Su Š’ (čín. 蘇軾, pchin-jin: Sū Shì) bol politik, básnik, esejista a kaligraf čínskej ríše Sung. Patril medzi popredných štátnikov sungskej Číny druhej polovice 11. storočia, aktívne sa zúčastnil sporov o „novú politikuWang An-š’a, v ktorých patril k vodcom tzv. s’čchuanskej frakcie Wangových oponentov. Preslávil sa ako esejista, jeho práce osvetľujú množstvo stránok života čínskej spoločnosti 11. storočia, od cestopisov po výrobu železa. Jeho poézia ovplyvnila básnikov nasledujúcich generácií nielen v Číne, ale aj Japonsku a ďalších krajinách východnej Ázie.

Su Š’
čínsky básnik, politik, maliar, kaligraf
čínsky básnik, politik, maliar, kaligraf
Narodenie8. január 1037
Mej-šan, Sečuán
Úmrtie24. august 1101 (64 rokov)
Čchang-čou, Ťiang-su
Odkazy
Projekt
Guttenberg
Su Š’
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Su Š’

Mená upraviť

Su Š’ užíval zdvorilostné meno C’-čan (čín. 子瞻, pchin-jin: Zǐzhān) a literárny pseudonym Tung-pcho ťü-š’ (čín. 東坡居士, pchin-jin: Dōngpō Jushi), voľne „Učenec zo sídla na Východnej stráni“. Známy je tiež ako Su Tung-pcho (čín. 蘇東坡, pchin-jin: Sū Dōngpō), „Su z Východnej stráne“ alebo „Su od východného svahu“.

Život upraviť

Su Š’ pochádzal z Mej-šanu v západočínskej provincii S’-čchuan . Vzdelancom a úradníkom bol aj jeho otec Su Sün (蘇洵). Výchovu Su Š’a, a jeho brata Su Čea (蘇轍), spočiatku viedol taoistický kňaz vedúci miestnu školu, neskôr výučbu Su Sünových synov viedla ich matka, tiež veľmi vzdelaná žena. Obaja prejavili mimoriadne nadanie a roku 1057 v neobvykle nízkom veku zložili palácové skúšky (najvyšší stupeň úradníckych skúšok) a získali titul ťin-š’, Su Š’ ako druhý najlepší. Úspech bratov Suových v takom ranom veku upútal pozornosť cisára Žen-cunga i štátnika a učenca Ou-jang Sioua. Ou-jang už skôr podporoval ich otca, a teraz sa stal aj patrónom Su Š’a; obdivoval jeho literárny štýl a dokonca vyhlasoval, že nikto iný ho viac nepotešil.

Po skúškach roku 1057 sa Su Sün aj jeho synovia vrátili do Mej-šanu kvôli úmrtiu Su Sünovej manželky. Po skončení obdobia smútku roku 1060 opäť odišli do hlavného mesta. Nasledujúci rok sa Su Š’ prihlásil k mimoriadnym „dekrétovým skúškam“ (制科, č’-kche). Skúšky zložili iba traja kandidáti, on, jeho brat a jeden ďalší. Eseje spísané pre skúšky vzbudili veľký záujem, hlboké znalosti a brilantné argumentácie, ktoré v nich Su Š' predviedol, položili základy jeho popularity.[1]:5-6

Od roku 1062 pracoval Su Š’ v nižšej funkcii vo Feng-siangu (mesto západne od Čchang-anu ). Roku 1065 bol povolaný späť do metropoly, ale už nasledujúci rok sa vrátil do Mej-šanu kvôli smútku za zosnulého otca. Roku 1065 tiež zomrela jeho manželka Wang Fu (王弗, 1039-1065), s ktorou sa oženil už roku 1054, mal s ňou syna menom Su Maj (蘇邁). Roku 1068 sa oženil s Wang Žun-č’ (王闰之, 1048-93), sesternicou svojej prvej manželky. Wang Žun-č’ mu dala dvoch synov, Su Taja (蘇迨) a Su Kuoa (蘇過). V Su Š’ovom živote bola významná aj konkubína Wang Čao-jün (王朝雲, 1062-1095), ktorej venoval rad básní.

 
Su Š’, uschnutý strom a podivná skala

Do Kchaj-fengu sa vrátil roku 1069 a nastúpil v kontrolnom úrade.[1]:xviii–xix Postavil sa proti Wang An-š’ovej „novej politike“ a roku 1071 bol preto preložený do Chang-čou na miesto zástupcu krajského správcu. Po dvoch rokoch bol povýšený na krajského správcu Mi-čou (v Šan-tungu), potom slúžil v analogickom postavení v Sü-čou.[1]:xviii–xix Roku 1078, v čase služby v Sü-čou, napísal memorandum určené cisárovi, v ktorom rozobral ťažkú hospodársku situáciu v regióne a upozornil na možnosť vzbury vo výrobnej prefektúre Li-kou, v ktorej bola sústredená významná časť vtedajšej výroby železa.

Su Š’ sa často dostával do konfliktu s politickou skupinou okolo Wang An-š’a. Raz napísal báseň kritizujúca Wangove reformy, najmä štátny soľný monopol. Wangovými stúpencami bol za to obvinený z kritiky cisára, roku 1079 zatknutý a nasledujúci rok poslaný do faktického vyhnanstva do Chuang-čou v Chu-peji, s formálnym vojenským titulom, ale bez platu. Sám Wang An-š’ pritom odišiel z politiky už roku 1076 a so Su Š’om udržiaval srdečný vzťah.

V Chu-peji sa Su Š’ obrátil k čchanovému budhizmu. Postavil si sídlo v mieste zvanom Tung-pcho (Východná stráň), po ktorom si zvolil pseudonym Tung-pcho ťü-š’, Učenec zo sídla na Východnej stráni. Obľúbil si tamojší kraj, niekoľko básní z tohto obdobia je považovaných za jeho najlepšie. Vtedy napísal aj svoje najvyššie hodnotené kaligrafie.

Roku 1085 sa vrátil do úradnej služby, keď dostal miesto krajského správcu v Teng-čou, na najvzdialenejšom východe polostrova Šan-tung. Roku 1086 bol v rámci všeobecnej rehabilitácie po nástupe novej vlády povolaný späť do hlavného mesta a menovaný do akadémie Chan-lin. V rokoch 1089-1093 opäť pôsobil v regionálnej správe vo funkcii krajského správcu, a síce v Chang-čou (tu zodpovedal za výstavbu hrádze Su-tchi (蘇堤) rozdeľujúcu Západné jazero)[1]:113-115 a po krátkom pobyte v metropole v Jing-čou a Jang-čou. Potom bol (1093) povolaný na miesto ministra obradov, ale zakrátko sa stal správcom v Teng-čou. Roku 1094 bol druhýkrát vykázaný do exilu, tentoraz do Chuej-čou (v juhočínskej provincii Kuang-tung) a po troch rokoch na ostrov Chaj-nan.[1]:xviii–xix

Po dlhom exile bol Su Š’ roku 1100 omilostený a vyslaný do Čcheng-tu. Avšak zomrel roku 1101 v Čchang-čou (v provincii Ťiang-su) na ceste do svojho nového úradu. Po smrti jeho popularita ešte vzrástla, keď sa ľudia snažili zhromaždiť jeho kaligrafie, obrazy, a stavali svätyne na miestach dôležitých pre jeho život.

Dielo upraviť

 
Su Š’, detail Básne napísanej počas sviatku studeného jedla, 1082, Národné palácové múzeum, Tchaj-pej

Su Š’ bol všestranný umelec, najprednejší zo severosungských majstrov a jeden z najvýznamnejších čínskych umelcov vôbec. Vynikal v básňach najrôznejších žánrov, rovnako ako v próze, kaligrafii a maliarstve.[2] Ako úradník presadzoval konfuciánske hodnoty; ako umelec sa prikláňal k taoizmu a budhizmu.[2]

V kaligrafii si za vzor vzal tchangského Jen Čen-čchinga v snahe o zbavenie sa prázdnej zdobnosti a vyumelkovanosti súčasníkov. Cenené sú najmä jeho práce vo vzorovom a kurzívnom písme . Vysoko je hodnotené napríklad kurzívne písmo jeho Básne napísané počas sviatku studeného jedla (寒食帖) z roku 1082.[3]

Zachovalo sa okolo 2700 Su Š’ových básní, spolu s 800 listami. Vynikal v básňach š’ a fu aj piesní cch’. K jeho významným dielam patria napríklad dve básne o Červených útesoch (Čch’-pi-fu). Prevažná časť jeho básní sú vo forme š’, ale jeho básnická sláva spočíva z veľkej časti na jeho 350 básniach cch’. Vo svojej próze, poézii i maliarstve spojil spontánnosť, objektivitu a živé opisy prírodných javov. Písal mnoho esejí na najrôznejšie námety, nemálo z nich na politické témy. Aj jeho poézia s politickým podtextom získala popularitu rovnako ľahko ako privolávala na jeho hlavu hnev stúpencov strany Wang An-š’a, čo ho najhoršie postihlo v procese v rokoch 1079–1080.

Su Š’ tiež opisoval svoje cestovateľské zážitky v esejách, ktoré patrili do v sungskom období obľúbeného literárneho žánru „zápiskov z ciest“, kombinujúceho rôzne štylistické postupy, naratívne rozprávanie aj denníkové záznamy. Cieľom esejí o cestách bolo využitie udalosti a príbehu na vyriešenie nejakej filozofickej či morálnej otázky; napríklad v eseji Zápis o horách kamenných zvonov Su Š’ zisťuje a rozhoduje, či sú staroveké texty o kamenných zvonoch vecne správne.

Bol tiež významným teoretikom umenia. Ako prvý definoval literátske maliarstvo (v jeho terminológii „maľba úradníkov“, š’-žen chua ,士人畫) v opozícii proti profesionálnym dvorským umelcom v maliarskej akadémii i mimo nej.[4] Literátov, snažiacich sa vyjadriť vlastné postoje a pocity, vnímal ako nezávislých tvorcov v kontraste k profesionálom podriadeným ideologickým aj estetickým požiadavkám zákazníkov. Napriek početným vyjadreniam k teórii umenia rozptýleným v množstve esejí, poznámok, básní a listov, nespísal žiadne zovšeobecňujúce dielo na túto tému.[4] Je mu pripisovaný výrok, že "podľa vonkajšej zhody s predlohou hodnotia umelecké dielo snad len malé deti."[3] V jeho poňatí sa totiž umenie nemalo obmedzovať na zobrazovanie predlôh, za cieľ považoval intuitívne postihnutie vnútornej podstaty zobrazovaného. Pritom kládol úraz na spontánnosť intuitívneho uchopenia skutočnosti umelcom aj spontánnosť tvorivého aktu.[4] Tvrdil tiež, že umelec by mal najskôr hlboko preštudovať diela majstrov minulosti a na ich základe dospieť k vlastnému originálnemu vyjadreniu svojich myšlienok.[3] Teoretické koncepcie Su Š’a rozvíjali jeho stúpenci, brat Su Če, bratranci Čchao Pu-č’ a Čchao Šuo-č’, maliari Chuang Tching-ťien, Čchen Š’-tao a Mi Fu.[4]

Gurmán upraviť

Su Š’ taktiež patrí medzi „štyroch klasických gurmánov“.[5] Existuje legenda, že náhodou vynašiel tchung-pcho-žou (東坡肉, bravčové Tchung-pcho), slávny pokrm čínskej kuchyne. Príbeh hovorí, že Su Š’ sa raz rozhodol uvariť dusené bravčové. Potom, uprostred varenia, ho navštívil starý priateľ a začali hrať čínsky šach. Su Š’ už úplne zabudol na guláš, ktorý medzitým zhustol, kým mu ho nepripomenula linúca sa vôňa. Lin Hsiang Ju a Lin Tsuifeng vo svojej histórii čínskej gastronómie k receptu poznamenávajú, že je pomenovaný po Su Š’ovi z neznámych dôvodov, snáď preto, že ho mal v obľube.[6]

Sám Su Š’ sa prikláňal k vegetariánstvu. Odôvodňoval to tým, že sa mu zabíjanie zvierat na jedlo nikdy nepáčilo, ale strpel ho, aby mohol jesť svoje obľúbené jedlá, napríklad mušle. Po svojom uväznení zmenil názor s tým, že „od môjho väznenia som nezabil jediné stvorenie… po tom, čo som zažil taký strach a nebezpečenstvo, keď som sa cítil rovnako ako hydina, ktorá čaká v kuchyni, tak som nemohol iným živým bytostiam privodiť rovnakú nesmiernu hrôzu a bolesť len pre potechu svojej chuti.“[1]:52-53

Referencie upraviť

  1. a b c d e f EGAN, Ronald C. Word, Image, and Deed in the Life of Su Shi. Cambridge, MA : Council on East Asian Studies, Harvard University; Harvard-Yenching Institute, 1994. 474 s. ISBN 0-674-95598-6.
  2. a b PALÁT, Augustín; PRŮŠEK, Jaroslav. Středověká Čína : společnost a zvyky v době dynastií Sung a Jüan. Praha : DharmaGaia, 2001. 376 s. ISBN 80-85905-39-6. S. 192.
  3. a b c ZÁDRAPA, Lukáš; PEJČOCHOVÁ, Michaela. Čínské písmo. Vyd. 1. Praha : Academia, 2009. 298 s. (Orient; zv. 5.) ISBN 978-80-200-1755-0. S. 223 – 224.
  4. a b c d Вэньжэнь-хуа [online]. . Dostupné online. (rusky)
  5. WILKINSON, Endymion. Chinese History: A Manual. Cambridge, MA : Harvard University Press, 2000. ISBN 978-80-200-1755-0. S. 634, 649.
  6. LIN, Hsiang-Ju; LIN, Tsuifeng. Chinese Gastronomy. New York, NY : Hastings House, 1969. ISBN 0-8038-1131-4. S. 55.

Iné projekty upraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Su Š’

Ďalšia literatúra upraviť

  • SU Š’. In: LIŠČÁK, Vladimír. Konfuciánství od počátků do současnosti : dějiny, pojmy, osobnosti. Vyd. 1. Praha : Academia, 2013. 464 s. (Orient; zv. 17.) ISBN 978-80-200-2190-8. S. 311.

Zdroj upraviť

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Su Š’ na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).