelickej, grécko-katolíckej a kalvínskej viery. Komunita slovenských obrodencov bola názorovo nejednotná čo sa týkalo výberu jazyka. Pretrvávali klasici používajúci rôzne varianty češtiny, stúpenci Antona Bernoláka a západoslovenčiny a stúpenci Ľudovíta Štúra a jeho kodifikácie na základe stredoslovenského dialektu.

Klasicistická literatúra sa vyznačovala snahou písať poéziu v časomernom prozdickom systéme, čo presadzoval Anton Bernolák ako ústredná postava „Spoločnosti pre pestovanie slovenského jazyka“ na generálnom seminári v Bratislave v osobitnej kapitole „O prozódii“ v základnom diele Grammatica slavica (1790). Slovenskí klasici vyvíjali snahu písať básne v časomernej prozódii, pretože sa domnievali, že to slovenskú poéziu zrovnoprávni s najväčšími literatúrami Európy, hlavne gréckou a latinskou.[39]

BásniciUpraviť

Augustín Doležal (1737 – 1802) bol slovenský básnik, evanjelický kňaz a učiteľ. Autor ódy „Veselost rolí boží hybské pod rakouským skřivánkem“ (1781), oslavná báseň pri príležitosti vydania Tolerančného patentu a „Pamětná celému světu tragoedia“ (1791), veršovaná náboženská rozprava o Adamovi a Eve a ich synovi; vo svojej dobe bola najväčšou tlačou vydanou veršovanou skladbou.

Karol Kuzmány zložil zbierku 13 sonetov „Hrání fantazie“, ktorými sa hlásil ku Kollárovmu dielu. Písal balady, epos, spevník s 94 piesňami a v roku 1848 krásnu a dokonalú báseň „Kto za pravdu horí“.

Štefan Leška (1757 – 1818) V rokoch 1781 – 1795 napísal „Básne príležitostné“, „Nová kniha zpěvů“ (1796) a „Pjesničky duchovní“ (1810).

Juraj Palkovič (1769 – 1850), profesor „Bratislavského evanjelického lýcea“, poslanec uhorského snemu a plodný autor v slovenskom jazyku napísal okrem iných diel divadelnú veselohru „Dva buchy a tri šuchy“, napísanú v slovakizovanej češtine. Činil sa aj ako organizátor kultúrneho života a umožnil Ľudovítovi Štúrovi začať učiť na lýceu. Je autorom básne „Muza ze slovenských hor“ (1801) a „Zpěvopanna ze slovenských hor“ (1798), ktorá však zostala nevydaná.

Ján Hollý (1785 – 1849), bol slovenský katolícky farár, spisovateľ a prekladateľ. Hollý písal poéziu v intenciách klasicizmu, v bernolákovčine, v časomernej prozódii. V roku 1828 preložil Vergíliovu Eneidu ako prvý medzi slovanskými spisovateľmi. Hollý zaujal pevnú pozíciu na klasicistickej scéne svojimi historickými eposmi „Cyrillo-Metodiada“ (1835), alegorickým eposom „Sláv“ (1839) s národnohistorickým posolstvom.[39]

Juraj Rohoň vydal v roku 1791 v latinčine „Ode in honorem Michaeli Járossy“, ktorej text sa stratil. V 1791 napísal veršovanú obranu národa „Chvála Slováků“ a zbierku v čiastočne bohemizovanej slovenčine „Kratochvílne zpěvy pro mládež rolníckou“ (1802). V 1827 vydal zbierku ľudových piesní „Starodávne zpěvy lidu slovenského v Uhrách“.

Pavol Jozef Šafárik[40] písal nemecky a česky. V roku 1814 napísal príležitostnú oslavnú ódu na baróna a kolonela Ondreja Mariassyho, patróna Kežmarského lýcea, pri príležitosti jeho návratu z vojny proti Napoleonovi s názvom „Ode festiva“. Tvoril poéziu podľa Schillerovho vzoru „Tatranská múza s lyrou slovanskou“ (Levoča, 1814) a podľa ľudovej legendy báseň „Juraj Jánošík“.[39]

ProzaiciUpraviť

 
Anton Bernolák, autor slovenskej gramatiky Grammatica Slavica (1790)

Anton Bernolák (1762 – 1813), šľachtic a katolícky kňaz, s kvalitným vzdelaním na Pázmaneu vo Viedni (teológia), na Štefaneu v Trnave a Emerciáne v Bratislave (rétorika, filozofia a poetika) bol najvplyvnejšou osobnosťou Slovenského učeného tovarišstva. A. Bernolák sa stretol s myšlienkami osvietenstva už na štúdiu na generálnom seminári v Bratislave a stal sa ich presvedčeným šíriteľom.[41] Za jeho najvýznamnejšie dielo dnes považujeme prvú normotvornú gramatiku slovenského jazyka „Grammatica Slavica“ (vyšla: Bratislava 1790).[39] Polyglot Bernolák napísal viaceré lingvistické diela: Stručná a zároveň ľahká ortografia, Etymológia slovenských slov, Slowár Slowenskí, Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí.

Katolícky farár Jozef Ignác Bajza (1755 – 1836) vstúpil do literatúry pokusom o vydanie zbierky básní - epigramov, ktoré sa nepodarilo vydať kvôli názoru slovenského cenzora v Bratislave. Zbierka „Rozličné verše“ dokončená v roku 1782 obsahoval 300 epigramov, často veľmi kritických voči cirkvi, radným pánom, šľachte a byrokracii v úradoch. Zo zbierky sa zachoval len prvý diel.

V roku 1784 mu vydali „René mládenca príhody a skúsenosti“,[39] v slovenskom jazyku napísaný prvý pôvodný román, ktorý mal sentimentálny aj didaktický charakter. Napriek zásahom cenzúry sa stal román zenitom Bajzovej literárnej činnosti. Prvý diel rozpráva o exotických príhodách mládenca Reného na jeho cestách z Benátok do Tripolisu, kde chce zachrániť svoju sestru. Druhý diel obsahuje už otvorenú kritiku cirkevných pomerov na Slovensku. Z druhého dielu sa zachovali dva výtlačky. „Slovenské dvojnásobné epigrammatá jednako-konco-hlasné a zvuko-mírné“ je Bajzove posledné básnické dielo. Zbierka epigramov má v sebe zahrnuté aj epigramy z „Rozličných veršov“. Treba podotknúť, že dielo J.I. Bajzu je napísané v bernolákovčine, je celé klasicistické a na konci života sa v ňom nachádza odmietnutie osvietenstva.

Juraj Fándly (1750 – 1811) ako katolícky kňaz neurobil v cirkvi kariéru, možno preto, že napísal kritické dielo ako svoju prvotinu v bernolákovčine „Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom o prvních počátkoch, o starodávních, aj včúlajších premenách reholňíckích“. Fándly bol stúpencom Antona Bernoláka a ideológie osvietenstva. Tvoril hlavne náučnú literatúru o poľnohospodárstve - „Piľní domajší a poľní hospodár“, „O nemocách ai o viléčeňú nezdravéj rožnéj lichvi“, vyšlo aj druhé vydanie v roku 1825, o včelárstve - „O úhoroch ai včelách rozmlúváňí“, knihu Slovenskí včelár, o bylinkách - „Zeľinkár“, dielo, ku ktorému napísal len predslov a zotriedil ho, obsah prevzal z diela Jána Tonsorisa „Sana consilia medica, aneb Zdravá radda lékařská“ (1771, 1793). Napísal historické dielo „Krátke dejiny slovenského národa“ (Compendiata historia gentis Slavae) a básne „Vzdych a nárek“ (Gemitus et lamentatio), „Prátelské porozumeňí“ (Amica cointelligentia).

Ján Chalupka (1791 – 1871), evanjelický kňaz, dramatik, publicista a prozaik vyštudoval okrem teológie aj filológiu a filozofiu. Ako bernolákovec vystupoval proti maďarskému šovinizmu. Svoju literárnu kariéru začal pôsobením v divadelnej branži, kde začal novú éru slovenského moderného divadla kusom „Kocourkovo, aneb: Jen abychom v hanbě nezůstali“, bola to veselohra, ktorá znamenala začiatok sústavného pôsobenia ochotníkov v Liptovskom Mikuláši. Chalupka napísal desať veselohier, satirické románové dielo „Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donkichotiáda podľa najnovšej módy“,[42] zložil 45 duchovných piesní a vydal „Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791“. Chalupkov tvorivý odkaz je stále živý v jeho veselohrách, ktoré sa hrávajú aj dnes.

Opäť spomeňme Pavla Jozefa Šafárika (1795 – 1861)[43] ako plodného autora vedeckých diel. „Slovanské starožitnosti“ (1837 a 1865, Praha) a „Slovanský národopis“ (1842 – 2 vydania, Praha) sú dve súdobé diela najviac uznávané odborníkmi na históriu a etnológiu. Šafárik zbieral ľudové slovenské piesne (Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jána Blahoslava a jiných) a písal etnografické, historické a lingvistické vedecké publikácie.

Preromantizmus a biedermaierUpraviť

Preromantickú líniu predstavuje Ján Kollár,[44] tiež českojazyčný autor, svojou básnickou poémou Slávy dcera (1824), v ktorej kritici zisťujú petrarkovský štýl a národný ideál prepojený s láskou k žene. V prvom vydaní obsahovala 150 sonetov. Slávy dcéra sa stala inšpiráciou pre nasledujúcu generáciu romantikov.

Ján Kollár (1793 – 1852) je jeden z veľkých klasikov našej literatúry a postava slovenského obrodenia (no zároveň aj česko-slovenského). Tiež napísal zbierku básní „Díla básnická Jana Kollára ve dvou dílích“ (1845). Kollárovou prvotinou bola báseň „Nárek nad súčasnými pomermi v Uhorsku“ (Deploratio praesentis status Hungariae). V 1821 mu v Prahe vyšla zbierka „Básně Jana Kollára“ zložená z dvoch cyklov, 37 a 39 sonetov, elégií, vlasteneckých básní a epigramov. V 1823 vydal zbierku slovenských ľudových piesní „Písně světské lidu slovenského v Uhřích“ I. diel. Ján Kollár bol presvedčený čechoslovakista a nikdy neprijal štúrovskú kodifikáciu slovenčiny. Do preromantickej kategórie bol zaradený pomerne neskoro, pretože preromantizmus bol definovaný až v prvej polovici 20. storočia.

Biedermeier je smer, ktorý mal v slovenskej literatúre kratšie trvanie. V 30. rokoch 19. storočia sa v almanachoch „Hronka“ a „Zorka“ začali uverejňovať autori, ktorým sa zapáčil biedermeierovský štýl. Vydavateľ „Hronky“ Karol Kuzmány v ňom publikoval svoj idylický epos „Běla“ (1836), ktorý sa považuje za typický príklad tohto nemeckého štýlu obľúbeného vrstvou meštianskej a buržoáznej spoločnosti. V próze tvoril biedermeierovské diela Anton Ottmayer, ktorý publikoval v almanachu „Zorka“ novely.[45]

Romantizmus (1830 – 1850)Upraviť

Romantická literatúra znamenala rýchlu zmenu nielen jazykovú ale aj tvorivú, spôsobila zameranie sa na iné témy a významne urýchlila kodifikáciu slovenského jazyka. Romantický idealizmus nasmeroval štúrovskú generáciu k témam národného obrodenia, osmanských vojen, staroslovienskej literatúry a histórii, ľudovej slovesnosti a folklórnemu umeniu. Po zlyhaní vyjednávaní s českými národoveckými lingvistami (napr. Palacký) o zjednotení českého a slovenského jazyka sa štúrovci obrátili k stredoslovenskému nárečiu ako základu novej slovenčiny.

Básnici romantizmu sa pustili do skladania balád, poém, lyricko-reflexívnej poézie, národno-oslobodeneckých elégií. Uznávanými autormi, ktorí tvorili vysoko profilovanú poéziu boli Janko Kráľ, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič a Ján Botto.[46] Slovenský romantizmus sa po revolúcii v 1848 postupne rozdelil na dva protipóly: jedným bol mesianizmus (Ľudovít Štúr, Samo Bohdan Hroboň, Michal Miloslav Hodža, Jozef Podhradský, Janko Kráľ), a na pragmatizmus, ktorému sa darilo u ostatných Štúrovcov. Čo sa týka žánrov a formy, autori slovenského obrodenia všeobecne najradšej tvorili poéziu a piesne v sylabickom veršovom systéme.[46]

11. júla 1843 sa stretli Štúr, Hodža a Hurban na Hurbanovej evanjelickej fare v Hlbokom, aby si dohodli postup uvedenia stredoslovenčiny do jej spisovnej formy. V roku 1846 vydal Štúr „Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí“, ktoré však bolo napísané ním už v roku 1844. V roku 1844 vyšiel druhý ročník almanachu „Nitra“ v kodifikovanej štúrovskej slovenčine. V roku 1845 publikovali „Slovenskje národňje novini“ s literárnou prílohou „Orol tatránski“ a v 1846 časopis „Slovenskje pohladi“, všetko v novej kodifikovanej slovenčine. V roku 1846 vyšli verejne štúrove pravidlá slovenskej gramatiky pod názvom „Nauka reči Slovenskej“.[47] V roku 18511852 sa dohodli bernolákovci a štúrovci na reforme slovenčiny z etymologického princípu na fonetický (pravidlo „Píš ako počuješ”). Rozhodovania sa zúčastnili Michal M. Hodža a katolík Martin Hattala, ďalší zúčastnení boli Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník.

Ľudovít Štúr[48] (1815 - 1856) ako rodený evanjelik a slovenský zeman zo obce Uhrovec bol predurčený zaradiť sa do hnutia slovenských obrodeneckých dejateľov. Samozrejmým debutom boli básne v dobovej slovenčine, bola to „Óda na Hronku“ (1836 ) a cyklus básní „Dumky večerní“ (časopis Květy, 1838 - 40). V rámci štúdií v nemeckom Halle podnikol cestu do kraja Lužických Srbov, z ktorej sa zrodil cestopis „Cesta do Lužic vykonaná z jara 1839“ (vyšlo v Časopis českého musea v roku 1839). Štúr urobil v roku 1841 lingvistický experiment a napísal v staročeštine spis „Starý a nový věk Slováků“, ktorý vydali prvýkrát v slovenčine v roku 1998. V období romantizmu sa často vydávali obranné reči, sťažnosti, spisy a eseje ako obhajoba slovenskej reči, tak činil aj Ľudovít Štúr vo svojej práci „Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov“ (1843, vydané anonymne v Lipsku. Ďalším obranným textom z jeho dielne bol polemický spis „Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus“ (doslova Devätnáste storočie a maďarizmus)[49], ktorý vydal vo Viedni v roku 1845. Ďalej sa venoval lingvistickým prácam v súvislosti s novou kodifikáciou slovenčiny. Boli to publikácie Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí[50] (1844) a v roku 1846 Nauka reči Slovenskej[51]. Po ukončení procesu kodifikácie slovenčiny a po slovenskej revolúcii v roku 1848 dokončil filozofické dielo „Das Slawenthum und die Welt der Zukunft“, (v slovenčine Slovanstvo a svet budúcnosti), ktoré však prvýkrát vyšlo až v roku 1867 v ruskom preklade ako Slavjanstvo i mir buduščego, neskôr v roku 1931 v pôvodnom znení a až v roku 1993 vyšlo v slovenčine. V tomto diele sa naplno prejavil Štúrov mesianistický model videnia budúcnosti. V roku 1853 vydal v Prahe spis „O národních písních a pověstech plemen slovanských“ a v tom istom roku svoju poslednú básnickú zbierku „Spevy a piesne“.

Michal Miloslav Hodža (1811 - 1870) bol jedným z troch kodifikátorov slovenského jazyka, národným buditeľom, organizátorom slovenského povstania v 1848-1849 a autorom romantickej poézie v slovenskom jazyku. Ako evanjelický farár debutoval poučnou kázňou s názvom Nepi pálenku v roku 1845, pokračoval ďalším básnickým debutom v antológii „Plody“, ktorým bola epická skladba „Meč Křivdy“ (1836) o bojoch Lužických Srbov so Sasmi. Tvoril duchovnú poéziu a prispel do evanjelického „Zpěvníka“ v roku 1842 štyridsiatimi troma náboženskými piesňami. Je autorom obranného spisu z roku 1847 „Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo“. Vo svojich lingvistických prácach obhajoval etymologický princíp kodifikácie slovenčiny, čo bolo v opozícii voči Štúrovmu fonetickému princípu. Po porážke slovenských dobrovoľníckych zborov v roku 1849 a hlavne po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 jeho ideová základňa pozostávala hlavne z mesianizmu, ktorý sa prejavil v lyricko-epickej poéme „Matora“[52] (1857)[53], v básnickej skladbe „Slavomiersky“ (1862) a v rozsiahlej poéme „Vieroslavín“ (1877). Tieto mesianistické básne mali filozoficko-meditatívny formálny základ, týkali sa človeka a jeho vzťahu k Bohu a Slovanstva a jeho historickej úlohy. Hodža zomrel v exile v Českom Tešíne, kam bol donútený odísť kvôli tlaku maďarizácie.[54]

Jozef Miloslav Hurban (1817 - 1888), člen kodifikátorského tria Štúr, Hurban, Hodža, žil najdlhšie z nich a vyhol sa aj nútenému exilu. No to neznamená, že maďarizácia ho nezasiahla. Po udalostiach meruôsmich rokov a po neúspechu martinského memoranda v 1861 a následnom uväznení sa autorsky aj politicky ocitol v defenzíve. Hurban bol plodný autor množstva novinových článkov, zakladateľ časopisu Slovenské pohľady, almanachu Nitra – publikoval v ňom ako prvý kodifikovanú slovenčinu v roku 1844 - a spoluzakladal spolok Tatrín. Jeho literárnym debutom bol cestovný denník „Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách“ (1841). Prispieval do almanachov Květy a Hronka, kde publikoval apelatívnu a ideologickú poéziu. V prozaickom žánri začal písať súdobé príbehy, napríklad „Prítomnosť a obrazy zo života tatranského“; „Prechádzka po Považskom svete“. V roku 1846 publikoval v almanachu „Nitra“ romantický príbeh „Olejkár“ a v roku 1847 satirické príbehy „Korytnické poháriky alebo veselé chvíle nezdravého človeka“; „Divadlo duchov nad Tatrami“ a noveletku „Od Silvestra do Troch kráľov“. Začiatkom 60. rokov 19. storočia napísal a vydal historický román „Gottšalk“ z obdobia 11. storočia a zbierku básní „Piesne nateraz“. Romantizmus u Hurbana sa viazal hlavne na príbehy s historickými námetmi, v kratších prózach sa začal ozývať realizmus. [55]

Pri pohľade na týchto troch autorov možno získať dojem, že kvôli politike a revolúcii prišli o čas, v ktorom mohli lepšie rozvinúť svoj tvorivý potenciál, čo sa však podarilo ich súputníkom, uznávanej štvorici romantických autorov Janko Kráľ, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič a Ján Botto.

 
Janko Kráľ

Janko Kráľ (1822-1876), romantický búrlivák a najradikálnejšia postava spomedzi dejateľov štúrovskej revolučnej generácie sa zároveň stal aj najvplyvnejším básnikom slovenského romantizmu. Bol uznávaný pre svoj vytríbený poetický formát. Už v skoršom období počas štúdií v Bratislave napísal báseň Duma bratislavská v novej kodifikovanej slovenčine a v dokonalom verši bez umelých novotvarov či zložených slov, v slovanskej rytmike a bezchybnom rýme. Je to aj prvá báseň v Štúrovej slovenčine, ktorú pochválil aj Štúr. Prvých osem debutových básní mu uverejnili v almanachu Nitra (1844), medzi nimi vyniká báseň Zverbovaný[56]. V roku 1949 bol ako vzbúrenec zatknutý a uväznený vo väznici v Šahách a mal byť popravený, čo sa na príhovor bána Jelačiča nestalo. V tom istom roku ho prepustili na slobodu z väzenia v Pešti. Z tohto zážitku čerpal inšpiráciu pre báseň „Šahy“ [57]. Veršovaná balada „Zakliata panna vo Váhu a divný Janko“ sa stala dielom vloženým do zlatého fondu slovenskej kultúry[58]. J. Kráľ si zvolil národnú tému ako tematický základ tvorby, bol oduševnený pre vec slovenského národa. Po zložení zbraní slovenských vzbúrencov sa jeho romantizmus zvrtol smerom k mesianizmu a po roku 1861 prestal písať a publikovať. Jeho stratené či pozabúdané rukopisy dávali publikovať niektorí ich držitelia zo skupiny štúrovcov.

Andrej Sládkovič (rodné meno: Andrej Braxatoris) (1820 - 1872), básnik romantizmu, evanjelický kňaz a národný buditeľ bol aj prekladateľ, literárny kritik a publicista. Jeho poéma Marína (1846) je najdlhšou známou ľúbostnou básňou na svete, má 291 strof[59]. Do roku 1842 písal poéziu v češtine, od kodifikácie slovenčiny v roku 1843 v štúrovskej slovenčine. Ďalším významným dielom je lyricko-epická skladba Detvan napísaná medzi rokmi 1845 - 1847, ale uverejnená v roku 1853 v almanachu Nitra. Detvan je napísaný v štúrovskom pravopise, foneticky a v origináli má o jednu strofu viac, na ktorú Sládkovič zabudol pri odovzdávaní do tlače. Sládkovič písal národnobuditeľskú poéziu (napr. Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti), príležitostné básne (Svätomartiniáda, Pamiatka pre deň 4. augusta, Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti), ľúbostné básne (Opustená, Žaloba, Vraví oko tvoje). Okrem poetickej tvorby prekladal z francúzskeho jazyka, pozri diela Zaira, Sokrates, Smrť Cézara od Voltaira a Phaedra od Jeana Racina. Napísal aj štyri diela pre deti (Kĺzačka, Obri a zakrpenci, Malý Kristus, Prázdniny a škola). O Sládkovičovi sa v 19. storočí písalo ako o najväčšom slovenskom básnikovi a v súčasnosti je zaraďovaný k prominentnej romantickej štvorici básnikov.

Samo Chalupka (1812-1883), evanjelický kňaz, básnik romantizmu, bol aj aktívny národný buditeľ. Je autorom najznámejšej slovenskej básne Mor ho!. [60]. Jeho tvorba patrí do žánrov ľudová pieseň, balada a historická epická poézia, písal aj lyriku. Zaradil sa veľmi skoro medzi romantikov, ktorí si zvolili historické námety (Mor ho!) a motívy protitureckých vojen (Turčín Poničan), stredoveké uhorské príbehy (Likavský väzeň). Samozrejme, písal aj národnú vlasteneckú poéziu, ľudovo-výchovnú spisbu a duchovnú poéziu. Jeho poetická tvorba vyšla zhrnutá do jedinej zbierky poézie pod názvom Spevy (1868). Ako Stredoslovák z Hornej Lehoty preferoval stredoslovenský dialekt v rámci štúrovskej slovenčiny. Samo Chalupka, brat Jána Chalupku, po návrate z poľskej vojny proti cárskemu samoderžaviu (1831) vyučoval a vyštudoval vo Viedni teológiu. Ku koncu života mal zlý zrak ako následok zranenia v poľskej vojne, no napriek tomu svoje básne písal kriedou na stenu, odkiaľ ich prepisovali na papier.[61]

Ján Botto[62] (1829 - 1881), laický romantik z Vyšného Skálnika sa stihol v mladosti vyučiť za geodeta, stať sa spoluzakladateľom Matice slovenskej a písať pochmúrne balady na folklórne motívy. Botto začal písať poéziu v dobe svojho pobytu v Levoči, kde ho ovplyvnili štúrovci, ktorí odišli z Evanjelického lýcea v Bratislave spolu so Štúrom. Tam sa stretol aj s Jánom Franciscim, ktorý spolu s Pavlom Dobšinským zbieral po Slovensku ľudové balady. Botto sa k nim pripojil a táto činnosť mala vplyv na zvolenie témy pre jeho romantickú básnickú tvorbu. Je autor viacerých balád (Žltá ľalia, Margita a Besná), alegorických skladieb (Orol. orol vták, Báj na Dunaji) a vlasteneckých a príležitostných básní (Nad hrobom Sládkovičovým pri sadení lipy[63]). Zložil rozsiahlejšie básnické skladby Pieseň Jánošíkova, Krížne cesty, Smrť Jánošíkova[64] a prebásnil ľudové povesti Báj na Dunaji, Báj Maginhradu, Báj Turca, Povesť bez konca.[63][65]

V romantizme sa na Slovensku zrodili kvalitní, nadaní autori inšpirujúci ďalšie nastupujúce generácie. Okrem vyššie spomenutých siedmich štúrovcov sú významnými autormi Ján Kalinčiak (1822 – 1871), autor známej humoresky Reštavrácia, Ján Francisci-Rimavský (1822 – 1905), ktorý je autorom prvej tlačenej publikácie v štúrovskej slovenčine „Svojim vrstovňíkom na pamjatku“, Janko Matúška (1821 – 1877), ktorý napísal dnešnú slovenskú hymnu Nad Tatrou sa blýska, Viliam Pauliny-Tóth (1826 – 1877) autor veselohry Pansláv, Karol Štúr (1811 – 1851) autor dvojdielnej poémy Ozvena Tatry, Janko Čajak (1830 – 1867), pozri: Súborné dielo Zrná z roku 1979, Pavol Dobšinský (1828 – 1885), autor zbierky „Prostonárodné slovenské povesti“, Mikuláš Dohnány (1824 – 1852), ako účastník revolúcie 1848 napísal „História povstania slovenského z roku 1848“ (Skalica), Samo Tomášik (1813 – 1887), autor známej hymny Hej, Slováci, Samo Vozár, básnik, novinár, prekladateľ, (1823 – 1850).

Medzi romantizmom a realizmom (18501875)Upraviť

V tomto období romantizmus doháral a v tvorbe sa prejavovala celková únava z maďarizačného útlaku a enormného ekonomického tlaku, ktorý často vyústil do biedy viacerých tvorivých osobností. V literatúre sa objavoval ústup od umeleckej tvorby a sústredenie sa na žurnalistiku, tvorbu učebníc, súkromné vyučovanie v rodinách a podobne. Autori medziobdobia vydávali almanachy, kalendáre a návody ako viesť gazdovstvo modernejším spôsobom. Tvorila generácia autorov narodená na začiatku storočia, Ján Palárik (18221870), Jonáš Záborský (18121876) a Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský (18241908), ktorá niesla štafetu slovenskej literatúry v období depresie vyvolanej ústupom revolucionárov v roku 1849, rakúsko-uhorským vyrovnaním a neúspechom memorandového hnutia. Uvedené tri osobnosti boli mostom od romantizmu k realizmu.

Jonáš Záborský má dodnes svoj vplyv v divadle, hráva sa Najdúch (divadelná hra)[66] (veselohra v 5 dejstvách), Pansláv[67] (fraška v 3. dejstvách) či Frndolína[68](fraška)[69]. Záborský si volil námety z histórie Srbov, Rusov, Slovákov. Písal aj poéziu, ktorá sa však presadila menej výrazne v konkurencii romantickej tvorby, prózy písal väčšinou kratšie, s ironickým humorom a poučným zámerom (napríklad Chruňo a Mandragora[70]).

Významná postava slovenského dramatického umenia Ján Palárik písal aj kritiky na divadelné kusy, venoval sa teórii drámy a publikoval tieto teoretické state, napríklad Dôležitosť dramatickej národnej literatúry,1860; Posúdenie dramatických spisov, 1863. Nakoniec, bol aj úspešným autorom hier. Populárne boli aj sú veselohra Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch[71], Drotár (veselohra)[72]. Rovnako kvalitné diela sú veselohra Inkognito (veselohra) a Dimitrij Samozvanec (tragédia). Palárik bol katolícky kňaz, publicista, organizátor národného života a spoluzakladateľ almanachov Concordia a Lipa.

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský [73] disponoval viacerými talentami, bol doktorom medicíny a aktívne vykonával toto povolanie po celý život, okrem toho aj plodný spisovateľ a publicista a politický aktivista počas národno-obrodeneckého hnutia. Bojoval v dobrovoľníckych oddieloch počas revolučných bojov na Slovensku. Zechenter-Laskomerský bol najlepším humoristom v pomatičnom období, písal aj satirické články do slovenskej tlače, tiež humoresky (Žarty a rozmary), cestopisy (Zo Slovenska do Carihradu, Zo Slovenska do Ríma), poviedky a autobiografiou Päťdesiat rokov slovenského života zachytil udalosti v slovenskom emancipačnom hnutí v 19. storočí. Je autorom jednoaktoviek Komédia bez zaľúbenia a Starý zaľúbenec.[74][75]

V medziobdobí tvorili aj autori Leopold Abaffy [76](18271883), Koloman Banšell (1850, autor Túhy mladosti, zbierka poézie – 1887), Karol Ľudovít Černo, (1820 – 1894), autor básne Na Trenčín, Peter Kellner-Hostinský (18231873), autor drámy Svätoslavičovci (1869), Ľudovít Kubáni (18301869), autor prózy Mendík (1860) a Daniel Gabriel Lichard[77] (18121882), autor množstva článkov, odborných kníh, vydavateľ kalendárov, náučnej literatúry. Lichard bol prvým slovenským profesionálnym novinárom, ktorý písal v slovenčine.

Realizmus (1870 - 1918)Upraviť

Realizmus[78] vznikol ako reakcia na romantizmus, ktorý vyčerpal svoje zdroje inšpirácie a prestával byť účinný pri stvárnení života Slovákov a Sloveniek. Reagoval na potrebu popísania objektívnej reality prostredníctvom poznávacej schopnosti autora a jeho zmyslov. Realizmus tiež poprel estetické princípy romantizmu a zmenil jeho kánon v poézii, próze aj dráme. Prvýkrát bolo publikované básnické dielo realizmu v almanachu Napred - zábavník mládeže slovenskej od Kolomana Banšella Len ma ľúb [79]v roku 1871. Vydanie almanachu zostavili Hviezdoslav a Banšell[80].

V realizme sa naplno presadil prozaický žáner, románová tvorba, novely, poviedky, črty, čo bola významná zmena oproti nadvláde poézie v romantizme. Realizmus v slovenskej literatúre sa rozvinul do zrelého literárneho smeru po roku 1870 v tvorbe Svetozára Hurbana-Vajanského[81], Terézie Vansovej[82], P. O. Hviezdoslava[83], Martina Kukučína[84] a Eleny Maróthy-Šoltésovej[85] a Kolomana Banšella. Títo autori sú zaraďovaní do prvej vlny realizmu, ktorá sa prevalila medzi rokmi 1870 - 1900 a zmenila celkom formu literárneho boja o emancipáciu národa.

V druhej vlne realizmu medzi rokmi 1900 - 1918 sa prestalo písať o spoločenskej vrstve zemanov, čo je aj hlavný rozdiel medzi dvoma vlnami realizmu v literatúre. Jozef Gregor Tajovský, Božena Slančíková-Timrava, Ľudmila Podjavorinská, Janko Jesenský, Ján Čajak, Ladislav N. Jégé[86] sa sústredili na neagresívne stvárnenie realistických príbehov zo života, na psychologickú zložku príbehu, na sociálne podmienky postáv a ich emocionálny stav.

Zmena v poézii v druhej vlne realizmu mala tiež svoje významnejšie znaky: zjednodušila sa jazyková a gramatická zložka poetického textu, tematicky prevládala subjektívne-lyrická tvorba.

Dráma v prvej vlne stagnovala, no v druhej vlne dominovali životné konflikty postáv vyjadrené ľudovou rečou, rôznymi dialektami či archaizmami.

Prvá vlna realizmu(1870 - 1900)Upraviť

Svetozár Hurban-Vajanský (1847 - 1916), spisovateľ, publicista, literárny kritik a politik pochádzal z rodiny štúrovca Jozefa Miloslava Hurbana a Aničky Jurkovičovej. Vajanský napísal zbierku básní Tatry a more (1879)[87], ktorá zaujala už v počiatočnej etape tvorby. Celkovo je autorom piatich zbierok poézie. Bol redaktorom v Národných novinách v Martine a v časopise Slovenské pohľady od 1881 spolu s Jozefom Škultétym. Z prózy možno spomenúť román Kotlín[88]. Vajanského ideový základ v tvorbe je vyskladaný sčasti z konzervativizmu, kresťanstva a nacionalizmu. Literárny realizmus je však uňho novým moderným elementom.

Terézia Vansová[89] (18571942) sa v prvej vlne realizmu zaslúžila o rozvoj románovej a novelistickej tvorby. Bola najvýznamnejšou dovtedajšou ženskou autorkou slovenskej literatúry. Napísala prvý román v dejinách slovenskej literatúry v roku 1889, ktorý bol vytvorený ženou o ženskom údele pod názvom Sirota Podhradských. Vansová písala kvalitnú poviedkovú a novelistickú tvorbu v modernejšej slovenčine, než bola Vajanského konzervatívnejšia jazyková mutácia. Z mnohých prozaických textov možno oceniť príbeh Pani veľkomožná[90]. Novela zachytáva historické obdobie začiatku prvej svetovej vojny a ako tento zasiahol do života rodiny a dediny. Napísala divadelné hry Potopa (1886), V salóne speváčky (1889), Môj Jožko (1906, veselohra), Ľúbezní hostia (1901, jednoaktovka) a Svedomie (1897, dráma o 5. dejstvách). Zozbierala aj kuchársku knihu (1914), založila časopis Dennica, ktorý sa stal platformou pre literárny smer slovenská moderna. V súčasnosti je známy celoslovenský festival prednesu Vansovej Lomnička.[91]

Pavol Országh Hviezdoslav[92][93](1849 - 1921) bol mimoriadny zjav v slovenskom realizme. V situácii, keď všetci chceli písať prózu, Hviezdoslav tvoril poéziu, prekladal a písal divadelné hry. Epická poézia bola živená biblickými námetmi (Agar, Ráchel, Kain, Sen Šalamúnov) a príbehmi zo slovenského prostredia (Hájnikova žena, Bútora a Čútora, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský). Lyrická poézia dosiahla vysoké kvality, boli to Krvavé sonety (1914) ako umelecká odozva na prvú svetovú vojnu (vyšli až v 1918), Letorosty I. až III, Prechádzky jarom, Prechádzky letom, Sonety. Hviezdoslav je autorom drám Herodes a Herodias, Pomsta, Oblaky, Otčim, Vzhledanie. [94] Založil tiež almanach Napred (1871), v ktorom začali spolu s Banšellom uverejňovať prvé diela slovenského realizmu, čo sa stalo terčom útokov konzervatívnych romantikov na čele s Jozefom Miloslavom Hurbanom[95]. Po prvej svetovej vojne (1919) ho zvolili do kresla predsedu Matice slovenskej (ako jedného zo štyroch). V roku 1918 viedol delegáciu zo Slovenska na oslavy 50. výročia založenia Českého národného divadla v Prahe, kde dal vo svojom prejave najavo svoje nádeje v spolužitie v spoločnom štáte. Hviezdoslavova predstava o pokojnom rozvoji slovenskej kultúry pod ochranou spoločného štátu sa naplnila. On sám čoskoro (v 1921) zomrel. V súvislosti s Hviezdoslavom sa používajú superlatívy ako geniálny básnik a jeho tvorba má pevné a stále miesto v učebniciach literatúry.

Martin Kukučín, (vlastným menom Matej Bencúr, 18601928) a jeho vlastný dobrodružný život sa vymykajú z rámca biografických príbehov ostatných realistov. Kukučín nebol len spisovateľ a dramatik, ale aj lekár, cestovateľ, publicista, zakladateľ modernej slovenskej prózy. Pre svoje dielo čerpal témy z prostredia slovenskej dediny (Rysavá jalovica, Keď báčik z Chochoľova umrie, Dies irae), chorvátskeho ostrova Brač (román Dom v stráni), z ciest po Patagónii (Črty z ciest. Prechádzky po Patagónii, cestopis), zo svojho pätnásťročného pobytu v Čile (Mať volá, román o chorvátskych vysťahovalcoch v Čile). Napísal tri drámy (Komasácia, Bacuchovie dvor, Obeta) a dva historické romány Bohumil Valizlosť Zábor a Lukáš Blahosej Krasoň (obidva vydal v 1927). Kukučín v neskoršom období častejšie vkladal do svojej prózy skepsu a disharmonické črty. Dielo Dom v stráni je hodnotené ako najlepší slovenský román vydaný do roku 1918[96]. [97]

Elena Maróthy-Šoltésová (18551939), bola jedna z mála slovenských spisovateliek prvej vlny realizmu, redaktorka a publicistka, zakladajúca osobnosť ženského spolku Živena a výrobného a obchodného spolku Lipa, ktoré poskytovalo prácu slovenským ženám - vyšívačkám. Šoltésová je považovaná za priekopníčku ženskej emancipácie na Slovensku a autorku druhého ženského románu po Terézii Vansovej. Je to dvojzväzkový román Proti prúdu, ktorý tematicky čerpá z prostredia slovenskej šľachty. Písala novely a poviedky, v ktorých spracovávala tému slovenského života v druhej polovici 19. storočia.[98]

Koloman Banšell (18501887), slovenský básnik, prozaik, literárny teoretik, ktorý počas svojho krátkeho života stihol založiť almanach Napred spolu s Hviezdoslavom a uverejniť v ňom prvé dielo realizmu. Význam Banšellovho diela spočíva v novátorskom prístupe k tvorbe, v ktorej uplatnil nové realistické princípy a prešiel tak od preromantizmu k realizmu. Okrem poézie a kratších foriem prózy napísal tieto literárno-teoretické práce: Rozbor znelky, teoretická úvaha (periodikum Dennica), Dľa čoho sa má súdiť báseň?, teoretická úvaha (Dennica), Duch maďarskej revolučnej poézie, teoretická úvaha (Slovenské noviny, 1874). Banšell stihol popri svojich psychických peripetiách zozbierať a vydať aj básnickú zbierku Túhy mladosti (1886) obsahujúcu jeho subjektívnu lyriku skombinovanú s národne-buditeľskými myšlienkami[99].[100]

Druhá vlna realizmu (1900 - 1918)Upraviť

Jozef Gregor Tajovský (1874 - 1940), prozaik a dramatik druhej vlny realizmu. Bol jej najvplyvnejšou osobnosťou. Pre svoju prózu aj drámu si bral námety zo života Slovákov v jeho rodisku v Tajove a jeho okolí, z miest kde študoval (Tajov, Banská Bystrica, Kláštor pod Znievom), zo svojej armádnej služby v prvej svetovej vojne, z činnosti v česko-slovenských légiách v Rusku. Zaujímala ho hlavne sociálna situácia pracujúceho ľudu. Veľkú prácu vykonal pre slovenskú dramatickú tvorbu. Je autorom mnohých divadelných hier, ktoré predstavujú na javisku život slovenského ľudu, napríklad Ženský zákon, Statky-zmätky, Matka. Napísal množstvo kratších aj dlhších prozaických diel (Maco Mlieč, Apoliena, Nové časy, Besednice, Mamka Pôstková, Horký chlieb). Pred vojnou v 1907 sa oženil s neskoršou spisovateľkou Hanou Gregorovou a presťahoval sa s rodinou do Bratislavy, kde žil do konca života.[101][102]

Božena Slančíková-Timrava (18671951) bola spisovateľka slovenského kritického realizmu[103]. Timrava bola z väčšej časti novelistka: Pomocník, Ťažké položenie, Tak je darmo, Pozde, Nemilí, Bál, Boj (1896 – 1900), no napísala aj divadelné hry (Chudobná rodina (1921), Páva (1923), Odpoveď (1934), Prekážky (koniec 40. rokov). Ako slovensky píšuca autorka sa do roku 1918 len ťažko prebíjala životom. Písala príbehy zo života slovenského malomesta a dediny. V roku 1947 bola ocenená titulom Národná umelkyňa.[104]

Ľudmila Podjavorinská (18721951) mala podobný osud ako Timrava, nevydala sa a žila z publikovania svojich diel. Jej realistické príbehy zo slovenského prostredia mali zo začiatku humoristické sfarbenie (Kmotrovia figliari, Fako Ďura Kotúlku, Pod svietňom - humoresky), v neskoršej tvorbe nabrali vážnejší tón. Pochádzala z učiteľskej rodiny, ktorá ju podporovala v literárnej tvorbe. Boli to hlavne jej strýko Ľudovít Rizner a Ján Pravoslav Leška. V začiatkoch tvorby písala lyricko-epické (Z vesny života, zbierka lyrických veršov) a epické básne: Balady (1930) a Balady a povesti (1946). Próza sa však stala jej dominantným žánrom (novely Za neistými túžbami, Rôznymi cestami, Za šťastím, Z domova, Postupne). Je známa aj ako autorka literatúry pre deti (Čin-čin, veršovaná rozprávka, Sadaj, slnko, sadaj, báseň), ktorej sa stala zakladateľkou. Dielka pre deti boli často adaptované v rozhlase, na javiskách a neskôr v televízii. V roku 1947 dostala titul národnej umelkyne. Jej tvorbu zaraďujú na úroveň vplyvných autorov realizmu ako boli Vajanský, Tajovský a Kukučín. [105]

Janko Jesenský[106] (1874-1945) patrí medzi spisovateľov druhej vlny slovenského realizmu, pričom jeho tvorba presahuje aj do symbolizmu[107]. Jesenský napísal významný román Demokrati, ktorý bol zároveň jedným z mála v dovtedajšej románovej spisbe v slovenskom jazyku. Toto dielo sa zaoberá politickou témou, vyšlo v roku 1934. Jesenský opísal v románe vlastné skúsenosti z advokátskej praxe a práce v štátnej správe. Ironizuje v ňom spôsoby v politike medzi dvoma vojnami, aj názov Demokrati je myslený ironicky. U Jesenského je poézia dôležitou súčasťou jeho tvorby, použil v nej ľahkú piesňovú formu kontrastujúcu s drsnejším textom. Jeho verše vznikali na východnom fronte v Rusku (zbierka Zo zajatia), aj počas Slovenského štátu. Posledné ilegálne prenášali do Londýna, odkiaľ boli vysielané v rádiu BBC. Táto zbierka básní vyšla pod názvom Na zlobu dňa. Jesenský bol presvedčený čechoslovakista.

Ladislav Nádaši-Jégé[108] (1866-1940) tvoril v neskorej fáze slovenského realizmu, vplýval naňho Zolov naturalizmus a realizmus ruských klasikov 19. storočia. Nádaši-Jégé bol výhradne prozaik, stal sa najplodnejším autorom románov spomedzi slovenských spisovateľov. V 20. rokoch napísal viacero prác s historickými námetmi, z toho dva romány (Adam Šangala[109], Svätopluk), v 30. rokoch opäť dva (Alina Orságová, S duchom času) a viacero historických noviel (Wieniawského legenda, Kuruci, Magister rytier Donč, Horymír). V jeho prácach s historickou témou sa významne prejavuje naturalizmus[110] Písal prózu aj o súdobom spoločenskom živote, ku ktorému sa staval kriticky. Väčšinu života prežil v Dolnom Kubíne, kde aj pôsobil ako lekár a publicista.

Ján Čajak (1863 - 1944) bol slovenský spisovateľ a prekladateľ, ktorý študoval na slovenských gymnáziách, teológiu v Bratislave nedokončil. Po učiteľskej činnosti na Slovensku odišiel v 1899 nastálo do Báčskeho Petrovca v Srbsku, kde začal písať prózu ovplyvnenú Jozefom Gregorom Tajovským. Stal sa reprezentantom kultúry dolnozemských Slovákov. Napísal svoj jediný román Rodina Rovesných (1909), prózy s tematikou prostredia Dolnej zeme (Vysťahovalec, Obyčajná história, Baťa Kalinský, Suchoty a i.) a ďalšie poviedky. V roku 1914 vydal svoj Dejepis Slovákov, ktorý sa stal populárnym čítaním. Čajak bol organizátor kultúrneho života v Petrovci, spoluzakladateľ slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci a redaktor mesačníka Náš život.[111]

ModernaUpraviť

Slovenská literárna moderna sa začala rozvíjať od roku 1905 (pozri: Verše I., básnická zbierka Janka Jesenského), ale hlavne po prvej svetovej vojne, kedy zároveň doznieval realizmus. Dovtedy lineárny vývoj vždy jedného smeru sa rozvinul do pestrého vejára avantgardných smerov prevzatých zo západných európskych literatúr alebo ovplyvnených nimi. Názov „moderna” sa začal používať až v polovici 60. rokov 20. storočia[112]. Medzi avantgardnými smermi moderny prevládali symbolizmus a expresionizmus.

Prvá vlna moderny (1905 – 1918)Upraviť

Ivan Krasko[113], rodený Ján Botto ( 18761958)[114],[115] súčasť slovenskej moderny a básnik symbolizmu slovenského aj svetového, tiež jeho zakladateľ. Na jeho básnickú tvorbu vplýval francúzsky symbolizmus, no próza je postrealistická a novoromantická. Jeho zbierka básní Nox et Solitudo (1909) je plne symbolistická subjektívna lyrika a zbierka Verše II. (1912) je jej vystupňovaním s pridaním náboženského lyrizmu.[116]

Janko Jesenský (1874 - 1945), v próze realista, v poézii ranný symbolista. Vo veršoch je prechod od realizmu k naturalizmu a symbolizmu, hlavne pod vplyvom zážitkov z prvej svetovej vojny. To znamená, že v poézii je Jesenský členom prvej vlny slovenskej moderny. No aj v próze je považovaný za prvého autora-realistu, píšuceho skutočnú modernú realistickú prózu. Vydal viaceré zbierky poézie, napríklad: Vyznanie, báseň (vyšla v časopise Slovenské pohľady), debut v roku 1897, Verše J. Jesenského, zbierka básní (1905), Po búrkach (1932), Náš hrdina (1944) - lyricko-epická skladba, Na zlobu dňa (1945), Jesenný kvet (1948) - vydaná po jeho smrti.

Druhá vlna moderny (1920-1930)[117]Upraviť

Druhá vlna moderny[117] znamená ešte výraznejšie roztrieštenie jednotného názoru na to, aké literárne postupy tvorby sa majú používať. Môžeme začať u Mila Urbana, ktorého psychologické postupy v jeho realistickej próze sa nachádzajú na opačnom brehu literárnej rieky moderny, než vplyvy západných avantgardných autorov. So zamietnutím konzervativizmu a tradicionalizmu sa v literárnej tvorbe ocitli mnohé avantgardné prúdy a školy. U niektorých boli hlavnou metódou tvorby, u ďalších len marginálne či efemérne dotyky so zahraničnými literatúrami. Aj autori s najvýraznejším modernistickým prejavom oscilujú medzi viacerými štýlmi písania a majú viacznačný výpovedný efekt. Deje sa to i v rámci jediného diela, napríklad zbierky poviedok, v ktorej možno nájsť odlišné umelecké postupy. Spomeňme tu autorov, ktorí zanechali najvýraznejšie stopy v medzivojnovej literatúre druhej vlny modernizmu.

Vladimír Roy (1885 - 1936)[118] je básnik zaraďovaný do druhej vlny moderny, ktorý bol ovplyvnený tvorbou Ivana Kraska a Janka Jesenského. Debutoval epickou skladbou o M. R. Štefánikovi Náš Ikarus (1920) a pokračoval vydaním ďalších šiestich zbierok poézie: Keď miznú hmly, Rosou a tŕním (obe 1921), Cez závoj a Peruťou sudba máva (obe 1927), Zvlnený prameň (1933), In memoriam (1934) a výber poézie Básne (1963). Jeho prózy Môjmu mladému životu, Čierna krv, Pri ohni a i. zostali v rukopisnej forme. Písal aj estetické a literárno-historické eseje, napríklad o P. O. Hviezdoslavovi, Samovi Chalupkovi, Aloisovi Jiráskovi, M. R. Štefanikovi, R. Browningovi a ďalších. Vladimír Roy je považovaný za vedúceho básnika druhej vlny moderny.

Janko Alexy (18941970), okrem svojej hlavnej činnosti výtvarného umelca písal aj prózu s črtami podobnými Gašparovej tvorbe. Preferoval fikciu pred realitou, nostalgia, sentimentalita, intimita, naivita, clivota boli jeho témami, s ktorými sa stotožňoval v pozícii rozprávača. Typický je preňho baladicko-elegický tón, z ktorého sa vymaňuje opäť príbehmi z umeleckej bohémy, kde ženskými postavami sú ikony lásky ako ciele lyrického blúznenia nesúceho znaky fetišistického posadnutia. Jeho tvorba má však aj inú stránku, tam, kde využíva inšpiráciu svojím detstvom a mladosťou používa láskavý humor, naivitu a ako rozprávač podáva príbeh z pohľadu rojčiaceho chlapca. Alexy sa zaoberal osudmi malých detí, často smutnými, bol ich obrancom a tým aj kritikom sociálnych krívd páchaných na deťoch. Písal krátke prózy - Jarmilka(1924) - knižka krátkych próz; úvod jej napísal Štefan Krčméry, Grétka (1925) - zbierka krátkych próz, Veľká noc (1930) - zbierka krátkych próz, Ondrejko (1956). Vydal viacero románov, debut s názvom Hurá !(1935, dvojdielny), Už je chlap na nohách (1936), Zlaté dno (1940), Dom horí (1942) - román o osudoch jeho rodiny, Profesor Klopačka (1949). Je autorom beletrizovaných životných príbehov slovenských výtvarníkov Osudy slovenských výtvarníkov (1948).

Kvetoslav Florián Urbanovič (1885 - 1963)[119] bol celý život učiteľom na západnom Slovensku. Napísal romány Poklesky (1922), Tridsať strieborných (1923), voľne nadväzujúci román Bez vesla (1926), dvojdielny román Oráčina (1933). Písal aj drámy, ktoré vyšli v súbornom diele v roku 1925. Osobitne vydal hru Vyvrheli (1929). Urbanovičova tvorba patrí ku komerčnej aj bulvárnej spisbe zameranej na sociálnu vrstvu bratislavskej elity a s ňou sa prelínajúcej umeleckej bohémy a sveta sociálnej periférie.

Ivan Minárik (1909 - 1967)[120] je autor, ktorý pokračoval v postupoch tvorby podľa Tida Gašpara a Hrušovského, charakteristických pre štýl „fin de siècle”. Venoval sa témam ako je mysticizmus, spiritualizmus a dekadentne spodobený katolicizmus, satanizmus a okultizmus. Minárik je teda autorom dekadencie konca 19. storočia, jeho postavy končia dezintegráciou ega.[121] V začiatkoch tvorby bol príslušník literárnej skupiny Utópia. Vyšla mu zbierka prozaických prác Smaragdový amulet (1946), no po roku 1943 sa autorsky odmlčal. Posmrtne mu vydali výbery próz Purpurový medveď (1967) a Vášeň (1970). Je autor románu s historickým námetom Sprisahanie v Prešporku (1940).[122]

Milan Thomka Mitrovský (18751943)[123] bol slovenský neoklasicistický akademický maliar. Popri svojej výtvarnej činnosti napísal zbierku noviel Pani Heene (1930), za ktorú dostal štátnu cenu. Témou týchto próz je prostredie umeleckej bohémy vo Florencii, ktoré boli reakciou na jeho študijný pobyt v tomto meste. Mitrovský písal aj literárnu a umeleckú publicistiku, napríklad Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra[124]

Valentín Beniak (1894 - 1973)[125] bol uznávaný básnik symbolizmu a poetizmu. Medzi dvoma vojnami vydával zbierky poézie inšpirované cestami do Talianska a Francúzska (Ozveny krokov, Kráľovská reťaz, Lunapark). V zbierke Poštový holub reflektuje už blížiacu sa druhú svetovú vojnu, dobovú spoločenskú atmosféru blížiacej sa vojnovej a politickej kataklizmy odzrkadlil v zbierke Bukvica (1938). Medzi rokmi 1939 - 1944 sa tematicky sústredil na prežívanie negatívnych emócií vyvolaných vojnou a túžbu po mieri (zbierky Žofia, Popolec, Igric). Beniaka po roku 1947 komunistická vláda zakázala publikovať ako bývalého pracovníka sekretariátu prezidenta Dr. Jozefa Tisa. Beniak sa tak ocitol v spoločenskom vákuu, no neprestal písať. Jeho básnická šuplíková tvorba presahuje kvalitu aj kvantitu tvorby do roku 1945, sú to zbierky Plačúci Amor (1969), Sonety podvečerné (1970), Medailóny a medailónky (1971). Stal sa básnickým solitérom s výnimočným umeleckým prejavom a dnes je zaraďovaný k veľkým autorom ako sú Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Laco Novomeský, Miroslav Válek.[126]

Ďalší autori sa druhej vlny dotkli len okrajovo alebo chvíľkovo: Ján Rob Poničan(1902-1978), Jarko Elen[127], Štefan Letz[128] Peter Zván[129], Vladimír Wagner, Imro Frits.

Lyrizovaná próza (1920 - 1945)[130]Upraviť

Lyrizovaná próza je špecifický literárny štýl týkajúci sa skupiny prozaikov slovenskej moderny, ktorí lyrizovali svoje prozaické texty vkladaním postáv a statí s lyrickými výjavmi, snami, spomienkami a fantastickými predstavami, pričom používali aj témy zo slovenských balád a rozprávok. Týmto dosahovali subjektívne ladenie umeleckého textu, ktorým sa im podarilo vytvoriť rozšírený obraz vedomia rozprávača, novú rozšírenú realitu v próze. Termín „Lyrizovaná próza” prvýkrát použil Ján Števček vo svojom lterárnovednom diele Lyrizovaná próza[131]. Časť literárnych kritikov však považuje tento smer za súčasť slovenského naturizmu, o čom ale prebieha dlhodobejšia kritická diskusia. Predstavitelia spomenutí nižšie sú hlavné literárne osobnosti, zakladatelia lyrizovanej prózy na Slovensku: Ľudo Ondrejov (19011962), Dobroslav Chrobák (1907 - 1951)[132], Margita Figuli (19091995)[133], František Švantner (19121950)[134], Tido J. Gašpar (18931972)[135].

Prvá generačná vrstva lyrizovanej prózyUpraviť

Tido J. Gašpar (18931972) je vysoko cenený ako jeden zo zakladateľov avantgardnej prózy, v ktorej sa prejavuje dekadencia, kult formy, estétstvo, ornamentalizmus a lyrický pátos. Takéto postupy tvorby mali byť prejavom vycibreného vkusu a elitnejšej kultúry. Diela mali nielen delikátnejšiu formu ako predošlý realizmus ale aj delikátnejší obsah spojený s vlnami extázy, striedaním nálad a túžob. Láska, krása a sny, to sú témy, ktoré majú v jeho diele ukázať krajšiu, príjemnejšiu realitu, čo ale kontrastuje so smútkom, ktorý sa v jeho tvorbe často spája s láskou. V súvislosti s týmito pojmami sa v Gašparovej próze vyvinul typ ženskej postavy - „femme fatale”, ktorá je obrazom zlých vlastností ako milovníčka luxusu, ničnerobenia, členka mondénnej spoločnosti. Inšpiratívnym prameňom tohto ženského profilu boli Gašparovi Gustav Klimt a Arthur Schnitzler. Gašpar písal hlavne novely, napríklad Karambol a iné novely (1925), V cudzine a iné rozprávky(1935).

Ján Hrušovský (18921975) bol výhradne prozaik. Debutoval prózami s témou prvej svetovej vojny Zo svetovej vojny (1919), Muž s protézou (1925), Peter Pavel na prahu nového sveta (1930), František Ferdinand (1935) a Sprisahanie proti svetu - 4 diely(1941 – 42). Vydal zbierky poviedok: Pompiliova Madona (1923), Zmok a iné poviedky, Dolorosa (obe 1925), Kariéra (1961) a Rozmarné poviedky (1974). Písal dobrodružnú, detektívnu a historickú beletriu. Bol tiež autorsky plodný novinár a publicista. Jeho románopisné dielo tiež nie je malé: Jánošík 1 – 4 (1933), Dráma na ostrove, Verný hrdina (oba 1935), Búrka nad Devínom (1936), Neuveriteľný príbeh dr. Gallusa (1937), Dva železné dvory 1 – 2 (1938), Prízrak (1941), Pohroma (1962), Čarovný kľúč (1966) a Rákócziho pochod.

Štefan Gráf[136] (1905 - 1989) je autor prozaického diela zaradeného slovenskou kritikou medzi autorov lyrizovanej prózy. Ako autor debutoval básnickými zbierkami V horúcom príboji (1937) a Žeravý bod (1940) uverejňovanými od polovice 30. rokov v rôznych časopisoch (Slovenské smery, Slovenské pohľady, Elán). Napísal romány Zmätok (1938), jeho voľné pokračovanie Oceľové vlny (1941), Zápas (1939), Cesta za snom (1942) a dvojdielny román Jur Janošiak (1944). Po dlhšej odmlke spôsobenej politickými podmienkami mu vyšiel výber z noviel V horúcom príboji (1968), neskôr poviedkový triptych Nábrežie Františka Jozefa (1975) a venoval sa prekladaniu diel Aloisa Jiráska, J. Š. Baara, T. Novákovej, z nemčiny T. Storma a W. Raabeho.

Druhá generačná vrstvaUpraviť

Milo Urban (1904 - 1982) [137][138] je románopisec, ktorý písal realisticko-psychologickú prózu. Je autorom kľúčového románu slovenskej medzivojnovej literatúry Živý bič (dva diely 1927). Jeho dielo je ovplyvnené realizmom Vajanského, Kukučína, Tolstého a Andrejeva. Vo veku 16 - 17 rokov napísal prvotiny Nešťastník, Už je pozde, Vanitas vanitatum a v osemnástich publikoval prvotinu Jašek Kutliak spod Bučinky, v ktorej ako mladý autor prvýkrát použil svoju metódu koncentrovanej epiky. Táto metóda kulminovala v zbierke próz Výkriky bez ozveny a najmä v novele Za vyšným mlynom. Posledná menovaná novela je syntézou tvorivých postupov, ktorými sa dostáva do psychologickej hĺbky postáv a tým aj deja. V tomto štýle napísal aj Živý bič publikovaný s veľkým úspechom, keď mal 23 rokov. Bol preložený do nemčiny, no po nástupe nacizmu bol v Nemecku pálený spolu s knihami Thomasa Manna, E. M. Remarqua a iných. Román je zobrazením života na oravskom vidieku koncom prvej svetovej vojny, jeho dej oživujú postavy vo vleku svojho osudu, ktorému sa bránia, no nedarí sa im to. Ich profily sú vykresľované psychologickou metódou, čo v súčinnosti so silne dramatizovaným dejom vytvára napínavý príbeh. Po vojne a takmer dvadsaťročnej pauze tvorby (kvôli svojej práci šéfredaktora novín Gardista a ďalších periodík Hlinkovej strany) pokračoval v románe Živý bič dielmi Zhasnuté svetlá a Kto seje vietor, ktorým však kritika vyčíta schematizmus a povrchné stvárnenie pováh. V memoárových prózach Zelená krv (Spomienky hájnikovho syna), Kade-tade po Halinde, Na brehu krvavej rieky a Sloboda nie je špás sa Milo Urban vrátil ku svojmu dramatickému rozprávačskému štýlu a psychologickej hĺbke postáv. Je vysoko oceňovaným románopiscom a má trvalé miesto v dejinách slovenskej literatúry.

Ivan Horváth (19041960)[117][139] je tiež žánrovo aj štýlovo polymorfný autor, ktorý osciluje medzi impresionizmom, novoromantizmom, dekadenciou, expresionizmom, vitalizmom a i. Horváth bol prozaik, publicista, diplomat a politik, ktorý okrem fakulty práva v Bratislave absolvoval aj diplomatické vedy v Paríži. Bol účastníkom protifašistického odboja na Slovensku, členom Ústredného výboru KSČ od roku 1944. Po roku 1945 zastával vysoké funkcie v SNR, v Zbore povereníkov Slovenskej národnej rady od 18. septembra 1945 do 16. augusta 1946 a v Národnom zhromaždení ČSR. Nakoniec bol ambasadorom ČSR v Maďarsku. V roku 1950 ho odsúdili za buržoázny nacionalizmus a uväznili na 18 rokov, po 9 rokoch dostal milosť (Iný zdroj uvádza príčinu uväznenia rozsudok za velezradu a špionáž[140]). Krátko nato skonal v Bratislave. Jeho debutová práca Mozaika života a snov (1923) bola časopisecky publikovaná zbierka poviedok. Čo sa týka témy, spracovával rozpor medzi skutočnosťou a snom, sústredil sa na emocionálnosť vo vzťahoch. Poetizmus sa objavil v jeho novele Laco a Bratislava, je to lyricky a sviežo podfarbený príbeh zo života študentov v Bratislave. Za jeho najlepšie dielo je považovaný súbor piatich noviel Vízum do Európy (1930), v ktorom opisuje atmosféry európskych metropol. Novely sa vyznačujú pútavým dejom, psychologickým uhlom pohľadu. V 1944 vydal zbierku noviel Tak sa to malo stať (1944), ktorou pokračuje v psychologickom nazeraní na konanie postáv. V roku 1948 vyšiel jeho dokument o atmosfére v jeho umeleckej generácii pod názvom Život s Laurou, ktorá sa zaoberá témou vzťahu umelec a jeho múza. V roku 2004 vyšla jeho zbierka esejí Európa koktail, ktorý bol zbierkou portrétov slovenských spisovateľov.

Tretia generačná vrstvaUpraviť

Margita Figuli (1909 - 1995), (rodné priezvisko Figuliová, vydatá Šustrová), absolvovala obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici a pracovala ako banková úradníčka v Bratislave. V roku 1941 prišla v Tatrabanke o prácu kvôli publikovanej novele Olovený vták, ktorej dej sa týkal vojenského napadnutia Poľska Nemeckom. Od tej chvíle sa sústavne venovala len literárnej tvorbe. V roku 1936 vydala debutovú novelu Uzlík tepla, ktorú ilustroval umelec Koloman Sokol. V roku 1937 jej publikovali zbierku desiatich noviel Pokušenie, v ktorom hľadá svoj štýl písania v rámci romantizujúceho naturizmu až po okrajové dotyky s impresionizmom. Jej poviedka Tri noci a tri sny (1942) bola bibliofilským vydaním, ktoré ilustroval Ľudovít Fulla. V emblematickom románe slovenského naturizmu Tri gaštanové kone (1940) sa Figuli zaoberá konfliktom zákonov prírody a zákonov civilizačného procesu, pohanským fatalizmom a kresťanskými normami. Vynútenú prestávku v publikovaní využila na písanie 4-zväzkového historického románu Babylon (1946), za ktorý jej v roku 1947 udelili štátnu cenu. Je to fiktívny príbeh na pozadí rozvratu Babylonskej ríše napadnutej Perzskou ríšou. Jedná sa o rozsiahlu epickú prózu, ktorá mohla byť alegóriou na Tisov bábkový režim, čím sa stalo, že toto dielo nemalo šancu na uverejnenie do konca druhej svetovej vojny. Po roku 1948 mal Babylon problém s komunistickou cenzúrou, ktorá ho skrátila kvôli autorkinej kritike diktátorského režimu v diele. Figuli sa vynútene ako spisovateľka odmlčala do roku 1956, kedy vydala svoj autobiografický román Mladosť. V roku 1964 jej vyšla memoárová esej Ariadnina niť a v roku 1974 román Víchor v nás.[141] [142]

František Švantner (1912 - 1950) dosiahol na najvyšší stupeň lyrizovanej prózy naturizmus, ktorý spoznávame v jeho kratšom ale umelecky koncentrovanom diele. Ako autor bol ovplyvnený Jeanom Gionom, Ramuzom a slovenskými autormi lyrizovanej prózy (Margita Figuli). Švantnerove prozaické diela Nevesta hôľ (román) a Malka (zbierka noviel)[143] sú považované za vrchol tvorby slovenského naturizmu (inak aj lyrizovaná próza). V príbehu, ktorý rámuje slovenská príroda, lesy, lúky, rieky, sa nachádza niekoľko vrstiev, reálny život popretkávaný lyrickými, magickými, hororovými časťami príbehu a všetko toto prepojené s historickými javmi (prvá svetová vojna, Povstanie v 1944) a starými mýtmi (tajomná nevesta hôľ). Švantnerova výstavba príbehu je natoľko plastická, že ju možno nazvať aj rozšírenou realitou. Napísal, respektíve nedokončil tiež román Život bez konca, ktorý bol poňatý ako široká historická freska v rozmedzí rokov 1894 - 1934. František Švantner predčasne zomrel, no jeho pozostalý román je predsa len svedectvom doby medzi dvoma svetovými vojnami na Slovensku.[144]

Dobroslav Chrobák (1907 - 1951)[145], rodným menom Ľudovít Mistrík, zostavil zbierku poviedok Kamarát Jašek (1934) a napísal románovú novelu Drak sa vracia (1943), ktoré sa stali emblematickými dielami slovenského naturizmu. Drak sa vracia je naturisticko-psychologická novela, v ktorej sa spracúva dramatický príbeh vzťahu troch postáv v rámci života horalskej dediny zarámcovaný prírodou. Nechýba napätie a tajomno, no autor na rozdiel od Švantnera vynechal mystiku a fantastičnosť. Na jeho tvorbu mali vplyv autori Hermann Hesse, Henri Pourrat aj Knut Hamsun. Chrobák pôsobil po štúdiu v Prahe na vysokom učení technickom v Bratislave, kde sa stal redaktorom Rádiožurnálu v Československom rozhlase. Od roku 1947 sa stal hlavným riaditeľom rádia na Slovensku. V roku 1946 vstúpil do Komunistickej strany Československa. Kariéru mu zahatala vážna choroba a v mladom veku 44 rokov skonal.

Ďalšími autormi tretej vrstvy sú Ľudo Ondrejov (1901 - 1962) a Jozef Cíger Hronský (1896 - 1960)[146]. Ondrejov písal poéziu a detskú literatúru (Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin a Na zemi sú tvoje hviezdy), u Cígera Hronského sa hlavne zdôrazňuje jeho próza Jozef Mak, ktorá opisuje slovenského človeka ako bezvýznamnú a pokorenú bytosť. Títo dvaja autori mali zložitý ideologický a politický postoj (čo nebol výnimočný jav medzivojnových generácií autorov). Ondrejov sa po arizácii známeho kníhkupectva Steiner a udania majiteľov pokúsil o nápravu obrazu o sebe a odišiel do SNP. Cíger Hronský v roku 1945 emigroval zo strachu, že ho budú súdiť za jeho ľudácku činnosť počas Slovenského štátu.

Katolícka moderna[147] (1933 - 1948)Upraviť

Katolícku modernu rozvinuli do literárneho smeru mladí autori zjednotení okolo osoby františkána Rudolfa Dilonga. Tento prúd moderny obsahuje hlavne medzivojnovú a vojnovú tvorbu poézie. Za prvé programové vystúpenie autorov katolíckej moderny sa považuje Antológia mladej slovenskej poézie, ktorej zostavovateľ bol Dilong. Autorov možno rozdeliť do dvoch vetiev podľa miesta výskytu, jedna skupina zostala na Slovensku, druhá v zahraničnej emigrácii. Písali lyricko-reflexívnu poéziu s náboženskou a nacionálnou tematikou, ich umelecké postupy tvorby boli inšpirované avantgardnými smermi západnej Európy (symbolizmus, poetizmus, surrealizmus, existencializmus). Domácimi prameňmi inšpirácie im bola ranná stredoveká literatúra (Proglas, Moravsko-Panónske legendy), klasicizmus (Bernolák, Fándly, Hollý, Kollár), spevníky (Cantus catholici - Benedikt Szőllősi, Cithara sanctorum - Juraj Tranovský), romantizmus (Samo Chalupka, Hurban, Hodža, Andrej Sládkovič, realisti (Záborský, Palárik, P. O. Hviezdoslav).

Prvá generáciaUpraviť

Rudolf Dilong (19051986) [148][149][150] je spoluzakladajúca osobnosť katolíckej moderny. Spisovateľ, publicista, katolícky kňaz a františkánsky mních sústredil okolo časopisov Postup (1934 - 1935) a Prameň (1936 - 1937) mladú generáciu katolíckych autorov moderny. Okrem toho, v roku 1933 vydal Antológiu mladej slovenskej poézie. Dilong sa od svojho debutu Budúci ľudia (1931) vyvíjal štýlovo aj významovo od konzervatívnych foriem k avantgardnej tvorbe. Začal poetizmom v zbierkach Helena nosí ľaliu a Mladý svadobník. Ja, svätý František je kniha, v ktorej uplatnil svoj pohľad na vieru v spirituálnom a meditatívnom štýle. 30. a 40. roky 20. storočia boli venované v jeho tvorbe smerom poetizmus a surrealizmus (zbierka Mesto s Ružou). Stanislav Šmatlák definoval medzivojnovú Dilongovu tvorbu ako „...bytostné osvojenie si a subjektívne prežitie i básnické artikulovanie novej podoby lyrizmu...”. Protivojnovo ladené básne Konvália, Nevolaj, nevolaj a iné sú v ideovom konflikte s jeho agitačnými veršami v zbierkach (Gardisti na stráž!, Vojna), ktoré zase kontrastujú s jeho celoživotnou láskou a básnickou múzou Valériou Reiszovou, ktorá bola židovského pôvodu. Dilong musel v období vojny prerušiť bohatú tvorivú a publikačnú činnosť odchodom na východný front v hodnosti poľného kuráta slovenskej armády. Od chvíle jeho emigrácie z Ríma do Argentíny a USA bola jeho tvorba po roku 1948 bielym miestom na mape slovenskej literatúry. V exile napísal viac ako 70 básnických zbierok, prozaické texty aj drámu v slovenskom jazyku. Po roku 1989 vyšli na Slovensku Ja, Rudolf Dilong, trubadúr (výber diela so silným sentimentom túžby po vlasti), Mladosť z očistca (denník).

Andrej Žarnov (1903 - 1982), vlastným menom František Šubík[151] bol univ. prof. v Patologickom ústave Slov. univerzity v Bratislave, odborník na patológiu, člen medzinárodnej komisie, ktorá vyšetrovala zločiny proti ľudskosti v Katyńskom lese. Kvôli výsledku vyšetrovania bol po roku 1945 prenasledovaný komunistickou vládou a preto v roku 1952 definitívne emigroval do USA[152][153], kde vykonával lekársku prax do roku 1974. Žarnov bol aj významný autor slovenskej moderny tvoriaci poéziu od roku 1925, kedy začal vydávať zbierky poézie (Stráž na Morave), Nástup otrávených (1925), Brázda cez úhory (1929), Hlas krvi (1932), zbierka lyriky Kocky (1936) a zbierka Štít (1940)[154]. Bol aj výborný prekladateľ Danteho, napríklad prvá časť Božskej komédie Peklo a Väzenská balada od Oscara Wilda). Žarnov tvoril aj politickú lyriku, kvôli ktorej mal problémy s československým režimom kvôli autonomizmu v jeho básnickej zbierke Stráž na Morave. Po smrti jeho prvorodeného syna Ivana vydal zbierku básní Mŕtvy (1941).

Druhá generáciaUpraviť

Valentín Beniak (1894 - 1973) [155] je uznávaný básnik symbolizmu a poetizmu. Medzi dvoma vojnami vydával zbierky poézie inšpirované cestami do Talianska a Francúzska (Ozveny krokov, Kráľovská reťaz, Lunapark). V zbierke Poštový holub reflektuje už blížiacu sa druhú svetovú vojnu, dobovú spoločenskú atmosféru blížiacej sa vojnovej a politickej kataklizmy odzrkadlil v zbierke Bukvica (1938). Medzi rokmi 1939 - 1944 sa tematicky sústredil na prežívanie negatívnych emócií vyvolaných vojnou a túžbu po mieri (zbierky Žofia, Popolec, Igric). Beniaka po roku 1947 komunistická vláda zakázala publikovať ako bývalého pracovníka sekretariátu ministra vnútra Slovenskej republiky (1939 - 1945) [156]. Beniak sa tak ocitol v spoločenskom vákuu, no neprestal písať. Jeho básnická šuplíková tvorba presahuje kvalitu aj kvantitu tvorby do roku 1945, sú to zbierky Plačúci Amor (1969), Sonety podvečerné (1970), Medailóny a medailónky (1971). Tvoril poéziu dotýkajúcu sa náboženskej témy, napr. Vigílie I., Vigílie II., Popolec. Stal sa básnickým solitérom s výnimočným umeleckým prejavom a dnes je zaraďovaný k veľkým autorom ako sú Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Laco Novomeský, Miroslav Válek.[157].

Emil Boleslav Lukáč[158] (1900 - 1979) bol básnik neosymbolista, evanjelický kňaz a učiteľ. Zaoberal sa publikačnou činnosťou, prekladateľstvom, divadelnou kritikou a napísal libreto k opere Detvan od Viliama Figuša-Bystrého. Je autorom trinástich zbierok poézie, v ktorých sa zrkadlí jeho silné náboženské presvedčenie a humanistické zmýšľanie. Vo svojej tvorbe bol ovplyvnený Vladimírom Royom, P. O. Hviezdoslavom a Martinom Rázusom. Jeho najlepšie diela sú zbierky básní Dunaj a Seina (1925), O láske neláskavej (1928), Moloch (1938), Bábel (1944), Parížske romance (1969) a Srdce pod Kaukazom (1978).[159][160]

Pavol Ušák Oliva (1914 - 1941) bol mladý básnik katolíckej moderny, ktorý predčasne skonal na tuberkulózu. Počas svojho života stihol vydať jednu básnickú zbierku Oblaky (1939) a posmrtne mu vydali Čierne kvietie (nedatovaná bibliofília), Tak umieral básnik Paľo Oliva (1942), zostavili Janko Silan a Mikuláš Šprinc a výber z diela Bozk pozná smútok úst (1991), ktorý zostavil Štefan Moravčík. Ušák Oliva písal viazaný rýmovaný verš s náboženským vytržením prepojeným s platonickou láskou k žene, v lyrickom štýle neoromantizmu.

Karol Strmeň (1921 - 1994) (vlastným menom Karol Bekényi)[161] vydal na Slovensku len dve prvé zbierky Výžinok života (1943) a Testament (1945), zvyšných šesť v USA a Taliansku (Putovné piesne 1950, prvá exilová kniha, spoluautor Mikuláš Šprinc), Čakajú nivy jar (1963, Cleveland), Žalm cyrilometodský (1963, Cleveland), Znamenie Ryby (1969, Rím), Preblahoslavená, zbierka lyricko-reflexívnych básní (1977, Rím), Sfinga spieva pri jasličkách, 1991, výber z celoživotnej tvorby). Strmeň celý svoj aktívny život strávil v emigrácii, no bol ocenený medailami Rad Bieleho dvojkríža, Medaila Spolku slovenských spisovateľov a Medaila Matice slovenskej na území Slovenska.

Mikuláš Šprinc (1914 - 1986)[162] patrí k spisovateľom katolíckej moderny, ktorí väčšinu svojej tvorby publikovali v emigrácii okrem debutovej zbierky Ozveny v samotách (1939). Jeho príspevok slovenskej moderne v exile zahŕňa šestnásť zbierok poézie, napríklad Na Floride sám (1953, Cleveland), Tvárou proti slnku ( 1955, Cleveland), Z poludnia a polnoci (1960, Cleveland), Mladosť orla (1962, Cleveland), Oči moje pútnice (1965, Cleveland), Andante ( 1967, Rím), Bratislavský park (1968, Rím). Šprinc je autorom literárno-vednej práce Paul Verlaine (1953, Cleveland) a dvoch cestopisných memoárov. Ideová stránka jeho diela zobrazuje názorový svet katolíckeho kňaza. Obsahuje subjektívne reflexie, emócie, predstavy.

Svetloslav Veigl, rodným menom Ferdinand Veigl, (1915 - 2010)[163]básnik, rehoľný kňaz františkánskeho rádu a gymnaziálny profesor napísal rozsiahlejšie poetické dielo. Jeho tvorba bola prerušená na 22 rokov potom, ako publikoval Cestami vetrov (1938), Výstup na horu Tábor (1939), Menom ťa neviem osloviť (1941), Kvety na troskách (1945), Láska smrť(1946), Volanie z diaľky 1946. V roku 1968 mu vyšla zbierka Mesto na návrší. Opäť nastalo obdobie nepriaznivé pre tvorbu katolíckej moderny, až v roku 1990 začal uverejňovať postupne ďalších 10 zbierok poézie. Veiglova poetika stojí na základoch viazaného verša a morálnych hodnotách kresťanstva a dáva najavo lásku k človeku, Bohu a kresťanstvu. Ukážka jeho poézie, báseň Ako chutí moc[164] zo zbierky Keď anjel v tebe spieva (2006) dokazuje ako Veigl zľahka narába z výrazovými prostriedkami a jazykom, pričom morálne ponaučenie nie je násilné či suchopárne.

Ján Frátrik[165] (1916 - 2000)[166]Jeho príspevok k moderne zahŕňa celkovo šestnásť zbierok poézie, okrem debutu v roku 1941 (Vám moji rodní), ktoré boli publikované po 1968. Napísal aj dve literárno-vedné diela Moderné postupy pri rozbore verša 1972) a K rozboru literárneho diela (1976. Nakoniec, venoval sa svojim kolegom z katolíckej moderny a zostavil antológiu Slovenská katolícka moderna v premenách času (1994).

Gorazd Zvonický (1913 - 1995)[167]patrí ku skupine proskribovaných básnikov katolíckej moderny, ktorí museli emigrovať pod tlakom komunistického systému. Zvonický bol saleziánsky kňaz, ktorý odišiel z vlasti v roku 1950 cez Taliansko do Buenos Aires, kde bol farárom vo štvrti La Boca medzi 1951 - 1963. Od 1963 do 1990 pôsobil ako profesor humanitných vied na Slov. gymnáziu A. Bernoláka pri Slov. ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Svoju tvorbu začal zbierkou poézie Sejba perál (1943), Mýtnik pred Madonou (1948) bola nasledujúca zbierka, ktorú mu zhabali na zásah cenzúry. Exilová tvorba pozostáva zo zbierok poézie S ukazovákom na mraku (1958), Prebúdza sa zem (1964), Na jubilejné víno (1965), Slnko ma miluje (1967), Len črepy…, Prekutávam lovištia (obe 1968), Na Igricovom kare (1973), Napárať čím viac lyka (1978), Obolus (1985), Smer Mariánska hora (1988) a antológiu Si krajšia, moja vlasť (1993). Zvonický prekladal aj Francesca Petrarcu a Uga Foscolu a napísal knihu esejí Keď mlčať nie je zlato (1988).

Štefan Sandtner[168] (1916 - 2006)[169][170], saleziánsky kňaz s kvalitným vzdelaním (vyštudoval teológiu v Ríme, slovenčinu a históriu na FFUK v Bratislave) sa stal ako mnoho ďalších jeho kolegov obeťou komunistickej čistky v cirkvi. V roku 1960 ho omilostili po deviatich rokoch väzby, v ktorej sa ocitol za údajnú velezradu. Do roku 1968 pracoval ako skladový robotník v Pezinku. Od roku 1989 žil v saleziánskom domove v Bratislave a redigoval časopis Don Bosco. Sandtner pokračoval v smere katolíckej moderny aj v 60. rokoch 20. storočia až do konca svojho života. Tvoril aj v žalári, a to viazaný verš s rýmom, ktorý najprv zložil spamäti a po jeho naučení ho prepisoval na papier. Rýmovaný verš sa ľahšie zapamätal. Inšpiroval sa prírodou, hviezdnym nebom, biblickými príbehmi a jej literárnymi formami (Z litánií o stromoch, Všetky žiarivé hviezdy, Vtáčia symfónia, Tie šaštínske zvony).

Ján Motulko[171] (1920 - 2013)[172] nedokončil štúdium na FF UK v Bratislave, lebo bol povolaný do armády a odišiel na východný front, neskôr ho poslali na Taliansky front. Aj v tomto období písal básne, ktoré publikovali ako zbierku Blížence, považovanú za prekvapivo zrelé dielo, ktoré reaguje na tvorbu českého poetizmu, Reinera Maria Rilkeho a celkovo katolícku modernu. Po vojne sa stal redaktorom Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Následne sa presťahoval do Bratislavy, kde bol v rokoch 19591987 redaktorom Katolíckych novín. V mimózach vietor je zbierka publikovaná v roku 1947 a prózy Z ohňa a krvi (1948)[173], po ktorých sa básnik publikačne odmlčal a v roku 1970 stihol vydať zbierku Zobúdzanie popola (1970). Potom opäť nútená odmlka do roku 1992. Od tohto roku postupne vydával ďalšie zbierky básní (Fialové žalmy, Strmé schody, Čas Herodes, Na Božej brúske, Jesenné paberky).

Severín Zrubec[174] (1921 - 2011) napísal pätnásť zbierok subjektívnej lyriky, debutoval so zbierkou Hodina stromov (1965). Svoje dielo venoval väčšinou rodine a priateľom v malých nákladoch. Celý život prežil vo svojej vlasti.

Imrich Kružliak (1914 - 2019)[175] okrem rôznej spoločenskej, politickej a publikačnej činnosti napísal jedinú básnickú zbierku Piesne a smútky (Rím 1974). Patrí k exilovej časti katolíckej moderny.

Súčasná slovenská tvorbaUpraviť

Medzi súčasnú slovenskú literatúru sa radia napr. nasledovní autori: Jana Bodnárová, Ján Buzássy, Dušan Dušek, Erik Jakub Groch, Mila Haugová, Michal Hvorecký, Pavol Janík, Ján Johanides, Dušan Mitana, Jozef Urban, Rudolf Sloboda, Štefan Strážay, Vincent Šikula či Pavel Vilikovský.[176]

Amatérska tvorbaUpraviť

Mladú amatérsku tvorbu možno nájsť na viacerých internetových portáloch (ako napr. ČítanieMadness,[177] MámTalent[178] či Drak sa vracia,[179] z ktorých sa každý venuje v prvom rade tomu či onomu žánru (či už sú to poviedky, básne, alebo celé romány).

Literárne súťaže na SlovenskuUpraviť

AntológieUpraviť

  • „Slovenský klasicizmus – poézia“ je vlastne reedíciou staršej antológie „Na lutnu“. Výber zo slovenskej klasicistickej poézie (edične pripravil C. Kraus) z roku 1986.[187]
  • „Slovenský klasicizmus – próza“, editor C. Kraus[187]
  • Antológia dejín slovenskej osvety. Zv. 1[188]
  • Antológia dejín slovenskej osvety. Zv. 2[189]

ReferencieUpraviť

  1. litcentrum.sk
  2. http://www.ulib.sk/sk/stredisko-unesco/pamat-sveta/pamat-slovenska/zlata-nit-slovenskej-literatury/starsia-slovenska-literatura-800-1780/
  3. http://www.ulib.sk/sk/stredisko-unesco/pamat-sveta/pamat-slovenska/zlata-nit-slovenskej-literatury/novsia-slovenska-literatura/
  4. a b c d profil.kultury.sk
  5. a b Historická revue č. 6/2019,strana 9, autor čl. Peter Žeňuch
  6. a b Encyklopédia Slovenska, I. zväzok A - D., strany 345 - 346, heslo: Cyril a Metod a ďalšie, vydal: VEDA, Vydavateľstvo Slovenskej Akadémie Vied, Bratislava, rok 1980
  7. a b c d http://www.grkat.nfo.sk/Texty/sedmopocetnici.html
  8. Slovania vo včasnom stredoveku
  9. Svätý Kliment Ochridský (sloviensky), grkat.nfo.sk
  10. Univerzitná knižnica - Život Naumov
  11. Encyklopédia archeológie, autor: Bohuslav Novotný a kolektív, vydavateľstvo OBZOR, str. 321
  12. Eva Fordinálová: Staršia slovenská literatúra,Úvod ku skriptám.pdf
  13. Encyklopédia Slovenska, IV. zväzok N -Q, strana 32, heslo: Napomenutie vladárom, vydal: VEDA, Vydavateľstvo Slovenskej Akadémie Vied, Bratislava, rok 1980
  14. Univerzitná knižnica - Napomenutie vladárom
  15. knižnica - Zákon súdny ľuďom
  16. Encyklopédia archeológie, Bohuslav Novotný a kol., vydavateľstvo Obzor, strana 665
  17. Univerzitná knižnica- Život Konštantína
  18. Univerzitná knižnica - Život Metoda
  19. Dejiny slovenskej literatúry, Hlava I., Prvá kolonizácia husitská v pätnástom storočí, autor Jaroslav Vlček, .pdf
  20. valka.cz - Turecké vojenské výboje...
  21. zlatyfond.sme.sk:Pisen-o-zamku-Muranskem/1
  22. zlatyfond.sme.sk
  23. Jaroslav Vlček, Dejiny slovenskej literatúry, Hlava II., Vek sedemnásty: Láni, Benedikti z Nedožier, Tranovský, Pilárik, Horčička, Benický, vydavateľstvo Martinus .pdf
  24. https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1043/Benicky_Slovenske-verse/1
  25. https://zlatyfond.sme.sk/dielo/165/Gavlovic_Valaska-skola-mravuv-stodola/1
  26. uniba.sk-Bohuslav Tablic
  27. Trnavská univerzita: Martin Sentiváni
  28. Omšenie.sk-Daniel Krman ml.
  29. zlatyfond.sme.sk
  30. Pamäti a cesty I. a II.
  31. zlatyfond.sme.sk
  32. Odbor mladých matičiarov Trnava
  33. krupina.sk - Hruškovic
  34. efilozof.netkosice.sk-Ladiver
  35. esspo.sk-Ján Rezik
  36. zlatyfond.sme.sk-Juraj Láni]
  37. Filit
  38. mat.savba.sk
  39. a b c d e Beliana.sav.sk
  40. Teraz.sk:P.J.Šafárik
  41. Matica.sk
  42. zlatyfond.sme.sk
  43. Osobnosti.sk-životopis
  44. profil.kultury.sk/Ján Kollár
  45. dai.fmph.uniba.sk/Biedermeier
  46. a b profil.kultury.sk - Romantizmus
  47. juls.savba.sk/Nauka reči...
  48. historyweb.dennik.sk/Kto bol Ľudovít Štúr
  49. Online knižnica-klasici.sk
  50. Online knižnica=klasici.sk
  51. juls.savba-Nárečja slovenskô
  52. zlatyfond.sme.sk/Matora
  53. litcentrum.sk/recenzia na Matora
  54. beliana.sav.sk/Hodža
  55. zlatyfond.sme.sk-Hurban
  56. zlatyfond.sme.sk/Zverbovaný
  57. zlatyfond.sme.sk/Šahy zlatyfond.sme.sk/Šahy
  58. profil.kultury.sk/zakliata panna...
  59. litcentrum.sk/ A.Sládkovič
  60. zlatyfond.sme.sk/Mor ho!
  61. Pravda/Samo Chalupka, veľký bard pravdy z horských zákutí
  62. Botto
  63. a b permonrevue.sk
  64. eknizky.sk/Smrť Jánošíkova
  65. teraz.sk
  66. https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1039/Zaborsky_Najduch/1
  67. zlatyfond.sme.sk/Pansláv
  68. zlatyfond.sme.sk/Záborský-Frndolína
  69. TV archív" Frndolína
  70. zlatyfond.sme.sk/Záborský:Chruňo a Mandragora
  71. zlatyfond.sme.sk/Palárik
  72. zlatyfond.sme.sk/palárik:Drotár
  73. quark.sk/Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský
  74. quark.sk/Zechenter-"Laskomerský
  75. zlatyfond.sme.sk/Zechenter-Laskomerský
  76. Beliana/Abafi
  77. zlatyfond.sme.sk
  78. profil.kultury/Realizmus
  79. zlatyfond.sme.sk/ Len ma ľúb - zbierka Túhy mladosti
  80. matica.sk/P.O.Hviezdoslav
  81. litcentrum.sk/S.H.Vajanský, životopis
  82. litcentrum.sk/Terézia Vansová
  83. litcentrum.sk/Hviezdoslav
  84. litcentrum.sk/martin Kukučín
  85. Teraz.sk/Elena Maróthy-Šoltésová
  86. zlatyfond.sme.sk/Ladislav Nádaši-Jégé
  87. zlatyfond.sme.sk/ tatry a more
  88. román Kotlín" S.H. Vajanský
  89. zlatyfond.sme.sk/Terézia Vansová
  90. zlatyfond.sme.sk/Pani veľkomožná
  91. litcentrum.sk/ Terézia Vansová
  92. zlatyfond.sme.sk/ Hviezdoslav
  93. litcentrum.sk/Hviezdoslav
  94. oravskakniznica.sk/Hviezdoslav
  95. matica.sk/P.O.Hviezdoslav a matica slovenská
  96. Kultura.pravda.sk/Pred 160 rokmi sa narodil Martin Kukučín
  97. zlatyfond.sme.sk/martin Kukučín
  98. https://www.teraz.sk/kultura/elena-marothy-soltesova-bola-nezlomn/113138-clanok.html Teraz.sk/Elena Maróthy-Šoltésová]
  99. zlatyfond.sme.sk/Túhy mladosti
  100. fphil.uniba.sk › ksllv › publikacie › Realizmus1_Bansell.pdf
  101. osobnosti.sk/Jozef Gregor Tajovský
  102. zlatyfond.sme.sk/ Jozef Gregor Tajovský
  103. Teraz.sk/ Dielo Slančíkovej-Timravy
  104. https://www.litcentrum.sk/autor/bozena-slancikova-timrava/zivotopis-autora
  105. litcentrum.sk/Ľudmila Podjavorinská
  106. litentrum.sk/Jesenský-životopis
  107. litcentrum.sk Jesenský-charakteristika diela
  108. oravskáknižnica.sk-Jégé Ladislav Nádaši
  109. zlatyfond.sme.sk/Adam Šangala
  110. Encyklopédia Slovenska, zväzok IV. písmená N-Q, heslo naturalizmus, strana64
  111. litcentrum.sk/Ján Čajak
  112. https://dennikn.sk/212912/moderna-fungovala-aj-bez-toho-aby-sa-tak-volala/
  113. https://www.litcentrum.sk/autor/ivan-krasko/komplexna-charakteristika-tvorby
  114. https://www.litcentrum.sk/autor/ivan-krasko/zivotopis-autora
  115. https://www.litcentrum.sk/autor/ivan-krasko/komplexna-charakteristika-tvorby
  116. https://www.litcentrum.sk/autor/ivan-krasko/komplexna-charakteristika-tvorby
  117. a b c [1]
  118. https://www.litcentrum.sk/autor/vladimir-roy/zivotopis-autora
  119. https://www.litcentrum.sk/autor/kvetoslav-florian-urbanovic/zivotopis-autora
  120. https://www.litcentrum.sk/autor/ivan-minarik
  121. https://www.litcentrum.sk/ukazka/druha-moderna
  122. https://www.aktuality.sk/osobnost/ivan-minarik/
  123. https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1292/Mitrovsky_M-Th-M/1
  124. https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1299/Mitrovsky_Maiestas-artis-Umenie-veda-a-literatura/1
  125. https://www.litcentrum.sk/autor/valentin-beniak/zivotopis-autora
  126. https://www.litcentrum.sk/autor/valentin-beniak/komplexna-charakteristika-tvorby
  127. https://www.litcentrum.sk/autor/jarko-elen/zivotopis-autora
  128. https://www.litcentrum.sk/autor/stefan-letz
  129. https://www.litcentrum.sk/autor/peter-zvan/zivotopis-autora
  130. https://www.rtvs.sk/clanok/91837/slovnik-l
  131. https://www.litcentrum.sk/node/97864/komplexna-charakteristika-tvorby
  132. https://www.litcentrum.sk/autor/dobroslav-chrobak
  133. https://www.litcentrum.sk/autor/margita-figuli/zivotopis-autora
  134. https://www.litcentrum.sk/autor/frantisek-svantner/zivotopis-autora
  135. https://www.litcentrum.sk/autor/tido-jozef-gaspar/zivotopis-autora
  136. https://www.litcentrum.sk/autor/stefan-graf/zivotopis-autora
  137. https://www.osobnosti.sk/osobnost/milo-urban-339
  138. https://www.litcentrum.sk/autor/milo-urban/komplexna-charakteristika-tvorby
  139. https://horvatha.edupage.org/a/6731?eqa=dGV4dD10ZXh0L2Fib3V0JnN1YnBhZ2U9MQ%3D%3D
  140. https://horvatha.edupage.org/a/6731?eqa=dGV4dD10ZXh0L2Fib3V0JnN1YnBhZ2U9MQ%3D%3D
  141. https://www.teraz.sk/kultura/autorka-troch-gastanovych-koni-m-fig/421609-clanok.html
  142. https://www.teraz.sk/kultura/autorka-troch-gastanovych-koni-m-fig/421609-clanok.html
  143. https://www.rtvs.sk/clanok/82723/frantisek-svantner-ii-1912-1950-1-cast
  144. https://www.litcentrum.sk/autor/frantisek-svantner/komplexna-charakteristika-tvorby
  145. https://www.litcentrum.sk/autor/dobroslav-chrobak/zivotopis-autora
  146. https://sk.wikipedia.org/wiki/Jozef_C%C3%ADger-Hronsk%C3%BD
  147. https://beliana.sav.sk/heslo/katolicka-moderna
  148. https://zlatyfond.sme.sk/autor/86/Rudolf-Dilong
  149. https://www.litcentrum.sk/autor/rudolf-dilong/komplexna-charakteristika-tvorby
  150. https://www.spolok-slovenskych-spisovatelov.sk/products/dilong-rudolf-1905-1986/
  151. https://www.litcentrum.sk/autor/andrej-zarnov/zivotopis-autora
  152. https://www.christianitas.sk/andrej-zarnov-jeho-krestanstvo-a-ceskoslovenska-statna-bezpecnost/
  153. https://literarnytyzdennik.sk/najtazsi-zarnov-v-zivote-andreja-zarnova/
  154. https://literarnytyzdennik.sk/najtazsi-zarnov-v-zivote-andreja-zarnova/
  155. https://www.litcentrum.sk/autor/valentin-beniak/zivotopis-autora
  156. https://www.babelmatrix.org/works/hu-all/Beniak,_Valentin-1894/biography?doc_lang=sk
  157. https://www.litcentrum.sk/autor/valentin-beniak/komplexna-charakteristika-tvorby
  158. https://www.litcentrum.sk/autor/emil-boleslav-lukac
  159. https://kritici.theatre.sk/kritici-a-publicisti/lukac-emil-boleslav/
  160. https://www.teraz.sk/magazin/pred-120-rokmi-sa-narodil-basnik-emil-b/504428-clanok.html
  161. https://www.litcentrum.sk/autor/karol-strmen/zivotopis-autora
  162. https://www.litcentrum.sk/autor/mikulas-sprinc/zivotopis-autora
  163. https://www.litcentrum.sk/autor/svetloslav-veigl/komplexna-charakteristika-tvorby
  164. https://www.postoj.sk/51931/ako-chuti-moc-svetloslav-veigl
  165. https://www.litcentrum.sk/autor/jan-fratrik/zivotopis-autora
  166. http://www.janfratrik.sk/zivot/
  167. https://www.litcentrum.sk/autor/gorazd-zvonicky/zivotopis-autora
  168. https://www.litcentrum.sk/autor/stefan-sandtner/zivotopis-autora
  169. https://www.litcentrum.sk/autor/stefan-sandtner/komplexna-charakteristika-tvorby
  170. https://www.saleziani.sk/storocnica-stefana-sandtnera/odborne-prispevky-o-stefanovi-sandtnerovi/vaezen-stefan-sandtner?jjj=1610981224842
  171. https://www.litcentrum.sk/autor/jan-motulko
  172. https://www.litcentrum.sk/autor/jan-motulko/komplexna-charakteristika-tvorby
  173. https://www.upn.gov.sk/sk/jan-motulko-1920-2013/
  174. https://www.litcentrum.sk/autor/severin-g-zrubec/zivotopis-autora
  175. https://www.litcentrum.sk/autor/imrich-kruzliak/zivotopis-autora
  176. litcentrum.sk/Vilikovský
  177. citanie.madness.sk
  178. mamtalent.sk
  179. draksavracia.sk
  180. muza.websity.sk
  181. muza.websity.sk
  182. litcentrum.sk
  183. infolib.sk/Lterárna Senica
  184. litcentrum.sk-Súťaž Jozefa Braneckého
  185. Gregi.net
  186. Petržalské súzvuky Ferka Urbánka
  187. a b https://www.litcentrum.sk/recenzia/slovensky-klasicizmus-poezia-slovensky-klasicizmus-proza-opakovanie-dejin-aj-s-chybami
  188. Antológia dejín slovenskej osvety, Zv.1
  189. Antológia dejín slovenskej osvety. Zv. 2. Zv.2

Iné projektyUpraviť

Pozri ajUpraviť

Externé odkazyUpraviť

ZdrojeUpraviť