Otvoriť hlavné menu

Telefón

telekomunikačné zariadenie, ktoré prenáša hovor prostredníctvom elektrických signálov
Disambig.svg O rovnomennej hre pozri Tichá pošta.

Telefón (z gréckeho tele = vzdialený a fon = hlas) je telekomunikačné zariadenie, ktoré prenáša hovor prostredníctvom elektrických signálov. Existujú ale aj telefóny založené na neelektrických princípoch.

DejinyUpraviť

 
Telefón z roku 1896 (Švédsko)

Zvyčajne sa vynález telefónu prisudzuje vynálezcovi menom Alexander Graham Bell. Jeho prvý telefón bol zostrojený v Bostone (USA) v roku 1876.[1] Podľa novších údajov vynašiel telefón taliansky vynálezca Antonio Meucci už v roku 1849. Jeho prvenstvo v júni 2002 potvrdil napríklad Kongres Spojených štátov (Rezolúcia 269). Podľa ďalších zdrojov vynašiel telefón aj Philip Reis v roku 1860, ale jeho vynález pracoval na princípe dotyku veľmi jemného kontaktu. Vysielač (mikrofón) bol vyrobený z pivného vedra a tvarom pripomínal ľudské ucho. Prijímač (reproduktor) bol vyrobený zo šijacej ihlice a krabice od cigár. Preto telefón mohol skutočne prenášať ľudský hlas, ale veľmi skreslene a muselo sa do neho hovoriť správnou hlasitosťou, aby kontakt pracoval správne.

O právo prvenstva na jednotlivé časti vynálezu sa viedlo veľa súdnych sporov. Najmä spoločnosť Bell Telephone sa snažila chrániť svoje patenty. Výsledkom boli ale viac-menej ďalšie nejasnosti. Vec komplikuje aj to, že vynálezcovia predvádzali svoje objavy novinárom a priemyselníkom, namiesto publikácie vo vedeckých časopisoch.

Treba poznamenať, že súčasný telefón nemá jedného vynálezcu, ale je to výsledok postupného vylepšovania a vynálezov množstva ľudí.

Telefón na inom ako elektrickom princípeUpraviť

Ak budeme za telefón považovať každé zariadenie schopné preniesť hlas na veľkú vzdialenosť, sú dejiny telefónu oveľa staršie. Prvé telefóny potom boli čisto mechanickým zariadením. Najobvyklejším bol trúbkový telefón. Prvý známy opis je z roku 968, podľa neho čínsky vynálezca Kung-Foo-Whing využil rúry na hovor na diaľku. Trúbkové telefóny sa dočkali veľkého rozšírenia v lodnej doprave, kde umožnili relatívne spoľahlivé zvukové spojenie oddelených častí lode.

Ďalším, ale viac-menej krátkodobým typom telefónu, je lankový telefón. Je tvorený dvoma membránami, spojenými napnutým lanom, niťou alebo strunou. Chvenie jednej membrány sa strunou prenáša na druhú membránu. Tento telefón si môžete vyrobiť z dvoch plastových téglikov, keď ich dná prepojíte niekoľkometrovou niťou.

Elektrické telefónyUpraviť

Antonio MeucciUpraviť

V súčasnosti sa za vynálezcu telefónu považuje Antonio Meucci. Jeho telefón bol prvýkrát predvedený v New Yorku v roku 1860 a správa o ňom bola publikovaná v miestnej taliansky písanej tlači. V princípe išlo o elektromagnetický mikrofón/slúchadlo. Zvuk rozkmital membránu s permanentným magnetom v cievke, ktorá previedla pohyb na elektrický prúd. Ten potom bol prenesený drôtom do rovnakého zariadenia, ktoré ho premenilo naspäť na zvuk. Výhodou tohto systému bola vysoká vernosť prenášaného zvuku, nevýhodou naopak nízka hlasitosť a malý dosah.

TelefonovanieUpraviť

Ak sa účastník rozhodne niekomu zavolať, musí najskôr prostredníctvom voľby účastníckeho čísla nadiktovať uzlu siete, ku ktorému je pripojený účastníckym vedením, svoju požiadavku. Uzol voľbu analyzuje a pokúsi sa vytvoriť spoj k volanému účastníkovi. Ak nájde voľnú cestu, u volaného účastníka začne zvoniť telefón. Ak je volaný účastník doma a prihlási sa, hovor môže začať. Ak uzol voľnú cestu nenájde, alebo ak je volaný účastník obsadený, volajúci počuje v telefóne obsadzovací tón a musí voľbu opakovať.

Ako hovoríme, vznikajú akustické vlny, ktoré, sa v telefóne menia na elektrické signály. Tieto sa prenášajú po vybudovanom telefónnom kanáli k volanému účastníkovi a po ceste sú v dôsledku rôznych rušivých vplyvov viac alebo menej skresľované. Preto sa signál, prichádzajúci k volanému účastníkovi, líši od signálu, ktorý generuje volajúci. Elektrický signál sa spätne premení na akustické vlny, ktoré ľudské ucho vníma ako reč. Technický systém, zabezpečujúci telefónnu službu je skonštruovaný tak, aby umožňoval prenos čo najväčšieho počtu volaní aj za cenu mierneho zhoršenia kvality hovoru.

Systém zaručuje telefonujúcim uspokojivú zrozumiteľnosť, ale v žiadnom prípade nie kvalitu komunikácie tvárou v tvár. To sa prejaví napríklad tým, že hlas známeho človeka nám cez telefón znie ináč, ako pri priamom rozhovore – chýba mu zafarbenie, charakteristické pre každého jednotlivca. Vzhľadom na to, že príjemcom správ je pri telefonovaní človek, dokáže si ich napriek menšiemu či väčšiemu skresleniu vo väčšine prípadov správne vyhodnotiť. Rovnako sa človek dokáže na základe jeho predchádzajúcich skúseností vyrovnať i s rôznymi neštandardnými situáciami, akými sú, napríklad „hluché vedenie“, chybná voľba a podobne.

Teória komunikácieUpraviť

Telefón je podľa Marshalla McLuhana chladné médium, nízkodefiničné, pretože ucho dostáva len skromné množstvo informácií.[2]

ReferencieUpraviť

  1. Alexander Graham Bell Laboratory Notebook, 1875-1876 [online]. 1875-1876, [cit. 2013-07-24]. Dostupné online.
  2. FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok. Telefón (mcluhan, m.)

Pozri ajUpraviť

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Telefón

Externé odkazyUpraviť