Stredoveká slovenská filozofia

Stredoveká slovenská filozofia je súčasť stredovekej filozofie rozvíjajúca sa na území Slovenska v 9. -15. stor.; prvé obdobie vývinu slovenskej filozofie, ktoré začalo vyžarovaním filozofických významových útvarov patristiky, ranej scholastiky a z myslenia Konštantína Filozofa na jeho veľkomoravských učeníkov pochádzajúcich z územia Slovenska.

V 1. polovici 11. stor. Slovensko zasahuje vplyv sv. Romualda z Talianska (kamalduli). Vývin stredovekého slovenského filozofického myslenia kulminuje v programe Academie Istropolitany založenej v Bratislave roku 1465.

Zdrojmi stredovekej slovenskej filozofie sú popri predkresťanských skúsenostiach o mieste človeka vo svete nemecká franská náboženská misia so stopami po učení írsko-škótskej misie, ktorá pôsobila v Salzburgu, ďalej grécka a talianska misia. Náboženské misie používali síce latinčinu ako liturgický (obradný, bohoslužobný) jazyk, ale základné náboženské texty museli byť preložené do domáceho jazyka (krstný sľub, Vyznanie viery, Otčenáš, Desatoro a spovedná formula).

Zdroj

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.