Wikipédia

Synoikia

Synoikia (starogr. συνοικία) bola starogrécka oslava zjednotenia atických obcí do jedného štátu, ktorá sa konala v Aténach.[1][2]

Synoikie sa slávili na začiatku atického občianskeho i náboženského roka, a to v mesiaci hekatombaión (na začiatku augusta), keď nastupovali do úradných funkcií noví úradníci. Slávnosť bola oslavou synoikizmu (synoikismos, gr. συνоικισμός, znamená zlúčenie menších spoločenstiev do jedného väčšieho spoločenstva), t. j. dobrovoľného politického zjednotenia gréckych miest v oblasti Atiky.[3] Po zjednotení Aténčania v tomto mesiaci oslavovali aj Panathenaie, ktoré sa konali na počesť patrónky mesta, bohyne Atény.[4] Písomný záznam (kódex) z roku 403 pred Kr. dokazuje, že v tom čase mali slávnosť na starosti fylobasileis.[5]

Novovekí učenci si nie sú istí, kedy došlo k zjednoteniu Atiky, podľa nich je však možné, že sa to odohralo už niekedy v prehistorickom období. Starovekí Gréci nepochybovali o tom, že Atika bola zjednotená za vlády mýtického Thésea, jednu generáciu pred trójskou vojnou. Parská kronika uvádza, že sa to stalo v roku 1259 pred Kr.[6] Aténčania boli na to hrdí, že ich obyvatelia tvorili jedno homogénne teleso a že táto ich jednota existovala už od mýtických čias. O synoikizme Atiky sú známe dva mýtické príbehy. Podľa prvého Kekrops zjednotením atických kmeňových osád vytvoril dvanásť miest (i Atény).[7] Podľa druhého mýtu už v Atike existovali mestá (obce) a Théseus ich spojil do jedného štátu. Väčšina zdrojov uvádza, že tých miest bolo jedenásť alebo dvanásť (najkompletnejší menný zoznam miest sa nachádza medzi fragmentmi Filochora (FGrH 328 F94), uvádza ich až jedenásť[8]).[9]

Thukydides o tom zaznamenal: „Keď sa stal kráľom Théseus, ktorý bol nielen múdry, ale i mocný, urobil okrem iného aj to, že rozpustil rady a úrady ostatných obcí a ich obyvatelia sa stali občanmi jedného mesta, teda toho, ktoré jestvuje ešte dnes; zriadil v ňom jednu radu a jedno prytaneion, hoci každý býval tam, kde predtým, donútil ich, aby mali jedno mesto ako centrum, i keď naďalej obrábali polia ako dovtedy. Keď ho Theseus odkázal potomkom, bolo už veľké vďaka dávkam, ktoré doňho odvšadiaľ plynuli. Odvtedy až dodnes slávia Aténčania na štátne trovy na počesť bohyne Atény slávnosť synoikie.“ [10] Kráľ Théseus podľa tohto mýtu teda zjednotil obyvateľov aténskych vidieckych obcí okolo mesta Atény (a hradu Kekropia, hrad Kekropia, neskôr Akropola, bol nazvaný podľa aténskeho kráľa Kekropa. Atény tak vznikli na úpätí Kekropie.[3]) a Aténčania započali svoje zjednotenie oslavovať slávnosťou Synoikia.[9] Slávnosti synoikie, ktoré Thukydides poznal, zrejme nemuseli pochádzať z dávnej minulosti. Prinajmenšom mohli byť znovu obnovené (vynájdené), a to po roku 508 pred Kr.[11]

Aténske synoikie sa konali 16. hekatombaiona. Zdá sa, že to bola každoročná jednodňová slávnosť, i keď je niekedy zaznamenaná aj ako dvojročná (počas nej sa v meste konali krvavé obety zvierat Diovi Fratriovi a Aténe Fratrii[12]).[1] Slávnostné obety neboli sprevádzané verejnými zhromaždeniami.[1] Schólion na Aristofanovu hru Mier, gr. Eiréné (1019–20) ale uvádza: „Hovorí sa, že na sviatok Synoikia sa obetuje bohyni mieru Eiréne a že jej oltár je nekrvavý, 16. dňa v mesiaci Hekatombaion. Niektorí hovoria, že takto obetujú zo zjavného dôvodu, aby sa oslobodili od krviprelievania.“[13]

Záznam o vykonaní obiet v dvoch po sebe nasledujúcich dňoch na oslavách synoikie sú zaznamenané na hlavnom fragmente aténskeho štátneho obetného kalendára IG II² 1578 (riadky 30 – 43) [14] Obeť z 15. hekatombaiona (bola obetovaná iba staršia ovca[15]) však nenaznačuje, že by bola Synoikia dvojdňovým sviatkom, pretože nasledujúci deň (16. hekatombaion) bol oveľa významnejší, aj obeť toho dňa bola väčšia. 15. hekatombaion sa teda môže označiť ako za akýsi predfestivalový deň (v ten deň neboli potvrdené ani žiadne verejné stretnutia).[16]

Aténsky štátny obetný kalendár v tento deň uvádza aj obetu opakujúcu sa po dvoch rokoch (na nápise SEG 21:540,IB) .[17] Thukydides i Plutarchos zhodne uvádzajú, že Synoikia bola každoročnou slávnosťou, a je preto prekvapujúce, že je v štátnom kalendári uvedená ako dvojročná. Nedávne štúdie ale naznačili, že bienálna obeť pri sviatku Synoikia, ako je uvedená v štátnom kalendári, tvorila iba časť štátneho sviatku. Synoikie sa teda určite oslavovali každoročne a taktiež i ostatné sviatky spojené s legendárnym Théseom (Delfinia, Oschoforia, Panathenaia či Pyanopsia).[18]

Po víťazstve Atén nad Peržanmi v prvej grécko-perzskej vojne a následnej obnove zničených Atén sa oslavovala Synoikia, ktorá bola oživená novým duchom národnej jednoty a sily. Aténa a Théseus, známi ako „božskí a hrdinskí patróni“ mesta, boli oslavovaní a uctievaní veľkolepejšie.[19]

Referencie a bibliografia upraviť

  1. ↑ a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 365.
  2. ↑ Walter Burkert. Greek Religion. Cambridge : Harvard University Press, 1985. ISBN 978-06-7436-281-9. S. 232.
  3. ↑ a b Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny I-IV. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 115 poznámky.
  4. ↑ Richard Stillwell. The Princeton Encyclopedia of Classical Sites. Princeton : Princeton University Press, 2017. ISBN 978-14-0088-658-6. S. 106.
  5. ↑ Erik Hallagher, Jesper Tae Jensen. Proceedings of the Danish Institute at Athens V. Aarhus : Aarhus University Press, 2007. ISBN 978-87-7288-725-8. S. 134.
  6. ↑ Ken Dowden. The Uses of Greek Mythology. London : Routledge, 2002. ISBN 978-11-3492-628-2. S. 37.
  7. ↑ Jacob Burckhardt. History of Greek Culture. Chelmsford : Courier Corporation, 2013. ISBN 978-04-8614-862-5. S. 8-9.
  8. ↑ Greg Anderson. The Athenian Experiment. Michigan : University of Michigan Press, 1995. ISBN 978-04-7211-320-0. S. 257.
  9. ↑ a b Henry John Walker. Theseus and Athens. Oxford : Oxford University Press, 1995. ISBN 978-01-9535-837-7. S. 196.
  10. ↑ Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny I-IV. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 115.
  11. ↑ Greg Anderson. The Athenian Experiment: Building an Imagined Political Community in Ancient Attica, 508-490 B.C.. Michigan : University of Michigan Press, 2003. ISBN 978-04-7211-320-0. S. 144.
  12. ↑ Goldhill Simon, Simon Goldhill, Robin Osborne. Performance Culture and Athenian Democracy. Cambridge : Cambridge University Press, 1999. ISBN 978-05-2164-247-7. S. 328.
  13. ↑ Emma Stafford. Worshipping Virtues: Personification and the divine in Ancient Greece. Bristol : ISD LLC, 2000. ISBN 978-19-1453-524-6. S. 176.
  14. ↑ Inscriptiones Attica (IG I-III), IG II² 1578 [1]
  15. ↑ Sir Charles Waldstein. Kinship in Ancient Athens. Oxford : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-01-9109-239-8. S. 558.
  16. ↑ Jon D. Mikalson. The Sacred and Civil Calendar of the Athenian Year. Princeton : Princeton University Press, 2015. ISBN 978-14-0087-032-5. S. 29.
  17. ↑ Inscriptiones Attica (IG I-III), SEG 21:540,IB [2]
  18. ↑ Jon D. Mikalson. The Sacred and Civil Calendar of the Athenian Year. Princeton : Princeton University Press, 2015. ISBN 978-14-0087-032-5. S. 30.
  19. ↑ Sir Charles Waldstein. Essays on the Art of Pheidias. Cambridge : University Press, 1885. S. 256.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Synoikia&oldid=7774768“