Sulfid antimonitý
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
Sulfid antimonitý (chemický vzorec Sb4S6 alebo niekedy skrátene len Sb2S3 ) je pevná látka, veľmi málo rozpustná vo vode, avšak dobre rozpustná v roztokoch rozpustných sulfidov alebo hydrogénsulfidov. So silnými kyselinami reaguje za vzniku antimonitých solí a uvoľnenia sulfánu, ktorý spôsobuje silný zápach po skazených vajciach. V hydroxidoch sa rozpúšťa za vzniku antimonitánov. Na vzduchu horí za vzniku oxidu antimonitého Sb 4 O 6 a oxidu siričitého SO 2. Je to redukčné činidlo, ktoré oxiduje za vzniku zlúčenín Sb +V.
| Sulfid antimonitý | |||||||||||||||||||||||||||
 | |||||||||||||||||||||||||||
 | |||||||||||||||||||||||||||
| Všeobecné vlastnosti | |||||||||||||||||||||||||||
| Sumárny vzorec | Sb4S6 | ||||||||||||||||||||||||||
| Vzhľad | šedý alebo žltý prášok | ||||||||||||||||||||||||||
| Fyzikálne vlastnosti | |||||||||||||||||||||||||||
| Molekulová hmotnosť | 339.715 g/mol | ||||||||||||||||||||||||||
| Molárna hmotnosť | 679,43 g/mol | ||||||||||||||||||||||||||
| Teplota topenia | 548 °C | ||||||||||||||||||||||||||
| Teplota varu | 1150 | ||||||||||||||||||||||||||
| Hustota | 4,659 g/cm3 (20 °C) 4,12 g/cm3 (amorfný) | ||||||||||||||||||||||||||
| Rozpustnosť | 0,000 175 g/100 g | ||||||||||||||||||||||||||
| Teplota vzplanutia | 550 | ||||||||||||||||||||||||||
| Termochemické vlastnosti | |||||||||||||||||||||||||||
| Skupenské teplo topenia | 182 JK−1mol−1 | ||||||||||||||||||||||||||
| Entropia topenia | 138 J/g | ||||||||||||||||||||||||||
| Štandardná entropia | 182 JK−1mol−1 | ||||||||||||||||||||||||||
| Štandardná Gibbsová energia | −173,6 kJ/mol | ||||||||||||||||||||||||||
| Merná tepelná kapacita | 0,352 9 JK−1g−1 | ||||||||||||||||||||||||||
| |||||||||||||||||||||||||||
| Ďalšie informácie | |||||||||||||||||||||||||||
| Číslo CAS | 1345-04-6 | ||||||||||||||||||||||||||
| Číslo UN | 1549 | ||||||||||||||||||||||||||
| Pokiaľ je to možné a bežné, používame jednotky sústavy SI. Ak nie je hore uvedené inak, údaje sú za normálnych podmienok. | |||||||||||||||||||||||||||
Modifikácia a výskyt upraviť
Vyskytuje sa v dvoch kryštalických modifikáciách a to v kosoštvorcovej (ortorombickej), ktorá má šedú farbu, a v amorfnej, ktorá má žltú farbu. Šedá modifikácia je bežnejšia a údaje v krajnom stĺpci sú uvádzané pre ňu (pokiaľ nie je uvedené inak). V šedej modifikácii sa v prírode nachádza ako minerál antimonít (stibnit).
Štruktúra upraviť
Atómy antimónu sú so sírou viazané do štruktúry adamantanovej klietky, čo znamená, že z každého atómu antimónu vychádzajú 3 väzby na atómy síry a každý z týchto atómov síry sa viaže na iný atóm antimónu. Dalo by sa povedať, že každý atóm antimónu je previazaný s troma ďalšími atómami antimónu pomocou „sírnych mostíkov“. Z tohto dôvodu je vhodnejšie zapisovať vzorec sulfidu antimonitého ako Sb 4 S 6 a nie Sb 2 S 3 aj keď tento zápis nie je zlý, ale nevystihuje správne priestorové usporiadanie molekuly.
Príprava upraviť
Čistý sulfid antimonitý je možné pripraviť reakciou chloridu antimonitého SbCl 3 s tioacetamidom CH 3 CSNH 2 v etanole alebo kyseline octovej.
Alebo ho možno pripraviť spaľovaním práškovitého antimónu so sírou:
- 16 Sb + 3 S 8 → 4 Sb 4 S 6
Laboratórne ho možno jednoducho pripraviť zrážaním antimonitej soli s roztokom rozpustného sulfidu alebo sulfánom:
- 4 Sb 3+ + 6 S 2− → Sb 4 S 6 ↓
Využitie upraviť
Ako minerál bol sulfid antimonitý známy od staroveku a používal sa ako čierny make-up na farbenie obočia a očných viečok. Dnes sa využíva ako prísada v zápalkách a v pyrotechnike, taktiež sa pridáva do rubínovo červených skiel, slúži aj ako farbivo na umelé hmoty a ako spomaľovač horenia.
Sulfid antimonitý je polovodič s vysokou citlivosťou na svetlo a preto sa používal v televíznych kamerách a iných optoelektronických zariadeniach.
Odkazy upraviť
Referencie upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sulfid antimonitý na českej Wikipédii.
Literatúra upraviť
- VOHLÍDAL, JIŘÍ; ŠTULÍK, KAREL; JULÁK, ALOIS. Chemické a analytické tabulky. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 1999. ISBN 80-7169-855-5.