Tri kapitoly
Tri kapitoly (starogr. τρία κεφάλαια – tria kefalaia, lat. tres capituli)[1] je označenie pre spor[2] a sporné diela troch kresťanských teológov antiochijskej školy: Theodora z Mopsueste (v tomto prípade bola problematická aj osoba daného teológa)[3], Theodoreta z Kýru (niektoré jeho spisy) a Iba z Edessy (jeho/jemu pripisovaný list biskupovi Marimu).
Kapitoly boli odsúdené Druhým konštantínopolským koncilom. Spor o tri kapitoly, ktorý koncilu predchádzal bol vyvolaný cisárom Justiniánom I. v snahe o zmier medzi chalcedónskymi (ortodoxnými) kresťanmi a monofyzitmi (resp. miafyzitmi). Justinián kapitoly ediktom ako nestoriánske odsúdil a podobnú reakciu požadoval aj od biskupov a patriarchov. Pápež Vigilius kapitoly odsúdiť odmietol a bol Justiniánom internovaný v Konštantínopole. Spor sa nakoniec na piatom ekumenickom koncile vyriešil v prospech odsúdenia kapitol, no žiadaný výsledok (zmier s monofyzitmi) nepriniesol.[2] Situácia navyše spôsobila dočasnú schizmu na kresťanskom Západe.[4][5] Spor o tri kapitoly tak bol jedným z prípadov zasahovania svetskej moci do cirkevných záležitostí a pokiaľ možno v niektorom úseku byzantských dejín hovoriť o cézaropapizme, šlo práve o toto obdobie Justiniánovej vlády.[6] Na Západe nebol výsledok sporu nikdy úplne prijatý[7] a v neskoršom období bol používaný ako argument pri spochybňovaní pápežského primátu.[8]
Spor o tri kapitoly upraviť
.jpg)
Byzantskú ríšu už 4. storočia prenasledovali náboženské nezhody medzi kresťanmi. V 5. storočí sa v Byzancii objavili nové kristologické spory, ktoré viedli k vzniku nových vetiev kresťanstva - nestoriánstva a monofyzitizmu (resp. neskôr miafyzitizmu). Značný vplyv vo východných oblastiach ríše získal najmä monofyzitský smer, ktorý sa stal vážnym konkurentom ortodoxie definovanej Chalcedónskym koncilom. Koncil zároveň uznal, respektíve minimálne nevzniesol námietky a neodsúdil, diela kontroverzných teológov Theodora z Mopsuestie, Theodoreta z Kýru a Iba z Edessy upodozrievaných z nestoriánstva. Ich diela v nasledovnom období nebudili veľký rozruch, avšak cisár Justinián I. v 6. storočí ich otázku znovu vyniesol na povrch po tom, čo sa v snahe o zmier monofyzitizmu a ortodoxie zameral na odsúdenie ich spoločných protivníkov nestoriánov.[2] Podľa Evagria Scholastika Justiniána k trom kapitolám priviedol vodca origenistov Theodoros Askidas, ktorý sa snažil Justiniánovu pozornosť odvrátiť od potláčania origenistov.[3][9]
Niekedy v rokoch 543/544 vydal Justinián I. edikt, ktorým tri kapitoly odsúdil. Konštantínopolský patriarcha Ménas (gr. Μηνάς) a východní biskupi sa i napriek pôvodnému odporu nakoniec cisárovej vôli podriadil. Patriarcha Ménas zároveň pápežským legátom odkázal, že v prípade nesúhlasu Ríma môže byť jeho súhlas odvolaný, na čo legáti s Ménom prerušili cirkevné spoločenstvo.[3] Podobne záporne sa proti ediktu ohradili ďalší západní biskupi a pápež Vigilius, ktorí v odsúdení nestoriánstva videli krok k monofyzitizmu a podkopanie autority Chalcedónskeho koncilu. Monofiziti však na edikt reagovali chladne, pretože otázku nestoriánstva považovali za prekonanú.[2][6][10]
Justiniána situácia prekvapila, keďže sa však byzantská pozícia v Itálii v tom období zhoršila, potreboval vzťahy so západnými biskupmi upokojiť. Pri Ríme sa objavila Totilova armáda a hrozilo, že v prípade úspechu obliehania, bude pápež zajatý Ostrogótmi. Do Ríma preto cisár rýchlo vyslal flotilu, ktorá pápeža previezla najprv na Sicíliu (545) a následne v roku 547 do Konštantínopola. Cisár síce Vigilia priateľsky privítal a poskytol mu Placídiin palác, no pápež svoj názor v otázke troch kapitol nezmenil a navyše exkomunikoval patriarchu Ména a biskupov, ktorí sa pod odsudzujúci edikt podpísali. Cisár však začal na pápeža tlačiť, čo viedlo k tomu, že bol medzi pápežom a patriarchom ustanovený zmier a pápež kapitoly tajne odsúdil, no požiadal o nezverejnenie odsúdenia a o istý čas na prešetrenie záležitosti.[10] Vigilius i ostatní latinskí biskupi neboli príliš znalí gréčtiny a nebol im úplne známy obsah troch kapitol. Po tom, čo sa preklad určitých častí diela Theodora z Mopsueastie dostal pápežovi do rúk,[3] sa s Justiniánom dohodol o odsúdení troch kapitol a 11. apríla 548 publikoval Iudicatum, v ktorom kapitoly odsúdil. Zároveň však zároveň potvrdil svoju podporu doktríne Chalcedónskeho koncilu.[10]
Dokument vyvolal na Západe obrovskú vlnu rozhorčenia a kartáginský biskup Reparatus dokonca pápeža na synode exkomunikoval dovtedy, pokým Iudicatum neodvolá. Keď pápež videl reakciu italských, afrických a galských biskupov, v roku 550 svoje odsúdenie kapitol odvolal. Cisár vidiac odpor Západu proti pápežovi nevystúpil a požiadal ho, aby západným biskupom vysvetlil, že je potrebné, aby preskúmali zdôvodnenie Východu v tejto veci.[11] V auguste toho istého roku zároveň Vigilius Justiniánovi sľúbil, že sa bude v záležitosti snažiť presadiť jeho záujmy, no i napriek tomu sa vzťahy medzi oboma rapídne zhoršovali. V roku 551 Justinián vydal druhý edikt, v ktorom tri kapitoly odsúdil a Vigilius proti ediktu protestoval. Cisára vyzval, aby edikt stiahol, čo Justinián rázne odmietol. Pápež následne do jeho paláca zvolal všetkých biskupov prítomných v meste a na zhromaždení edikt jednomyseľne odsúdili. Zhromaždenie biskupov taktiež zakázalo konanie akejkoľvek omše v určených konštantínopolských chrámoch. Keď zákaz o dva dni dvaja klerici porušili, boli exkomunikovaní.[10]
Keď sa o exkomunikácii dozvedel Justinián, zúril a chcel sa s pápežom stretnúť. Vigilius však z obáv o svoju bezpečnosť hľadal azyl v novopostavenom Chráme svätých Petra a Pavla neďaleko paláca Hormisdas. Cisárovi vojaci pod vedením prétora sa následne snažili pápeža z chrámu násilne vyvliecť, a zranili pri tom viacerých klerikov, ktorí pápeža chránili. Udalosť prilákala veľké množstvo pobúrených obyvateľov, ktorí, keď sa dozvedeli, čo sa v chráme deje, začali proti vojakom protestovať a prétor vedúci akciu prikázal vojakom sa stiahnuť. Na ďalší deň chrám navštívila delegácia vedená generálom Belisarom, ktorá pápežovi oznámila cisárovu ľútosť nad násilnou udalosťou a ubezpečila ho, že sa smie vrátiť do svojho paláca. Vigilius súhlasil a do paláca sa vrátil, no jeho sídlo sa čoskoro zmenilo na domáce väzenie. Aby si Vigilius udržal prestíž, nezávislosť a svoju pozíciu v Cirkvi rozhodol sa z väzenia utiecť. 23. decembra 551, v predvečer vianočných sviatkov, utiekol cez malé okno paláca, nastúpil na loď a preplavil sa cez Bospor do Chalcedónu, kde sa uchýlil v Kostole svätej Eufémie. Šlo o symbolický krok, pretože práve v tom meste sa odohrával Chalcedónsky koncil, ktorý bol jedným z medzníkov histórie pápežského primátu a ktorý bol priamo spojený s kapitolami.[10]
K pápežovi bola opäť vyslaná delegácia na čele s Belisarom, no tento raz pápež neustúpil a zotrval v azyle. Spisoval medzi tým Encykliku v ktorej odpovedal na cisárove výčitky a navrhol zmier. Zároveň exkomunikoval patriarchu a ďalších biskupov, ktorí sa proti nemu postavili. Tentokrát cisár proti pápežovi nezakročil, ale začal s Vigiliom rokovať. Patriarcha a biskupi boli prinútení sa pápežovi osobne ospravedlniť a otázka kapitol sa vrátila na počiatok. Všetky edikty a vyhlásenia boli odvolané. Následne sa pápež vrátil do paláca a jeho prívrženci oslavovali triumf.[10]
Justinián sa však s myšlienkou odsúdenia kapitol nevzdal a aby situáciu vyriešil, nechal do Konštantínopola zvolať koncil (Druhý konštantínopolský koncil) a pozval pápeža, aby koncilu predsedal. Keďže východných koncilov sa zúčastnili spravidla iba biskupi z Východu, navrhol pápež, aby namiesto koncilu rozhodla komisia zložená z rovnakého počtu reprezentantov zo Západu i Východu. Justinián tento plán odmietol a podobne zavrhol aj iné návrhy (napríklad aby sa koncil konal na Sicílii), takže sa 5. mája 553 v Konštantínopole započal klasický ekumenický koncil. Vigilius sa rozhodol koncil bojkotovať a jeho predsedajúcim sa preto stal konštantínopolský patriarcha Eustychios. Z celkového počtu 168 biskupov bolo zo Západu a Afriky len 20. Hoci sa Justinián od rozhodovania koncilu dištancoval, poslal zasadajúcim biskupom list, ktorým jasne naznačil, aký výsledok očakáva. 14. mája poslal Justinián pápežovi druhú pozvánku na koncil, na čo Vigilius odpovedal vytvorením dokumentu Constitutum, ktorý spolu s približne dvomi desiatkami klerikov zo Západu podpísal. V dokumente, ktorý bol kompromisom medzi oboma názormi uznával isté pochybenia v diele Theodora z Mopsuestie, ktoré odsúdil, no jeho osobu, ako i ďalších dvoch teológov označil v zhode s Chalcedónskym koncilom za prívržencov ortodoxie.[12] Ďalšiu agitáciu proti trom kapitolám pápež považoval za zbytočnú a preto ju zakázal.[10]
Pretože Ostrogóti boli porazení a v Itálii zavládol pokoj, Justinián už v tomto období nepotreboval brať na pápeža ohľad a na Constitutum nereagoval. Namiesto toho koncilu poslal tri dokumenty. Prvým bol text pápežovho tajného odsúdenia kapitol z júna 548, druhým jeho prísaha z augusta 550, v ktorej sa zaviazal urobiť všetko pre to, aby boli kapitoly odsúdené, a tretím bol návrh, podľa ktorého mal byť pápež vyškrtnutý z diptychu, čím by s ním bolo v podstate zrušené cirkevné spoločenstvo. Koncil následne na siedmom zasadaní 26. mája pápeža odsúdil, do doby kým nenapraví svoje chyby. Zároveň bolo zvýraznené, že spoločenstvo nebolo prerušené s pápežskou stolicou, ale len s Vigiliovou osobou (non sedem sed sedentem). V júni boli následne ako heretické odsúdené tri kapitoly vrátane osoby Theodora z Mopsuestie. Pápež bol vyhnaný na ostrov v Marmarskom mori a bol mu znemožnený návrat do Ríma, kým neakceptuje výsledky koncilu. V decembri 553 Vigilius v liste patriarchovi uznal svoje chyby a následne vo februári 554 v druhom Constitutum odsúdil aj tri kapitoly a všetkých, ktorí ich zastávali.[10][13] Výsledky koncilu boli cisárom sankcionované a začali platiť ako zákon.[8]
Vigilius krátko po prepustení zomrel na ceste do Ríma a nový pápež Pelagius sa snažil postupovať opatrne, pretože sa snažil proti sebe nepoštvať ani cisára a ani západný klér. V duchu Chalcedónskeho koncilu nakoniec čiastočne rehabilitoval Theodora z Mopsuestie a Iba z Edessy, čo však stále niektorí biskupi z južného Francúzska považovali za nedostatočné a odmietli Pelagia uznať. Tým na Západe vznikla niekoľkoročná miestna schizma. Odsúdenie troch kapitol nebolo bez problémov prijaté ani na Východe, kde musel byť súhlas v niektorých oblastiach vynútený násilím.[8] Vytúžený zmier medzi ortodoxiou a monofyzitmi (miafyzitmi) sa vytvoriť nepodarilo.[2]
Referencie upraviť
- ↑ VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 97.
- ↑ a b c d e Tři kapitoly. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 492.
- ↑ a b c d BACCHUS, Francis Joseph. Three Chapters. In: Catholic Encyclopedia. Vol. 14. Simony – Tournély. New York : Robert Appleton Company; The Encyclopedia Press, 1912. [Cit. 2020-08-10]. Dostupné online. S. 707 – 708.
- ↑ Three Chapters, the. In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 1619 – 1620.
- ↑ Three Chapters. In: CANER, Daniel F. The Cambridge Dictionary of Christianity. Ed. Daniel Patte. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-52785-9, 978-0-521-82096-7. S. 1235.
- ↑ a b ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. ISBN 80-200-0454-8. S. 65.
- ↑ THRE CHAPTERS, AFFAIR OF THE. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 2080 – 2081.
- ↑ a b c DRAHOMÍR, Suchánek; VÁCLAV, Drška. Církevní dějiny: Antika a středověk. Praha : Grada Publishing, 2013. ISBN 978-80-247-8848-7. S. 222 – 223.
- ↑ Theodore Ascidas. In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-08-10]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h NORWICH, John Julius. Byzantium: Byzantium: The Early Centuries (A History of Byzantium 1). 3rd. Ed. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. Kapitola The Last Years of Justinian, s. 254 – 255, 262 – 263.
- ↑ DAVIS, Leo Donald. The First Seven Ecumenical Councils (325-787): Their History and Theology. Collegeville, Minnesota : The Liturgical Press, 1990. ISBN 0-8146-5616-1. S. 236 – 239.
- ↑ THREE CHAPTERS, Controversy of the.. In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 3:788.
- ↑ DUFFY, Eamon. Saints and Sinners: A History of the Popes; Fourth Edition. New Haven : Yale University Press, 2006. ISBN 978-0-300-11597-0. S. 57.
Ďalšia literatúra upraviť
- PELIKAN, Jaroslav. The Christian Tradition : A History of the Development of Doctrine. Zväzok 1 : The Emergence of the Catholic Tradition (100 – 600). Chicago; London : University of Chicago Press, 1971. ISBN 0-226-65370-6. S. 275 – 277.