Theofanes Homologétes

Svätý Theofanes Homologétes (iné mená pozri nižšie; * okolo 760, Konštantínopol – † 12. marec 817/818, Samothraké) bol byzantský mních, teológ, spisovateľ a historik. Bol odporcom obrazoborectva, za čo bol cisárskou vládou prenasledovaný a vyhnaný do exilu na ostrov Samothraké, kde aj zomrel. Napísal dielo Chronografia, ktoré je jedno z najvýznamnejších diel byzantského kronikárstva.[1] Pre niektoré udalosti rokov 769 – 813 je zároveň jediným dochovaným písomným prameňom.[2] Ako svätý je uznávaný na Východe i na Západe.[3][4] Jeho sviatok sa slávi 12. marca.[5]

svätý
Theofanes Homologétes
byzantský mních a historik
Ikona svätého Theofana Homologéta
Ikona svätého Theofana Homologéta
Biografické údaje
Narodenieokolo 760
Konštantínopol
Úmrtie12. marec 817/818
ostrov Samothraké (Samotrácia)
Uctievanie
CirkevPravoslávna cirkev, Latinská cirkev
Sviatok12. marec
Odkazy
Spolupracuj na CommonsTheofanes Homologétes
(multimediálne súbory na commons)

MenáUpraviť

  • starogr. Θεοφάνης Ὁμολογητής, prepisy: Theofanes Homologétes, Theofanes Homologetes, Theofanis Homologitis, Theofanés Homologétés[6], lat. Theophanes Confessor
  • slovenské varianty: Theofanes Vyznavač[7] (dnes jazykovo správne:[8] Vyznávač[1]), Theofanes Confessor[7][9], cirkevne aj: Teofan Sigrianský[10][11] a Teofan Chronograf[12][13]

ŽivotopisUpraviť

 
Theofanes sa lúči s patriarchom Nikéforom I.

Theofanes sa narodil ako syn egejského stratéga[4] Izáka a jeho manželky Theodoty. Keď mal tri roky, Izák zomrel a výchova Theofana zostala na jeho matke.[14] V mladom veku pôsobil ako strator na cisárskom dvore Leva IV. Oženil sa s Megalo, dcérou istého cisárovho priateľa a patrikia. Obaja však mali záujem o duchovnú sféru a po istom čase sa dohodli, že vstúpia do kláštora. Theofanes sa tak ako osemnásťročný[15] stal mníchom v kláštore Megas Agros neďaleko Sigriane.[4] Monastier založil kedysi jeho otec.[15] Neskôr založil vlastný kláštor na ostrove Kalonymos,[4] avšak naďalej žil v kláštore založenom jeho otcom.[15]

Bol zásadným odporcom obrazoborectva a podľa niektorých prameňov sa zúčastnil aj Druhého nicejského koncilu v roku 787.[5] V koncilových dokumentoch však jeho meno zaznamenané nie je.[14] Počas moechianskej aféry podporil umiernené stanovisko patriarchu Tarasia. To viedlo k jeho roztržke s radikálnejším Theodorom Studitským. Po tom, čo sa k moci dostal Lev V., bolo obrazoborectvo v Byzancii obnovené. Niekedy v rokoch 814/815 bol Theofanes ako odporca cisárskej politiky uväznený a poslaný do vyhnanstva na ostrov Samothraké, kde zomrel. V tomto období sa opätovne zblížil s Theodorom Studitským, ktorý Theoana napísal aj oslavné enkomion. Po smrti bol uctievaný ako svätý mučeník - confessor.[4][5]

 
Theofanes v Chráme zvestovania melchitského patriarchátu v Jeruzaleme

DieloUpraviť

  • Chronografia (starogr. Χρονογραφία)

Dielo vzniklo v gréčtine v rokoch 810 – 814. Zaoberá sa rokmi 284 – 813, pričom pre roky 769 – 813 je jedným z mála zachovaných byzantských zdrojov (okrem neho existuje napr. kronika patriarchu Nikéfora I.)[1][4]. Predstavuje jediný podrobný popis byzantského víťazstva nad arabskými obliehateľmi Konštantínopola (674 – 678). Popisuje aj slávny grécky oheň, výbušnú zmes, vďaka ktorej Byzantínci zničili arabskú flotilu. Zaznamenal tiež katastrofálnu porážku cisára Nikefora I. Bulharmi neďaleko Plisky v roku 811.[5]

Kronika mala byť pokračovaním nedokončeného diela Georgia Synkella. Pretože sa udalosťami zaoberá striktne chronologicky podľa rokov, je cenným prameňom mnohých číselných dát. Je písaná jednoduchým jazykom[15] a roky určuje podľa alexandrijskej éry. Voči cisárom je autor spravidla kritický, obdivuje však prvého kresťanského cisára Konštantína I. a Markiana, ktorý zvolal Chalcedónsky koncil. Hoci dielo obsahuje niekoľko nepresností, ide o spoľahlivý zdroj.[16] Theofanes informácie nereprezentuje ako svoje názory (ako napr. Synkellos), ale dané udalosti odovzdáva ako fakty, čím vytvára ilúziu úplnej objektivity.[4][15] Podľa niektorých hypotéz (Cyril Mango) autorom kroniky nebol Theofanes ale Synkellos,[15] a Theofanes bol iba jej editorom. Viacero hypotéz sa spája aj so zdrojmi, z ktorých čerpal.[4]

V roku 875 bolo Anastasiom Bibliothecariom preložené do latinčiny.[3] Na kroniku priamo nadväzuje súbor šiestich kroník dnes známych pod latinským názvom ako Theophanes Continuatus. Popisujú udalosti až do roku 961.[16] Okrem nich ďalej chronologicky nadväzuje napr. Synopsis historión od Jána Skylitza.[17]

ReferencieUpraviť

  1. a b c HURBANIČ, Martin; Origo gentis Bulharov v byzantskom kronikárstve. Niekoľko poznámok na okraj správy o pôvode Bulharov v kronikách Theofana a patriarchu Nikefora In: Symboly a mýty národov v stredoveku a včasnom novoveku 2.. Ed. Martin Homza a Adam Mesiarkin. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Univerzity Komenského, 2015. ISBN 978-80-223-4043-4. S. 13 – 14.
  2. THEOPHANES the CONFESSOR In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 3:763. (po anglicky)
  3. a b Theofanes Vyznavač In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 481.
  4. a b c d e f g h THEOPHANES THE CONFESSOR In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 2063. (po anglicky)
  5. a b c d Saint Theophanes the Confessor In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-09-01]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. KRÁLIK, Ľubor. Problémy adaptácie cudzích mien v slovenčine: vedecký seminár, Bratislava. Bratislava : Veda, 2002. Dostupné online. ISBN 978-80-224-0749-6. S. 54.
  7. a b KUČERA, Matúš. Postavy veľkomoravskej histórie. Martin : Osveta, 1991. Dostupné online. S. 205.
  8. Je správne vyznávač alebo vyznavač? [online]. jazykovaporadna.sme.sk, [cit. 2020-09-01]. Dostupné online.
  9. MINÁRIK, Jozef. Stredoveká literatúra svetová, česká, slovenská. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1977. Dostupné online. S. 58.
  10. Náš prepodobný otec a vyznávač Teofan Sigrianský. Náš otec svätý Gregor Dialogos, rímsky pápež [online]. Gréckokatolícka eparchia Bratislava, 2020-03-11, [cit. 2020-09-01]. Dostupné online.
  11. Gréckokatolícky kalendár. [s.l.] : Byzant, 2011. Dostupné online. S. 10.
  12. Snina Spravodaj. [online]. Snina : Farnosť povýšenia sv. Kríža, 6.3.2016, [cit. 2020-09-01]. Dostupné online.
  13. Teofan „Chronograf“ Vyznávač [online]. Životopisy svätých, [cit. 2020-09-01]. Dostupné online.
  14. a b Životopisy svätých. Sv. Teofan [online]. Rímskokatolícka farnosť Rajecké Teplice, [cit. 2020-09-01]. (Z knihy: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4. Priatelia dobrej knihy Trnava 1992.). Dostupné online.
  15. a b c d e f THEOPHANES CONFESSOR In: Dictionary of the Middle Ages. Zväzok 12 (THADDEUS LEGEND – ZWARTNOC). New York : Charles Scribner's Sons, 1989. ISBN 0-684-18278-5. S. 22 – 23.
  16. a b Theophanes Continuatus In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 484.
  17. DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6. S. 208.

Externé odkazyUpraviť