Otvoriť hlavné menu
Trubadúri zo 14. storočia
Trubadúr Predigon hrá na husliach
Trubadúr Peire Vidal
Trubadúr Raimbaut de Vaqueiras

Trubadúri (z fr. troubadour = trubadúr < staroprovens. trobador = básnik) boli básnici, skladatelia a recitátori dvorskej lyriky, svetskej stredovekej poézie v jednej osobe. V niektorých prípadoch išlo o hudobníkov aj básnikov v jednej osobe, ale často boli sprevádzaní hudobníkmi (potulní hudobníci pomenovaní ako menestrel, igric, jokulátor, skomoroch alebo žonglér). Trubadúri pôsobili na území dnešného južného Francúzska (Provensalsko-Okcitánia) v 12. a 13. storočí. V severnom Francúzsku sa rytierski speváci (podobní trubadúrom) nazývali trúveri (v severskom prostredí sa kládol dôraz na melódiu, pričom v južnom na text). Minesängri (analógia ku trubadúrom na území Nemecka) nemali žonglérov a využívali prvky gregoriánskeho chorálu.

PopisUpraviť

Trubadúrmi boli ľudia z rozličných vrstiev, najmä šľachtici, ale aj králi, kňazi, rytieri a iní. Hrali pre šľachticov. Provensalskí trubadúri boli známi už v 11. storočí a objavili sa aj v krížových výpravách. Za prvého trubadúra bol vraj považovaný Viliam IX., knieža z Poitiers a vojvoda akvitánsky, ktorý žil v rokoch 1071 - 1127. Bol prastarým otcom kráľa Richarda I. Levie srdce, sukničkárom a bitkárom. Pre jeho nemravné správanie mu biskup z Poitiers hrozil exkomunikáciou z cirkvi. Podobnými umelcami boli v severnom Francúzsku truvéri (Adam de la Halle, Guillaume de Machaut) a v nemeckých oblastiach minnesängri (Václav II., Karol IV., Walter von der Vogelweide, Wolfram von Eschenbach, Neidhart von Reuenthal, Reinhart von Meisen) a na východe igrici alebo jokulátori.

Prejavy dvorskej lyriky sú jednohlasné a doprevádzané hrou na strunových, dychových a bicích nástrojoch. Trubadúra sprevádzal hudobník menestrel, nazývaný žonglér. [1]

JazykUpraviť

Jazyk, v ktorom písali trubadúri bol dlho označovaný ako lemosi alebo proensal – ale nazýva sa tiež „Langue d oc“ (jazyk slova „áno“; oc = áno (po franc. oui; svojím zvukom pripomína zmes španielčiny, taliančiny a francúzštiny). [2]

PrameneUpraviť

Stredoveké kódexy :

  • Cantigas de Santa Maria je súčasťou španielskeho Codexu princeps z roku 1283 a vzhľadom k jeho presnej notácii ho je možné považovať za jeden z najvýznamnejších hudobných kódexov stredovekej dvorskej monódie. Kompiláciu viac než 420 mariánskych piesní v galícijskom jazyku kodifikoval kastílsky kráľ Alfonz X. „Múdry“. Mnohé z básní a melódií sú dielom Alfonza X., ostatné skomponoval pravdepodobne v spolupráci s dvornými básnikmi a hudobníkmi, ktorými sa obklopoval.
  • Carmina Burana je rukopis predstavujúci pôsobivú zbierku skladieb z konca 11. storočia. Autormi sú potulní goliardi-vaganti, ktorí sa hudobne aktivizujú v 10. ale najmä 11.a 12. storočí. Boli vzdelaní a písali v latinčine a nemčine. Ich hudobná tvorba predstavuje rebéliu proti dobovým pomerom (politické, spoločenské, cirkevné) a konkrétne Carmina Burana obsahuje spevy mravoučné, milostné, orgiastické Bacche, Bene, Venies), tanečné, satirické a pijanské (známa In taberna quando sumus). Viac v článku Carmina Burana
  • Codex manesse patrí k najvýznamnejším stredovekým germánskym rukopisom, zdroj lyrickej poézie. Kódex má 852 strán obsahujúcich 6000 strof vytvorených 140 autormi v rokoch 1160/11701330.

Zmienky o trubadúroch sa zachovali v literárnych formách:

  • vida = (dobový) životopis trubadúra (od slova vita = život); vznikali po smrti trubadúrov; podľa dobovej praxe: najskôr sa (na koncerte) predniesol „vida“ konkrétneho trubadúra a potom sa zaspievala jeho pieseň.
  • razo = príbeh (razos; od slova „razo“ = dôvod, okolnosť, v prenesenom zmysle slova príbeh, ktorý sa viaže ku vzniku piesne. (pozn.: nie ku každej piesni sa zachoval razo); prednášali sa na koncertoch;: predtým než zaznela pieseň predniesol sa jej „razo“ (príbeh).

Poézia trubadúrov a jej druhyUpraviť

Poézia "trobar" vznikla v 11. storočí, je komponovaná podľa metro-rytmických pravidiel a prednáša sa spevným spôsobom. Hlavné strediská poézie trobar sú v Limousin, Languedoc, Auvergne, Provence, Catalogne a sever Talianska.

ŽánreUpraviť

CansoUpraviť

Canso (označovaná aj ako vers) predstavuje ľúbostnú a kurtoáznu pieseň a je žáner špecifický svojou atmosférou dvorskej noblesy a zmyselnosti. Vo všeobecnosti canso pozostáva z piatich až siedmich coblas (slôh), pričom každú slohu tvorí sedem až osem veršov a dve alebo tri tornadas (krátky refrén na konci šansónu).

Tensos, partimens a jocs partitsUpraviť

Tensos, partimens a jocs partits sú piesne, v ktorých polemizujú dvaja alebo traja básnici na rôzne témy (štýl písania, láska a politika).

TorneyamenUpraviť

Básnický turnaj (zápolenie) medzi viacerými básnikmi s dozeraním „sudcu“ (rozhodcu).

SirventesUpraviť

Sirventes sa od canso líšia svojím satirickým tónom. Tento žáner (mimoriadne oceňovaný básnikmi a publikom) bol pôvodne dielom sirvens, služobníkov, žonglérov z najnižších vrstiev. Rozdeľujú sa na:

  • morálne (kritizujú mravný úpadok, predstavitelia - Marcabru, Peire Cardenal)
  • osobné
  • politické (referujú o živote zemepánov, dobyvačných vojnách, križiackych výpravách, inkvizícii, Ríme, svetskom duchovenstve, predstavitelia - Bertran de Born, Guilhem Figueira)
  • literárne (polemiky o trubadúrskom umení, predstaviteľ - Piere d Alvernha)
  • sirventes joglarescs (zveličovanie, predstaviteľ - Peire de la Mula)
  • gaps (chvastúnstvo, vychvaľovania, predstaviteľ - Guilhem de Peiteus)
  • ensenhamens (poučné, výchovné, vzdelávacie, predstaviteľ - Guiraut de Cabreira)

DescortsUpraviť

Descorts vyjadruje nesúlad, nezhoda, v zmysle vytvorenia básnickej „opozície“ voči hegemónii žánru canso.

PlanhsUpraviť

Planhs je žalospevom, nárekom za zosnulým pánom.

AlbasUpraviť

Albas (v preklade „úsvit“) zobrazujú ľúbostnú scénu milencov, ktorí sa rozchádzajú na úsvite po spoločne prežitej noci. Vychádzajúce slnko a strážnik (la gaita-hlásnik) ohlasujú rozchod zaľúbencov. Milenci riskujú, že ich zastihne hnev žiarlivého manžela alebo klebety neprajníkov.

Dansas, baladas, estampidas... (tance, balady, estampidy)Upraviť

Dansas, baladas, estampidas sú tanečné piesne.

PastorelasUpraviť

Pastorelas je poézia s dialógmi na populárnu tému. Je to druh zábavnej poézie o zaľúbenosti pána do vidiečanky.

DevinalhsUpraviť

Devinalhsenigmatické básne, ktoré spôsobujú osobné potešenie.

Ensenhamens de joglarsUpraviť

Ensenhamens adresované žonglérom sú poučné, moralizujúce básne, ktoré výrečným spôsobom referujú o spôsoboch, ktoré musí žonglér vo svojom umení vynaložiť.

Významní trubadúriUpraviť

 
Guillaume IX de Poitiers (Viliam IX. Akvitánsky)

ReferencieUpraviť

  • ŽILÍKOVÁ-MANDÁKOVÁ, M.: Dejiny hudby II. Prednášky. Filozofická Fakulta. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre
  1. SZÓRÁDOVÁ, E.: Dejiny hudby I. Nitra : PF UKF, 2002. s. 21
  2. ŽILÍKOVÁ-MANDÁKOVÁ, M.: Svet trubadúrov (učebný text-rukopis)

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Trubadúr