Slovjaci
O iných významoch výrazu Slovjaci pozri Sloviaci.Slovjaci alebo menej často Sloviaci (maď. szlovjákok) mali byť (podľa niektorých názorov z konca 19. a prvej polovice 20. storočia) samostatný národ, ktorý mal žiť na území dnešného východného Slovenska a ktorý mal byť odlišný od Slovákov[1].
Slovjacke hnutie sa sformovalo koncom 19. storočia. Vychádzalo z odlišnej teritoriálnej identity východných Slovákov a z nárečových rozdielov, ktoré sa snažilo absolutizovať a dokázať tak, že ide o samostatný národ.[2] Významným teoretikom slovjackého hnutia bol Viktor Dvorčák, politik s výraznou prouhorskou orientáciou, neskôr predstaviteľ maďarskej iredenty.[3][4] Podľa Dvorčáka sa jazyk Slovákov na východnom Slovensku odlišoval od jazyka západných Slovákov tak, ako poľština od ruštiny.[5] Typickými znakmi Slovjakov mali byť nedostatok národného života, silná promaďarská orientácia a menšia náchylnosť k panslavistickým myšlienkam. Myšlienka bola podporovaná uhorskou vládou s cieľom oslabenia slovenského národného hnutia a jeho dezintegrácia podľa nárečových areálov.[6] V roku 1918 na základe samourčovacieho práva Slovjakov na východe Slovenska vyhlásil Slovenskú ľudovú republiku, krátko existujúci politický útvar bez reálnej politickej moci, ktorý bol orientovaný jednoznačne na Maďarsko.
Slovjacke hnutie sa opätovne aktivovalo v súvislosti s Mníchovskou dohodou a prvou viedenskou arbitrážou, pričom malo slúžiť na podporu revizionistických nárokov Maďarska.[7] Členovia hnutia sa pokúsili dokázať existenciu samostatného slovjackeho jazyka aj vedecky, za pomoci významného maďarského slavistu Jánosa Melicha. Ten však takúto snahu odmietol ako vedecky neopodstatnenú a "slovjacky jazyk" (šarišské nárečie) označil za integrálnu súčasť slovenského jazyka.[8] Počas okupácie južného Slovenska sa maďarská vláda snažila použiť slovjacke hnutie na obmedzenie vplyvu zakladateľov Strany slovenskej národnej jednoty.[9] Medzi slovenským obyvateľstvom však hnutie nezískalo podporu.[9]
| „ | Slovjak a Slovak choc jak bľizko stoji jedno slovo ku druhemu, v každodzenim živoce ňe je jeden, to sú dva reče, dva narodi.[10] | “ |
| – Viktor Dvorčák | ||
Referencie upraviť
- ↑ Hrnko 2009, s. 20
- ↑ Hrnko 2009, s. 22
- ↑ Hrnko 2009, s. 21
- ↑ Deák 1991, s. 18
- ↑ Fabián 1966, s. 111
- ↑ Hrnko 2009, s. 20
- ↑ Hrnko 2009, s. 24
- ↑ Hrnko 2009, s. 25
- ↑ a b Mitáč 2010, s. 8
- ↑ Jancura 2008
Zdroje upraviť
- Deák, Ladislav (1991), Hra o Slovensko, Bratislava: Veda, ISBN 80-224-0370-9
- Hrnko, Anton (2009), „Jazyk nie je len nástrojom komunikácie. Spochybňovanie slovenčiny – príčiny a dôsledky.“, Pohľad do problematiky slovensko-maďarských vzťahov, Bratislava: Slavistický ústav Jána Stanislava SAV, ISBN 978-80-969992-6-2, http://www.slavu.sav.sk/publikacie/slov-mad.pdf
- Fabián, Juraj (1966), Svätoštefanské tiene: Telekiho zahraničná politika a Slovensko 1939-1945, Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry
- Jancura, Vladimír (11. decembra 2008), „Keď východniari mali vlastnú republiku“, Pravda, http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/159904-ked-vychodniari-mali-vlastnu-republiku/
- Mitáč, Ján (2010), „Strana Slovenskej národnej jednoty na okupovanom území južného Slovenska v rokoch 1941 - 1944“, Pamäť národa (3), ISSN 1336-6297, http://www.upn.gov.sk/publikacie_web/pamat-naroda/pamat-naroda-03-2010.pdf
- Rychlík, Jan (2015), Česi a Slováci ve 20. století: Spolupráce a konflikty 1914-1992, Praha: Vyšehrad, ISBN 978-80-7429-631-4