Spoluhláska
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. Potenciálne nedokončený článok. Robot odstránil šablónu {{pracuje sa}} pre nečinnosť. (14. 5. 2021) |
Spoluhláska alebo konsonant je hláska, ktorá:
- z fyziologického hľadiska: je tvorená prechodom vzduchového prúdu rečovými ústrojmi tak, že premáha rozličné prekážky
- z akného hľadiska: má nízku mieru sonórnosti (nižšiu ako samohláska) a má šumovú (neperiodickú) zložku
- z gramatického hľadiska: nie je slabikotvorná
Základné pomocné znaky vo fonetike
upraviťSlovenčina
upraviťZoznam a transkripcia
upraviťSpoluhlásky (=spoluhláskové zvuky)
upraviťV slovenčine existujú nasledujúce spoluhlásky v pravom slova zmysle (t.j. spoluhláskové zvuky), čiže spoluhláskové hlásky:[1][2]
[b], [c], [č], [d], [ď], [dz], [dž], [f], [g], [h], [x] (<ch>), [ɣ] (<ch>), [j], [ʝ] (<j>), [ĭ] (<j>, <i>), [k], [l], [l̥] (<l>), [ĺ], [ľ], [m], [m] (<m>), [n], [ȵ] (<n>), [ŋ] (<n>), [n] (<n>), [ň], [p], [r], [r̥] (<r>), [ŕ], [s], [š], [t], [ť], [w] (<v>), [v] (<v>, <w>), [ŭ] (<v>, <w>, <u>), [z], [ž]
Ak znak hlásky nie je zhodný s príslušným písmenom (t.j. s tzv. spoluhláskovým písmenom), je v tomto zozname príslušné písmeno uvedené v okrúhlej zátvorke (napr. hláske [v] zodpovedajú písmená <v> a <w>). Väčšina uvedených hlások je zároveň fonémou; ak by sme pracovali s fonémami písali by sme teda /b/, /c/ atď. Tento článok pracuje iba s hláskami.
V tomto zozname je použitá bežná slovenská fonetická transkripcia. Existujú varianty tejto transkripcie a okrem toho existuje alternatívna transkripcia podľa IPA. Podrobnosti o týchto iných transkripciách a o fonémach pozri v článku Fonetika a fonológia slovenčiny.
Spoluhláskové písmená
upraviťV slovenčine existujú tieto spoluhláskové písmená (=spoluhláskové grafémy, nepresne označované ako spoluhlásky):
b, c, č, d, ď, dz, dž, f, g, h, ch, j, k, l, ľ, ĺ, m, n, ň, p, q, r, ŕ, s, š, t, ť, v, w, x, z, ž.
Alternatívne (pozri vyššie) by sme tu mohli písať <b> či «b», <c> či «c» atď.
Osobitné postavenie tu majú znaky i a u, ktoré sú inak primárne samohláskovými písmenami, ale v určitých postaveniach vyjadrujú spoluhlásky, a to [ĭ] (napr. v slove detail) a [ŭ] (napr. v slove peknou).
Delenia
upraviťTabulárny prehľad niektorých základných delení
upraviťNižšie uvedená tabuľka je jednou z mnohých možností tabuľkového zobrazenia niektorých tradičných delení spoluhlások spisovnej slovenčiny. Spoluhlásky sú vyjadrené pomocou slovenskej transkripcie (ekvivalenty v IPA pozri v článku Fonetika a fonológia slovenčiny). Tabuľka pochádza primárne z (Kráľ a Sabol 1989).
bilabiálne (= oboj- perné, perno- perné) |
labio- dentálne (= perno- zubné) |
pre- alveolárne (= predo- ďasnové, alveolárne v už. zmysle, ďasňové v už. zmysle) |
post- aveolárne (= zadoďasnové) |
palatálne (= tvrdo- podnebné, predo- podnebné, mäkké) |
velárne (=mäkko- podnebné, zado- podnebné) |
laryn- gálne (=hrta- nové) |
||||||||||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
neznelé | párové | (čisto) šumové | [p] | [f] | [t] | [s] | [c] | [š] | [č] | [ť] | [k] | [x] | ústne | |||||||||
znelé | šumovo-tónové | [b] | [w] | [d] | [z] | [ʒ] | [ž] | [ǯ] | [ď] | [g] | [ɣ] | [h] | ||||||||||
nepárové | [ʝ] [j] |
|||||||||||||||||||||
tónové (=zvučné, sonórne) |
[ŭ] | [v] | [r] [r̥] [ŕ] |
[l] [l̥] [ĺ] |
[ľ] | [ĭ] |
| |||||||||||||||
[m] | [ɱ] | [n] | [ȵ] | [ň] | [ŋ] | [ |
nosové | |||||||||||||||
Z | Ú-V | Z | Ú-V | Z | Ú-V | ZÚ | Ú-K | Ú-B | Ú-V | ZÚ | Z | Ú-B | Ú-V | Z | Ú-V | Ú-V |
Vysvetlivka skratiek:
Delenie spoluhlások podľa miesta artikulácie:
- Z = záverové spoluhlásky (=okluzívy)
- ZÚ = záverovo-úžinové spoluhlásky (=polozáverové spoluhlásky, afrikáty)
- Ú = úžinové spoluhlásky v širšom zmysle (=konstriktívy v širšom zmysle):
- V = vlastné úžinové spoluhlásky (=úžinové spoluhlásky [=konstriktívy] v užšom zmysle) a nosové úžinové spoluhlásky
- B = bokové spoluhlásky (=laterály)
- K = kmitavé spoluhlásky (=vibranty)
párové | nepárové | ||||||||||||||||||||||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
znelé spoluhlásky | [b] | [d] | [ď] | [g] | [ʒ] | [ǯ] | [w] | [z] | [ž] | [ɣ],[h] | [m] | [ |
[n] | [ȵ] | [ŋ] | [ |
[ň] | [l] | [l̥] | [ĺ] | [ľ] | [r] | [r̥] | [ŕ] | [v] | [ŭ] | [j] | [ʝ] | [ĭ] |
neznelé spoluhlásky | [p] | [t] | [ť] | [k] | [c] | [č] | [f] | [s] | [š] | [x] | – | – | – | – | – | – | – | – | – | – | – | – | – | – | – | – | – | – | – |
De facto do tabuľky medzi párové spoluhlásky patrí aj zvuk písmena x, t.j. [gz] (znelé) - [ks] (neznelé); tento zvuk (teda ks či gz) však nie je jedna (spolu)hláska, ale dve (spolu)hlásky vedľa seba.
Delenie podľa zvučnosti
upraviť- sonóry (zvučné spoluhlásky, tónové spoluhlásky) sú nepárové spoluhlásky plus tzv. polosamohlásky: i, u.
- nezvučné spoluhlásky = párové spoluhlásky
Delenie podľa spôsobu artikulácie
upraviťúžinové spoluhlásky | f | v | s | z | c | dz | š | ž | č | dž | j | ch | h |
---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
záverové spoluhlásky | p | b | m | t | d | n | ť | ď | ň | k | 1 |
Zo záverových sú m, n, ň tzv. nosové spoluhlásky
Pravopisné delenie spoluhláskových písmen
upraviťSpoluhláskové písmená (nepresne nazývané spoluhlásky)[4][5]:
- tvrdé spoluhlásky: Toto sú tie spoluhláskové písmená, po ktorých sa píše v domácich slovách y (a nie i). Sú to: d, t, n, l, k, g, h, ch.
- mäkké spoluhlásky: Toto sú tie spoluhláskové písmená, po ktorých sa píše v domácich slovách i (a nie y). Sú to: všetky spoluhlásky s mäkčeňom (čiže ď, ť, ň, ľ, č, dž, š, ž) + c, dz, j. Treba poznamenať, že pred i/í (a e) sa namiesto ď, ť, ň, ľ píše d, t, n, l.
- obojaké spoluhlásky: Toto sú tie spoluhláskové písmená, po ktorých sa píše v domácich slovách v niektorých prípadoch i (a nie y) a v iných prípadoch (v tzv. vybraných slovách) y (a nie i). Sú to: b, m, p, r, s, v, z, (f). Známa pomôcka na zapamätanie týchto spoluhlások sú prvé slová vety: Brat má pri robote svoje vlastné zvyky.
Odlišný je pojem mäkké spoluhlásky v pravom slova zmysle (t.j. mäkké spoluhláskové zvuky, nie mäkké spoluhláskové písmená), ktorý je iným označením pre palatálne spoluhlásky - porov. vo veľkej tabuľke vyššie.
Slabikotvornosť
upraviťV slovenčine môžu byť niektoré spoluhlásky aj slabikotvorné, a teda z gramatického hľadiska samohláskami. Sú to [r̥], [ŕ], [l̥] a [ĺ]. Hláska m je (podľa niektorých názorov) slabikotvorná len v slovách hm a hmkať.
Referencie
upraviť- ↑ Kráľ 2009, s. 38
- ↑ Pavlík 2004, s. 87–109
- ↑ Kráľ (2009, s. 40, 54)
- ↑ mäkké spoluhlásky; obojaké spoluhlásky; tvrdé spoluhlásky. in: Encyklopédia jazykovedy. 1993
- ↑ ORAVEC J., LACA, V. Príručka slovenského pravopisu pre školy. 1986, S. 7-17
Pozri aj
upraviťLiteratúra
upraviť- Kráľ, Ábel; Sabol, Ján (1989), Fonetika a fonológia, Bratislava: SPN, ISBN 8008000368
- Kráľ, Ábel (2009), Pravidlá slovenskej výslovnosti, Martin: Matica slovenská, ISBN 9788070909072
- Pavlík, Radoslav (2004), „Slovenské hlásky a medzinárodná fonetická abeceda“, Jazykovedný časopis (55): 87 – 109, http://www.juls.savba.sk/ediela/jc/2004/2/jc2004_2.pdf, dost. 17. júl 2010