Svätý Jur

mesto na Slovensku

Svätý Jur (Prehrať slovenská výslovnosť, nem. Sankt Georgen, maď. Szentgyörgy, hebr. Jergen, lat. Sanctus Georgius, Fanum Sancti Georgii, v minulosti premenovaný na Jur pri Bratislave)[5][6] je starobylé vinohradnícke a vinárske mesto s typickými terasovitými vinohradmi situované na juhozápadnom Slovensku v Bratislavskom kraji.

Svätý Jur
Svätý Jur pri Bratislave
mesto
Svätý Jur, panorama.jpg
Panoráma mesta
Flag of Svaty Jur.tif
Vlajka
Svätý Jur Erb Mesta.tif
Znak
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Bratislavský kraj
Okres Pezinok
Región Malokarpatský
Časti Na pažiti, Neštich, Žabky, Zuby
Rieka Blatina, Pezinský potok
Nadmorská výška 180 m n. m.
Súradnice 48°15′07″S 17°12′56″V / 48,251944°S 17,215556°V / 48.251944; 17.215556
Najvyšší bod Veľký Javorník
 - výška 594 m n. m.
Rozloha 39,87 km² (3 987 ha) [1]
Obyvateľstvo 5 724 (31. 12. 2019) [2]
Hustota 143,57 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1209
Primátor Šimon Gabura[3] (KDH)
PSČ 900 21
ŠÚJ 507989
EČV PK
Tel. predvoľba +421-2
Adresa mestského
úradu
Mestský úrad
Prostredná 29
900 21 Svätý Jur
E-mailová adresa msu@svatyjur.sk
Telefón 02 / 49 202 301
Poloha mesta na Slovensku
Red pog.svg
Poloha mesta na Slovensku
Poloha mesta v rámci Bratislavského kraja
Red pog.svg
Poloha mesta v rámci Bratislavského kraja
Wikimedia Commons: Svätý Jur
Webová stránka: www.svatyjur.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:
Demonym: Svätojurčan[4]

NázovUpraviť

Názov mesta Svätý Jur je odvodený od mena patróna mesta - Svätého Juraja, pričom Jur je archaická podoba mena Juraj.

Roky Vývin názvu Svätého Jura v priebehu dejín[7]
1209 Zengurg
1278 Sanctus Georgius
1773 S[anc]tus Georgius, Sz[ent]-György, S[ank]t-Georgen, Sw[atý] Jur
1786 S[ankt]-Georgen, Szent-Gyorgy, Swatý Jiřich, Sw[atý] Gyur, Fanum S[ancti] Georgii
1808 Sanct[us] Georgius, Fanum Sancti Georgii, Szent-György, Sanct-Georgen, Swatý Jur, Swatý Djur
18631913 Szentgyörgy
19201960 Svätý Jur
19601990 Jur pri Bratislave (zmenený na pokyn vtedajšej komunistickej vlády)
1990 – dnes Svätý Jur

Zoznam primátorovUpraviť

Zoznam primátorov
Rok Meno
1472 Erhardt Penkchles
1494 Nicolaus Peyrl
1514 Thomas Schuster
1533 Wolfgang Klein
1543 Hans Suntheymer
1551 Michel Stegner
1552 Michel Tebner
1562 Wolfgang Parbing
1569 Wolfgang Forster
1572 Blasius Paur
1574 Oswald Schreiner
1577 Augustin Krieg
1578 Clement Tutzenthaler
1579 Michael Krieg
1580 Wolff Meyer
1581 Clement Tutzenthaler
1582 Hans Buchwald
1583 Oswald Schreiner
1584 Kastl Kuchberger
1587 Kilian Tebner
1588 - 1589 Wolff Steger
1595 Georg Hilbert I.
1599 Valentin Renn
1600 Georg Hilbert I.
1601 Martin Parbing
1602 Oswald Schreiner II.
1604 Valentin Renn
1605 Ladislav Tebner
1606 Vencel Laczko
1607 - 1608 Joannes Molitor
1609 Jeremias Kieberger
1610 Georg Hilbert II.
1611 Caspar Winther
1612 David Behm
1613 Vencel Laczko
1614 Martin Parbing
1615 Georg Hilbert II.
1617 Ladislav Tebner
1618 Hans Gruebmüllner
1619 Hans Renner
1620 Joannes Neudorffer
1621 - 1622 Joannes Hilbert
1623 Georg Tutzenthaler
1624 Hans Gruebmüllner
1625 Balthasar Segner
1626 Elias Baldauf
1627 Balthasar Petenada
1629 Balthasar Segner
1630 Georg Tutzenthaler
1631 Joannes Hilbert
1632 Balthasar Segner
1633 Martin Steinhübel
1634 - 1635 Hans Behm
1636 Joannes Stieffel
1637 Joannes Hilbert
1638 Balthasar Segner
1639 Mathias Kreutz
1640 Paulus Takacsy
1641 Joannes Hilbert
1642 Elias Steger
1643 Mathias Kreutz
1644 - 1645 Joannes Hilbert
1646 Martin Dörr
1647 - 1648 Mathias Kreutz
1649 - 1650 Elias Baldauf
1651 - 1652 Stephanus Moticzka
1653 - 1654 Paulus Takacsy
1655 - 1657 Wolfgang Gilling
1658 - 1659 Alexander Segner
1660 Stephanus Kecskés I.
1661 Wolfgang Gilling
1662 - 1663 Stephanus Kecskés I.
1664 - 1665 Alexander Segner
1666 - 1667 Paulus Tutzenthaler
1668 - 1669 Stephanus Kecskés I.
1670 - 1671 Michael Petenada
1672 Conrad Heuber
1673 - 1676 Fridericus Graussel
1677 - 1678 Matthias Neuman
1679 Fridericus Graussel
1680 - 1681 Georgius Oczkay
1682 - 1684 Matthias Neuman
1685 - 1687 Fridericus Graussel
1688 - 1689 Jacobus Eröss
1690 Fridericus Graussel
1691 Jacobus Eröss
1692 - 1696 Paulus Kaidacsy
1697 - 1698 Georg Schultz
1699 - 1700 Johann Nagl
1701 - 1703 Johann Heinrich Gilling
1704 - 1706 Paulus Kaidacsy
1707 Johann Ramstorffer
1708 - 1709 Stephanus Kecskés II.
1710 - 1711 Paulus Kaidacsy
1712 - 1713 Rudolf Malik
1714 - 1715 Paulus Kaidacsy
1716 - 1717 Rudolf Malik
1718 - 1719 Paulus Kaidacsy
1720 - 1721 Rudolf Malik
1722 - 1723 Paulus Kaidacsy
1724 - 1725 Stephanus Schütz
1726 - 1727 Paulus Kaidacsy
1728 - 1729 Stephanus Schütz
1730 - 1731 Johan Georg Köller
1732 - 1733 Johan Andreas Gilling
1734 - 1735 Johan Georg Schrott
1736 - 1737 Johan Andreas Gilling
1738 - 1739 Johan Georg Schrott
1740 - 1743 Christoph Segner
1744 - 1745 Johan Andreas Gilling
1746 - 1747 Mathias Pocznik
1748 Christoph Segner
1749 Mathias Pocznik
1750 - 1751 Johan Georg Köller
1752 - 1755 Christoph Segner
1756 - 1757 Andreas Paulovics
1758 - 1760 Stephanus Kecskés III.
1761 - 1762 Andreas Paulovics
1763 - 1764 Johannes Steingruber
1765 - 1766 Andreas Paulovics
1767 - 1768 Johannes Steingruber
1769 - 1770 Johan Georg Keller
1771 - 1772 Johannes Steingruber
1773 - 1774 Andreas Paulovics
1775 - 1777 Johannes Steingruber
1778 Andreas Szeibel
1779 - 1780 Joannes Segner
1781 - 1782 Andreas Szeibel
1783 - 1789 Joannes Segner
1790 - 1792 Andreas Szeibel
1793 - 1795 Joannes Segner
1796 - 1797 Andreas Szeibel
1798 - 1801 Joannes Segner
1802 - 1803 Paulus Krcsmar
1804 - 1809 Christophorus Segner
1810 - 1812 Paulus Krcsmar
1813 - 1816 Christophorus Segner
1817 - 1824 Michael Stettele
1825 - 1832 Paulus Engelhardt
1833 - 1835 Christophorus Segner
1836 - 1846 Johan Schuster
1846 - 1848 István Barabás
1848 Károly Mangold
1849 - 1861 Anton Rentmeister
1861 - 1866 Ladislav von Jablánczy
1866 - 1867 János Hatvany
1867 - 1870 Johan Grünn
1870 - 1872 Carl Schleiffer
1872 - 1892 Károly Siller
1892 - 1918 Gyula Jánoska
1918 - 1919 Ignác Niederman
1919 - 1920 Jozef Halla
1920 - 1922 Karol Fikár
1923 František Matula
1923 - 1927 Ján Dočolomanský
1927 - 1930 Ignác Niederman
1930 - 1931 Adolf Kaiser
1931 -1935 Eugen Klačko
1935 - 1938 Antonín Löwenstein
1940 - 1945 Eugen Švenda
1945 Ladislav Černý
1945 Ján Kedro
1945 - 1946 František Grančič
1946 - 1948 Rudolf Palič
1948 - 1949 Ján Fiala
1949 Ján Hyža
1949 - 1950 Vincent Petrakovič
1950 - 1953 František Jaslovský
1953 - 1956 Ladislav Komenda
1956 - 1963 Alexander Barok
1963 - 1971 František Macháček
1971 - 1976 Alexander Barok
1976 - 1981 Jozef Beták
1981 - 1989 Jozef Folrich
1989 - 1990 Alexander Achberger
1990 Juraj Čisár
1990 - 1991 Alexander Achberger
1991 - 1998 Stanislav Fronc
1998 - 2014 Alexander Achberger
2014 - Šimon Gabura

GeografiaUpraviť

PolohaUpraviť

Svätý Jur je starobylé mestečko, s viac ako 700-ročnou vinohradníckou tradíciou obklopené unikátnymi terasovitými vinohradmi na úpätí Malých Karpát, v bezprostrednej blízkosti Bratislavy. Historické jadro Svätého Jura bolo v roku 1990 vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu.

Do katastra mesta spadá aj prírodná rezervácia Šúr.

Časti mestaUpraviť

Bližšie informácie v článkoch: Neštich a Zoznam ulíc v Svätom Jure

Od roku 1944 je súčasťou mesta Svätý Jur pôvodne poddanská obec Neštich (z nem. Neustifft).

Vodné tokyUpraviť

Územím mesta preteká spolu 7 pomenovaných vodných tokov, z ktorých najznámejší je Šúrsky kanál (Blatina). Ostatné toky sú Pezinský potok, Jurský potok, Fofovský potok, Fanglovský potok a Račí potok nazývaný tiež Javorník. V katastri mesta tiež pramení a tečie riečka Vydrica. Na území mesta sa tiež nachádza niekoľko prírodných vodných plôch, z ktorých najvýznamnejšia je prírodná rezervácia Jurské jazero.

Pramene: Prameň v Jozefkovom údolí, Prameň bývalých termálnych kupeľov, Prameň Vydrice a veľa bezmenných prameňov vo vinohradoch[8].

Národná prírodná rezervácia ŠúrUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Šúr (národná prírodná rezervácia)

Šúr je jedinečnou prírodnou rezerváciou (od roku 1952) so slatino-jelšovým lesom a mnohými chránenými rastlinnými a živočíšnymi druhmi. Južnú časť tvorí chránený Panónsky háj s dubovobrestovým porastom a teplomilnými druhmi rastlín. Je vyhľadávaným miestom pre botanikov a zoológov. Prastarý Šúr bol osídlený človekom mladšej doby kamennej na rozhraní 4. a 3. tisícročia pred n. l..

V blízkosti Šúra smerom k mestu sa nachádzajú pramene s alkalickou sírnatou vodou. Chemický rozbor liečivej vody uverejnil v roku 1859 dr. Alexander Bauer. Od začiatku 17. storočia tu boli sírnaté kúpele.

V 2. polovici 20. storočia domov dôchodcov a ústav pre postihnutú mládež. Tento areál bol v reštitúcii po roku 1989 návratený pôvodným majiteľom.

Prírodná rezervácia Jurské jazeroUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Jurské jazero

Chránené územie spoločenstva brezových jelšín a horského rašeliniska v Malých Karpatoch.

ObyvateľstvoUpraviť

Populačný vývoj od roku 2001[9]
Rok 2001 2007 2008 2009 2010 2011 2012 2013 2014 2015 2016 2017 2018 2019
Počet obyvateľov 4614 4930 4964 5115 5221 5369 5459 5602 5672 5694 5754 5789 5921 5949

Pohyb obyvateľstva v roku 2019Upraviť

  • narodení: 79
  • prisťahovaní: 139
  • odsťahovaní: 134
  • zomrelí: 43

Priezviská s najčastejším výskytomUpraviť

V Svätom Jure sú najrozšírenejšie tieto priezviská: Achberger, Barok, Bartovič, Hupka, Chrappa, Kozmon, Križan, Macháček, Ondrejkovič, Pajer, Pucher.

DejinyUpraviť

 
Svätý Jur (1827)

Začiatky osídlenia mesta sa odhadujú do doby predhistorickej. Okolo roku 3000 pred naším letopočtom sa usadili na vyvýšenom ostrove v močarine pralesa Šúr ľudia mladšej doby kamennej, ktorí sa už zaoberali poľnohospodárstvom. Z doby veľkomoravskej pochádza vznik mohutného hradiska. Patrilo do systému tzv. Bratislavskej brány spolu s ďalšími strážnymi pevnosťami v Bratislave, Devíne a v Devínskej Novej Vsi. Najstaršia písomná pamiatka týkajúca sa Svätého Jura je z roku 1209, ale nie je to dokument o založení mesta. Podľa nej kráľ Ondrej II. povýšil jestvujúcu osadu na slobodné trhové mesto (forum liberum).

V historických listinách sú zaznamenané nájazdy Tatárov, kolonizácia Nemcami, dobytie Přemyslom Otakarom II. V 16. storočí boli vybudované hradby. V roku 1647 kráľ Ferdinand III. povýšil Jur na slobodné kráľovské mesto. Rozvoj mesta sa odzrkadlil i v architektúre pôvabných, dodnes zachovaných vinohradníckych domov zo 16.17. storočia, postavených na starších základoch, so stopami po nemeckých kolonistoch. Mestečko bolo v r. 1663 zničené Turkami a v roku 1704 Rákociho vojskami, viackrát vyhorelo. Po tomto období získalo vidiecky charakter a stavebne sa výrazne nerozvíjalo. Zachovalo si tak svoj historický ráz.

Od roku 1990 má mesto Svätý Jur štatút pamiatkovej rezervácie.

RodyUpraviť

Rod ArmbrusterovcovUpraviť

Rod Armbrusterovcov pochádzal zo Saska a usadil sa v Sedmohradsku. Z mesta Sibiu (Rumunsko) prišiel Krištof Armbruster do Svätého Jura a tu v roku 1554 získal kúriu Františka Hirpana. Až do konca 17. storočia boli Armbrusterovci majiteľmi mnohých viníc a domov vo Svätom Jure. Krištof študoval na univerzitách vo Viedni a Padove. Po ukončení štúdia sa stal pokladníkom Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave a pracoval v Uhorskej kráľovskej kancelárii, bol radcom cisára Ferdinanda I. a pôsobil v diplomatických službách. Získal hodnosť kráľovského komorského radcu, často sprevádzal kráľovskú družinu na cestách do zahraničia. Bol prekladateľom a autorom satirických básní. Zaujímavosťou je, že medzi najstaršie knižné zbierky 16. storočia, existujúce na území dnešného Slovenska, možno zaradiť knihy z vlastníctva členov rodiny Armbrusterovcov – Krištofa, Pavla a Mateja. Vo fonde Slovenskej národnej knižnice sa zachovalo niekoľko kníh s podpismi týchto majiteľov. Napríklad dva zväzky: siedmy zväzok súborného vydania Lutherových spisov z roku 1557 s vlastnoručným zápisom Krištofa Armbrustera a almanachy piatich autorov: astrológa na panovníckom dvore Ferdinanda Habsburského Andreasa Perlacha (1490 – 1551), nemeckého matematika, geografa a astrológa Johanna Schönera (1474 – 1547), nemeckého astronóma a astrológa Johanna Stöfflera (1452 – 1531) a talianskeho astronóma a matematika z polovice 16. storočia Pietra Pitata.[10]

Rod SegnerovcovUpraviť

 
Horné predmestie (2008)

Príslušníci rodu prišli do Sv. Jura okolo polovice 16. storočia. Niektoré štúdie uvádzajú pôvod štajersko-rakúsky, iné severotaliansky. Dôvodom ich odchodu bolo prenasledovanie za náboženské presvedčenie a podpora evanjelickej cirkvi. Segnerovci patrili k najužšej elite miestnych patricijských rodov, ktoré v Bratislave a Svätom Jure pôsobili vyše 500 rokov. Prvými známymi členmi rodu pôsobiacimi v Uhorsku boli bratia Michal (* 1548 - † 1618) a Baltazár (* 1562 - † 1640), synovia Jozefa Segnera. Obaja pôsobili v Svätom Jure a v Bratislave. Michal sa usadil v Bratislave, kde bol členom mestskej rady. Baltazár spravoval rodové majetky vo Svätom Jure, kde v roku 1616 kúpil dom na Prostrednej ulici (dnešná budova evanjelického kostola). Zastával v meste post mešťanostu, mestského sudcu a richtára. Baltazár Segner dosiahol vo Svätom Jure váženú hodnosť mestského sudcu a starostu. Obaja bratia sa počas pätnásťročnej vojny s Osmanskou ríšou vyznamenali pri obrane krajiny a za tieto zásluhy získali od kráľa Rudolfa II. nobilitáciu (vovedenie do šľachtického stavu).

Andrej SegnerUpraviť
 
Horné predmestie (cca. 1928)

Andrej Segner (* 1594 - † 1666), syn Baltazára, patril k najvýznamnejším predstaviteľom rodu. Zastával post v bratislavskej mestskej rade, bol richtárom a mešťanostom a stal sa inšpektorom prešporskej evanjelickej cirkvi. V Bratislave, dodnes stojí renesančná segnerovská kúria, ktorú dal postaviť (pod Michalskou ulicou). Dnešný Uršulínsky kostol dal zasa postaviť pre slovenských a maďarských evanjelikov. Napriek svojmu dlhodobému pôsobeniu v Bratislave nezabudol na svätojurských mešťanov a udržiaval s nimi po celý čas priateľské styky. Pri príležitosti povýšenia Svätého Jura na slobodné kráľovské mesto (1647) daroval mestskej rade katovský meč ako symbol súdneho práva. Je zdobený sedemnástimi latinskými citátmi z Biblie, jedným gréckym zvolaním a dvoma venovaniami. Dvadsať nápisov je vytepaných na kovových plieškoch pod rukoväťou a na spodku pošvy meča. Posledný nápis viažúci sa k darovaniu meča mestu Svätý Jur pribudol v roku 1648. Meč bol v 90-tych rokoch odcudzený z expozície múzea vo Sv. Jure a kde sa dnes nachádza, nevedno. Nie je známe ani to, ako sa dostal do vlastníctva rodu Segnerovcov, pretože podľa jedného z tepaných nápisov ho dal vyhotoviť Adalbert Hutter, kraľovský sudca. „Nevynášaj rozsudok, pokým neprehovorili obe stránky a pokým si nezistil podstatu sporu!“ Fókylidés. Aj Andrejov syn Alexander bol niekoľkokrát zvolený za richtára Sv. Jura a jeho druhý syn Jozef sa zapísal do histórie ako jeden z najbohatších mešťanov Svätého Jura a Bratislavy. Okrem domov v oboch mestách vlastnil v chotári veľké plochy vinohradov, polí a pozemkov. Z Jozefovej línie pochádzali ďalší traja richtári Svätého Jura: Krištof (richtár medzi rokmi 1740 a 1755), Ján (richtárom medzi rokmi 1779 – 1801) a Ján Krištof (richtárom v období rokov 1804 – 1836).

Ján Andrej SegnerUpraviť

Ján Andrej Segner (* 1704 - † 1777), potomok Jána Michala Segnera, bol najznámejším a najvýznamnejším členom rodu Segnerovcov. Bol známym lekárom, fyzikom, astronómom, botanikom a vynálezcom. Už ako študenta ho ovplyvnili dvaja slávni uhorskí učenci, Matej Bel a Samuel Mikovíni, ktorí mali tiež významné spojitosti so Svätým Jurom. Študoval medicínu, matematiku a filozofiu na univerzite v Jene. Zaoberal sa princípmi existencie svetla, regulovaním krvného tlaku a je pokladaný za otca vodných turbín. Po porážke uhorského vojska pri Moháči Osmanmi v roku 1526 sa objavila vážna hrozba plienenia. Občania Svätého Jura začali v roku 1603 budovať mestské opevnenie, ktoré však bolo pre nedostatok financií dokončené až v roku 1664. Na ochranu, či ako úkryt, si niektorí mešťania v vybudovali aj podzemné chodby. Tajomný tunel pod kúriou Segnerovcov pochádza práve z tohto obdobia a vstup doňho označuje prekladový kameň s vročením 1658 a iniciálami A/S – Andrej Segner. Počas tureckého pustošenia vo Svätom Jure už táto chodba päť rokov stála. Známym je však aj fakt, že v rokoch 1674-1686 sa evanjelici po odobratí „dolného kostola“, dnes kostola Najsvätejšej Trojice, ktorý si sami postavili, schádzali k bohoslužbám na mestskej radnici. Po ďalšom zákaze sa údajne stiahli do podzemných priestorov a na pohyb medzi meštianskymi domami využívali chodbu v pivnici Segnerovskej kúrie. Poslední Segnerovi, ktorí žili vo Svätom Jure, sú spájaní s vojenskou službou. Vyznamenali sa v nej Leopold (* 1802 - † ?) a najmä Henrich (* 1836 - ?), ktorý sa stal cisárskym generálom. Na evanjelickom cintoríne vo Svätom Jure sa nachádza hrobka rodiny Segnerovcov.[11]

StavbyUpraviť

Sakrálne stavbyUpraviť

 
Kostol Svätého Juraja s drevenou zvonicou

Kostol Svätého JurajaUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kostol svätého Juraja (Svätý Jur)

Jednou z najstarších historických pamiatok mesta je gotický kostol Svätého Juraja . Stavba bez veže bola postavená v poslednej štvrtine 13. storočia. Jeho vyvýšené presbytérium s podzemnou kaplnkou je dôkazom toho, že kostol nadviazal na staršiu románsku sakrálnu stavbu. Najvzácnejšou umeleckou pamiatkou je oltár Svätého Juraja z roku1527. Je najstarším pieskovcovým oltárom v strednej Európe. Zobrazuje život sv. Juraja. Oltár predstavuje prechod gotického slohu k renesančnému. Bol zreštaurovaný v roku 1992.

 
Zadný vchod a drevená zvonica (1990)

Drevená zvonica pri kostole svätého JurajaUpraviť

Pochádza zo 17. storočia. Pravdepodobne bola postavená po tureckom vpáde. Nachádza sa v nej okrem iných aj zvon z roku 1400, ktorý v roku 1802 pukol pri požiari a po oprave v roku 1848 sa poškodil znovu. Koluje o ňom povesť, že v čase tureckých vojen ho zakopali a náhodne ho vyryla pasúca sa sviňa.

Piaristický kostol svätej TrojiceUpraviť

 
Kostol Svätej Trojice

Postavili ho v rokoch 16511654 pôvodne evanjelici. Od roku 1674 patrí katolíkom. Vnútorná výzdoba je baroková z konca 17. a začiatku 18. storočia. V kostole je barokový organ zhotovený moravským majstrom Výmoľom roku 1797 v pôvodnej skrini, jediný na Slovensku. Vstupné portály sú z polovice 17. storočia, barokovo upravené v polovici 18. storočia.

Ostatné pamiatky piaristického kostolaUpraviť

Piaristický kláštorUpraviť

Pochádza z času po roku 1720. Piaristi prišli do Svätého Jura v roku 1685. Postupne vybudovali kláštor a rozšírili ho o budovu nového gymnázia. Gymnázium pôsobilo ako centrum vzdelanosti až do roku 1919 a odchovalo veľa významných osobností ako Jožo Nižnánsky a i..

Ako učiteľ tu pôsobil známy mykológ, botanikpedagóg a entomológkoleopterológ Ján Bolla.

Slnečné hodiny boli na budove piaristického kláštora pôvodne nainštalované mníchmi. V roku 1985 ich zreštauroval akademický maliar Karol Drexler. Sú z glazovanej keramiky. Zachovávajú symboly vinohradníckeho kraja (slnko – životodarná sila, hrozno – plod tvrdej práce vinohradníkov). Hodiny sú rozdelené na dve plochy: jedna plocha má hodinové rozdelenie od 4. hodiny rána do 2. hodiny popoludní. Druhá plocha je „vesmírna“ – človek preniká do vesmíru a spoznáva jeho tajomstvá.

Od 1. januára 2008 je kláštor Piaristov sídlom Rehoľného školského úradu.

 
Evanjelický kostol

Evanjelický kostolUpraviť

Vznikol prestavbou meštianskeho domu Segnerovcov v roku 1783. Bola tu fara, škola a modlitebňa. V kostole je oltárny obraz „Kristus na kríži“ z van Dyckovej maliarskej školy. Zvonica bola postavená v roku 1968.

 
Mestské opevnenie

PamiatkyUpraviť

Mestské opevnenieUpraviť

Boli vybudované v rokoch 16031664 ako ochrana proti Turkom. Sledujú obrys mesta kamenným múrom. Pôvodne mali päť kruhových bášt, deväť bastiónov (vystupujúce výčnelky slúžiace na ostreľovanie útočníkov), dve malé vedľajšie bránky do vinohradov a štyri hlavné brány. Dodnes sú sčasti zachované dve strany hradieb a dve vedľajšie bránky (kultúrna pamiatka).

Pálffyovský kaštieľUpraviť

Stavebno-historický výskum datuje prvopočiatky kaštieľa už do 13. storočia.

  • Kaštieľ využívalo do roku 2015 Poľnohospodárske družstvo v Svätom Jure.
  • V roku 2016 nadobudla kaštieľ spoločnosť Pálffyovský kaštieľ s.r.o., patriaca do investičnej skupiny ZAR invest a.s.. s cieľom zrenovovať priestory spolu s priľahlým okolím a navrátiť do kaštieľa výrobu vína.
  • Do pivníc Pálffyovského kaštieľa sa v roku 2017 nasťahovalo vinárstvo ViaJur a pripravuje sa kompletná obnova objektu.
  • V roku 2019 boli ukončené rekonštrukčné práce v historických pivniciach. V tom istom roku bola zahájená kompletná rekonštrukcia a dostavba kaštieľa. Predpoklad ukončenia rekonštrukcie – jar 2021.[12]
 
Budova konskej železnice

Budova prvej konskej železnice v UhorskuUpraviť

So stavbou sa začalo v roku 1838 a prvý jej úsek Bratislava – Svätý Jur uviedli do prevádzky v roku 1840. Vozy boli ťahané dvoma pármi koní. Vlak premával raz predpoludním a raz popoludní tam a naspäť. Plány železnice vypracoval František Oto Hieronimi. Budova železničnej stanice bola postavená ako majetok súkromnej spoločnosti. Založili ju 17 veľkostatkári, ktorí mali majetky medzi Trnavou a Bratislavou. Od roku 1873 železnica fungovala na parný pohon (kultúrna pamiatka)

 
Námestie v polovici 19. storočia

Morový stĺp so súsoším svätej TrojiceUpraviť

Pochádza z roku 1831 a je spomienkou na ukončenie hroznej epidémie cholery. Trvala 57 dní a zomrelo počas nej 182 ľudí. Súsošie je z pieskovca. V roku 1990 bolo zreštaurované a bola vyhotovená kópia. Originál je vystavený v mestskom múzeu.

Zrúcanina hradu Biely KameňUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Biely Kameň

Písomné zmienky o hrade sú veľmi strohé a neisté. Prvá zmienka už môže pochádzať z roku 1217. Spomína sa v Pešťbudínskych novinách, autor však neuvádza prameň z ktorého čerpal. Ak by skutočne išlo o dôveryhodnú zmienku, vzťahovala by sa skôr ešte na hradisko, ktoré malo osídlenie v 12. – 13. storočí. Prvá bezpečná zmienka o hrade je z roku 1271. Je však pravdepodobné že hrad bol postavený skôr, azda v 1. polovici 13. storočia po opustení starobylého hradiska. V r. 1241 vpadli do Uhorska Mongoli, ktorí vyvrátili viaceré hradiská. I keď hradisko vo Svätom Jure nezničili, šľachta si dobre uvedomila že hradiská sú pre nich už zastarané, nekomfortné. Preto dali svätojurskí grófi vystavať na protiľahlom kopci nový kamenný hrad – Biely Kameň. Strohé zmienky o hrade dopĺňa prameň z obdobia delenia rodu na dve vetvy v roku 1412. Hrad bol sídlom svätojurských grófov až do začiatku 16. storočia. Po moháčskej katastrofe získal hrad rod Zápoľských a po nich palatín Štefan Ilešházy. Ale po tureckých vpádoch na začiatku 17. storočia už začal pustnúť. Palatín si za ten čas dal postavať aj so svojou ženou renesančný kaštieľ priamo vo Svätom Juri. Hrad bol neobývaný, začal sa dokonca rozoberať na stavebný materiál. Od vpádu Turkov v roku 1663 je v rozvalinách.

 
Vstupná brána na hrad Biely Kameň

Hradný areál pozostával z dômyselného opevnenia, ktoré pozostávalo z troch radov priekop na západnej a južnej strane. Celý hrad bol pritom obohnaný pomerne mohutnou hradbou predhradia, pričom dodnes sa z nich zachovali značné časti ako aj mohutná hranolová veža, situovaná na západnej strane fortifikácie. Hrad teda pozostával z opevneného predhradia a centrálnej časti – obytných priestorov. V severnej časti je dodnes rozpoznateľná jedna z pivníc, ktorá sa o inom spomína aj v písomnom prameni k roku 1412, podľa ktorého sa práve nad pivnicou nachádzal palác a kaplnka. Dodnes však visí niekoľko otáznikov nad vnútorným členením hradného areálu.

Do hradu sa vchádzalo zo severovýchodnej časti skrz padací most nad priekopou, priamo do vstupnej brány s vežou. Vstup bol k tomu aj chránený baštou, situovanou v severovýchodnej časti na hradbách horného hradu.

Na hrade však dosiaľ nebol uskutočnený archeologický výskum a preto mnohé podrobnosti o vonkajšom ale aj vnútornom členení hradu ostávajú nezodpovedané.

Veľkomoravské hradisko NeštichUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Neštich (hradisko)

V prvej tretine 20. storočia tu robili povrchový výskum archeológovia (napr. Ján Eisner), ktorí na základe posúdených artefaktov datovali fortifikáciu ako slovanské hradisko.

Na základe týchto skutočností sa pristúpilo v 50. a 60. rokoch 20. storočia na archeologický výskum pod vedením Kraskovskej. Odkryli sa zvyšky po kamennej bráne, vodovode, cisterne a niekoľko objektov s kamennou podmurovkou.

Od roku 2006 bol obnovený archeologický výskum. Je tu pomerne veľká šanca nájdenia sakrálnej stavby.

Bolo významnou vojenským fortifikáciou na území Veľkej Moravy. Hradisko bolo vybudované v 9.10. storočí na pravekom osídlení. Jeho funkcia bola prevažne refugiálna, útočisková v prípade nebezpečenstva. Na prelome 9. a 10. storočia slúžilo aj proti maďarským jazdeckým nájazdom. Na hradisku bola stála vojenská posádka, ktorá poskytovala ochranu obyvateľstvu zo širokého okolia. Osídlenie hradiska pokračovalo aj v 13.14. storočí, o čom svedčia hlinené vodovodné rúry s cisternou na vodu a vstavaná kamenná brána. Rozloha hradiska je 3 ha a 26 árov, dĺžka valov je 1 693 metrov a ich výška 9 – 11 metrov (kultúrna pamiatka).

Archeologická lokalita je súčasťou chráneného areálu v správe štátnej ochrany prírody Malé Karpaty s rozlohou 19,71 ha bez vytýčeného ochranného pásma.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Svätojurské hradisko

Armbrusterova kúriaUpraviť

Vznik kúrie sa datuje do roku 1547. Išlo o reprezentatívny renesančný dom, ktorý mal obytnú a vinársku funkciu. Potom čo vyhorela (1547) ju kúpil a obnovil Krištof Armbruster (1554). Kúria opätovne vyhorela v roku 1590 a o jej rozšírenie sa postarali jeho synovia Pavol a Ján. Obnova kúrie Armbrusterovcami je zaznačená aj na kamennej tabuli s erbom nad bývalým portálom v podjazde kúrie. V roku 1781 sa v objekte konal prvý konvent svätojurského evanjelického zboru, pričom sa tu nasledujúce dva roky vykonávali aj bohoslužby. V druhej polovici 18. storočia prešiel objekt neskorobarokovou prestavbou a v druhej polovici 19.storočia aj prefasádovaniu. Od 80. rokov 19. storočia, v kúrii býval a pracoval MUDr. František Kautz. Dnes je objekt v súkromnom vlastníctve. Časť kúrie patrí aj naďalej rodine Kautzových, ktorá sa zaoberá vinohradníctvom. Objekt je medzi juranmi známy aj ako tzv. Kautzov dom. Nachádza sa na ulici Dr. Kautza 1.[13]

Kúria rodu JablonickýchUpraviť

Ide o dom situovaný na nároží Prostrednej ulice a Ulice Dr. Kautza (Prostredná 40)

 
Židovská synagóga

Jesenáková kúria EdelhofUpraviť

Objekt tzv. "bývalej" Jesenákovej kúrie - Edelhof (Panský dvor), sa nachádza na Pezinskej ulici 21. Na objekte bol vykonaný reštaurátorský výskum fasády a kompletná rekonštrukcia bola ukončená v roku 2019. Súčasťou parcely, na ktorej kúria stojí, je aj Židovská synagóga (založená v roku 1791) získala dnešnú podobu po prestvbe v roku 1876.

Kúria PodmanickýchUpraviť

Tento typ domu reprezentuje sídlo bohatého patricija - mešťana, rozvinutého do podoby šľachtickej kúrie. Najväčší rozvoj zaznamenal tento dom v období renesancie a baroka. Dodnes sa v ňom zachovali ranorenesančné a renesančné klenby a omietky. V priestore prešovne sa z tohto obdobia zachovala jama na závažie lisu. Stavebné úpravy v neskoršom období obohatili dom o niekoľko hodnotných detailov (kamenný portál na priečelí, dekoratívne nadokenné rímsy okien priečelia, kovové zábradlie empírovej pavlače). V priebehu 19. storočia bola kúria využívaná ako nájomný bytový dom. Meštiansky dom na Prostrednej ulici 38, správne označovaný aj ako Kúria Podmanických, bol v roku 2009 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.

Mestský domUpraviť

Ide o objekt, ktorý je známy aj ako "bábkové divadlo" na Ulici Dr. Kautza 11 (na križovatke s Prostrednou ulicou). V minulosti tu bol mestský obchod (Koloniál). Neskôr objekt chátral a nakoľko bol v dezolátnom stave, bol trvale ohradený. Stavba prešla na prelome 80-tych a 90-tych rokov 20. storočia rozsiahlou rekonštrukciou. Dom bol v roku 2010 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku - táto iniciatíva vzišla zo strany mesta.

Renesančný vinohradnícky domUpraviť

Dom je dvojpodlažná trojkrídlová stavba s vnútorným dvorom pričom zachováva historickú stavebnú originalitu z troch fáz slohového vývoja: renesančnej, barokovej a klasicistickej. Ide o architektonicky výnimočný dom so zachovanými renesančnými prvkami, dotvorený barokovou sochárskou výzdobou (socha Immaculaty a socha Svätého Jána Nepomuckého). Pamiatkový výskum predpokladá vznik najstaršej časti domu v polovici 16. storočia. Pred rokom 1766 patril objekt nadácii ostrihomského biskupa J. Szelepcséniho. V poslednej štvrtine 18. storočia bol vo vlastníctve fabrickej spoločnosti, ktorá sa zaoberala výrobou bavlny a kartúnu.

Zichyho kúriaUpraviť

Pôvodne kúria šľachtického rodu Zichyovcov slúži od roku 1865 ako mestský úrad. Dnešnú neogotickú podobu dostala fasáda v druhej polovici 19. storočia. Pod touto štýlovou úpravou sa však skrýva renesančný dom zo 17. storočia, ktorý bol niekoľkokrát upravený.[14]

KultúraUpraviť

 
Dom Petra Jilemnického

MúzeáUpraviť

V podbrání mestského úradu sa nachádza mestské múzeum. v hornej časti Letohradskej ulice sa nachádza rodinný dom, v ktorom žil a pôsobil spisovateľ Peter Jilemnický. Na záhrade, v tesnej blízkosti domu bola zriadená expozícia - múzeum Petra Jilemnického.

HudbaUpraviť

Zo Svätého Jura pochádza a pôsobí tam viac undergroundových kapiel Vandali a Čad, ethno-rocková kapela Karpatské Horké, acapella Crystals, Svätojurská dychovka a kostolný zbor.

Kultúrne podujatiaUpraviť

Pri príležitosti osláv svätého Juraja, ktorý je patrónom Svätého Jura, sa každoročne, koncom apríla konajú v meste Svätojurské hody, ktoré sa tešia veľkej obľube.

Mesiac Podujatie[15][16]
Január Deň svätojurských pivníc
Apríl Svätojurské hody
Vínna ulička počas Svatojurských hodov
Svätojurský MTB maratón (horské cyklistické preteky)
Máj Výstava vín Kráľovský rizling
Otvorené pivnice na sv. Urbana
Jún Sen noci svätojurskej (svätojánske ohne pri svätojurskom víne)
Umenie a víno - Svetový Jur (festival sa konal v rokoch 2014 - 2017)
Júl Svätojurský blesk (cyklistická časovka do vrchu)
September Deň vo vinohradoch
Hubertove slávnosti pri burčiaku
Október Jablkové hodovanie
November Deň otvorených pivníc
December Vianočné trhy

V rokoch 2000 až 2005 sa v meste konal hudobný festival Svätojurský Rámus, 30. mája 2003 proti účastníkom festivalu brutálne zasiahlo policajné komando (tzv. Peklo vo Svätom Jure).

ŠportUpraviť

 
Svätý Jur (1938)

V meste pôsobí futbalový a iné športové kluby. V areáli Základnej školy sa nachádza športové ihrisko. V Jozefkovom údolí (Majáles) sa nachádza kúpalisko a ihrisko na plážový volejbal. Lesy obklopujúce mesto a dolinu sú zmapované pre orientačné športy a pravidelne sa tu konajú preteky v orientačnom behu.

Stolný tenisUpraviť

Zakladajúcimi členmi svätojurského stolnotenisového oddielu založeného 17. apríla 1947 boli Gustáv Matula, Ladislav Korček, Jozef Pučík a Rudolf Vido ml.. V roku 2017 mal oddiel viac ako 60 hráčov, z toho 25 registrovaných ligových hráčov a 27 registrovaných detí. Domovom oddielu je telocvičňa pri Základnej škole v Svätom Jure na Kollárovej ulici.[17]

DopravaUpraviť

Mesto má výborné cestné a železničné spojenie. Leží na hlavnom cestnom ťahu (cesta prvej triedy) z Bratislavy do Pezinka a Trnavy. Svätý Jur leží na hlavnom železničnom koridore z Bratislavy do Žiliny a Košíc (stoja tu osobné vlaky).

ŠkolstvoUpraviť

Jedinou školou v meste je Základná škola na Kollárovej ulici. Navštevujú ju žiaci 1. až 9. ročníka. Pri základnej škole pôsobí Základná umelecká škola a školský klub detí.[18]

V meste sú 3 mestské materské školy a 1 cirkevná - evanjelická materská škola.

 
Veľký Javorník nad Svätým Jurom

ZaujímavostiUpraviť

  • Športovo-rekreačný areál v Jozefkovom údolí.
  • Scheidlinova záhrada – celoročne udržiavaný park a detské ihrisko. Akcie ako divadielka, súťaže, programy rôzneho druhu sa uskutočňujú v letnom období.
  • Sakrakopec - lokalita Malých Karpát kde v roku 1966 došlo k najväčšej leteckej tragédii v histórii Česko-Slovenska.
  • Biely kríž - lokalita v Malých Karpatoch a obľúbeným miestom na oddych pre turistov a cyklistov.
  • Veľký Javorník - vrch Malých Karpát, na ktorom sa nachádza významný rádiolokačný bod pre leteckú dopravu - sekundárny prehľadový radar pracoviska Letové a prevádzkové služby Slovenskej republiky.
  • Malý Javorník - vrch Malých Karpát, na ktorom sa nachádza pracovisko družicovej a radarovej meteorológie. Jeho súčasťou je meteorologický radar monitorujúci zrážky a búrkovú činnosť.
  • Po úspešnom úteku z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau sa vo svätojurskom piaristickom kláštore istý čas ukrýval aj Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler, autori unikátnej 32-stranovej výpovedi o živote v koncentračnom tábore, tzv. Vrbova a Wetzlerova správa považovanú za prvú detailnú informáciu o systematickom nac.
  • V areáli NPR Šúr sa nachádzal internačný tábor - počas 2. svetovej vojny na zhromažďovanie nežiadúceho židovského obyvateľstva prevažne zo Svätého Jura a širšieho okolia. Väzni z tohto tábora sa preukázateľne podieľali na výstavbe odvodňovacieho kanála Blatina známeho aj ako tzv. Šúrsky kanál. Po 2. svetovej vojne bol tábor využívaný na zhromažďovanie obyvateľstva maďarskej a nemeckej národnosti čakajúcich na odsun z územia Československa.

OsobnostiUpraviť

Svätojurskí rodáciUpraviť

  • Armbruster Samuel (17. storočie) - právnik a znalec uhorského práva.
  • Bolla Koloman (* 5. október 1840 Svätý Jur – † 6. júl 1906) - poľný maršal a generál v službách rakúsko-uhorskej monarchie.
  • Clam-Martinic Henrich Jaroslav (* 1826 - † 1887) - bol synom českého šlachtica Karola Jána Clam-Martinica a matky írskeho pôvodu, gróf, a významný predlitavský politik 19. storočia.
  • Dočolomanský Rudolf (* 1899 - † 1954) - otec Michala Dočolomanského; herec, pedagóg, kultúrny pracovník, organizátor ochotníckeho divadla.
  • Dúbravcová Mária (* 26. 1. 1894 – † 7. 7. 1976) - učiteľka, spisovateľka, autorka divadelných hier pre deti a mládež známa pod pseudonymom Teta Mária. Od roku 1950 žila na dôchodku v Pálfiovskom kaštieli vo Svätom Jure a tu aj zomrela.[19]
  • Figura Štefan (* 1910 - † 2001) - herec, vynálezca, fotograf.[20]
  • Fitter Adam (* 1679 - † 1741) - jezuita, teológ, filozof a rektor.
  • Grančič František (* 1898 - † 1980) - hudobník, dirigent a kapelník Svätojurskej dychovky.
  • Hanzlíček Karol (* 1850 - † 1932) - novinár, publicista, priekopník robotníckeho hnutia. Narodil sa vo Svätom Jure, bol redaktorom robotníckych novín a časopisov, bojoval za práva robotníkov, spísal svoje spomienky na začiatky robotníckeho hnutia v Bratislave.[21]
  • Hergott Dušan (* 1959 - † 2006) - spevák, bubeník a zabávač skupiny Senzus.
  • Hergott František (* ?) - hudobný skladateľ, napísal desiatky piesní pre známych slovenských spevákov ako Peter Vašek, Dušan Grúň, Peter Lipa a i.
  • Hudek Alojz (* 1887 - † 1961) - rímskokatolícky kňaz, salezián, náboženský rozhlasový redaktor, a ako misionár pôsobil 53 rokov v Bolívii a v Peru.[22]
  • Hupka Gustáv (* 1925 - † 2012) - básnik, prekladateľ a vydavateľ. Narodil sa vo Svätom Jure. Bol tajomníkom Umeleckej besedy slovenskej, Zväzu slovenských spisovateľov, šéfredaktorom Protifašistického bojovníka, redaktorom týždenníkov Predvoj, Život, tlačovým poradcom ministra kultúry, riaditeľom vydavateľstva Pallas, šéfredaktorom spoločenského mesačníka Nová cesta a majiteľom vydavateľstva Ars Stigmy. Debutoval v roku 1963 básnickou zbierkou Slnko vinohradov. Vydal takmer 20 kníh poézie pre dospelých aj pre deti a viacero kníh prekladov (Buonarotti, Leopardi).
  • Hupka Ladislav (* 1936 - † 1992) - scénický výtvarník, herec. Narodil sa vo Svätom Jure, vo svätojurskom ochotníckom divadle pôsobil ako herec, režisér i výtvarník, v televízii za 30 rokov vytvoril niekoľko sto inscenácií a ďalších programov.[23]
  • Chrappa Štefan (* 1979) (pseud. Pišta Vandal) - spisovateľ, básnik a náboženský redaktor Slovenského rozhlasu. Hrá a spieva v kapelách Čad a Vandali.
  • Janek Jozef (* 1912 - † 1999) - učiteľ, redaktor. Od roku 1949 do 1973 učil vo Svätom Jure, pôsobil ako metodik slovenského jazyka a podieľal sa na tvorbe učebníc a slovníkov. Napísal viac ako dvetisíc článkov do rozličných novín a časopisov.
 
František Kautz, hrob
  • Kautz František (* 1880 - † 1948) - lekár, ľudomil. Narodil sa vo Svätom Jure, ako mestský lekár pôsobil vo Svätom Jure až do svojej smrti, pomáhal najmä deťom a sociálne slabším obyvateľom.
  • Kedro Ján (* 1904 - † 1976) - učiteľ, kronikár mesta, okresný metodik matematiky a osvetový pracovník, zakladateľ miestneho zväzu záhradkárov.
  • Knappek Ľudovít (* 1906 - † 1983) - univerzitný profesor, právnik, odborník v cirkevnom práve.[24]
  • Kubal Viktor (* 1923 - † 1997) - výtvarník, karikaturista, filmový režisér, scenárista, ľudový zabávač, spoluautor satirického časopisu Roháč.
  • Lackovič Jozef (* 1921 - † 2009) - insitný výtvarník, lesný inžinier, pedagóg.
  • Neurath Wilhelm (* 1840 - † 1901) - politický ekonóm 2. polovice 19. storočia a profesor ekonomiky na viedenskej Univerzite prírodných vied.
  • Pálffy Fidél (* 1895 - † 1946) - maďarský aristokrat, pravicový politik a popredná osobnosť nacizmu a člen Vlády Národnej Jednoty v Maďarsku.
  • Pavelek Juraj (* 1920 - † 1991) - historik, múzejník, prekladateľ, kronikár.
  • Pucher-Čiernovodský František (* 1861 - † 1905) - novinár v USA, redaktor časopisu Slovák v Amerike.[25]
  • Rudín František Korček (* 1912 - † 1947) - spisovateľ a novinár. Narodil sa vo Svätom Jure, maturoval v Bratislave. Bol spravodajcom niekoľkých slovenských novín. Písal hry pre ochotnícke divadlo.
  • Segner Michael von - výberca daní a správca mestskej pokladne v Bratislave.
  • Srna František (* 1932 - † 1973) - najlepší slovenský motocyklový pretekár svojej generácie.
  • Švenk Ľudovít (* 1937 - † 2001) - novinár, dlhoročný redaktor v časopise Život a po roku 1968 vo vydavateľstve Šport
  • Vámbéry Hermann Ármin (* 1832 - † 1913) - cestovateľ, jazykovedec, profesor - orientalista. V rokoch 1844 - 1846 navštevoval svätojurské gymnázium. Ovládal takmer všetky európske jazyky, v Budapešti študoval orientálne jazyky. Ako potulný mních prešiel strednú Áziu, napísal o tom cestopis a prednášal na univerzitách. Vambéry sa stal inšpiráciou pre napísanie románu Dracula od írskeho autora Brama Stokera. Stoker sa od neho dozvedel o dovtedy málo známom valašskom kniežati Vladovi II. zvanom Drakula a inšpiroval sa k napísaniu jedného z najznámejších diel svetovej literatúry. Vámbéry sa asi navyše stal predobrazom jedného z hrdinov románu, profesora Van Helsinga (v románe je priamo spomínaný priateľ Arminius z Budapešti).
  • Zahlbruckner Alexander (* 1860 - † 1938) - botanik a lichenológ.[26]

Pôsobili tuUpraviť

  • Baník Teodor, Doc. (* 1929 - † 2017) - akademický sochár.
  • Baník Andrej, Mgr. Art. (* 1969 - † 2017) - reštaurátor, dizajnér.
  • Bernusová Lucia (* 1943) - herečka a scenáristka.
  • Benčič Anton Juraj (* 1745 - † 1808) - bernolákovský spisovateľ a prekladateľ, františkán – kazateľ. Študoval na svätojurskom gymnáziu, po skončení teológie bol kňazom na viacerých miestach. Bol zakladajúcim členom Slovenského učeného tovarišstva, napomáhal rozvoju bernolákovskej slovenčiny a prekladal z cudzích jazykov do slovenčiny.
  • Bolla Ján (* 1806 - † 1881) - známy mykológ, botanikpedagóg a entomológ a koleopterológ pôsobil ako učiteľ na piaristickom gymnáziu vo Svätom Jure.
  • Botťánková Eva (* 1944 - † 1995) - historička estetiky a zakladateľka tejto špecializácie.
  • Bubnič Michal (* 1877 - † 1945) - rímskokatolícky biskup pôsobil na začiatku svojej kariéry vo Svätom Jure.
  • Cepka Anton (* 1936) - sochár a šperkár. Prvý profesionálne školený slovenský šperkár, osobitý predstaviteľ slovenského neokonštruktivizmu v sochárskej tvorbe. Dôležitý predstaviteľ svetového autorského šperku 20. storočia. Začiatkom 90. rokov sa stal zakladateľom šperkárskeho ateliéru na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vo Svätom Jure žije a pôsobí od roku 1964.[27][28][29]
  • Cubínek Emanuel Jozef (* 1913 - † 1965) - kazateľ, náboženský spisovateľ, básnik a prekladateľ. Pôsobil ako vo farár vo Svätom Jure kde bol za dosiaľ nevyjasnených okolností zavraždený. Pochovaný je v blízkosti kostola Svätého Juraja.[30]
  • Dočolomanský Michal (* 1942 - † 2008) - herec, spevák, moderátor a imitátor. Detstvo a mladosť prežil vo Svätom Jure kde aj začínal svoju hereckú dráhu v miestnom ochotníckom divadle. Neskôr sa odsťahoval a žil v Bratislave no často sa sem vracal za rodinou a známymi.
  • Drexler Karol (* 1923 - † 2001) - akademický maliar. Učil na svätojurskom gymnáziu. V Jure býval a tvoril od roku 1948. Ťažiskom jeho výtvarnej práce boli krajinomaľby a zátišia, venoval sa aj monumentálnej tvorbe, pripravil množstvo výstav.
  • Farkaš Štefan (* 1900 - † 1975) - učiteľ, spisovateľ, prekladateľ, propagátor slovensko-maďarských vzťahov. Od roku 1945 učil vo Svätom Jure kde zostal aj na dôchodku. Bol redaktorom spoločenských časopisov a preložil klasické diela slovenskej literatúry do maďarčiny.
  • Fándly Juraj (* 1750 - † 1811) - osvietenský spisovateľ, kňaz, včelár. Študentské roky prežil na svätojurskom gymnáziu.
  • Felcán Arpád (* 1900 - † 1944) - učiteľ, protifašistický bojovník. V rokoch 1934 – 1938 pôsobil na škole vo Svätom Jure. Staral sa o chudobné deti, rozvoj vzdelanosti a zaslúžil sa o vznik svätojurského Mestského múzea.
  • Fiala Ján (* 1914 - † 1964) - učiteľ, protifašistický bojovník. Učil na svätojurskej škole, zúčastnil sa SNP a oslobodzovacích bojov. V roku 1956 založil šachový klub, ktorý funguje dodnes.
  • Fidicinus Juraj - pedagóg a náboženský spisovateľ. Od roku 1682 až do smrti žil a pôsobil ako rektor evanjelickej školy v Svätom Jure.
  • Gross Alexander (* 1839 - † 1894) - učiteľ, organista. Vo Svätom Jure pôsobil ako učiteľ a organista evanjelického zboru v rokoch 1865 – 1894. Spracoval prvé dejiny evanjelického zboru, v ktorých sú aj dejiny Jura.
  • Haluška Eduard (* 1910 - † 1980) - matematik a pedagóg. Vo Svätom Jure pôsobil ako učiteľ.
  • Horvátik Jozef (* 1919 - † 2009) - kňaz, organizátor rehoľného života a provinciál Rehole piaristov pôsobil vo Svätom Jure.
  • Hečko František (* 1905 - † 1960) - spisovateľ, redaktor. V rokoch 1941 – 1946 žil v Svätom Jure, ktorý ho výrazným spôsobom ovplyvnil pri písaní svojich próz Červené víno a Svätá tma.
  • Hečko Víťazoslav (* 1919 - † 1972) - spisovateľ, básnik, prekladateľ. Brat Františka Hečka, počas druhej svetovej vojny býval vo Svätom Jure.  V prekladoch sa zameral predovšetkým na literatúru juhoslovanských národov, najmä zo Slovinska.
  • Hergott Ján Branislav (* 1817 - † 1873) - národovec, účastník slovenského hurbanovského povstania (1848 - 1849). Od roku 1856 žil vo Svätom Jure, bol zberateľom slovanských starožitností – odovzdal ich matičnému múzeu, zachránil povstaleckú zástavu.
  • Hlavatý Štefan (* 1876 - † 1923) - stredoškolský profesor, jazykovedec. Študoval na gymnáziu vo Svätom Jure, bol vysvätený za kňaza, študoval slavistiku a filológiu, je autorom vedeckej štúdie z histórie gramatiky.
  • Hložník Ferdinand (* 1921 - † 2006) - maliar, ilustrátor. V rokoch 1948 - 1949  pôsobil ako profesor kreslenia na gymnáziu vo Svätom Jure.
  • Holuby Jozef Ľudovít (* 1836 - † 1923) - botanik, etnograf. Od roku 1909 žil v Pezinku, usporadúval botanické exkurzie, chodieval skúmať rastliny do svätojurského chotára, hlavne do rašeliniska Šúr.
  • Hrušovský Ján (* 1892 - † 1975) - prozaik, novinár a esejista. Počas druhej svetovej vojny žil vo Svätom Jure, v tomto období pracoval na úrade propagandy vojnového Slovenského štátu.
  • Jančová Mária (* 1908 - † 2003) - učiteľka, spisovateľka, redaktorka. Manželka spisovateľa Františka Hečka, venovala sa práci pre deti a mládež. V rokoch 1941 – 1946 bývala vo Svätom Jure.
  • Jilemnická Ružena - spisovateľka a pedagogička, manželka Petra Jilemnického.
  • Jilemnický Peter (* 1901 - † 1949) - spisovateľ, učiteľ. V rokoch 1936 - 1939 učil na škole vo Svätom Jure. Patril medzi pokrokových učiteľov. Dodnes tu stojí jeho rodinný dom, kde bolo v roku 1954 zriadené vôbec prvé literárne múzeum na Slovensku.
  • Karmasin Franz (* 1901 - † 1970) - predseda nacistickej Deutsche Partei (in der Slowakei) počas 2. svetovej vojny, ktorá sa snažila o nacifikáciu nemeckého obyvateľstva na Slovensku.
  • Kazíková Renáta (* 1936 - † 2013) - herečka, televízna hlásateľka a dramaturgička.
  • Klačko Eugen (* 1899 - † ????) - učiteľ, v rokoch 1931 – 1935 starosta mesta. Bol pokrokovým učiteľom ( učil vo Svätom Jure v rokoch 1931 – 1938 ) a riaditeľom školy, zavádzal nové metódy do vyučovania, jeho zásluhou je základná škola v terajšej budove.
  • Kňazovický Július - lesný hospodár, historik a redaktor.
  • Lehmann Otto (* 1901 - † 1979) - básnik, učiteľ. Do Svätého Jura prišiel s rodičmi v roku 1902. Ľudovú školu a gymnázium absolvoval vo Svätom Jure. Vo svojich básňach sa venoval aj Svätému Juru.
  • Lessák Juraj alebo Juraj Lešák (žil v 18. stor.) (* ?? - † ??) - bol slovenský pedagóg, autor prvej slovenskej matematickej príručky Uměnj počtu, to gest: Tak snadny spůsob, že gedenkaždý, který čjtati a máličko pjsati wj, zde z wyswětlených regul a přjkladůw w krátkém čase arithmetiku, nebožto kumsst počtowánj se navčiti může, skrze ... w slowensky gazyk a w neylepssj pořádek uweděný (1775). Pôsobil ako učiteľ vo Svätom Jure.
  • Meissel František Karol (* 1837 - † 1934) - vlastivedný pracovník, lekárnik, maliar. Študoval na piaristickom gymnáziu vo Svätom Jure. V roku 1872 bol spoluzakladateľom Pezinsko-modransko-svätojurskej sporiteľne, 1874 dobrovoľného hasičského zboru v Pezinku a 1905 založil pezinské múzeum.
  • Meissl František (* 1837 - † 1934) - hasič, maliar, lekárnik, spoluzakladateľ a riaditeľ Pezinsko-modransko-svätojurskej sporiteľne. Študoval na piaristickom gymnáziu vo Svätom Jure.
  • Mikovíni Samuel (* 1686 - † 1750) - polyhistor, architekt, matematik, geodet, kartograf, astronóm, vodohospodár, staviteľ, pedagóg, umelec, medirytec, prvý Slovák s titulom inžiniera. Vynikal v oblasti technických vied, svoje poznatky z matematiky, astronómie a fyziky využíval najmä v kartografii, topografii a staviteľstve. Preslávil sa mapami a medirytinami, na ktorých zachytil vtedajšiu podobu mnohých slovenských miest a hradov. Základom Mikovíniho kartografických meraní bola trigonometrická sieť. Jej opornými bodmi boli Bratislava, Nitra, Banská Bystrica, vrchy Vojšín a Sitno a jeden z triangulačných bodov bol situovaný aj pri Svätom Jure na malokarpatskom výbežku (Promontorium Sancti Georgii), odkiaľ bol dobrý výhľad na ďalšie body jeho triangulačnej siete - na bratislavský a nitriansky hrad. Podľa niektorých historikov išlo o kótu 304 východne od mesta, podľa iných autorov o dnešný Pustý kostolík Nanebovzatia Panny Márie. Či sa Jur dostal medzi Mikovíniho triangulačné body z vedeckých dôvodov, alebo bola pôvodom tohto rozhodnutia láska, sa už nedozvieme. 16. júna 1727, však vo Svätom Jure uzavrel manželstvo s Annou Reginou Gilligovou, miestnou rodáčkou a stal sa majiteľom dvoch domov (jeden z nich dodnes stojí na Prostrednej ulici), piatich vinohradov a dvoch lúk. Jedna z ulíc vo Svätom Jure dnes nesie Mikovíniho meno.[31]
  • Nagy Martin (* 1804 - † 1873) - učiteľ a doktor filozofie a člen Maďarskej Akadémie Vied.
  • Nagy Peter (* 1959) - slovenský spevák, hudobný skladateľ, hudobník, textár, hudobný producent a fotograf.
  • Natšin Ján (* 1886 - † 1954) - učiteľ, včelár. Učil na svätojurskej škole 1925- 1930, z toho dva roky bol jej riaditeľom. Bol včelárskym odborníkom, propagátorom chovu včiel a veľa na túto tému publikoval.
  • Nižnánsky Jožo (* 1903 - † 1976) - spisovateľ, novinár. Od roku 1914 chodil do svätojurského gymnázia. Písal predovšetkým historicko-dobrodružné romány, v ktorých oboznamoval s niektorými kapitolami slovenských dejín.
  • Nosál Jozef (* 1927 - † 2010) - učiteľ, dlhoročný riaditeľ svätojurskej školy. Riaditeľom základnej školy sa stal v roku 1958, pôsobil tu až do roku 1990, snažil sa zlepšovať prostredie školy a budoval modernú školu – budova školskej družiny a jedálne, jazyková a počítačová učebňa.
  • Palkovič Juraj (* 1763 - † 1835) - bernolákovský spisovateľ, prekladateľ. V rokoch 1776 – 1779 chodil do svätojurského gymnázia. Bol národným buditeľom, zakladajúcim členom Slovenského učeného tovarišstva, vydavateľom Bernolákového 6-zväzkového Slovára.
  • Peucker Georg (* ?? - † ??) - rodák z Banskej Bystrice, študoval na nemeckých univerzitách a prežil 12 rokov vo Svätom Jure. Z tohto pobytu zložil báseň Óda o Svätom Jure (1679) pozostávajúcu zo 679 veršov. O jej znovuobjavenie sa výraznou mierou zaslúžila svätojurská rodáčka Viola Almássy-Kováčová.[32]
  • Pivko Pavel (* 1911 - † 1984) - evanjelický kňaz. Do Svätého Jura prišiel v roku 1947. Pôsobil tu až do roku 1980, staral sa o obnovu a zveľadenie zboru, cirkevných budov, vybudovanie zvonice.
  • Reuß Andreas (* 15?? - † 1629) - nemeckký evanjelický kazateľ, jeden zo zakladateľov evanjeliickej farnosti v Bratislavskej župe. Až do svojej smrti pôsobil ako farár a dekan vo Svätom Jure.
  • Scheidlin Friedrich Carl von (* 1822 - † 1913) - maliar. V roku 1860 sa oženil vo Svätom Jure, jeho manželka tu mala dom a majetok. Odvtedy sa venoval rodine a maľovaniu. Jeho obrazy zachytávajú prírodu, krajinu a venoval sa aj poľovníckym motívom.[33]
  • Siarsky Július (* 1917 - † 1973) - učiteľ, prekladateľ, filológ. Prežil detstvo a mladosť vo Svätom Jure. Je autorom slovensko-nemeckého jazykového slovníka s viac ako 60 000 heslami.
  • Sofer Chatam (* 1762 - † 1839) - najväčší židovský náboženský učenec 19. storočia. V Bratislave viedol známu rabínsku školu, no počas obliehania Bratislavy napoleonskými vojskami sa uchýlil do Svätého Jura - tu napísal aj svoju jedinú biografickú prácu Pamäte z čias obliehania Bratislavy napoleonskými vojskami. 
  • Šimko – Juhás Juraj (* 1897 - † 1969) - hudobný historik, pedagóg, prekladateľ. Študoval teológiu, dosiahol 2 doktoráty a profesúru, vyučoval v rôznych štátoch Európy, ovládal mnoho jazykov, venoval sa ochrane slovenských hudobných zbierok, položil základy hudobného múzea. V rokoch 1959 – 1969 pôsobil ako organista vo Svätom Jure.
  • Tonkovič Pavol (* 1907 - † 1980) - učiteľ, dirigent, hudobný skladateľ. V 30. rokoch učil na svätojurskej škole. Zbieral a upravoval ľudové piesne. Bol spoluzakladateľ a prvý umelecký vedúci SĽUK-u.
  • Tonkovičová Irena - pedagogička, výtvarníčka.
  • Tóth Vojtech (* 1746 - † 1834) - básnik, mních a kňaz rehole piaristov pôsobil od roku 1822 až do svojej smrti vo Svätom Jure ako vicerektor špirituál.[34]
  • Varečka Oto (* 1921 - † 1973) - rozhlasový herec, dramaturg a režisér.
  • Zúbek Ľudo (* 1907 - † 1980) - spisovateľ, redaktor, bankový úradník. Počas druhej svetovej vojny býval vo Svätom Jure.  Písal historicko-životopisné prózy pre mládež. Ako kritik prispieval do kultúrnych časopisov.

Partnerské mestáUpraviť

GalériaUpraviť

Panoráma Svätého Jura z bratislavských humien
Panoráma Svätého Jura z pezinských humien v roku 1735 od Samuela Mikovínyho

ReferencieUpraviť

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, rev. 2020-03-12, [cit. 2020-03-15]. Dostupné online.
  3. Voľby do orgánov samosprávy obcí 2018 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, 2018-11-13. Dostupné online.
  4. JÚĽŠ. Svätojurčan v slovníkoch JÚĽŠ [online]. Bratislava : Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV. Dostupné online.
  5. Židovské komunitné múzeum, Bratislava: Parochet [online]. www.synagogue.sk, [cit. 2019-06-22]. Dostupné online.
  6. MAJTÁN, Milan. Názvy obcí Slovenskej republiky (vývin v rokoch 1773 – 1997). Bratislava : [s.n.], 1998.
  7. Slovenské slovníky [online]. slovnik.juls.savba.sk, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
  8. Hydrogeologická mapa SR [online]. Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, [cit. 2019-11-28]. Dostupné online.
  9. (HTTP://WWW.TRIAD.SK), TRIAD Advertising. Obyvateľstvo | Mesto Svätý Jur [online]. www.svatyjur.sk, [cit. 2018-04-03]. Dostupné online.
  10. Renesančný Svätý Jur [online]. Academia Istropolitana Nova, [cit. 2019-12-28]. Dostupné online.
  11. ACADEMIA ISTROPOLITANA NOVA. Umenie a víno 2016 Festivalový žurnál. [s.l.] : [s.n.], 2016-06-24. Dostupné online.
  12. Príbeh viajur [online]. www.viajur.sk, [cit. 2019-12-27]. Dostupné online.
  13. Atlas kaštieľov - Svätý Jur Armbrusterova kúria [online]. atlaskastielov.slavica.sk, [cit. 2019-12-28]. Dostupné online.
  14. Vzdelávanie - Škola tradičných stavebných remesiel - Academia Istropolitana Nova [online]. www.ainova.sk, [cit. 2019-12-27]. Dostupné online.
  15. Svätojurský vinohradnícky spolok [online]. [Cit. 2019-11-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. Kalendár podujatí | Mesto Svätý Jur [online]. www.svatyjur.sk, [cit. 2019-11-24]. Dostupné online.
  17. STO Svätý Jur [online]. sites.google.com, [cit. 2019-12-21]. Dostupné online.
  18. Základná škola Svätý Jur [online]. zssvjur.edupage.org, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
  19. Mária L. Dúbravcová životopis | Databáze knih [online]. www.databazeknih.cz, [cit. 2019-09-08]. Dostupné online.
  20. Štefan Figura [online]. ČSFD.cz, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online.
  21. Hanzlíček, Karol [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2019-09-08]. Dostupné online.
  22. KUBANOVIČ, Zlatko: Historický náhľad do dejín slovenských saleziánov (Od dona Bosca do roku 1924). Bratislava : Don Bosco, 2019. ISBN 978-80-8074-436-6. S. 245 - 246.
  23. Ladislav Hupka [online]. ČSFD.cz, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online.
  24. Knappek, Ľudovít [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2019-09-08]. Dostupné online.
  25. SvA - Slovák v Amerike [online]. slovakvamerike.com, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online.
  26. Alexander Zahlbruckner - Wikispecies [online]. species.wikimedia.org, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  27. S., P E R E X , a.. Cepka zdobí šperky pohybom - Pravda.sk. Pravda.sk, 2015-03-15. Dostupné online [cit. 2017-04-08].
  28. Anton Cepka [online]. www.cepka.sk, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online.
  29. Anton Cepka | Kinetický šperk [online]. www.sng.sk, [cit. 2017-04-30]. Dostupné online.
  30. MAJCHRÁK, Jozef. Záhadná smrť kňaza Cubínka [online]. W Press a.s., 10. november 2013, [cit. 2013-11-10]. Dostupné online.
  31. Umenie a víno 2016 Festivalový žurnál [online]. Academia Istropolitana Nova, [cit. 2019-12-28]. Dostupné online.
  32. Ukážky zo zabudnutej ódy na Svätý Jur | Rádio Regina Západ [online]. [Cit. 2019-12-21]. Dostupné online.
  33. LAB.SNG. Friedrich Carl von Scheidlin [online]. Web umenia, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online.
  34. KLOBUČNÍK, Miroslav. Z dejín obce Pata. 1. vyd. Pata : Obecný úrad Pata, 2008. 191 s. ISBN 978-80-969826-5-3. S. 174.

Pozri ajUpraviť

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Svätý Jur

Externé odkazyUpraviť