Pápežský slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda
Pápežský slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda (skr. PSÚSCM; tal. Pontificio collegio slovacco dei SS. Cirillo e Metodio) je najvýznamnejšia katolícka, národná a kultúrna ustanovizeň Slovákov v Ríme a v Taliansku.[2][3] Inštitúcia bola ako právnická osoba podľa kánonického práva schválená dekrétom kardinála Eugène Tisseranta 8. januára 1961, pričom jej pôvodný názov znel Slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda (skr. SÚSCM). Ústav začal plne fungovať po výstavbe ústavného komplexu na rímskom vidieku neďaleko Via Cassia v roku 1963.[2] 16. marca 1998 bol ústav povýšený pápežom Jánom Pavlom II. na pápežskú inštitúciu, vďaka čomu získal dnešný názov.[3] Na čele ústavu stojí rektor. Súčasným rektorom je Pavol Zvara.[4]
| Pápežský slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda | |
| Základné údaje | |
|---|---|
| Architekt | Alberto Tonelli (architekt), Jozef Cincík (výzdoba kaplnky)[1]:19 |
| Výstavba | 1962 – 1963 |
| Majiteľ | |
| Pomenovaná po | svätí Cyril a Metod |
| Poloha | |
| Adresa | Barbantini 31, 00123 Roma, Italia |
| Ulica | Via Maria Domenica Brun |
| Súradnice | 41°59′19″S 12°23′47″V / 41,9886928019573°S 12,396505474876195°VSúradnice: 41°59′19″S 12°23′47″V / 41,9886928019573°S 12,396505474876195°V |
  | |
| Ďalšie údaje | |
| Web | https://kolegiumrim.sk/ |
Počas vlády Komunistickej strany v ČSR sa podieľal na udržiavaní a šírení katolíckej viery v slovenskom prostredí. Poslal na Slovensko vyše dvoch miliónov výtlačkov kníh s kresťanskou tematikou, podieľal sa na realizácii liturgických reforiem Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) a staral sa o duchovnú správu slovenských emigrantov v Ríme a Taliansku.[3][5] Dnes je jeho úlohou predovšetkým starostlivosť (nie však ubytovanie) pre slovenských pútnikov v Ríme. Súčasťou ústavného komplexu je Kostol svätých Cyrila a Metoda. Ústav tiež zabezpečuje zázemie pre Pápežské slovenské kolégium, vydáva publikácie a organizuje duchovné, spoločenské a vedecké podujatia pre slovenskú komunitu v Ríme a v Taliansku.[2] Akademicky spolupracuje s ďalšími slovenskými inštitúciami, keďže uschováva vzácne dokumenty slovenského (katolíckeho) exilu.[6][4]
História
upraviťSlovenský exil v Taliansku
upraviťSlovenská emigrácia v Taliansku sa začala formovať už na konci druhej svetovej vojny, keď do Talianska emigrovalo viacero katolíckych osobností, často najmä z prostredia napojeného na ľudácky režim. Z iniciatívy Ignáca Zelenku, ktorý pracoval vo Vatikánskej apoštolskej knižnici vzniklo v roku 1945 Ústredie slovenských emigrantov v Európe. Neskôr sa počet slovenských emigrantov, osobitne kňazov výrazne zväčšil v dôsledku toho, že moc v ČSR prevzali komunisti vystupujúci proti inštitucionalizovanému kresťanstvu a osobitne proti Katolíckej cirkvi.[3]
Slovenskí kňazi a rehoľníci študujúci v Ríme založili Výbor pri Pápežskom pomocnom diele a neskôr Slovenskú katolícku kanceláriu, z ktorej sa v roku 1951 sformovalo Centrum Catholicorum Slovacorum, na ktorého čele stál kňaz Anton Botek. Centrum začalo vydávať časopis Hlasy z Ríma (neskôr Slovenské hlasy z Ríma) a v roku 1955 vzniklo Vydavateľstvo svätých Cyrila a Metoda, pri ktorého vzniku sa podieľali osobitne Ján Lach, Miloš Mlynarovič a Štefan Náhalka. Postupne silnela snaha o vybudovanie slovenského domu v Ríme, ktorá sa osobitne prejavila po roku 1959, keď sa k slovenským aktivitám v Ríme pridali saleziáni starajúci sa o formovanie katolíckej mládeže a výchovu budúcich kňazov. K rozhodnutiu vybudovať slovenský ústav došlo 26. decembra 1959 počas vianočného stretnutia rímskeho exilu v byte inžiniera Antona Bugana, pričom stredisko sa malo volať Cyrillomethodianum.[1]:15 Plán sa nakoniec podaril najmä vďaka finančnej podpore amerických Slovákov, ktorú zabezpečoval biskup Andrew Grutka a benediktínsky opát Jozef Kojša z Clevelandu. Na vytváraní inštitútu sa potom podieľali osobnosti ako Jozef Tomko, Ľudovít Macák, Michal Lacko, Felix Litva a v neposlednom rade Štefan Náhalka, ktorý sa stal jeho prvým rektorom.[3]
Vznik ústavu
upraviťVznik ústavu sa stretol aj s istými komplikáciami. Predstavitelia českého exilu, ktorí v Ríme dohliadali na chod Pápežskej koľaje Nepomucenum na čele s vicerektorom Josefom Bezdíčkom, sa snažili zabrániť povoleniu u kardinála Alfreda Ottavianiho, keďže slovenskú aktivitu vnímali ako prejav slovenského separatizmu. Slovenskí predstavitelia na čele s Štefanom Náhalkom a Jozefom Tomkom preto museli obžaloby vyvracať, pričom argumentovali, že ich aktivita Nepomucenum v skutočnosti zachraňuje, keďže bez príchodu nových seminaristov by koľaj čoskoro nemala nových absolventov. Kongregácia pre semináre medzitým povolila biskupovi Andrewovi Grutkovi zriadiť malý seminár vo svojej diecéze v USA, čo však nijak nepomáhalo potrebám slovenského exilu v Európe. Kardinál Ottaviani ešte v októbri 1960 podporoval skôr zriadenie malého seminára v rámci Nepomucenum. Nakoniec však našiel Jozef Medový vhodný pozemok pri Via Cassia na území suburbikárnej diecézy Porto e Santa Rufina, ktorú v tom čase spravoval kardinál Eugène Tisserant. Tisserant ako miestny biskup udelil ústavu 1. septembra 1960 súhlas s vybudovaním sídla a súhlas neodvolal ani po nátlaku zo strany Štátneho sekretariátu. Zriadenie ústavu nakoniec podporil aj kardináli Giuseppe Pizzardo a Alfredo Ottaviani, keďže za Slovákov sa postavili významné osobnosti ako Anton Prešeren, kardinál Augustin Bea a americkí Slováci zoskupení okolo Jednoty.[1]:16 – 18
V roku 1961 boli Katolíckou cirkvou i Talianskom schválené stanovy ústavu a v decembri 1962 sa začalo s výstavbou. Základný kameň posvätil na generálnej audiencii 13. mája 1963 pápež Ján XXIII. 15. septembra bola kardinálom Eugènom Tisserantom vysvätená kaplnka ústavu a o rok v máji bola do prevádzky uvedená celá budova.[3]
Pôsobenie ústavu do roku 1989
upraviťPočas vlády Komunistickej strany v ČSR sa podieľal na udržiavaní a šírení katolíckej viery v slovenskom exilovom i domácom prostredí. Ústav len do roku 1988 vydal 1004 publikácií a celkovo vyprodukoval vyše tri milióny výtlačkov kresťanských kníh, z ktorých veľká časť bola prepašovaná na na Slovensko. Podieľal sa na realizácii liturgických reforiem Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) a staral sa o duchovnú správu slovenských emigrantov a pútnikov v Ríme a v Taliansku.[3] Z ústavu bola pod vedením rektora a neskôr biskupa pre Slovákov v zahraničí, Dominika Hrušovského, koordinovaná aj činnosť slovenských katolíckych farností v Paríži, Londýne, Bruseli, Zürichu čí Mníchove.[7] Okrem toho pomáhal vo výchove katolíckych kňazov, pričom na jeho pôde pôsobili významní slovenskí duchovní a katolícki učenci.[3] Po založení v roku 1963 fungovalo na ústave aj slovenské Gymnázium Antona Bernoláka, ktoré po roku 1989 ukončilo svoju činnosť.[4] Od konca 60. rokov 20. storočia pôsobili pri ústave sestry zo Spoločnosti dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul (vincentky). Spočiatku vincentky vybavovali najmä listy, keďže v čase politického odmäku koncom 60. rokov dostával ústav veľké množstvo žiadostí o náboženskú literatúru. Pomáhali tiež vo vydavateľstve a študovali na Pápežskej univerzite svätého Tomáša Akvinského. Neskôr pomáhali zabezpečovať zázemie pre slovenských pútnikov.[8]:209 a nasl.
Povýšenie na ustanovizeň pápežského práva
upraviť16. marca 1998 bol ústav povýšený pápežom Jánom Pavlom II. na pápežskú inštitúciu a získal názov Pápežský slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda.[3] K povýšeniu došlo na základe návrhu vtedajšieho predsedu Konferencie biskupov Slovenska Rudolfa Baláža. Ústav tak bol v poradí druhou slovenskou ustanovizňou pápežského práva v Ríme, keďže prvou sa stalo s ním úzko prepojené Pápežské slovenské kolégium svätých Cyrila a Metoda, ktoré vzniklo v roku 1997.[7]
Súčasnosť
upraviťPo Nežnej revolúcii a páde komunistického režimu v ČSR v roku 1989 sa mnohé aktivity ústavu presunuli na Slovensko. Vydavateľskú činnosť duchovnej literatúry vo veľkej miere prevzali slovenské katolícke vydavateľstvá, misijnú starostlivosť zabezpečuje Konferencia biskupov Slovenska a výchova slovenských kňazov prebieha na slovenských seminároch. Z ústavu preto odišli saleziáni a zanikol Malý kňazský seminár.[8]:209 a nasl. Hlavnými úlohami ústavu zostáva starostlivosť o kňazov a rehoľníkov počas ich vyšších štúdií v Ríme na pápežských univerzitách, sprevádzanie pútnikov a spolupráca s vedeckými inštitúciami skúmajúcimi (predovšetkým) slovenský katolícky exil.[4] Od roku 1998 pôsobia pri ústave rehoľné sestry Kongregácie milosrdných sestier svätého Vincenta de Paul (satmárky), ktoré sa venujú starostlivosti o kňazov a pútnikov, ako aj charitatívnej práci.[4]
Personálne obsadenie
upraviťNa pôde ústavu pôsobili viaceré významné osobnosti slovenského katolicizmu ako napríklad Jozef Tomko, Štefan Náhalka, Dominik Hrušovský, Štefan Vrablec,[3] Gorazd Zvonický, Ernest Macák či Jozef Medový.
| Nr. | Meno | Roky | Poznámka |
|---|---|---|---|
| 1. | Štefan Nahálka | 1963 – 1973 | |
| 2. | Dominik Hrušovský | 1973 – 1992 | |
| 3. | Štefan Vrablec | 1993 – 1998 | povýšenie na pápežskú inštitúciu |
| 4. | František Novajovský | 1998 – 2004 | |
| 5. | Vladimír Stahovec | 2004 – 2016 | |
| 6. | Pavol Zvara | 2016 – |
Referencie
upraviť- ↑ a b c TOMKO, Jozef. Zrod Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. In: HRABOVEC, Emilia, a kol. Slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda v Ríme (1963 – 2013). Bratislava : Univerzita Komenského, 2015. 357 s. Dostupné online. ISBN 978-80-223-3922-3.
- ↑ a b c Pápežský slovenský ústav [online]. Rím: Pápežský slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda, 2024-03-09, [cit. 2025-04-27]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j KOŠIAR, Ján. Pápežský slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda (PSÚSCM). In: Stručný katolícky teologický slovník. Ed. Ján Ďurica. Trnava : Dobrá kniha pre Teologickú fakultu Trnavskej univerzity, 2015. ISBN 978-80-7141-955-6. S. 694 – 695.
- ↑ a b c d e Rektor Pápežského slovenského ústavu: Naše poslanie je byť miestom nádeje [online]. Bratislava: TK KBS, 2025-04-03, [cit. 2025-04-27]. Dostupné online.
- ↑ Máme v Ríme pápežský slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda. Slovenské hlasy z Ríma: časopis slovenských katolíkov, 1998, roč. 47, čís. 2, s. 7. ISSN 0394-8978.
- ↑ Pápežský slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda je naším dôležitým partnerom [online]. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, [cit. 2025-04-27]. Dostupné online.
- ↑ a b Pred 25 rokmi povýšili Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme na pápežskú inštitúciu [online]. Bratislava: TK KBS, 2023-03-31, [cit. 2025-04-27]. Dostupné online.
- ↑ a b VRABLECOVÁ, Galla Mária; BUCKOVÁ, Marianna. Dcéry kresťanskej lásky a Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme. In: HRABOVEC, Emilia, a kol. Slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda v Ríme (1963 – 2013). Bratislava : Univerzita Komenského, 2015. 357 s. Dostupné online. ISBN 978-80-223-3922-3.
Ďalšia literatúra
upraviť- HRABOVEC, Emilia, a kol. Slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda v Ríme (1963 – 2013). Bratislava : Univerzita Komenského, 2015. 357 s. Dostupné online. ISBN 978-80-223-3922-3.
- RYDLO, Jozef. Vydavateľské dielo Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme: 1963 – 1988. Rím : SÚSCM, 1989. S. 581.
- NÁHALKA, Štefan. Pamätnica Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda: Vznik a prvé desaťročie. Rím : Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, 1973. 360 s. Dostupné online.