Tamara de Lempicka
Tamara Łempicka (narodená ako Maria Górska; * 16. máj 1898, Varšava, Poľsko – † 18. marec 1980, Cuernavaca, Mexiko), tiež známa ako Tamara de Lempicka bola maliarka známa predovšetkým vďaka svojim portrétom aristokratov a ľudí z bohatých vrstiev v štýle Art deco.
| Tamara de Lempicka | |
| maliarka | |
 | |
| Rod. meno | Maria Górska |
|---|---|
| Narodenie | 16. máj 1898 Varšava, Poľsko |
| Úmrtie | 18. marec 1980 (81 rokov) Cuernavaca, Mexiko |
| Odkazy | |
| Webstránka | delempicka.org |
| Commons |  Tamara de Lempicka |
Život upraviť
Detstvo a mladosť upraviť
Presne rekonštruovať život Tamary de Lempickej je obtiažne vzhľadom na to, že sama často o sebe a svojej minulosti tvrdila rôzne informácie. Narodila sa ako Maria Górska 16. mája 1898 vo Varšave. Mesto bolo vtedy súčasťou Ruského cárstva. Niektoré názory však tvrdia, že sa narodila v Moskve. Jej otec bol Boris Gurwik-Górski, rusko-židovský právnik. Jej matka bola Malwina Decler pochádzajúca taktiež z bohatej rodiny. Mala dvoch ďalších súrodencov. Staršieho brata a mladšiu sestru. V roku 1911 ju rodičia poslali do školy v Lausanne vo Švajčiarsku. Jej stará matka ju zobrala na výlet do Talianska, kde sa u Tamary rozvinul jej záujem o umenie. V Taliansku študovala predovšetkým diela renesančných majstrov. V roku 1915 sa zoznámila s bohatým poľským právnikom Tadeuszom Łempickim (1888 – 1951). Zosobášili sa v roku 1916 v Petrohrade.[1]
Politické udalosti roku 1917 narušili ich pohodlný a prepychový život. Manžel Tadeusz bol zatknutý uprostred noci tajnou políciou Čeka. Tamare sa podarilo nájsť ho a dostať z väzenia za pomoci švédskeho konzula. Rozhodli sa pre emigráciu. Cez Kodaň, Londýn sa dostali do Paríža, kde sa ocitli v pozícií utečencov, čo pre nich znamenalo dramatickú zmenu životného štýlu.
Paríž upraviť
Tadeusz sa nevedel s novou situáciou vyrovnať a nájsť si zodpovedajúci prácu, čo sa čoskoro prejavilo aj na ich vzťahu. Narodil sa im syn Kristián. Tamara sa rozhodla pre štúdium umenia na Académie de la Grand Chaumière, kde sa dostala do kontaktu s maliarmi Maurice Denisom a André Lhotom. Jej prvé diela boli portréty jej dcéry Kizette a jej susedov.
Dostala príležitosť vystavovať v Salon des independents, Salon d'automne a Salon des moins de trente ans.
Prelom v jej kariére nastal v roku 1925 na Exposition internationale des arts décoratifs et industriels modernes (doslova Medzinárodná výstava modernej umeleckopriemyselnej výroby). Z názvu výstavy bol neskôr odvodený pojem Art deco. Pre túto výstavu namaľovala 28 prác za šesť mesiacov.
V roku 1927 vyhrala svoju prvú veľkú cenu, prvé miesto na Exposition Internationale des Beaux Arts in Bordeaux. V roku 1928 sa rozviedla s Tadeuszom Lempickim. V tom istom roku sa zoznámila so zberateľom umenia a bývalým rakúsko-uhorským šľachticom Raoulom Kuffnerom a stala sa jeho milenkou. V roku 1929 Lempicka namaľovala jeden zo svojich najznámejších obrazov. Autoportrét (Tamara v zelenom Bugatti) ako obálku pre nemecký módny časopis Die Dame. Na autoportréte je znázornená šoférujúc pretekárske Bugatti, pričom má na sebe koženú prilbu a rukavice. V medzivojnovom období maľovala množstvo portrétov významných a bohatých ľudí vrátane umelcov, podnikateľov, vedcov a šľachticov.[2] Častým motívom boli taktiež lesbické výjavy. Bola známou pre svoj nespútaný spoločenský život.
V roku 1933 prvý krát vycestovala do USA aby maľovala portrét snúbenice amerického podnikateľa Rufusa T. Busha a zorganizovala výstavu v Carnegie Institute v Pittsburghu. Výstava mala úspech ale o peniaze prišla v dôsledku veľkej hospodárskej krízy. Vrchol Lempickej kariéry bol počas 30. rokov. Maľovala napríklad portrét španielskeho kráľa Alfonza XIII a gréckej kráľovnej Elizabeth. Múzea začali zhromažďovať jej práce. Napriek hospodárskej kríze dostávala zákazky a vystavovala na viacerých miestach v Paríži. Po smrti manželky baróna Kuffnera sa s nim zosobášila v roku 1934 v Zurichu.
Odchod do USA upraviť
V dôsledku vypuknutia 2. svetovej vojny sa Lempicka spolu so svojím manželom presťahovala do USA, kde vystavovala svoje diela vo viacerých galériách. V roku sa spolu s manželom usadili v New York City.
V povojnovom období žila naďalej rušným spoločenským životom ale už nemaľovala svoje typické portréty, keďže štýl Art deco bol vnímaný ako anachronický. Začala opäť tvoriť avšak rozdielnym spôsobom. Namiesto štetca používala maliarsky nôž čo dodalo jej obrazom na akejsi hrubosti a neokázalosti. Keď tieto obrazy vystavila v roku 1962 reakcie kritiky boli negatívne, nenašlo sa mnoho kupcov a preto sa rozhodla, že už nebude vystavovať.
Po smrti manžela v roku 1961 predala mnoho z jeho majetku a uskutočnila tri cesty okolo sveta. V roku 1963 sa presťahovala do Houstonu v Texase, kde žila so svojou dcérou Kizette a jej rodinou. Pokračovala v premaľovávaní svojich starších prác.
V roku 1974 sa presťahovala do Mexika. Zomrela v spánku 18. marca 1980. Jej želaním bolo rozsypať jej popol na vrchole sopky Popocatepetl.[1]
Dielo upraviť
Dielo Tamary de Lempickej malo svoju vnútornú dynamiku, ktorá sa prejavovala na obsahu aj forme jej malieb. Na jej obrazy vplýval spoločenský ako aj osobný kontext.
V ranej fáze tvorby ju ovplyvnili jej učitelia André Lhote a Maurice Denis. Prejavuje sa tu istá expresivita; hľadá modely, ktorých telo a tvár vykazovali hlboké stopy zanechané životom.[3]
Za vrcholné obdobie Lempickej tvorby sú všeobecne považované dvadsiate roky. Vo svojej tvorbe sa snaží skĺbiť moderné formy maľby, predovšetkým umiernený kubizmus s klasickou akademickou tradíciou reprezentovanou umelcami ako Nicolas Poussin, Jacques-Louis David alebo Jean Auguste Dominique Ingres. Od kubizmu reprezentovaného Picassom alebo Braqueom si drží odstup. Intenzívne sa taktiež zaujíma aj o renesančné umenie. Navštevuje Taliansko, kde obdivuje diela renesančných majstrov. Pod ich vplyvom používa svetlejšie a živé farby.[4]
Kombinácie tradície a modernizmu zaujali verejnosť a špeciálne vrstvy bohatej buržoázie a aristokratov, ktorí si u nej objednávajú portréty. O jej maľby je veľký záujem a Lempicka v tomto období maľovala bežne 12 hodín denne. Z jej malieb vyžaruje atmosféra dvadsiatych rokov. Lempicka sa pritom stáva svojim nonkonformným životným štýlom ako aj tvorbou jej významnou reprezentantkou. Predstavuje modernú, sebavedomú ženu, ktorá sa navyše netají svojimi bisexuálnymi aférami. Jej autoportrét Tamara v Zelenom Bugatti z roku 1929 možno považovať za symbolický obraz emancipovanej ženy tej doby. Veľkú časť jej tvorby predstavujú akty zobrazujúce či už jednu, alebo viacej žien. Z malieb vyžaruje optimizmus a jej tvorba sa dostáva aj do USA.[4]
V tridsiatych rokoch jej portréty v štýle Art Deco začali aj pod vplyvom hospodárskej krízy a schudobnenia časti jej zákazníkov vychádzať z módy. Tvorba je depresívnejšia a menia sa aj jej objekty - začína maľovať Madonny, ženy v turbanoch, roľníkov a zátišia.[5]
Po vojne prebieha isté hľadanie štýlu pričom maľuje aj surrealistické a abstraktné maľby. Mení spôsob maľby, pričom používa namiesto štetca maliarsky nôž. Záverečná fáza jej tvorby býva považovaná za najslabšiu.
Referencie upraviť
- ↑ a b SCHILDORN, Bachinger - Com Satz Multimedia - 4920. Tamara de Lempicka. Chronology. [online]. www.delempicka.org, [cit. 2018-03-24]. Dostupné online.
- ↑ SCHILDORN, Bachinger - Com Satz Multimedia - 4920. Tamara de Lempicka. Biography. [online]. www.delempicka.org, [cit. 2018-03-24]. Dostupné online.
- ↑ SCHILDORN, Bachinger - Com Satz Multimedia - 4920. Tamara de Lempicka. 1918 - 1922. [online]. www.delempicka.org, [cit. 2018-03-31]. Dostupné online.
- ↑ a b Tamara Łempicka (Tamara de Lempicka) | Artist | Culture.pl. Culture.pl. Dostupné online [cit. 2018-03-31]. (po anglicky)
- ↑ SCHILDORN, Bachinger - Com Satz Multimedia - 4920. Tamara de Lempicka. 1934 - 1938. [online]. www.delempicka.org, [cit. 2018-03-31]. Dostupné online.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tamara de Lempicka
