Wikipédia

Apollo-Sojuz

(Presmerované z Sojuz-Apollo)

Apollo-Sojuz alebo tiež Sojuz-Apollo bol prvý medzinárodný kozmický let s ľudskou posádkou v dejinách, ktorý spoločne uskutočnili v júli 1975 Spojené štáty a Sovietsky zväz. Milióny ľudí na celom svete sledovali v televízii, ako sa americká kozmická loď Apollo spojila so sovietskou loďou Sojuz. Projekt a jeho „podanie rúk“ vo vesmíre boli symbolom zmiernenia napätia medzi oboma superveľmocami počas studenej vojny.

Apollo-Soyuz Test Project
Znak misie
Údaje o misii
Názov misie: Apollo-Soyuz Test Project
Kozmická loď:Apollo CSM-111
Nosná raketa:Saturn IB SA-210
Volací znak:Apollo
Posádka:3
Kozmodróm (rampa):Kennedyho vesmírne stredisko (LC-39B)
Štart: 15. júl 1975, 19:50:00,68 UTC
Pristátie: 24. júl 1975, 21:18:24 UTC
severná oblasť Tichého oceánu; 510 km západne od Honolulu
22°00′36″S 163°00′54″Z / 22,01000°S 163,01500°Z / 22.01000; -163.01500
Trvanie: 9 dní, 1 hodina, 28 minút, 23 sekúnd
Počet obehov:138
Apogeum:228 km
Perigeum:170 km
Doba obehu:87,60 minút
Inklinácia:51,76°
Vzdialenosť:~5 990 000 km
Cieľ spojenia:Sojuz 19
Spojenie:17. júl 1975, 16:12:30 UTC
Odpojenie:19. júl 1975, 15:26:12 UTC
Hmotnosť:16 780 kg (hmotnosť pri štarte – spolu kozmická loď a spojovací modul)
14 768 kg (prázdna hmotnosť – kozmická loď)
2 012 kg (hmotnosť užitočného zaťaženia – spojovací modul)
Fotografia posádky
Zľava doprava: Slayton, Brand a Stafford
Zľava doprava: Slayton, Brand a Stafford
Sojuz 19
Údaje o misii
Názov misie: Sojuz 19
Kozmická loď:Sojuz 7K-TM (výr. č. 75)
Nosná raketa:Sojuz-U (výr. č. F15000-017)
Volací znak:Союз (Sojuz – Únia)
Posádka:2
Kozmodróm (rampa):Bajkonur (Pl. č. 1)
Štart: 15. júl 1975, 12:20:00,005 UTC
Pristátie: 21. júl 1975, 10:50:51 UTC
61 km severovýchodne od Arkalyku v Kazachstane
50°47′S 67°07′V / 50,783°S 67,117°V / 50.783; 67.117
Trvanie: 5 dní, 22 hodín, 30 minút, 51 sekúnd
Počet obehov:97
Apogeum:220,35 km
Perigeum:186,35 km
Doba obehu:88,49 minút
Inklinácia:51,78°
Vzdialenosť:~3 980 000 km
Cieľ spojenia:ASTP
Spojenie:17. júl 1975, 16:12:30 UTC
Odpojenie:19. júl 1975, 15:26:12 UTC
Hmotnosť:6 790 kg (kozmická loď pri štarte)
Fotografia posádky
Leonov (vľavo) a Kubasov (vpravo)
Leonov (vľavo) a Kubasov (vpravo)
Navigácia
Predchádzajúca misiaNasledujúca misia
Sojuz 18Sojuz 20

Američania misiu oficiálne nazývali Apollo-Soyuz Test Project (ASTP), zatiaľ čo Sovieti ju nazvali Eksperimentaľnyj poľot „Apollon“ – „Sojuz“ (EPAS) a Sojuz 19. Americká kozmická loď bez čísla zostala zo zrušených misií programu Apollo a bola posledným modulom Apolla, ktorý letel do vesmíru.

Na misiu leteli traja americkí astronauti, Thomas Stafford, Vance Brand a Deke Slayton, a dvaja sovietski kozmonauti, Alexej Leonov a Valerij Kubasov, ktorí vykonávali spoločné aj samostatné vedecké experimenty vrátane umelého zatmenia Slnka modulom Apollo, aby prístroje na Sojuze mohli fotografovať slnečnú korónu. Predletová spolupráca posádok poskytla užitočné skúsenosti pre neskoršie spoločné americko-ruské kozmické lety, ako napríklad program Shuttle-Mir a Medzinárodná vesmírna stanica.

Posádka Apolla

upraviť

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Bol to jediný kozmický let astronauta Deka Slaytona. V apríli 1959 bol vybraný ako jeden z prvej sedmičky astronautov programu Mercury, ale až do roku 1972 bol uzemnený zo zdravotných dôvodov. Jack Swigert bol pôvodne pridelený ako pilot veliteľského modulu hlavnej posádky Apolla, ale bol odvolaný ešte pred oficiálnym oznámením ako trest za účasť na incidente s poštovými známkami Apolla 15.[1]

Záložná posádka

upraviť

Podporná posádka

upraviť

Letoví riaditelia

upraviť
  • Pete Frank, oranžový tím
  • Neil Hutchinson, strieborný tím
  • Don Puddy, karmínový tím
  • Frank Littleton, jantárový tím

Posádka Sojuzu

upraviť

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Bol to posledný let kozmonauta Alexeja Leonova, ktorý sa v marci 1965 stal počas letu Voschod 2 prvým človekom, ktorý vystúpil z kozmickej lode do otvoreného vesmíru.

Záložná posádka

upraviť

Emblém misie

upraviť

Letový emblém Apollo-Sojuz nosila americká posádka modrým plátom vľavo, aby sa čítala Apollo-Sojuz a sovietska posádka červeným plátom vľavo, aby sa čítala Sojuz-Apollo.

Prípravy na let

upraviť

Predbežné rozhovory o tomto lete sa uskutočnili už v roku 1970. V apríli 1972 sa obe strany zhodli na termíne spoločného kozmického letu – druhá polovica roka 1975. Tento spoločný program, vychádzajúci z dohody medzi prezidentom Spojených štátov Richardom Nixonom a predsedom Rady ministrov Sovietskeho zväzu Alexejom Kosyginom, podpísanej v Moskve 24. mája 1972, ukončil éru vesmírnych pretekov a začal sľubovať medzinárodnú spoluprácu v kozmických programoch oboch kozmických veľmocí. Spojené štáty ustupovali vo vesmíre od ambicióznych plánov – zrušili posledné výpravy na Mesiac a prestali uvažovať o výprave ľudí na Mars. Chystali sa na vypustenie vesmírnej stanice Skylab a neskôr na nasadenie raketoplánov. Sovietsky zväz sa po neúspechu svojho lunárneho programu začal v pilotovanej kozmonautike viacej venovať stavbe orbitálnych staníc. Na jeseň 1972 sa v Moskve dohadovala skupina amerických odborníkov a astronautov na rôznych technických podmienkach aj na spôsobe výberu posádok pre tento let. Zhodli sa tiež na dátume štartu oboch lodí: 15. júl 1975. Do chystanej medzivládnej dohody však navrhli širší termín: od 1. marca do 1. októbra 1975. Sovieti sa rozhodli, že pre medzinárodný let zmodernizujú viacero objektov, aby sa reprezentovali. V Kaliningrade, južne od Moskvy, kde boli hlavné raketové továrne, postavili nové riadiace stredisko CUP, ktoré bolo v podstate kópiou riadiaceho strediska v Houstone. Do prevádzky ho uviedli v rekordnom čase už na jeseň 1973. V Hviezdnom mestečku vybudovali nové objekty pre centrifúgu, halu s trenažérmi kozmickej lode Sojuz a komplexným simulátorom pre nácvik zblíženia a spojenia Sojuzu s Apollom, taktiež hotel, obchodný dom a rekreačné stredisko.[2]

 
Spoločný portrét posádok kozmických lodí Apollo a Sojuz, marec 1975. Zadný rad zľava: Thomas Stafford a Alexej Leonov. Predný rad zľava: Deke Slayton, Vance Brand a Valerij Kubasov

Dňa 30. januára 1973 NASA informovala verejnosť, že hlavnou posádkou kozmickej lode Apollo v rámci misie Apollo-Sojuz sú veliteľ Thomas Stafford, pilot veliteľského modulu Vance Brand a pilot stykovacieho modulu Deke Slayton. Záložnou posádkou sa stali Alan Bean, Ronald Evans a Jack Lousma. Dňa 24. mája toho istého roku sovietska strana zverejnila zloženie posádky lode Sojuz v rámci tohto spoločného letu. Veliteľom sa stal Alexej Leonov a palubným inžinierom Valerij Kubasov. Za ich náhradníkov boli určení Anatolij Filipčenko a Nikolaj Rukavišnikov. Zaujímavosťou bolo, že po prvýkrát boli mená sovietskej posádky oznámené vopred a sovietska televízia mala po prvý raz vysielať štart v priamom prenose. Američania a Sovieti sa snažili pochopiť zvyklosti a kultúru svojich náprotivkov. V máji 1973 sa kompletná americká a sovietska posádka stretla na parížskom aerosalóne, kde bola okrem iného vystavená aj maketa spojených lodí Apollo a Sojuz. Dňa 8. júla 1973 prileteli sovietski kozmonauti na 13-dňový pobyt do USA, počas ktorého nadväzovali prvotné osobné kontakty s Američanmi a oboznámili sa s ich postupmi a procedúrami. Kozmonauti prežili kultúrny šok. Prekvapil ich ruch, ktorý panoval v uliciach miest. Bohatá ponuka najrôznejšieho tovaru, obchody otvorené dlho do noci, luxusné autá v uliciach. V novembri zase Američania navštívili Moskvu a Hviezdne mestečko, čím začala séria vzájomných návštev. Okrem pracovných povinností sa zúčastnili aj športových a spoločenských aktivít. Navštívili aj Boľšoj teatr, kde ich baleríny na konci predstavenia zasypali ružami. Koncom apríla 1975 Američania prvý raz navštívili sovietsky kozmodróm Bajkonur v Kazachstane. Posádky sa zišli celkovo šesťkrát – trikrát v USA a trikrát v ZSSR. Stali sa dobrými kamarátmi, spriatelili sa navzájom aj s rodinami. Poznávali sa, naučili sa spolu pracovať aj odpočívať.[2]

Na spojenie oboch lodí bol potrebný špeciálny spojovací modul s hmotnosťou 2 112 kg v tvare valca, ktorý slúžil predovšetkým ako prechodová komora medzi loďami, naplnenými odlišnou atmosférou s odlišným tlakom. Lode Sojuz boli naplnené zmesou dusíka a kyslíka s tlakom 110 kPa, kým lode Apollo používali atmosféru čistého kyslíka so zníženým tlakom 34 kPa. Spojovací modul taktiež zaistil kompatibilitu spojovacích uzlov a obsahoval tiež vedeckú aparatúru. Časť americkej verejnosti však zostávala voči spoločnému letu skeptická. Zvlášť senátor William Proxmire niekoľkokrát poukazoval na nízku úroveň sovietskej kozmickej techniky. Renomovaný časopis Aviation Week & Space Technology tomu venoval v roku 1974 dva obsiahle články. Sovieti sa snažili tieto povesti vyvrátiť. V roku 1974 preto dokonca trikrát vyskúšali svoju časť spoločného letu nanečisto. Najskôr vyslali dva Sojuzy v bezpilotnej verzii – 3. apríla ako Kozmos 638, ktorý pristál 13. apríla, a Kozmos 672, ktorý letel od 12. do 18. augusta. Tieto skúšky nakoniec zavŕšili kozmonauti Anatolij Filipčenko a Nikolaj Rukavišnikov počas letu Sojuz 16, ktorý sa uskutočnil od 2. do 8. decembra 1974. Vždy sa pritom simulovali všetky operácie vrátane spojenia a odpojenia s Apollom. Členovia oboch posádok mali pri spoločnom lete pôvodne hovoriť svojím rodným jazykom, ale ešte pred letom sa rozhodlo, že Američania budú hovoriť rusky a Rusi anglicky. Rodený hovorca totiž lepšie porozumie aj neobratnému oznámeniu vo svojom jazyku, naopak cudzinec, ktorý sa jazyk učí krátko, nemusí rozumieť hovorovej reči.[2]

Dňa 24. marca 1975 sa v Kennedyho vesmírnom stredisku na Floride uskutočnil vývoz nosnej rakety Saturn IB na pohyblivom vypúšťacom zariadení z montážnej haly Vehicle Assembly Building na štartovací komplex 39B. V rámci záverečných príprav na misiu začala 24. júna astronautom Apolla trojtýždňová predletová karanténa, počas ktorej mali obmedzený vstup do určitých pracovných a výcvikových priestorov v Kennedyho vesmírnom stredisku a v Johnsonovom vesmírnom stredisku v Houstone a do blízkeho kontaktu s nimi mohol prísť len lekársky vyšetrený personál. Posádka Sojuzu začala v podobnom zmysle 27. júna svoj predletový izolačný program v Stredisku prípravy kozmonautov J. A. Gagarina v Hviezdnom mestečku. Dňa 3. júla prileteli sovietski kozmonauti na kozmodróm Bajkonur. Dňa 10. júla si Stafford a Leonov zatelefonovali a potvrdili, že všetko je pripravené na misiu. V Kennedyho vesmírnom stredisku sa 11. júla začalo odpočítavanie štartu Apolla a o dva dni neskôr sem prileteli astronauti z Houstonu. Medzitým sa ráno 12. júla o 07:00 miestneho času začal na Bajkonure prevoz rakety Sojuz-U na štartovaciu rampu. Technici mali vtedy plné ruky práce, keďže v tom čase ešte dokončovali montáž rakety so záložnou kozmickou loďou, ktorá mala byť prepravená na štartovaciu rampu nasledujúci deň. Dňa 13. júla si všetky časové služby ZSSR posunuli hodiny o tisícinu sekundy dopredu. Od tohto momentu boli presne zladené s americkými.[2][3][4][5][6]

Priebeh letu

upraviť

Štart

upraviť
 
Štart Sojuzu 19 na sovietskej poštovej známke z roku 1975

Spoločný let začal štartom sovietskej kozmickej lode Sojuz 19. Sovieti nakoniec pozvali na štart aj amerických zástupcov – veľvyslanca Waltera Stoessela s manželkou a vedeckého atašé ambasády zástupcu riaditeľa NASA Willisa Shapleyho. Sprevádzal ich akademik Boris Petrov a veliteľ výcviku kozmonautov Vladimir Šatalov. Na Bajkonure v noci trocha pršalo, a tak sa kazašská step trocha ochladila. Cez deň ale bolo opäť sucho a 31 °C v tieni, pričom fúkal slabý vietor. V utorok 15. júla 1975 vstávali kozmonauti Alexej Leonov a Valerij Kubasov o 07:00 moskovského času (09:00 miestneho času). V dnes už legendárnom hoteli Kozmonaut si dali rozcvičku a potom sa naraňajkovali. Po občerstvení sa autobusom presunuli k montážnej budove MIK, kde podstúpili poslednú lekársku prehliadku pred štartom a obliekli si skafandre. Nasledoval presun autobusom na štartovaciu rampu. Podľa jednej z mnohých tradícií v deň štartu autobus cestou k rampe zastavil vedľa cesty a pri ľavom zadnom kolese kozmonauti vykonali malú potrebu. Palubný inžinier Valerij Kubasov nastúpil do kabíny Sojuzu ako prvý v čase zhruba dve a pol hodiny pred štartom. Vzápätí ho nasledoval veliteľ Alexej Leonov. Sojuz 19 úspešne vyštartoval 15. júla 1975 o 15:20:00,005 moskovského času (17:20:00,005 miestneho času a 12:20:00,005 svetového času) pomocou nosnej rakety Sojuz-U z Bajkonuru na území Kazachstanu, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Navedenie kozmickej lode na obežnú dráhu Zeme prebehlo bez problémov. Korekcia dráhy na 4. oblete bola signálom k pokračovaniu prípravy štartu lode Apollo.[2][6][7]

 
Štart rakety Saturn IB s kozmickou loďou Apollo, 15. júl 1975

Astronauti Thomas Stafford, Vance Brand a Deke Slayton vstávali 15. júla 1975 o 10:10 miestneho času. Vzbudil ich šéfastronaut John Young. Posádka uvítala správu, že kozmická loď Sojuz 19 s Leonovom a Kubasovom je úspešne usadená na plánovanej obežnej dráhe. O 10:30 astronauti prišli na záverečnú lekársku prehliadku pred štartom. Potom si sadli k raňajkám, ku ktorým sa už tradične podával steak a vajíčka. Počas raňajok si posádka pozrela videozáznam štartu Sojuzu. Robert Crippen z podpornej posádky medzitým začal so záverečnými prípravami kokpitu kozmickej lode Apollo na príchod astronautov. Po raňajkách nasledovalo obliekanie skafandrov a odchod z Budovy pilotovaných letov (Manned Spacecraft Operations Building). Astronauti spolu s dvoma technikmi a Youngom nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 15 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39B. Young z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu (Launch Control Center). Veliteľ Thomas Stafford nastúpil do veliteľského modulu ako prvý a po ňom nasledoval pilot stykovacieho modulu Deke Slayton. O chvíľu neskôr sa k nim pridal pilot veliteľského modulu Vance Brand. Kozmická loď Apollo v poriadku odštartovala 15. júla 1975 o 15:50:00,68 miestneho času (19:50:00,68 UTC) pomocou nosnej rakety Saturn IB zo štartovacieho komplexu 39B v Kennedyho vesmírnom stredisku. Po navedení na obežnú dráhu bol Sojuz na 6. oblete a vo vzdialenosti 6 625 km pred Apollom. Potom astronauti vykonali prestavbu lode, resp. pripojenie prechodového modulu k veliteľskej sekcii. Po oddelení celej lode od rakety začali s manévrami potrebnými na spojenie so Sojuzom.[6][8][9]

Spojenie kozmických lodí a experimenty

upraviť

Na palube Apolla sa objavila komplikácia so stykovacím modulom. Zariadenie sa malo odmontovať, aby bolo možné sa dostať do modulu, ale Brand zistil, že nemôže správne umiestniť špeciálny k tomu určený nástroj do príslušného otvoru na stykovacom uzle. Všetko sa nakoniec vyriešilo na druhý deň ráno 16. júla. Okrem tohto bol najhorším problémom na palube Apolla rozliaty jahodový džús. Leonov s Kubasovom však v Sojuze 19 zistili, že čiernobiela televízna kamera, ktorú mali na palube, nefunguje. Deň po štarte kozmonauti dokonca v snahe odstrániť problém odpárali kus vnútornej obšívky orbitálneho modulu, aby sa dostali ku kľúčovým súčiastkam televíznych obvodov. Hoci oprava bola neúspešná, začali Leonovovi a Kubasovovi po lete prichádzať listy so žiadosťami na opravu televízorov po celom ZSSR. Americkí manažéri mali obavy, či budú Sovieti schopní získať zábery Apolla počas približovacej fázy. Farebná televízna kamera ale fungovala bezchybne. Dňa 16. júla o 12:43 UTC bol Sojuz na 17. oblete navedený na dráhu vo výške 223 – 225 km, kde vyčkával na prílet Apolla. Leonov a Kubasov strávili tiež nejaký čas komunikáciou s kozmonautmi Piotrom Klimukom a Vitalijom Sevastianovom, ktorí vtedy pracovali na kozmickej stanici Saľut 4. Počas dňa začala posádka Sojuzu 19 aj so znižovaním tlaku v lodi na 66 kPa, aby sa čo najviac priblížil k úrovni tlaku v Apolle. Zvyšok rozdielu urovnal prechodový modul Apolla. Následne obe lode priebežne vykonávali korekčné zážihy, ktorými sa pomaly približovali k sebe. Apollo aktívnej v úlohe a Sojuz ako pasívny objekt.[6][7][9]

 
Umelecké zobrazenie spojených kozmických lodí Apollo a Sojuz
 
Historické podanie rúk medzi Staffordom (vpravo) a Leonovom po spojení oboch lodí, 17. júl 1975

Dňa 17. júla Brand uvidel v palubnom teleskope svietiacu bodku na mieste, kde nemala byť žiadna hviezda. Bol to Sojuz 19 a posádky nadviazali priame rádiové spojenie. V čase 15:46 UTC boli obe lode od seba 800 m a udržiavali konštantnú vzdialenosť. Spojovací manéver vykonával veliteľ Apolla Stafford, ktorý začal Apollo jemne navádzať k čakajúcemu Sojuzu. V čase 16:09:12 UTC došlo k prvému dotyku lodí a o 16:12:30 UTC boli obe lode už pevne spojené. Leteli vtedy nad severným Francúzskom. Vzápätí začali prípravy na osobné stretnutie reprezentantov oboch štátov. Stafford a Slayton prešli do spojovacieho modulu a uzavreli za sebou poklop. Vháňaním dusíka začali zvyšovať tlak vo vnútri modulu na 66 kPa, aby sa vyrovnal tlaku v Sojuze. V čase 19:17:26 UTC Stafford otvoril poklop, ktorý delil spojovací modul a Sojuz. Nazrel dovnútra orbitálneho modulu sovietskej lode a uvidel rozosmiate tváre Leonova a Kubasova. Vysoko nad francúzskym mestom Metz si Stafford s Leonovom podali ruky. Nasledovali formality, vrátane pozdravu od generálneho tajomníka Komunistickej strany ZSSR Leonida Brežneva, rozhovoru s americkým prezidentom Geraldom Fordom, oficiálnych posolstiev, podpisovaní oficiálnych protokolov o spojení Apolla a Sojuzu pre Medzinárodnú leteckú federáciu (Fédération Aéronautique Internationale, FAI) a výmeny vlajočiek medzi posádkami. Potom Leonov a Kubasov pozvali Slaytona so Staffordom na slávnostnú kozmickú večeru do orbitálneho modulu Sojuzu. Leonov Američanov trocha prekvapil, keď vytiahol tuby, ktoré boli v Sojuzoch bežne a obsahovali nápoje a pokrmy. Tuby ale mali etikety najlepších ruských vodiek. Astronauti nakoniec zistili, že Leonov ich iba nachytal, a v tubách bol boršč. O 22:47 UTC Leonov zavrel za Staffordom a Slaytonom poklop spojovacieho modulu a obe posádky sa uložili k spánku vo svojich lodiach.[7][9]

 
Model spojeného Apolla a Sojuzu vystavený v National Air and Space Museum vo Washingtone, D. C.

V nasledujúci deň pokračovali vzájomné návštevy. Kubasov privítal Branda v Sojuze a Leonov sa vybral na prehliadku veliteľského modulu Apolla. V oboch lodiach prebiehali plánované experimenty a diváci mohli u televíznych obrazoviek po celom svete sledovať päticu mužov, ako sa vznáša v beztiažovom stave. Po niekoľkých hodinách sa Brand vrátil do Apolla a Stafford s Leonovom sa premiestnili do Sojuzu. Následne šiel do Apolla Kubasov. Každý presun členov posádky z jednej lode do druhej si vyžadoval pobyt v prechodovom module, v ktorom sa vyrovnával tlak s tou loďou, do ktorej sa chceli návštevníci premiestniť. Zároveň musel byť v každej z lodí vždy aspoň jeden člen posádky, aby monitoroval dôležité systémy. Uprostred druhého dňa spoločných aktivít sa uskutočnila tlačová konferencia. Po skončení konferencie ešte nejaký čas pokračovali spoločné pozorovania a experimenty. Slayton s Kubasovom a Brandom tiež zmontovali špeciálnu pamätnú plaketu, ktorej polovice doviezli Apollo a Sojuz na obežnú dráhu. Potom si Američania a Sovieti vymenili semená stromov, ktoré boli neskôr zasadené v oboch krajinách, a nastal čas sa rozlúčiť. Stafford s Leonovom si naposledy podali ruky a 18. júla o 21:00 UTC sa uzavrel poklop, ktorý delil spojovací modul od Sojuzu.[7][9]

 
Sojuz 19 pri pohľade z Apolla
 
Apollo s prechodovým modulom
 
Poštový blok Sojuz-Apollo vydaný v Sovietskom zväze v roku 1975

Po odpočinku sa 19. júla o 12:03:20 UTC Apollo odpojilo od Sojuzu, keď obe lode práve vyleteli zo zemského tieňa a nachádzali sa nad južným Tichým oceánom. Na ľavom kresle Apolla teraz sedel Slayton. Jeho úlohou bolo obletieť Sojuz a poslúžiť mu ako „clona“ pri umelom zatmení Slnka pozorovateľného sovietskou posádkou. Potom sa mal opäť pripojiť k Sojuzu. Po 21 minútach samostatného letu a zhotovení snímok slnečnej koróny sovietskymi kozmonautmi sa Apollo opäť priblížilo k sovietskej lodi. Slayton bol takmer úplne oslepený Slnkom, ale dokázal vykonať úspešné spojenie. K druhému spojeniu oboch lodí došlo o 12:40:41 UTC nad Stredozemným morom. Nebolo síce také mäkké, ako sa to pred dvoma dňami podarilo Staffordovi, pretože neopatrné vychýlenie jedného z joystickov riadenia na okamih vychýlilo obe lode z osi. O 15:26:12 UTC došlo k definitívnemu rozdeleniu oboch lodí, ktoré následne začali letieť vo formácii. Ďalší experiment, ktorý mal zistiť koncentráciu atómového kyslíka a dusíka v kozmickom priestore vykonávala posádka Apolla, ktorá vysielala ultrafialové lúče k Sojuzu, na ktorom bolo umiestnené špeciálne zrkadlo. Odrazené lúče potom vzďaľujúce sa Apollo zachytávalo. Po experimentoch nastal o 18:42 UTC separačný manéver, počas ktorého Apollo upravilo svoju dráhu tak, aby nemohlo dôjsť k náhodnej zrážke so Sojuzom. Zatiaľ čo Sovieti sa podľa plánu pomaly ukladali k spánku, Američania zakončili svoj deň experimentmi. Nasledujúci deň, 20. júl, bol v znamení pozorovaní a experimentov. Leonov si aj na tento let vzal svoje kresliarske potreby. Už v priebehu spoločného letu namaľoval niekoľko portrétov amerických náprotivkov a teraz, počas samostatného letu, sa venoval zachytávaniu výhľadu z okienka lode. Pomocou špeciálneho prístroja sa tiež pokúšal zachytiť presné odtiene farieb rôznych častí zemského povrchu, aby tak kartografom uľahčil kolorovanie máp. V Apolle sa medzitým uskutočnil zaujímavý pokus, ktorý sa týkal plánovaného raketoplánu. Pri pobyte v beztiažovom stave sa odľahčená chrbtica mierne pretiahne. Inžinieri sa obávali, či budú môcť piloti raketoplánu ovládať pedále smerovky a či sa vôbec zmestia do svojich kresiel. Všetci traja astronauti sa tak starostlivo zmerali, pričom zistili, že pretiahnutie chrbtice nebude predstavovať problém. V závere dňa sa Leonov s Kubasovom začali chystať na zajtrajšie pristátie.[6][7][9]

Pristátie

upraviť

Dňa 21. júla Leonov s Kubasovom zabalili vybavenie a pripravili sa na pristátie. Apollo bolo od nich už vzdialené asi 900 km. O 10:10:35 UTC sa vo výške 214 km nad Atlantikom blízko ostrova Ascension na 194,9 sekundy zapálil brzdiaci motor. Deväť minút po skončení zážihu sa vo výške 153,8 km nad Afrikou oddelil servisný a orbitálny modul a návratový modul začal čoraz rýchlejšie klesať k Zemi. Keď kabína vyšla z oblasti rádiového ticha, Leonov ohlásil, že preťaženie bolo menšie, než očakával. V čase 10:40 UTC sa objavili prvé zábery pátracích vrtuľníkov, ktoré ukazovali návratový modul klesajúci na padáku. Návratový modul kozmickej lode Sojuz 19 úspešne pristál 21. júla o 10:50:51 UTC (13:50:51 moskovského času) v kazašskej stepi. Miesto pristátia sa nachádzalo 61 km severovýchodne od Arkalyku. Posádka Apolla odkázala Sovietom svoje gratulácie. Tri minúty po pristátí Kubasov otvoril poklop a trocha neisto vyšiel von. Za ním nasledoval usmiaty Leonov. Okolo kozmonautov sa zoskupilo viacero kameramanov a novinárov. Po krátkej zastávke v Bajkonure obaja prileteli 23. júla lietadlom do Moskvy.[6][7]

Apollo naďalej pokračovalo v samostatnom lete. V letovom pláne boli ďalšie pozorovania a experimenty. Dňa 23. júla si astronauti obliekli skafandre a o 19:45 UTC došlo k oddeleniu spojovacieho modulu. Rýchlosť vzďaľovania oboch častí sa veľmi presne merala, čo slúžilo na mapovanie jemných anomálií zemského gravitačného poľa. Okrem toho, že modul slúžil na spojenie so Sojuzom, bolo to tiež miesto na experimenty s elektrickou pecou a Slayton tu aj spával. Posádka sem tiež chodila vykonávať veľkú potrebu. Ráno 24. júla posádku prebudila pieseň vysielaná z Houstonu a potom sa astronauti pripravovali na pristátie. Nad Indickým oceánom vykonali brzdiaci zážih a potom došlo k oddeleniu servisného modulu. Veliteľský modul Apolla pristál 24. júla 1975 o 21:18:24 UTC na hladine Tichého oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 510 km západne od Honolulu. Jediný vážnejší problém nastal vďaka chybe posádky v konečnej fáze zostupu, ktorá spôsobila tvrdšie pristátie na hladine a únik škodlivého oxidu dusičitého do kabíny. Astronauti sa začali dusiť, pričom Brand na chvíľu stratil vedomie. Astronautov v kabíne potom vyzdvihla na palubu lietadlová loď USS New Orleans. Vdýchnutie toxických výparov našťastie nikomu z trojice nespôsobilo žiadne vážne následky. Posádka však musela stráviť 14 dní vo vojenskej nemocnici v Honolulu na Havajských ostrovoch, kde lekári starostlivo sledovali ich zdravotný stav.[6][7][9]

Zaujímavosti

upraviť

Program Apollo-Sojuz bol čiastočne inšpirovaný filmom Marooned z roku 1969, v ktorom je posádka Apolla zachránená sovietskou kozmickou loďou Voschod. Hoci bolo vybavenie vyvinuté pre Apollo-Sojuz iba na jedno použitie, dovolil NASA udržať pilotované kozmické lety po skončení misií na Mesiac a k vesmírnej stanici Skylab. Keďže Saturn IB a veliteľský modul Apolla zostali po zrušení ďalších letov na Mesiac, bol Apollo-Sojuz jedným z najlacnejších pilotovaných vesmírnych programov, ktorý sa kedy uskutočnil. Sojuz 19 bol zároveň prvým sovietskym pilotovaným kozmickým letom, ktorého štart a pristátie sa vysielalo prostredníctvom živého televízneho prenosu. Na počesť spoločného letu bola planétka objavená v roku 1977 sovietskym astronómom Nikolajom Černychom pomenovaná (2228) Soyuz-Apollo. Na česko-slovenskom trhu sa predávali aj cigarety s filtrom s dvojjazyčným nápisom Sojuz-Apollo a Apollo-Sojuz. Počas misie Apollo-Sojuz boli vo vesmíre aj ďalší dvaja sovietski kozmonauti, Piotr Klimuk a Vitalij Sevastianov na kozmickej stanici Saľut 4. Prileteli sem v lodi Sojuz 18.

Galéria

upraviť
  •  
    Americký prezident Richard Nixon (sediaci vľavo) a sovietsky premiér Alexej Kosygin pri podpise dohody v Moskve, ktorá pripravila pôdu pre misiu Apollo-Sojuz
  •  
    Makety kozmických lodí Sojuz v Stredisku prípravy kozmonautov v Hviezdnom mestečku
  •  
    Americkí a sovietski inžinieri skúmajú spojovací mechanizmus pre let Apollo-Sojuz po skúške v Johnsonovom vesmírnom stredisku v Houstone
  •  
    Kozmická loď Apollo počas príprav na let
  •  
    Alexej Leonov (vľavo), Deke Slayton (v strede) a Thomas Stafford v simulátore veliteľského modulu Apolla v Johnsonovom vesmírnom stredisku v Houstone
  •  
    Vance Brand (vľavo) a Valerij Kubasov v interiéri makety orbitálneho modulu Sojuzu v Johnsonovom vesmírnom stredisku v Houstone
  •  
    Posádka Apolla v simulátore veliteľského modulu počas príprav na let
  •  
    Vývoz nosnej rakety Saturn IB z montážnej haly VAB k štartovacej rampe
  •  
    Leonov (vľavo) a Stafford v trenažéri orbitálneho modulu lode Sojuz v Hviezdnom mestečku
  •  
    Skafander pre sovietskych kozmonautov k letu Sojuz-Apollo
  •  
    Stafford (vľavo), Brand (druhý zľava) a Slayton (úplne vpravo) s geológom Fárúkom al-Bázom (v maske) počas záverečných predletových príprav
  •  
    Saturn IB na štartovacom komplexe 39B
  •  
    Slayton (vľavo), Stafford (v strede) a Brand pózujú pred raketou Saturn IB
  •  
    Umelecká predstava kozmickej lode Sojuz 19 na obežnej dráhe Zeme
  •  
    Posádka Apolla počas raňajok v deň štartu
  •  
    Stafford pri obliekaní skafandra
  •  
    Stafford, Brand a Slayton začínajú svoju cestu k štartovaciemu komplexu 39B
  •  
    Posádka Apolla prichádza na štartovaciu rampu
  •  
    Štart nosnej rakety Saturn IB s loďou Apollo
  •  
    Umelecký koncept pripojenia lode Apollo k spojovaciemu modulu
  •  
    Maľba približujúcich sa lodí Apollo a Sojuz
  •  
    Spojené lode Apollo a Sojuz pri pohľade z Apolla
  •  
    Stafford (hore) a Leonov v prechodovom module Apolla
  •  
    Umelecká ilustrácia spojených lodí Apollo a Sojuz
  •  
    Stredisko riadenia vesmírnych letov (Mission Control Center) v Houstone počas misie Apollo-Sojuz
  •  
    Stafford (vľavo) a Slayton ochutnávajú boršč z túb počas návštevy orbitálneho modulu Sojuzu. Na tubách boli zo žartu nalepené etikety s nápisom „vodka“
  •  
    Brand sa presúva z lode Apollo do spojovacieho modulu
  •  
    Posádky oboch lodí zostavili túto pamätnú plaketu na obežnej dráhe ako symbol medzinárodnej spolupráce
  •  
    Kubasov (vľavo) a Stafford v orbitálnom module Sojuzu
  •  
    Leonov (vľavo) a Slayton v orbitálnom module Sojuzu
  •  
    Kubasov (vľavo) a Leonov v orbitálnom module Sojuzu
  •  
    Prezident USA Gerald Ford telefonuje s posádkami oboch lodí
  •  
    Kozmická loď Sojuz 19 krátko po definitívnom oddelení od Apolla
  •  
    Pohľad na Apollo zo Sojuzu
  •  
    Sojuz letí vo formácii s Apollom po definitívnom rozdelení oboch lodí
  •  
    Pohľad na juhozápadný Tichý oceán z lode Apollo
  •  
    Veliteľský modul Apolla klesá na padákoch do vĺn Tichého oceánu
  •  
    Záchranné operácie po pristátí
  •  
    Posádka Apolla na palube lietadlovej lode USS New Orleans

  Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZA.

Referencie

upraviť
  1. ↑ Deke! [online]. archive.org, 1994, [cit. 2025-03-26]. Dostupné online.
  2. ↑ a b c d e PACNER, Karel; VÍTEK, Antonín. První mimozemské mezinárodní setkání. Exkluzivní seriál o dobývání kosmu. iDNES.cz (Praha: MAFRA), 2007-11-13. Dostupné online [cit. 2025-03-27].
  3. ↑ 50 Years Ago: Final Saturn Rocket Rolls Out to Launch Pad 39 [online]. nasa.gov, 2025-03-24, [cit. 2025-03-30]. Dostupné online.
  4. ↑ 45 Years Ago: Two Weeks Until Apollo/Soyuz [online]. nasa.gov, 2020-07-01, [cit. 2025-03-30]. Dostupné online.
  5. ↑ 45 Years Ago: One Week Until Apollo-Soyuz [online]. nasa.gov, 2020-07-08, [cit. 2025-03-30]. Dostupné online.
  6. ↑ a b c d e f g KRUPIČKA, Josef; KROULÍK, Jiří; VÍTEK, Antonín. MEK - Sojuz - Apollo v L+K [online]. mek.kosmo.cz, [cit. 2020-10-02]. Dostupné online.
  7. ↑ a b c d e f g LÁLA, Petr; VÍTEK, Antonín. MEK - Sojuz 19 EPAS [online]. mek.kosmo.cz, [cit. 2020-10-02]. Dostupné online.
  8. ↑ WADE, Mark. Apollo (ASTP) [online]. astronautix.com, [cit. 2020-10-02]. Dostupné online.
  9. ↑ a b c d e f MEK - Apollo ASTP [online]. mek.kosmo.cz, [cit. 2020-10-02]. Dostupné online.

Iné projekty

upraviť
  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Apollo-Sojuz

Externé odkazy

upraviť
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Apollo-Sojuz&oldid=8026038“