Spor o Morské oko bol územný spor medzi Uhorskom a rakúskou korunnou krajinou Halič o oblasť okolo Morského oka a Doliny Rybieho potoka, ktorého počiatok sa datuje ku koncu 16. storočia a ktorý arbitrážny súd rozhodol v roku 1902 v prospech Rakúska.

Pohľad na Morské oko (pleso)Morské oko sponad Čierneho plesa
Mapa sporného územia

História sporu

upraviť

Poľský pohľad

upraviť

Počiatky sporu siahajú do 16. storočia, kedy sa týkal najmä Podhalia. So zvýšením turistického záujmu o Tatry v 19. storočí sa však spor postupne presunul na územie Tatier. Jadro sporu spočívalo v nepresnom vymedzení súkromných pozemkov po oboch stranách hranice.[1]

V Tatrách prebiehala rakúsko-uhorská hranica korytom rieky Biela voda a ďalej na Poľský hrebeň.[2] Nárast poľského, ale i uhorského záujmu o Tatry v tejto časti však spôsobili zvýšenú potrebnú presného vymedzenia hranice aj v neobývaných častiach Tatier. Prvýkrát sa objavil spor o toto územie v roku 1575, kedy majiteľ nedeckého panstva Albert Laski začal požadovať časť poľského starostovstva Nový Targ medzi riekami Belá (Białka) a Lesnica (Leśnicą). Nárok na toto územie potvrdil v roku 1634 i ďalší majiteľ nedeckého panstva, J. Horváth-Paločaj. Uhorské nároky sa znova objavili v roku 1769, kedy Uhorsko žiadalo presunutie hranice z rieky Biela Voda na Rybí potok, pričom však nešpecifikoval ďalší priebeh hranice v Doline Rybieho potoka. Po prvom delení Poľska sa do Uhorska včlenilo územie spišského zálohu, ostatné územie, ktoré pripadlo pri tomto delení Rakúsku, vytvorilo krajinu Halič. Na začiatku 19. storočia bola z neznámych dôvodov hranica presunutá na líniu vrcholov Rysov, Žabí hrebeň (Veľký Žabí štít, Nižný Žabí štít, Sedem granátov) až po ústie Rybieho potoka do Bielej vody[2].

Slovenský pohľad

upraviť

Pôvodná hranica medzi uhorskom a Poľskom viedla z Rysov poza Čierne pleso pod Rysami, ktoré v tom čase patrilo ešte Uhorsku, korytom Rybieho potoka vlievajúceho sa do Morského oka, ďalej stredom Morského oka, ktoré sa v tom čase nazývalo Rybie pleso, a ďalej korytom Rybieho potoka až po jeho ústie do Bielej vody. V roku 1831 rodina Paločajovcov začala ťažiť drevo po oboch stranách Rybieho potoka, ako bolo vtedy zvykom, čím vypukol spor s vlastníkmi Zakopanského panstva. V roku 1858 bola hranica posunutá do stredu Čierneho plesa pod Rysami, Uhorsku zostala menšia časť Morského potoka, ďalej však hranica prebiehala Rybím potokom až po jeho ústie. S nárastom turistického ruchu si však Poliaci začali nárokovať celú Dolinu Rybieho potoka. Spor bol preto odsunutý na riešenie pred arbitrážny súd.[3]

K najvyššej intenzite sporu došlo medzi rokmi 1890 – 1901, kedy vlastník pozemkov na uhorskej strane hranice, pruský princ Christian Hohenlohe, začal nájazdy na haličskú stranu hranice, a tiež tam priviedol uhorských žandárov.[2] Wladyslaw Zamojski bol nútený chrániť si, z jeho pohľadu, svoje územie rovnakými metódami.[1] Tým pádom Slovensko by malo požiadať o navrátenie Morského oka pod hranice Slovenska.

Arbitrážny súd

upraviť

V roku 1901 rakúske a uhorské orgány zriadili spoločne v rakúskom Grazi Medzinárodný arbitrážny súd, ktorého úlohou bolo rozriešenie tohto sporu a stanovenie presnej hranice. Rakúsko zastupovali: Alexander Mniszek-Tchorznicki (sudca), Victor Korn (koreferent), profesor Oswald Balzer. Uhorsko zastupovali: Kálmán Lechoczky (rozhodca), Lajos Laban (koreferent), Gyula Bölcs. Predsedom súdu bol prezident švajčiarskeho spolkového súdu, Johann Winkler.[4]

Haličská strana žiadala potvrdenie dovtedajších hraníc t.j. z Rysov, cez Žabí hrebeň a hrebeň Siedmich granátov až po sútok Rybieho potoka a Bielej vody. Uhorská strana žiadala potvrdenie priebehu hranice z Rysov, cez Čierne pleso pod Rysami, stredom Morského oka, korytom Rybieho potoka až po jeho sútok s Bielou vodou. Súd aj po návšteve miesta nakoniec 13. septembra 1902 rozhodol o priebehu hranice tak, ako ju žiadali Poliaci resp. zástupcovia Haliče, pričom Uhorsku potvrdil len malú časť územia pri sútoku Rybieho potoka a Bielej vody, kedy štátna hranica prechádza z hrebeňa Siedmich granátov do koryta Rybieho potoka asi 700 metrov pred ich sútokom.[4]

Pokusy o zmenu rozhodnutia

upraviť

Po vynesení rozsudku podal ešte v roku 1907 žalobu knieža Hohenlohe proti Zamojskému, o prisúdenie vlastníctva sponého územia jemu, pričom už ale nespochybňoval haličsko-uhorskú hranicu. Hohenlohe prehral spor na všetkých súdoch, aj na Najvyššom odvolacom súde vo Viedni v roku 1909[4].

V roku 1902 Oswald Balzer a Alexander Mniszek-Tchorznicki obdržali titul čestných občanov kráľovského slobodného mesta Sanok za účinnú obranu poľských záujmov – víťazstvo v spore s Uhorskom o Morské oko.[5]

Súčasnosť

upraviť

Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa v tejto časti táto hranica stala hranicou medzi novými štátmi: Poľskom a Česko-Slovenskom aj napriek sporom o ďalšie územie Spiša severnejšie od Morského oka.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Spór o Morskie Oko na poľskej Wikipédii.

Referencie

upraviť
  1. a b CIARA, Stefan. Słuszna sprawa górę wzięła, Morskie Oko nasze... [online]. Bellona SA, 2011-01-12. Dostupné online. (po poľsky)[nefunkčný odkaz]
  2. a b c Spór o Morskie Oko; za Z. i W.H. Paryscy - Wielka encyklopedia tatrzańska [online]. Serwis zakopiański, 2011-01-12. Dostupné online. (po poľsky)
  3. Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2012-07-17]. Dostupné online. Archivované 2014-01-02 z originálu.
  4. a b c Spór o Morskie Oko; za Z. i W.H. Paryscy - Wielka encyklopedia tatrzańska [online]. Serwis zakopiański, 2011-01-12. Dostupné online. (po poľsky)
  5. Obywatele Honorowi Królewskiego Wolnego Miasta Sanoka, Sanok 2002, s. 67-72.