Otvoriť hlavné menu

Spolurozhodovací postup

Spolurozhodovací postup je hlavným legislatívnym postupom, ktorým môže byť prijatý zákon v Európskych spoločenstvách, prvom z troch pilierov Európskej únie.

Spolurozhodovací postup dáva Európskemu parlamentu právo prijímať zákony spoločne s Radou Európskej únie, tým, že vyžaduje od týchto dvoch orgánov dohodu na identickom texte predtým, ako sa z nejakého návrhu mohol stať zákon.

Opis postupuUpraviť

Pri spolurozhodovacom postupe Európska komisia predkladá legislatívny návrh. Tento návrh potom je potom posunutý Európskemu parlamentu a Rade ministrov. Tieto dve inštitúcie rokujú o tomto návrhu nezávisle od seba a každá z nich ho môže ľubovoľne pozmeniť.

V Rade je tento návrh najprv posudzovaný pracovnou skupinou pre túto oblasť. Závery diskusie pracovnej skupiny sú známe pod menom „orientation générale“ a zvyčajne tvoria základ pozície Rady na konci prvého čítania, tzv. spoločná pozícia.

Medzitým Parlament určí jedného zo svojich členov ako spravodajcu, ktorého úlohou je previesť návrh cez fázu jeho prerokovávania vo výboroch. Spravodajca je zodpovedný za zapracovanie pozmeňovacích návrhov výborov do návrhu, takisto ako aj názorov Výboru regiónov a Sociálneho a ekonomického výboru. O výslednom návrhu je potom hlasované v plnom pléne, kde môžu byť navrhnuté ďalšie pozmeňovacie návrhy.

Na to, aby sa návrh stal zákonom, Rada a Parlament si musia vzájomne schváliť pozmeňovacie návrhy a dohodnúť sa identickom konečnom texte zákona. Ak sa tieto dve inštitúcie dohodnú na rovnakých pozmeňovacích názoroch už v prvom čítaní, návrh sa stane zákonom. Toto sa z času na čas stáva, hlavne keď existuje o návrhu všeobecná zhoda alebo keď existuje časová tieseň na prijatie zákona.

Inak nasleduje druhé čítanie v každej inštitúcii, kedy jedna posudzuje pozmeňovacie návrhy tej druhej. Parlament musí ukončiť druhé čítanie do troch mesiacov od okamihu, kedy mu bola doručená spoločná pozícia Rady, inak sú pozmeňovacie návrhy Rady považované za schválené. Táto lehota však môže byť predĺžená, ak sa Parlament rozhodne tak urobiť.

Ak inštitúcie nie sú schopné dosiahnuť dohodu po druhom čítaní, je vytvorený Zmierovací výbor s rovnakým počtom zástupcov Rady a Parlamentu. Tento výbor sa pokúsi dohodnúť kompromisný text, ktorý musí byť potom schválený obidvoma inštitúciami.

Aj Parlament aj Rada majú právomoc odmietnuť návrh buď pri druhom čítaní alebo po zmierovaní, a tak spôsobiť jeho neschválenie. Komisia môže taktiež hocikedy stiahnuť tento návrh.

Oblasti, na ktoré sa spolurozhodovanie vzťahujeUpraviť

Oblasti, na ktoré sa vzťahuje spolurozhodovací proces podľa platný zmlúv o EÚ sú:

  • zákaz diskriminácie na základe národnosti
  • právo sťahovania sa a usadenia sa
  • slobodný pohyb pracovníkov
  • sociálne zabezpečenie pracovníkov mimo svojej materskej krajiny
  • právo na založenie živnosti alebo podniku
  • doprava
  • vnútorný trh
  • zamestnanosť
  • colná spolupráca
  • boj proti vylúčeniu zo spoločnosti
  • rovnaké príležitosti a rovnaké zaobchádzanie
  • implementácia rozhodnutí týkajúcich sa Európskeho sociálneho fondu
  • vzdelávanie
  • odborná výchova
  • kultúra
  • zdravie
  • ochrana spotrebiteľov
  • transeurópske siete
  • implementácia rozhodnutí týkajúcich sa Európskeho fondu regionálneho rozvoja
  • výskum
  • životné prostredie
  • transparentnosť
  • prevencia a boj so spreneverou
  • štatistika
  • ustanovenie poradného orgánu na ochranu dát

Nová Zmluva ustanovujúca ústavu pre Európu, ak vstúpi do platnosti, rozšíri aplikácii postupu spolurozhodovania na takmer všetky oblasti ktorými sa EÚ zaoberá.

Vývoj spolurozhodovacieho postupuUpraviť

Zavedenie spolurozhodovania Maastrichtskou zmluvou takmer úplne nahradilo postup spolupráce a tak značne posilnilo legislatívne právomoci Parlamentu.

Na začiatku sa postup spolurozhodovania vzťahoval na tieto oblasti:

  • slobodný pohyb pracovníkov
  • právo na založenie živnosti alebo podniku
  • služby
  • vnútorný trh
  • vzdelávanie (stimuly)
  • zdravie (stimuly)
  • spotrebiteľov politika
  • transeurópske siete (usmernenia)
  • životné prostredie (všeobecný akčný program)
  • kultúra (stimuly)
  • výskum (rámcový program)

Amsterdamská zmluva následne zjednodušila tento postup tým, že ho urobila rýchlejším a transparentnejším, a rozšírila na viac oblastí.

Najnovšie, Zmluva z Nice zaviedla postup spolurozhodovania do všetkých oblastí, v ktorých Rada ministrov prijíma návrhy kvalifikovanou väčšinou (a nie jednohlasne). Postup spolurozhodovania je teraz tým najbežnejším legislatívnym postupom v EÚ, vzťahujúcim sa na prevažnú väčšinu oblastí.

KritikaUpraviť

Okrem všeobecnej kritiky, že tento postup je dlhý a ťažkopádny, niektorí kritici sa domnievajú, že dáva príliš veľa moci Rade na úkor Parlamentu. Je možné polemizovať o tom, že tento postup stavia Parlament do horšej pozície pri druhom čítaní, pretože Parlament môže pozmeniť alebo odmietnuť pozmeňovacie návrhy Rady iba absolútnou väčšinou poslancov, nie teda iba tých, ktorí sú prítomný v tom čase.

Jej zástancovia na to odpovedajú tým, že EÚ nie je federácia a národné vlády by mali zostať zodpovedné za ich kolektívne rozhodnutia.