Slovenská literatúra

Slovenská literatúra je literatúra Slovákov, súčasť slovenského umenia, výrazná súčasť slovenskej kultúry, osobitná kultúrna entita. Patrí do stredoeurópskej literatúry. Je to literatúra písaná v slovenskom jazyku autormi nachádzajúcimi sa aj v iných krajinách sveta ako je Slovensko. Výskumom slovenskej literatúry sa zaoberá najmä slovenská literárna veda.

Ľudovít Štúr - kodifikátor slovenčiny

Slovenská literatúra má bohatú históriu, tiahnucu sa od dôb Veľkej Moravy. Jej prvým dielom je Proglas[1] od sv. Cyrila.[2]

V období humanizmu a renesancie tvorili na území dnešného Slovenska hlavne v latinčine a češtine.[3] Ďalším veľmi významným obdobím bol romantizmus, počas ktorého sa podarilo v podstate definitívne kodifikovať spisovnú slovenčinu, ktorá sa s malými úpravami používa dodnes. Zaslúžili sa o to najmä štúrovci vedení Ľudovítom Štúrom. Za základ si vybrali stredoslovenské nárečie, ktoré bolo jazykom ľudu. V romantizme tvorili najmä poéziu.

V realizme sa do popredia dostala próza. Napriek tomu, Pavol Országh Hviezdoslav, jeden z najznámejších slovenských básnikov, písal v tomto období poéziu.

Medzivojnové obdobie reagovalo na 1. svetovú vojnu tvorbou plurality nových smerov, zopár autorov: Ján Smrek, Laco Novomeský, Jozef Cíger Hronský, Margita Figuli a iní.

Stredoveká literatúra (800 – 1500)Upraviť

Literatúra raného stredovekuUpraviť

Ranostredoveká slovenská literatúra sa datuje od doby začiatku pôsobenia vierozvestcov Cyrila a Metoda[4] a ich ďalších piatich učeníkov, ktorým sa hovorí aj sedempočetníci, na území štátneho celku Veľká Morava.[5] K historicky doloženým autorom patria:

Po vyhnaní celej byzantskej misie z územia Veľkej Moravy sa Slovieni na jej území ocitli pod vplyvom západného kresťanského obradu a tým aj latinčiny, ktorá sa stala jediným literárnym a cirkevným jazykom.[4] Po porážke Svätoplukových synov v bavorsko-staromaďarskej bitke pri Bratislave (dobový názov Brezalauspurc) 9. augusta 907 sa hlaholika a staroslovienčina prestala celkom používať, no hlavne od nástupu Štefana I. (sv. Štefan) k moci.

 
Kyjevské listy sú napísané v najstaršom type hlaholiky tzv. hlaholskej unciále, kde nie sú ešte veľké písmená[11]

Diela v staroslovienskom jazykuUpraviť

Literatúra v latinčineUpraviť

 
Uhorská kronika

Literatúra v českom jazykuUpraviť

14. storočie znamenalo posilnenie slovenskej vzdelanosti a tým aj literatúry. K tomu prispelo založenie Karlovej univerzity v Prahe (1348), čo iniciovalo používanie češtiny na území Horného Uhorska. Začali sa objavovať texty v češtine, napríklad mestské kroniky (viď. Žilinská kronika z roku 1451). V týchto záznamoch sú zistiteľné aj čiastočné prejavy slovenských nárečí.

Veľký podnet pre uplatnenie českého jazyka v Hornom Uhorsku znamenal vpád husitov a hlavne vojsk Jána Jiskru z Brandýsa, ktoré v polovici 15. storočia okupovali všetky slovenské župy. Čeština sa presadila aj u vtedajšej vládnucej elity, evanjelického duchovenstva a meštianstva a pretrvávala ako literárny jazyk v 15. a 16. storočí.[18]

V českom jazyku tvoril Ján Silván (1493 – 1572), ktorý pôvodom zo Slovenska ale pôsobiaci v Čechách dosiahol ako prvý publicitu svojou poéziou nielen cirkevnou (prebásnenie žaltára) ale aj subjektívnou lyrickou tvorbou. Silván vydal svoje jediné samostatné dielo „Písně nové a na sedm žalmů kajících a jiné žalmy“ (Praha 1571) ako zbierku piesní (kancionál) a žalmov.

Ďalšou kľúčovou etapou vývoja bolo založenie univerzity Academia Istropolitana v Bratislave v roku 1467, ktorá mala vplyv na vývoj humanistickej literatúry, no táto bola väčšinou písaná v latinčine.

Humanizmus a renesancia (1500 – 1650)Upraviť

Kultúrny vývoj v Hornom Uhorsku posilnilo založenie Trnavskej univerzity (1635 - 1755). Vzdelávanie v ňom riadili a vykonávali jezuiti a tým sa stalo, že v učebniciach literatúry sa ocitol dlhý rad katolíckych duchovných, ktorí každý vlastným spôsobom prispeli k vývoju slovenského jazyka. Evanjelická cirkev mala samozrejme tiež svoj mohutný záber na kultivovanie slovenského jazyka a literatúry. V tomto období však začal rásť aj počet laických spisovateľov. Situáciu komplikovali okrem husitských výbojov na Slovensko aj osmanské vojny,[19] ktoré sa viedli na území celého Uhorska a Rakúska. Uhorská šľachta bola názorovo rozdelená a jej politické ambície spôsobovali ďalší chaos v Hornom Uhorsku. Šľachtické vojny nedovoľovali, aby sa laickí autori z radov šľachty mohli literárne realizovať tak, ako to v tej dobe bolo v západnej Európe.

BásniciUpraviť

 
Ján Sambucus

Známym a dobre doloženým autorom obdobia humanizmu je polyhistor Ján Sambucus (1531 – 1581), ktorý ako príslušník slovenského etnika písal v latinčine. Preložil z maďarčiny do latinčiny báseň „Dobytie Szigetu“ na žiadosť cisára Maximiliána II., čím získal jeho štipendium. Básnická zbierka „Poemata“ (Padova, 1555) vyšla počas jeho pracovného a študijného pobytu v Padove.

Martin Bošňák (asi 1500 – 1566), vojak a básnik, je zaujímavý zjav v dejinách slovenskej literatúry tým, že napísal jednu historickú epickú poému v českom jazyku, ktorá bola medzi prvými v histórii slovenskej literatúry. Tento dôležitý krok vo vývoji sa udial v polovici 16. storočia (okolo 1549), keď vytvoril epickú poému „Píseň o zámku muránském“.[20]

Druhá historická poéma „Píseň o sigetském zámku“, ktorá zrejme vznikla okolo roku 1566, kedy bol zámok Sziget (slov. Sihoť) dobytý armádou sultána Sulejmana II., je podľa slovenskej literárnej vedy dielom anonyma, i keď býva pripisovaný tiež Martinovi Bošňákovi ako účastníkovi bitky o tento hrad. Historická poéma je napísaná v slovakizovanej češtine, čo je významný bod vývoja slovenskej literatúry a jazyka. Táto poéma sa zároveň považuje za veľmi hodnotné básnické dielo. Čo sa týka jeho formy, je skomponované zo sto 5-veršových slôh, ktoré majú striedavo 6-slabičné a 7-slabičné verše.[21]

Martin Rakovský (asi 1535 – 1579) bol básnik tvoriaci poéziu v latinskom jazyku, ktorej témami už nie sú cirkevné inšpirácie ale je v nich prítomná občiansko-politická téma. Patria k nej diela „O svetskej vrchnosti“ a „O rozvrstvení obyvateľstva a príčinách prevratov v kráľovstvách a impériách“. Písal aj príležitostnú poéziu, napr. „Palusus“ ako hold cisárovi Maximiliánovi II. Jeho latinské ódy, elégie, žartovné básne a preklady sa zachovali a vyšli v zobranom spise Opera omnia v roku 1974.

Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555 – 1615) je dôležitý nielen svojím pedagogickým vedeckým dielom, ale aj matematickým a literárnovedným. Bol nepochybne významným humanistickým polyhistorom, doživotným profesorom na Karlovej univerzite a jej prorektorom. Vavrinec Benedikt napísal v roku 1607 latinskú básnickú skladbu v hexametroch, ktorá hovorila o novej zreformovanej školskej sústave pod názvom „Penitioris scholae structura“ (Vnútorná školská sústava, resp. Štruktúra nižšej školy).

Špeciálnym prípadom je uhorský vojak a básnik Valentín Balaša zo Zvolena a Modrého Kameňa (1554 – 1594) ovládajúci viaceré cudzie jazyky. Písal maďarsky, slovensky a turecky. V prevažnej miere je maďarským autorom, no v jeho literárnej pozostalosti sa našli niektoré slovenské texty. Tento zakladateľ modernej maďarskej lyrickej poézie napísal slovenskú báseň „Pieseň v mene peknej devy“ (pozri Kódex Jána Jóba Fanchaliho) a v slovenčine nábožensky ladené básne. Podľa jedného prameňa napísal aj divadelnú hru „Credulus a Júlia“ v slovenskom jazyku.

Uveďme ešte básnika Daniela Pribiša (1580 – 1645), ktorý sa vyznačuje tým, že do svojho diela z roku 1634, čo bol preklad Luthera „Katechizmy (Rosarum animae, O způsobu modlení, Písně duchovní)“, zaradil do pripojeného spevníka aj slovenské piesne, ktoré zobrazujú vtedajší sociálny život v Uhorsku.

ProzaiciUpraviť

Humanistická próza je ukážkou toho, ako ťažko a zložito sa vymaňovala slovenská reč a literatúra z neexistencie. Pomaly a nenápadne sa cez drámu dostávala k ušiam a očiam divákov. Tu sa cez komediálne kusy dostala na slobodu prostredníctvom češtiny, slovakizovanej češtiny a ľudového jazyka.

Ján Sambucus (1531 – 1581) okrem poézie tvoril prózu s využitím výlučne latinského jazyka. No napísal „Obrazy starších a mladších lekárov a filozofov“ vydaných roku 1574, v ktorých sa priznáva k slovenskému pôvodu. Písal historické diela, napríklad komentáre k „Ransanus – Epitome rerum hungaricarum a Goltzius, C. – Caesar sive historiae“. Zložil aj smútočnú reč nad hrobom cisára Ferdinanda „Oratio cum epigrammatis aliquot epitaphiisin obitum Imp. Ferdinandi primi“, čo mu zabezpečilo pozíciu dvorného historika. Vydal zbierku emblémov s názvom „Emblemata“ (1564) v Antverpách, v dobových podmienkach to znamenalo súbeh drevorytu, motta a epigramu na danú osobnosť. Bol dvorným lekárom a nositeľom viacerých titulov a hodností na dvoroch Habsburgovcov.

Medzi humanistických prozaikov patrili väčšinou autori cirkevných diel. Takým bol Izák Abrahamides (1557 – 1621) píšuci v latinskom jazyku a Pavel Kyrmezer (? 1530 – 1589), ktorý písal nielen latinské cirkevné diela, ale aj v češtine bibliou inšpirované hry, z ktorých sa zachovali viaceré veršované komédie v ľudovom jazyku. V tejto fáze tvorby sa Kyrmezer ocitol na pôde už nie cirkevnej ale na pôde meštianskeho laického divadla. To implikovalo, že sa jeho hry zaradili na vrchol českej a slovenskej dobovej literatúry. Sú to biblické drámy vo veršoch Komedia o Tobiášovi, Komedia nová o vdově a Komedia česká o bohatci a Lazarovi.

Protestant Jur Tesák Mošovský (1545 – 1617) napísal veľa cirkevných traktátov v latinčine a viacero českých komédií, ktoré sa však stali obeťou jezuitského cenzora Koniáša. Dodnes sa zachovala len jediná, a to Komedie z knihy Zákona božího, jenž slove Ruth (1604) zásluhou jeho syna Adama, ktorý ju dal vydať v Prahe. Vo veršovanej komédii použil živý dobový jazyk (český) a ľudový zemitý humor. Táto hra predstavuje typ nábožensko-reformačnej renesančnej dramatickej tvorby.

Člen protestantskej šľachty, vzdelanec aj vojak Peter Révai (1568 – 1622) písal historické a právnické diela v latinčine, v ktorých ako uhorský historik objasňoval starobylosť Slovanov a o Uhorsku písal ako o mnohonárodnom štáte. V súkromnej korešpondencii používal slovenčinu. Spomedzi viacerých treba vyzdvihnúť obsiahlejšie historické dielo „De monarchia et sacra corona regni hungariae centuriae septem“. Jeho tvorba mala vplyv na neskoršiu slovenskú historiografiu a obrodenecké hnutie.

 
Juraj Tranovský. ex libris

Juraj Tranovský, alias Tranoscius (1592 – 1637) tvoril na predele medzi renesanciou a barokom. Tento česko-poľský evanjelický farár bol nútený odísť po bitke na Bielej Hore do exilu, čím sa ocitol v Hornom Uhorsku. Jeho najdôležitejším dielom je spevník „Cithara Sanctorum“, ktorá obsahovala v pôvodnej verzii 412 piesní duchovného, lyrického a sociálneho charakteru. Viac ako 150 piesní preložil alebo zložil sám Tranovský. Kancionál bol v biblickej češtine: „Apocv. Pjſne Duchownj Staré y Nowé Kterychž Cyrkew Kreſtanſká pri Weyročnjch Slawnoſtech a Památkách Jakož y wewſſelikých potrebách ſwých obecnich yobwzlaſtnijch proſpechem mnohým uživá: Knimžto pridaný gsau Pjſne Dr. M. Luthera wſſecky z Nnemecké reči do naſſi Slowanſké Preložené“.

Barok (1650 – 1780)Upraviť

V uhorskom baroku pokračovali zložité historické deje, prenasledovanie evanjelických kňazov a spisovateľov donútených k exilu alebo poslaných na galeje. Niektorí stihli o tom napísať len svoj dobrodružný životopis, iní dokázali v zlých podmienkach aj tvoriť, čo je obdivuhodné. V barokovej literatúre na území dnešného Slovenska sa prejavili niektoré podobné témy a štýl ako v európskych literatúrach. Charakteristickými črtami sú heroizmus a rozvíjajúca sa racionalita, no absolútnu vedúcu úlohu malo povinné prejavovanie zbožnosti. Najrýchlejším vývojom prešiel divadelný žáner, ktorý v sebe niesol aj misiu rozvíjať ľudovú slovenčinu a prostredníctvom nej komunikovať s divákmi. V tomto období vývoja tvorcovia začali preferovať slovakizovanú češtinu a kultúrny západoslovenský dialekt.

BásniciUpraviť

Benedikt Sőlőši (1609 – 1656) bol slovenský jezuitský kňaz, ktorý napísal ako prvý spevník v slovenčine, vytlačený v roku 1655. Obsahoval 290 piesní aj s notami. Pod názvom „Písne katholické latinské i slovenské, nové i starodávné (Cantus catholici)“ sa skrývajú piesne slovenského aj českého pôvodu určené pre príležitosti vianočné, veľkonočné, mariánske a didaktické.

Peter Benický (1603 – 1664), rodák z Trnavy a potomok zemianskeho rodu sa ako vojak zúčastnil kráľovského posolstva do Konštantinopolu. Je autorom básnickej zbierky „Slovenské verše“ (1652) v slovenčine a ďalšej zbierky „Maďarské rytmy“ (Magyar rhitmusok)(1664) v maďarčine. Slovenské verše však Jaroslav Vlček kritizuje ako menej hodnotnú poéziu. Čistokrvnú ľudovú slovenskú prozódiu a lyrickú tému nachádza len v jednej pesničke o Bátoryčke, ktorá začína veršom „Brodil sa kôň sivý podľa panskej nivy...atď.[22][23]

Františkán Hugolín Gavlovič (1712 – 1787) tvoril výhradne v predspisovnej forme slovenčiny. Nechal po sebe dielo, z ktorého sa veľa stratilo, no predsa sa našlo deväť jeho rukopisov, zbierok básní a jedna zbierka kázní. Významná je zbierka „Valaská škola mravúv stodola“[24] (knižne vyšlo až v roku 1830/1831). Je to didakticko-reflexívna poézia, ktorá čerpá námet zo života pastierov.

Katolícky kňaz Ján Sekáč (1767 – 1818) bol barokový básnik tvoriaci v slovakizovanej češtine. Vydal básnickú skladbu „Rapsódia o francúzkéj vojne a revolúcii“ a v roku 1800 zborník básní „Laskavé karhání smíšno-pochabých svetských mravúv“. Zbierka obsahovala veršované príbehy a anekdoty, historky zo života rôznych spoločenských vrstiev. Bola to svetská literatúra, ktorá mala čitateľa poučiť aj zabaviť.

Evanjelický kňaz Bohuslav Tablic (1769 – 1832) napísal svoje najvýraznejšie dielo v češtine s názvom „Poezye. Paměti česko-slovenských básnířův ane veršovců“. Jedná sa o prvú prácu o dejinách slovenskej poézie vôbec. „Paměti“ obsahujú charakteristiky 77 uhorských básnikov a veršovníkov. Poezye je výber básnickej tvorby vlastnej ako aj Tablicových prekladov.[25]

 
Matej Bel

ProzaiciUpraviť

Medzi prozaikov je treba zaradiť polyhistora a encyklopedistu Mateja Bela (1684 – 1749), najvýznamnejšieho barokového učenca 18. storočia. Bel písal v slovakizovanej češtine, maďarčine, nemčine a latinčine. Je autorom rôznych vedeckých spisov. Skladal duchovné piesne a písal poéziu. Jeho najvýznamnejšie celoživotné dielo „Historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku“ (lat. Notitia Hungariae novae historico geographica) sčasti vydaný tlačou v 4 zväzkoch, stihol publikovať sám, po jeho smrti zvyšné rukopisy skončili pri nehode na Dunaji vo vode a vážne sa poškodili. Bel napísal úvod ku „Gramatika slovensko-česká Pavla Doležala“ (1746), v ktorom sa pochvalne vyjadril o slovenčine nezaostávajúcej za svetovými jazykmi.

 
Autor: Martin Sentiváni

Martin Sentiváni alebo Martin Svätojánsky (1633 – 1705), alias Sentivanius,[26] bol slovenský polyhistor a filozof. Ako člen starého slovenského šľachtického rodu zostal verný svojmu pôvodu. Je autorom prvej encyklopédie vydanej na Slovensku „Curiosiora et selectiora variarum scientiarum miscellanea I-III., slov. „Vzácnejšie rozmanitosti vybrané z rôznych vedných odborov), zv. I. – III. Publikoval množstvo diel, všetko v latinčine a jedno v slovenčine: „Čtýri a dvatcet pochybovaní na dar Nového leta tisiciho sedmi stého pastírum augustánského a helvetského vyznání doufánlive obetovaná“. Magister filozofie Sentiváni sa zaoberal viacerými vednými odbormi, bol profesorom, správcom knítlačiane, prefektom univerzitnej tlačiarne a knižnice v Trnave a vydavateľom. Vo svojich spisoch obhajoval autonómiu Slovanov a Slovenska.

Ján Simonides (1648 – 1708) rodom zo Spišských Vlachov písal cestopisy a memoáre v slovakizovanej bibličtine. Obhajoval význam materinskej reči pre Slovákov. K námetu cestopisu „Krátke opísanie toho, čo sa stalo s kňazmi uhorskej evanjelickej cirkvi“ (Brevis consignatio eorum, quae facta sunt cum ministris ev. ecclesiae Hungaricae) (1676) sa dostal tak, že sa zúčastnil Vesselényiho sprisahania. Dali ho do väznice v Leopoldove a odsúdili na galeje. Cestou na neapolské galeje ušiel spolu s Tobiášom Masníkom, po ich opätovnom zajatí ich vykúpil istý nemecký kupec. Simonides potom precestoval viacero štátov a usadil sa v Nemecku. Posledných dvadsaťpäť rokov prežil v Banskej Bystrici. Celkom je známych jeho šesť diel žánrovo zaradených medzi cestopisy, memoáre, kázne, úvod ku katechizmu (slovakizovaná biličtina) a denník.

Daniel Krman ml. (1663 – 1740)[27] je výnimočný tým, že už v období baroka zostavil a vydal „Základy slovanskej gramatiky“ (lat. Rudimenta grammaticae Slavicae) (1740). Pritom, za slovenský jazyk považoval češtinu, ktorá bola vlastná evanjelikom čítajúcim Kralickú bibliu v bibličtine. Ďalším dielom, ktoré má aj literárny aj historický význam je cestopis „Itinerarium“, cestovný denník z rokov 1708 – 1709.[28] Jeho význam podčiarkuje aj jeho publikovanie v roku 1969 v Bratislave vo forme bilingválneho latinsko-slovenského vydania cestovného denníka. Daniel Krman uskutočnil cestu za švédskym kráľom Karolom XIII. a bol svedkom bitky pri Poltave.

 
Móric Beňovský

Cestovateľ, kolonizátor a kráľ Madagaskaru Móric Beňovský (1746 – 1786) zo slovenského Vrbového zasiahol rozhodnou rukou aj do literatúry, keď napísal cestopis vo francúzskom jazyku, ktorý publikovali v roku 1808 v slovenčine. Z angličtiny preložené „Pamäti a cesty Mórica Augusta Beňovského, magnáta kráľovstiev uhorského a poľského, jedného z vodcov poľskej konfederácie, pozostávajúcich z jeho vojenských operácií, jeho vyhnanstva na Kamčatke, jeho úteku a cesty z toho polostrova cez severný Tichý oceán, s krátkym pristátím v Japonsku a na Tchajwane, do Kantonu v Číne, so správou pre francúzske úrady, bol poverený vládnuť nad ostrovom Madagaskar“ sa stali celosvetovým bestsellerom preloženým do mnohých rečí.[29]

Ján Baltazár Magin (1681 – 1735), absolvent kňazského seminára v Pázmaneu vo Viedni a Viedenskej univerzity odišiel slúžiť ako kňaz na slovenské fary. Keď vydal Michal Bencsik v roku 1721 svoje právnické dielo s vecne chybnou časťou o pôvode Slovákov v Uhorsku určené uhorskému snemu „Novissima dieata“ (slov. Najnovšiemu snemu), Magin napísal polemický spis v latinskom jazyku „Ostne alebo obrana slávnej Trenčianskej stolice a mesta tohože mena“ (1728),[30] v ktorom zdôrazňuje autochtónnosť Slovákov v Uhorsku, jeho starobylosť a etnickú celistvosť. Dielo sa stalo jedným zo základov sebauvedomovania sa slovenského národa ako etnického celku. Okrem tejto apológie Magin napísal rozsiahlu oslavnú báseň „Ekloga“ (1729) pre Jozefa Ilesházyho, syna trenčianskeho župana.[31]

Samuel Hruškovic (1694 – 1748) slovenský evanjelický kňaz, písal slovenské modlitby, slovenskú mytologickú komédiu „Polyfémus“, preklad z nemčiny „Katechismus D. M. L., kterýž slove menší“, (Lutherov malý katechizmus). V latinčine vydal vlastnú biografiu a dielo „Rozprava obsahujúca preskúmanie ducha Brendelovho (Dissertatio continens explorationem spiritus Brendeliani), rozprava“. Hruškovic napísal 17 vlastných piesní v slovenčine a 74 prekladov nemeckých piesní do slovenčiny, všetky barokového charakteru.[32]

Eliáš Ladiver (1633 – 1686),[33] žiak Jana Amosa Komenského tvoril v latinčine filozofické rozpravy a divadelné hry. V roku 1668 zverejnil hru s biblickým príbehom „Vo viere stály Eleazár“ (lat. Eleazar constans), ktorá pojednáva o téme vernosti svojej viere. V 1669 publikoval hru s antickým námetom o etických východiskách čo sa týka bezprávia a násilia „Udatný Papinián“ (lat. Papinianus tetragonos). Ladiver, Aristotelov prívrženec, tvoril v latinskom jazyku a ako Komenského žiak uplatňoval jeho inovácie vo vzdelávaní.

Ján Rezik (asi 50. roky 17. storočia – 1711) bol laický autor, učiteľ a rektor lýcea v Prešove. Jeho latinské hry boli z pôvodného znenia preložené do slovenčiny neskôr. Boli to v roku 1707 „Lenivosť, nepriateľ školy, odvlečená na Kaukaz“ (lat. Pigritius scholarum hostis ad Caucasum deportatus), školská dráma „Themistokles“ v roku 1708, nezachovala sa celá, len s načrtnutím deja.[34]

Juraj Láni (1646 – 1701)[35] sa profiloval podobne ako všetci evanjelickí autori, ktorých postihlo prenasledovanie a exil. Písal školské divadelné hry, dišputy a kázne, do diel vkladá emócie, dobrodružné zážitky, používa ľudové vyjadrovacie prostriedky, píše latinsky a nemecky.

Filozof, dramatik a teológ Izák Caban (1632 – 1707) je predstaviteľ Prešovskej školy.[36] Napísal vedeckú prácu „Existencia atómov“ (Existentia atomorum)[37] (1667), dva súbory divadelných hier ako zdramatizovaná učebná látka pre lýceum a jeden zdramatizovaný biblický príbeh „David“.

Klasicizmus (1780 – 1840)Upraviť

V období klasicizmu pokračovala literatúra písaná v rôznych formách slovenčiny a češtiny. Bola to buď slovakizovaná čeština, slovakizovaná bibličtina a pridala sa slovenčina vytvorená na základe západoslovenského dialektu - bernolákovčina. Posledný spomenutý variant však už v 19. storočí neprežil súperenie so stredoslovenskou formou slovenského jazyka kodifikovaného štúrovcami. V tejto etape vývoja literatúry sa už vynecháva latinský jazyk ako hlavný oficiálny tvorivý nástroj. Jednoznačný vplyv na zrod éry slovenského klasicizmu mal Tolerančný patent (1781) cisára Jozefa II., ktorý umožnil slobodu tvorby autorom evanjelickej, grécko-katolíckej a kalvínskej viery. Komunita slovenských obrodencov bola názorovo nejednotná čo sa týkalo výberu jazyka. Pretrvávali klasici používajúci rôzne varianty češtiny, stúpenci Antona Bernoláka a západoslovenčiny a stúpenci Ľudovíta Štúra a jeho kodifikácie na základe stredoslovenského dialektu.

Klasicistická literatúra sa vyznačovala snahou písať poéziu v časomernom prozdickom systéme, čo presadzoval Anton Bernolák ako ústredná postava „Spoločnosti pre pestovanie slovenského jazyka“ na generálnom seminári v Bratislave v osobitnej kapitole „O prozódii“ v základnom diele Grammatica slavica (1790). Slovenskí klasici vyvíjali snahu písať básne v časomernej prozódii, pretože sa domnievali, že to slovenskú poéziu zrovnoprávni s najväčšími literatúrami Európy, hlavne gréckou a latinskou.[38]

BásniciUpraviť

Augustín Doležal (1737 – 1802) bol slovenský básnik, evanjelický kňaz a učiteľ. Autor ódy „Veselost rolí boží hybské pod rakouským skřivánkem“ (1781), oslavná báseň pri príležitosti vydania Tolerančného patentu a „Pamětná celému světu tragoedia“ (1791), veršovaná náboženská rozprava o Adamovi a Eve a ich synovi; vo svojej dobe bola najväčšou tlačou vydanou veršovanou skladbou.

Karol Kuzmány zložil zbierku 13 sonetov „Hrání fantazie“, ktorými sa hlásil ku Kollárovmu dielu. Písal balady, epos, spevník s 94 piesňami a v roku 1848 krásnu a dokonalú báseň „Kto za pravdu horí“.

Štefan Leška (1757 – 1818) V rokoch 1781 – 1795 napísal „Básne príležitostné“, „Nová kniha zpěvů“ (1796) a „Pjesničky duchovní“ (1810).

Juraj Palkovič (1769 – 1850), profesor „Bratislavského evanjelického lýcea“, poslanec uhorského snemu a plodný autor v slovenskom jazyku napísal okrem iných diel divadelnú veselohru „Dva buchy a tri šuchy“, napísanú v slovakizovanej češtine. Činil sa aj ako organizátor kultúrneho života a umožnil Ľudovítovi Štúrovi začať učiť na lýceu. Je autorom básne „Muza ze slovenských hor“ (1801) a „Zpěvopanna ze slovenských hor“ (1798), ktorá však zostala nevydaná.

Ján Hollý (1785 – 1849), bol slovenský katolícky farár, spisovateľ a prekladateľ. Hollý písal poéziu v intenciách klasicizmu, v bernolákovčine, v časomernej prozódii. V roku 1828 preložil Vergíliovu Eneidu ako prvý medzi slovanskými spisovateľmi. Hollý zaujal pevnú pozíciu na klasicistickej scéne svojimi historickými eposmi „Cyrillo-Metodiada“ (1835), alegorickým eposom „Sláv“ (1839) s národnohistorickým posolstvom.[38]

Juraj Rohoň vydal v roku 1791 v latinčine „Ode in honorem Michaeli Járossy“, ktorej text sa stratil. V 1791 napísal veršovanú obranu národa „Chvála Slováků“ a zbierku v čiastočne bohemizovanej slovenčine „Kratochvílne zpěvy pro mládež rolníckou“ (1802). V 1827 vydal zbierku ľudových piesní „Starodávne zpěvy lidu slovenského v Uhrách“.

Pavol Jozef Šafárik[39] písal nemecky a česky. V roku 1814 napísal príležitostnú oslavnú ódu na baróna a kolonela Ondreja Mariassyho, patróna Kežmarského lýcea, pri príležitosti jeho návratu z vojny proti Napoleonovi s názvom „Ode festiva“. Tvoril poéziu podľa Schillerovho vzoru „Tatranská múza s lyrou slovanskou“ (Levoča, 1814) a podľa ľudovej legendy báseň „Juraj Jánošík“.[38]

ProzaiciUpraviť

Anton Bernolák (1762 – 1813), šľachtic a katolícky kňaz, s kvalitným vzdelaním na Pázmaneu vo Viedni (teológia), na Štefaneu v Trnave a Emerciáne v Bratislave (rétorika, filozofia a poetika) bol najvplyvnejšou osobnosťou Slovenského učeného tovarišstva. A. Bernolák sa stretol s myšlienkami osvietenstva už na štúdiu na generálnom seminári v Bratislave a stal sa ich presvedčeným šíriteľom.[40] Za jeho najvýznamnejšie dielo dnes považujeme prvú normotvornú gramatiku slovenského jazyka „Grammatica Slavica“ (vyšla: Bratislava 1790).[38] Polyglot Bernolák napísal viaceré lingvistické diela: Stručná a zároveň ľahká ortografia, Etymológia slovenských slov, Slowár Slowenskí, Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí.

Katolícky farár Jozef Ignác Bajza (1755 – 1836) vstúpil do literatúry pokusom o vydanie zbierky básní - epigramov, ktoré sa nepodarilo vydať kvôli názoru slovenského cenzora v Bratislave. Zbierka „Rozličné verše“ dokončená v roku 1782 obsahoval 300 epigramov, často veľmi kritických voči cirkvi, radným pánom, šľachte a byrokracii v úradoch. Zo zbierky sa zachoval len prvý diel.

V roku 1784 mu vydali „René mládenca príhody a skúsenosti“,[38] v slovenskom jazyku napísaný prvý pôvodný román, ktorý mal sentimentálny aj didaktický charakter. Napriek zásahom cenzúry sa stal román zenitom Bajzovej literárnej činnosti. Prvý diel rozpráva o exotických príhodách mládenca Reného na jeho cestách z Benátok do Tripolisu, kde chce zachrániť svoju sestru. Druhý diel obsahuje už otvorenú kritiku cirkevných pomerov na Slovensku. Z druhého dielu sa zachovali dva výtlačky. „Slovenské dvojnásobné epigrammatá jednako-konco-hlasné a zvuko-mírné“ je Bajzove posledné básnické dielo. Zbierka epigramov má v sebe zahrnuté aj epigramy z „Rozličných veršov“. Treba podotknúť, že dielo J.I. Bajzu je napísané v bernolákovčine, je celé klasicistické a na konci života sa v ňom nachádza odmietnutie osvietenstva.

Juraj Fándly (1750 – 1811) ako katolícky kňaz neurobil v cirkvi kariéru, možno preto, že napísal kritické dielo ako svoju prvotinu v bernolákovčine „Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom o prvních počátkoch, o starodávních, aj včúlajších premenách reholňíckích“. Fándly bol stúpencom Antona Bernoláka a ideológie osvietenstva. Tvoril hlavne náučnú literatúru o poľnohospodárstve - „Piľní domajší a poľní hospodár“, „O nemocách ai o viléčeňú nezdravéj rožnéj lichvi“, vyšlo aj druhé vydanie v roku 1825, o včelárstve - „O úhoroch ai včelách rozmlúváňí“, knihu Slovenskí včelár, o bylinkách - „Zeľinkár“, dielo, ku ktorému napísal len predslov a zotriedil ho, obsah prevzal z diela Jána Tonsorisa „Sana consilia medica, aneb Zdravá radda lékařská“ (1771, 1793). Napísal historické dielo „Krátke dejiny slovenského národa“ (Compendiata historia gentis Slavae) a básne „Vzdych a nárek“ (Gemitus et lamentatio), „Prátelské porozumeňí“ (Amica cointelligentia).

Ján Chalupka (1791 – 1871), evanjelický kňaz, dramatik, publicista a prozaik vyštudoval okrem teológie aj filológiu a filozofiu. Ako bernolákovec vystupoval proti maďarskému šovinizmu. Svoju literárnu kariéru začal pôsobením v divadelnej branži, kde začal novú éru slovenského moderného divadla kusom „Kocourkovo, aneb: Jen abychom v hanbě nezůstali“, bola to veselohra, ktorá znamenala začiatok sústavného pôsobenia ochotníkov v Liptovskom Mikuláši. Chalupka napísal desať veselohier, satirické románové dielo „Bendeguz, Gyula Kolompos a Pišta Kurtaforint. Donkichotiáda podľa najnovšej módy“,[41] zložil 45 duchovných piesní a vydal „Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791“. Chalupkov tvorivý odkaz je stále živý v jeho veselohrách, ktoré sa hrávajú aj dnes.

Opäť spomeňme Pavla Jozefa Šafárika (1795 – 1861)[42] ako plodného autora vedeckých diel. „Slovanské starožitnosti“ (1837 a 1865, Praha) a „Slovanský národopis“ (1842 – 2 vydania, Praha) sú dve súdobé diela najviac uznávané odborníkmi na históriu a etnológiu. Šafárik zbieral ľudové slovenské piesne (Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jána Blahoslava a jiných) a písal etnografické, historické a lingvistické vedecké publikácie.

Preromantizmus a biedermaierUpraviť

Preromantickú líniu predstavuje Ján Kollár,[43] tiež českojazyčný autor, svojou básnickou poémou Slávy dcera (1824), v ktorej kritici zisťujú petrarkovský štýl a národný ideál prepojený s láskou k žene. V prvom vydaní obsahovala 150 sonetov. Slávy dcéra sa stala inšpiráciou pre nasledujúcu generáciu romantikov.

Ján Kollár (1793 – 1852) je jeden z veľkých klasikov našej literatúry a postava slovenského obrodenia (no zároveň aj česko-slovenského). Tiež napísal zbierku básní „Díla básnická Jana Kollára ve dvou dílích“ (1845). Kollárovou prvotinou bola báseň „Nárek nad súčasnými pomermi v Uhorsku“ (Deploratio praesentis status Hungariae). V 1821 mu v Prahe vyšla zbierka „Básně Jana Kollára“ zložená z dvoch cyklov, 37 a 39 sonetov, elégií, vlasteneckých básní a epigramov. V 1823 vydal zbierku slovenských ľudových piesní „Písně světské lidu slovenského v Uhřích“ I. diel. Ján Kollár bol presvedčený čechoslovakista a nikdy neprijal štúrovskú kodifikáciu slovenčiny. Do preromantickej kategórie bol zaradený pomerne neskoro, pretože preromantizmus bol definovaný až v prvej polovici 20. storočia.

Biedermeier je smer, ktorý mal v slovenskej literatúre kratšie trvanie. V 30. rokoch 19. storočia sa v almanachoch „Hronka“ a „Zorka“ začali uverejňovať autori, ktorým sa zapáčil biedermeierovský štýl. Vydavateľ „Hronky“ Karol Kuzmány v ňom uverejnil svoj idylický epos „Běla“ (1836), ktorý sa považuje za typický príklad tohto nemeckého štýlu obľúbeného vrstvou meštianskej a buržoáznej spoločnosti. V próze tvoril biedermeierovské diela Anton Ottmayer, ktorý publikoval v almanachu „Zorka“ novely.[44]

Romantizmus (1830 – 1850)Upraviť

Romantická literatúra znamenala rýchlu zmenu nielen jazykovú ale aj tvorivú, spôsobila zameranie sa na iné témy a významne urýchlila kodifikáciu slovenského jazyka. Romantický idealizmus nasmeroval štúrovskú generáciu k témam národného obrodenia, osmanských vojen, staroslovienskej literatúry a histórii, ľudovej slovesnosti a folklórnemu umeniu. Po zlyhaní vyjednávaní s českými národoveckými lingvistami (napr. Palacký) o zjednotení českého a slovenského jazyka sa štúrovci obrátili k stredoslovenskému nárečiu ako základu novej slovenčiny.

Básnici romantizmu sa pustili do skladania balád, poém, lyricko-reflexívnej poézie, národno-oslobodeneckých elégií. Uznávanými autormi, ktorí tvorili vysoko profilovanú poéziu boli Janko Kráľ, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič a Ján Botto.[45] Slovenský romantizmus sa po revolúcii v 1848 postupne rozdelil na dva protipóly: jedným bol mesianizmus (Samo Bohdan Hroboň, Michal Miloslav Hodža, Jozef Podhradský) a na pragmatizmus, ktorému sa darilo u Štúra a jeho nasledovníkov. Čo sa týka žánrov a formy, autori slovenského obrodenia všeobecne najradšej tvorili poéziu a piesne v sylabickom veršovom systéme.[45]

11. júla 1843 sa stretli Štúr, Hodža a Hurban na Hurbanovej evanjelickej fare v Hlbokom, aby si dohodli postup uvedenia stredoslovenčiny do jej spisovnej formy. V roku 1846 vydal Štúr „Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí“, ktoré však bolo napísané ním už v roku 1844. V roku 1844 vyšiel druhý ročník almanachu „Nitra“ v kodifikovanej štúrovskej slovenčine. V roku 1845 publikovali „Slovenskje národňje novini“ s literárnou prílohou „Orol tatránski“ a v 1846 časopis „Slovenskje pohladi“, všetko v novej kodifikovanej slovenčine. V roku 1846 vyšli verejne štúrove pravidlá slovenskej gramatiky pod názvom „Nauka reči Slovenskej“.[46] V roku 18511852 sa dohodli bernolákovci a štúrovci na reforme slovenčiny z fonetického princípu na etymologický. Rozhodovania sa zúčastnili Michal M. Hodža a katolík Martin Hattala, ďalší zúčastnení boli Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník.

Ľudovít Štúr (1815 - 1856) ako rodený evanjelik a slovenský zeman zo obce Uhrovec bol predurčený zaradiť sa do hnutia slovenských obrodeneckých dejateľov. Samozrejmým debutom boli básne v dobovej slovenčine, bola to „Óda na Hronku“ (1836 ) a cyklus básní „Dumky večerní“ (časopis Květy, 1838 - 40). V rámci štúdií v nemeckom Halle podnikol cestu do kraja Lužických Srbov, z ktorej sa zrodil cestopis „Cesta do Lužic vykonaná z jara 1839“ (vyšlo v Časopis českého musea v roku 1839). Štúr urobil v roku 1841 lingvistický experiment a napísal v staročeštine spis „Starý a nový věk Slováků“, ktorý vydali prvýkrát v slovenčine v roku 1998. V období romantizmu sa často vydávali obranné reči, sťažnosti, spisy a eseje ako obhajoba slovenskej reči, tak činil aj Ľudovít Štúr vo svojej práci „Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov“ (1843, vydané anonymne v Lipsku. Ďalším obranným textom z jeho dielne bol polemický spis „Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus“ (doslova Devätnáste storočie a maďarizmus)[47], ktorý vydal vo Viedni v roku 1845. Ďalej sa venoval lingvistickým prácam v súvislosti s novou kodifikáciou slovenčiny. Boli to publikácie Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí[48] (1844) a v roku 1846 Nauka reči Slovenskej[49]. Po ukončení procesu kodifikácie slovenčiny a po slovenskej revolúcii v roku 1848 dokončil filozofické dielo „Das Slawenthum und die Welt der Zukunft“, (v slovenčine Slovanstvo a svet budúcnosti), ktoré však prvýkrát vyšlo až v roku 1867 v ruskom preklade ako Slavjanstvo i mir buduščego, neskôr v roku 1931 v pôvodnom znení a až v roku 1993 vyšlo v slovenčine. V tomto diele sa naplno prejavil Štúrov mesianistický model videnia budúcnosti. V roku 1853 vydal v Prahe spis „O národních písních a pověstech plemen slovanských“ a v tom istom roku svoju poslednú básnickú zbierku „Spevy a piesne“.

Michal Miloslav Hodža (1811 - 1870) bol jedným z troch kodifikátorov slovenského jazyka, národným buditeľom, organizátorom slovenského povstania v 1848-1849 a autorom romantickej poézie v slovenskom jazyku. Ako evanjelický farár debutoval poučnou kázňou s názvom Nepi pálenku v roku 1845, pokračoval ďalším básnickým debutom v antológii „Plody“, ktorým bola epická skladba „Meč Křivdy“ (1836) o bojoch Lužických Srbov so Sasmi. Tvoril duchovnú poéziu a prispel do evanjelického „Zpěvníka“ v roku 1842 štyridsiatimi troma náboženskými piesňami. Je autorom obranného spisu z roku 1847 „Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo“. Vo svojich lingvistických prácach obhajoval etymologický princíp kodifikácie slovenčiny, čo bolo v opozícii voči Štúrovmu fonetickému princípu. Po porážke slovenských dobrovoľníckych zborov v roku 1849 a hlavne po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 jeho ideová základňa pozostávala hlavne z mesianizmu, ktorý sa prejavil v lyricko-epickej poéme „Matora“[50] (1857)[51], v básnickej skladbe „Slavomiersky“ (1862) a v rozsiahlej poéme „Vieroslavín“ (1877). Tieto mesianistické básne mali filozoficko-meditatívny formálny základ, týkali sa človeka a jeho vzťahu k Bohu a Slovanstva a jeho historickej úlohy. Hodža zomrel v exile v Českom Tešíne, kam bol donútený odísť kvôli tlaku maďarizácie.[52]

Jozef Miloslav Hurban (1817 - 1888), člen kodifikátorského tria Štúr, Hurban, Hodža, žil najdlhšie z nich a vyhol sa aj nútenému exilu. No to neznamená, že maďarizácia ho nezasiahla. Po udalostiach meruôsmich rokov a po neúspechu martinského memoranda v 1861 a následnom uväznení sa autorsky aj politicky ocitol v defenzíve. Hurban bol plodný autor množstva novinových článkov, zakladateľ časopisu Slovenské pohľady, almanachu Nitra – publikoval v ňom ako prvý kodifikovanú slovenčinu v roku 1844 - a spoluzakladal spolok Tatrín. Jeho literárnym debutom bol cestovný denník „Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách“ (1841). Prispieval do almanachov Květy a Hronka, kde publikoval apelatívnu a ideologickú poéziu. V prozaickom žánri začal písať súdobé príbehy, napríklad „Prítomnosť a obrazy zo života tatranského“; „Prechádzka po Považskom svete“. V roku 1846 publikoval v almanachu „Nitra“ romantický príbeh „Olejkár“ a v roku 1847 satirické príbehy „Korytnické poháriky alebo veselé chvíle nezdravého človeka“; „Divadlo duchov nad Tatrami“ a noveletku „Od Silvestra do Troch kráľov“. Začiatkom 60. rokov 19. storočia napísal a vydal historický román „Gottšalk“ z obdobia 11. storočia a zbierku básní „Piesne nateraz“. Romantizmus u Hurbana sa viazal hlavne na príbehy s historickými námetmi, v kratších prózach sa začal ozývať realizmus. [53]

Pri pohľade na týchto troch autorov možno získať dojem, že kvôli politike a revolúcii prišli o čas, v ktorom mohli lepšie rozvinúť svoj tvorivý potenciál, čo sa však podarilo ich súpútnikom, uznávanej štvorici romantických autorov Janko Kráľ, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič a Ján Botto.

Janko Kráľ (1822-1876), romantický búrlivák a najradikálnejšia postava spomedzi dejateľov štúrovskej revolučnej generácie sa zároveň stal aj najvplyvnejším básnikom slovenského romantizmu. Bol uznávaný pre svoj vytríbený poetický formát. Už v skoršom období počas štúdií v Bratislave napísal báseň Duma bratislavská v novej kodifikovanej slovenčine a v dokonalom verši bez umelých novotvarov či zložených slov, v slovanskej rytmike a bezchybnom rýme. Je to aj prvá báseň v Štúrovej slovenčine, ktorú pochválil aj Štúr. Prvých osem debutových básní mu uverejnili v almanachu Nitra (1844), medzi nimi vyniká báseň Zverbovaný[54]. V roku 1949 bol ako vzbúrenec zatknutý a uväznený vo väznici v Šahách a mal byť popravený, čo sa na príhovor bána Jelačiča nestalo. V tom istom roku ho prepustili na slobodu z väzenia v Pešti. Z tohto zážitku čerpal inšpiráciu pre báseň „Šahy“ [55]. Veršovaná balada „Zakliata panna vo Váhu a divný Janko“ sa stala dielom vloženým do zlatého fondu slovenskej kultúry[56]. J. Kráľ si zvolil národnú tému ako tematický základ tvorby, bol oduševnený pre vec slovenského národa. Po zložení zbraní slovenských vzbúrencov sa jeho romantizmus zvrtol smerom k mesianizmu a po roku 1861 prestal písať a publikovať. Jeho stratené či pozabúdané rukopisy dávali publikovať niektorí ich držitelia zo skupiny štúrovcov.

Andrej Sládkovič (rodné meno: Andrej Braxatoris) (1820 - 1872), básnik romantizmu, evanjelický kňaz a národný buditeľ bol aj prekladateľ, literárny kritik a publicista. Jeho poéma Marína (1846) je najdlhšou známou ľúbostnou básňou na svete, má 291 strof[57]. Do roku 1842 písal poéziu v češtine, od kodifikácie slovenčiny v roku 1843 v štúrovskej slovenčine. Ďalším významným dielom je lyricko-epická skladba Detvan napísaná medzi rokmi 1845 - 1847, ale uverejnená v roku 1853 v almanachu Nitra. Detvan je napísaný v štúrovskom pravopise, foneticky a v origináli má o jednu strofu viac, na ktorú Sládkovič zabudol pri odovzdávaní do tlače. Sládkovič písal národnobuditeľskú poéziu (napr. Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti), príležitostné básne (Svätomartiniáda, Pamiatka pre deň 4. augusta, Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti), ľúbostné básne (Opustená, Žaloba, Vraví oko tvoje). Okrem poetickej tvorby prekladal z francúzskeho jazyka, pozri diela Zaira, Sokrates, Smrť Cézara od Voltaira a Phaedra od Jeana Racina. Napísal aj štyri diela pre deti (Kĺzačka, Obri a zakrpenci, Malý Kristus, Prázdniny a škola). O Sládkovičovi sa v 19. storočí písalo ako o najväčšom slovenskom básnikovi a v súčasnosti je zaraďovaný k prominentnej romantickej štvorici básnikov.

Súčasná slovenská tvorbaUpraviť

Medzi súčasnú slovenskú literatúru sa radia napr. nasledovní autori: Jana Bodnárová, Ján Buzássy, Dušan Dušek, Erik Jakub Groch, Mila Haugová, Michal Hvorecký, Pavol Janík, Ján Johanides, Dušan Mitana, Jozef Urban, Rudolf Sloboda, Štefan Strážay, Vincent Šikula či Pavel Vilikovský.[58]

Amatérska tvorbaUpraviť

Mladú amatérsku tvorbu možno nájsť na viacerých internetových portáloch (ako napr. ČítanieMadness,[59] MámTalent[60] či Drak sa vracia,[61] z ktorých sa každý venuje v prvom rade tomu či onomu žánru (či už sú to poviedky, básne, alebo celé romány).

Literárne súťaže na SlovenskuUpraviť

AntológieUpraviť

  • „Slovenský klasicizmus – poézia“ je vlastne reedíciou staršej antológie „Na lutnu“. Výber zo slovenskej klasicistickej poézie (edične pripravil C. Kraus) z roku 1986.[69]
  • „Slovenský klasicizmus – próza“, editor C. Kraus[69]
  • Antológia dejín slovenskej osvety. Zv. 1[70]
  • Antológia dejín slovenskej osvety. Zv. 2[71]

ReferencieUpraviť

  1. litcentrum.sk
  2. http://www.ulib.sk/sk/stredisko-unesco/pamat-sveta/pamat-slovenska/zlata-nit-slovenskej-literatury/starsia-slovenska-literatura-800-1780/
  3. http://www.ulib.sk/sk/stredisko-unesco/pamat-sveta/pamat-slovenska/zlata-nit-slovenskej-literatury/novsia-slovenska-literatura/
  4. a b c d profil.kultury.sk
  5. a b Historická revue č. 6/2019,strana 9, autor čl. Peter Žeňuch
  6. a b Encyklopédia Slovenska, I. zväzok A - D., strany 345 - 346, heslo: Cyril a Metod a ďalšie, vydal: VEDA, Vydavateľstvo Slovenskej Akadémie Vied, Bratislava, rok 1980
  7. a b c d http://www.grkat.nfo.sk/Texty/sedmopocetnici.html
  8. Slovania vo včasnom stredoveku
  9. Svätý Kliment Ochridský (sloviensky), grkat.nfo.sk
  10. Univerzitná knižnica - Život Naumov
  11. Encyklopédia archeológie, autor: Bohuslav Novotný a kolektív, vydavateľstvo OBZOR, str. 321
  12. Encyklopédia Slovenska, IV. zväzok N -Q, strana 32, heslo: Napomenutie vladárom, vydal: VEDA, Vydavateľstvo Slovenskej Akadémie Vied, Bratislava, rok 1980
  13. Univerzitná knižnica - Napomenutie vladárom
  14. knižnica - Zákon súdny ľuďom
  15. Encyklopédia archeológie, Bohuslav Novotný a kol., vydavateľstvo Obzor, strana 665
  16. Univerzitná knižnica- Život Konštantína
  17. Univerzitná knižnica - Život Metoda
  18. Dejiny slovenskej literatúry, Hlava I., Prvá kolonizácia husitská v pätnástom storočí, autor Jaroslav Vlček, .pdf
  19. valka.cz - Turecké vojenské výboje...
  20. zlatyfond.sme.sk:Pisen-o-zamku-Muranskem/1
  21. zlatyfond.sme.sk
  22. Jaroslav Vlček, Dejiny slovenskej literatúry, Hlava II., Vek sedemnásty: Láni, Benedikti z Nedožier, Tranovský, Pilárik, Horčička, Benický, vydavateľstvo Martinus .pdf
  23. https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1043/Benicky_Slovenske-verse/1
  24. https://zlatyfond.sme.sk/dielo/165/Gavlovic_Valaska-skola-mravuv-stodola/1
  25. uniba.sk-Bohuslav Tablic
  26. Trnavská univerzita: Martin Sentiváni
  27. Omšenie.sk-Daniel Krman ml.
  28. zlatyfond.sme.sk
  29. Pamäti a cesty I. a II.
  30. zlatyfond.sme.sk
  31. Odbor mladých matičiarov Trnava
  32. krupina.sk - Hruškovic
  33. efilozof.netkosice.sk-Ladiver
  34. esspo.sk-Ján Rezik
  35. zlatyfond.sme.sk-Juraj Láni]
  36. Filit
  37. mat.savba.sk
  38. a b c d e Beliana.sav.sk
  39. Teraz.sk:P.J.Šafárik
  40. Matica.sk
  41. zlatyfond.sme.sk
  42. Osobnosti.sk-životopis
  43. profil.kultury.sk/Ján Kollár
  44. dai.fmph.uniba.sk/Biedermeier
  45. a b profil.kultury.sk - Romantizmus
  46. juls.savba.sk/Nauka reči...
  47. Online knižnica-klasici.sk
  48. Online knižnica=klasici.sk
  49. juls.savba-Nárečja slovenskô
  50. zlatyfond.sme.sk/Matora
  51. litcentrum.sk/recenzia na Matora
  52. beliana.sav.sk/Hodža
  53. zlatyfond.sme.sk-Hurban
  54. zlatyfond.sme.sk/Zverbovaný
  55. zlatyfond.sme.sk/Šahy zlatyfond.sme.sk/Šahy
  56. profil.kultury.sk/zakliata panna...
  57. litcentrum.sk/ A.Sládkovič
  58. litcentrum.sk/Vilikovský
  59. citanie.madness.sk
  60. mamtalent.sk
  61. draksavracia.sk
  62. muza.websity.sk
  63. muza.websity.sk
  64. litcentrum.sk
  65. infolib.sk/Lterárna Senica
  66. litcentrum.sk-Súťaž Jozefa Braneckého
  67. Gregi.net
  68. Petržalské súzvuky Ferka Urbánka
  69. a b https://www.litcentrum.sk/recenzia/slovensky-klasicizmus-poezia-slovensky-klasicizmus-proza-opakovanie-dejin-aj-s-chybami
  70. Antológia dejín slovenskej osvety, Zv.1
  71. Antológia dejín slovenskej osvety. Zv. 2. Zv.2

Iné projektyUpraviť

Pozri ajUpraviť

Externé odkazyUpraviť

ZdrojeUpraviť