Východoslovenská armáda

Východoslovenská armáda (niekedy označovaná aj ako Východoslovenský zbor) bola poľná armáda slovenských ozbrojených síl vytvorená v prvej polovici roka 1944 na území Slovenskej republiky z iniciatívy ministra národnej obrany generála Ferdinanda Čatloša. Oficiálnym dôvodom jej vzniku bola obrana karpatských priesmykov pred postupujúcou Červenou armádou. V skutočnosti sa poľná armáda mala stať hlavnou silou pri chystanom prevrate, pri ktorom sa Slovenský štát mal vymaniť z účasti v 2. svetovej vojne na strane nacistického Nemecka.

Vznik poľnej armádyUpraviť

Začiatkom roka 1944 predložili minister obrany Ferdinand Čatloš Najvyššej Rade obrany štátu (NROŠ) plán vytvorenia pásma opevnení na severovýchode Slovenska a poľnej armády, ktorá mala byť dislokovaná na východnom Slovensku. Vznik tohto bojového zoskupenia Čatloš odôvodnil obranou karpatských priesmykov pred postupujúcou Červenou armádou, pričom pri obhajobe svojho návrhu argumentoval aj príkladom Maďarska, ktoré svoje východné hranice už opevňovalo.

V skutočnosti Čatloš plánoval obsadením priesmykov v Karpatoch vytvoriť klin medzi Nemcami a z východu postupujúcou Červenou armádou, čo by umožnilo vo vhodnej chvíli tieto priesmyky uvolniť a vpustiť tak Červenú armádu na územie Slovenska.[1]

 
Župný dom v Prešove. V roku 1944 sídlo Vyššieho armádneho veliteľstva

NROŠ Čatlošov návrh schválila a vo februári ho schválili aj Nemci. V Prešove vzniklo Veliteľstvo opevňovacích prác pod velením plk.gšt. Rudolfa Pilfouska. 17. mája 1944 s účinnosťou od nasledujúceho dňa bolo nariadením Ministerstva národnej obrany (MNO-HVV) na jeho základe vytvorené vyššie Armádne veliteľstvo so sídlom v prešovskom Župnom dome. Za veliteľa bol menovaný gen.II.tr. Augustín Malár. Na základe spomenutého nariadenia boli všetky jednotky postavené v marci a apríli 1944 za účelom budovania obrany v priestore Duklianskeho a Lupkovského priesmyku podriadené pod novovytvorené armádne veliteľstvo.[2]

Zriadením vyššieho armádneho veliteľstva bola oblasť Šarišsko-zemplínskej župy vyňatá spod pôsobnosti Vojenskej divíznej oblasti (VDO2) v Prešove a Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Všetky mierové a tzv. zápoľné jednotky dislokované na území Šarišsko-zemplínskej župy boli evakuované západne od čiary Dobšiná-Štrba. Veliteľstvo VDO2 sa presunulo z Prešova do Liptovského Mikuláša. Náhradné prápory peších plukov 4 a 6 boli evakuované do Dolného Kubína, Náhradný oddiel Jazdeckého priezvedného oddielu (JPO2) sa z Michaloviec a Humenného presunul do Brezna nad Hronom. Vozatajská eskadróna sa z Prešova premiestnila do Kremnice, II/2 del. oddiel z Prešova do Ružomberka k del. pluku 2, náhradný Pioniersky prápor z Michaloviec do Nového Mesta nad Váhom, náhradný Spojovací prápor z Prešova do Turčianského Svätého Martina, náhradný Automobilový prápor 2 z Prešova do Nitry, Pracovný prápor 3 zo Sabinova do Trnavy. Evakuovať sa mali aj technické jednotky nachádzajúce sa v Čemernom, Kamenici nad Cirochou a v Zámutove.[2]

Július Nosko, v roku 1944 pôsobiaci na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici a náčelník štábu Golianovho tajného Vojenského ústredia chystajúceho povstanie, vo svojej spomienkovej knihe uvádza, že sa ľudia z vojenského ústredia tieto z východného Slovenska sa presúvajúce zápoľné jednotky snažili do nových miest dislokácie umiestňovať tak, aby to bolo výhodné z hľadiska chystaného povstania.[3]

V apríli bola vykonaná mobilizácia a v prvej dekáde mája sa jednotky, ktoré mali byť súčasťou poľnej armády presunuli na Východné Slovensko. Poľná jednotka Pluku útočnej vozby, ktorá najskôr absolvovala ostré streľby vo VVP Lešť, sa na Východné Slovensko sa presunula až 4. augusta. Letky Skupiny vzdušných zbraní, ktoré nemali domovské letiská na východnom Slovensku, sa na Východné Slovensko presunuli koncom júla a začiatkom augusta.

Štruktúra poľnej armádyUpraviť

Armádne veliteľstvoUpraviť

Veliteľ armády: generál II. triedy Augustín Malár, zástupca vel.: plk.gšt. Viliam Talský, náčelník štábu: pplk.gšt. Ladislav Lavotha, podnáčelník štábu pplk.gšt. František Urban.

Súčasťou veliteľstva boli: Osobné a organizačné oddelenie, spravodajské oddelenie, operačné oddelenie, oddelenie materiálnej služby. Armádne veliteľstvo malo zbrojnú správu, zdravotnú správu, intendančnú správu, veterinárnu správu, cestnú a dopravnú správu, automobilovú správu, duchovnú (zvlášť katolícka a zvlášť evanjelická) správu a poľnú pokladňu.

Ku 12. júnu 1944 bol početný stav veliteľstva nasledovný: 60 dôstojníkov, 4 poddôstojníkov v zálohe a 102 vojakov.

Pod veliteľstvo so sídlom v Prešove spadalo aj Veliteľstvo opevňovacích prác (VOP) a Poľné veliteľstvo Pracovného zboru, zriadené 15.mája 1944 ako detašované pracovisko VOP so sídlom v Zamutove.

1. pešia divíziaUpraviť

Veliteľ divízie: plk.pech.Mikuláš Markus, náčelník štábu: mjr.gšt. Elemír Polk, pobočník veliteľa: npor.vzál. Rudolf Rázga.

V rámci pešej divízie boli zriadené nasledovné správy: zbrojná, intendančná, zdravotná, veterinárna, automobilová, duchovná (zvlášť katolícka a zvlášť evanjelická).

Veliteľstvo divízie sídlilo v Giraltovciach.[2]

Pod 1. pešiu divíziu spadali:

  • Delostrelecký pluk 1 s veliteľstvom v Giraltovciach: veliteľ plk.del. Elemír Lendvay, neskôr. pplk.del. Ernest Badík.
  • Delostrelecký oddiel od delostreleckého pluku 12
  • Jazdecký priezvedný oddiel 2: veliteľstvo v obci Okrúhle, veliteľ mjr.jazd. Juraj Bilej. Priezvedný oddiel bol sformovaný z kmeňových eskadrón z Michaloviec a Humenného.
  • Peší pluk 1 s veliteľstvom v Raslaviciach: veliteľ plk.pech. František Stojan. Peší pluk tvorili pešie jednotky s domovskými útvarmi v Trnave a Bratislave.
  • Peší pluk 2 s veliteľstvom v Bardejove: veliteľ pplk.pech Karol Heidler. Peší pluk tvorili pešie jednotky s domovskými útvarmi v Trenčíne a Nitre.
  • Peší pluk 3 s veliteľstvom Vyšný Svidník: pplk.pech. Anton Vick. Peší pluk tvorili pešie jednotky s domovskými útvarmi vo Zvolene a Kremnici.

2. pešia divíziaUpraviť

Veliteľ divízie: plk.pech. Ondrej Zverin (od 1. augusta 1944 plk.pech. Viliam Kanák, od 15. augusta plk.gšt. Štefan Tatarko), náčelník štábu: mjr.pech. Ján Cisárik.

V rámci veliteľstva boli vytvorené organizačné oddelenie, spravodajské oddelenie, operačné oddelenie, materiálne oddelenie.

V rámci pešej divízie boli zriadené nasledovné správy: zbrojná, intendančná, zdravotná, veterinárna, automobilová, duchovná (zvlášť katolícka a zvlášť evanjelická).

Veliteľstvo divízie sídlilo vo Vyšnej Radvani.

Pod 2. pešiu divíziu spadali:

  • Jazdecký priezvedný oddiel 1: mjr. jazd. Štefan Benický
  • Delostrelecký pluk 12 s veliteľstvom v obci Volica: veliteľ pplk.del. František Klučik. Prvý oddiel pluku bol prevelený pod 1.PD.
  • Delostrelecký pluk 2 s veliteľstvom v obci Vydaň, veliteľ: pplk. del. Jozef Vogl
  • Spojovací prápor 2: veliteľ stot. spoj. Vladimír Hlaváč
  • Pioniersky prápor 2: veliteľ stot. pion. Jozef Krola
  • Peší pluk 4, veliteľstvo v obci Papin: veliteľ plk.pech. Jozef Husár. Peší pluk tvorili pešie jednotky s domovskými útvarmi v Dolnom Kubíne a Liptovskom Mikuláši
  • Peší pluk 5, veliteľstvo v obci Habura: veliteľ mjr.pech. Víťazosláv Šupák
  • Peší pluk 6 veliteľstvo v Medzilaborciach: veliteľ pplk.pecj Martin Strapek

Domovské útvary peších plukov 5 a 6, boli Poprad, Levoča, Spišská Nová Ves a Prešov.[2]

Skupina vzdušných zbraníUpraviť

Veltieľ skupiny: mjr.let. Július Trnka, pobočník: npor.let. Štefan Galbavý.

Veliteľstvo leteckej skupiny sídlilo v obci Kelemeš (dnešné Ľubotice).

Skupiny vzdušných zbraní tvorili:

  • Prieskumná (dobovo Diaľkozvedná) letka: veliteľ: stot.let. Rudolf Galbavý
  • Pozorovacia letka: veliteľ npor.let. Ján Fratrič. Letka mala vo výzbroji 12 lietadiel Š 328, 2 Kl-35, 1 E-39, 1 Fi 156, Fw 58, 1 W-34
  • Stíhacia letka 3: veliteľ. stot.let. Jozef Páleníček. Letka mala vo výzbroji 6 lietadiel Bf-109, 6 B-534, 1 E-39, 1 Fi-156[2]

Protilietadlová skupinaUpraviť

Protilietadlovú skupinu tvorilo 6 batérií Delostreleckého protilietadlového pluku pod velením stot.del. Emila Víznera. 18. ťažká batéria (4 protilietadlové kanóny 88mm vz. 37) zaujala palebné postavenia v Kelemeši. 22. ľahká batéria (10 veľkorážnych guľometov Oerliko 20mm vz.36) mala za úlohu brániť armádne veliteľstvo a ďalšie objekty v Prešove.

Ďalšie štyri batérie boli dané k dispozícii obom peším divíziám (po jednej ťažkej a jednej ľahkej batérii).

21.júla rozhodlo Ministerstvo národnej obrany s vedomím veliteľa poľnej armády generála Málára, že 18. a 22. batéria vytvoria Zmiešanú skupinu Delostrelecko protilietadlového pluku, ktorá sa presunie na Stredné Slovensko, do priestoru Dubová, kde zaujme palebné postavenie pri obrane rafinérie. 23.júla sa skupina na Stredné Slovensko aj presunula.[2]

Poľná jednotka PÚVUpraviť

Veliteľom poľnej jednotky Pluku útočnej vozby sa stal veliteľ útvaru mjr.útv. Jozef Dobrotka, pobočníkom bol npor.útv. Karol Adamec Veliteľstvo poľnej jednotky sídlilo vo Vranove nad Topľou.

Poľnú jednotku PÚV tvorili:

  • tankový prápor (prápor útočnej vozby), veliteľ stot.útv. Ján Jarembák. Prvé dve roty boli vyzbrojené tankami LT vz. 38, tretia rota (pôvodná 8. rota Bojových prieskumných vozidiel) bola vyzbrojená tankami PII (nemecké Pzkpw II)
  • protitankový prápor (prápor kanónov proti útočnej vozbe), veliteľ stot.útv. František Adam. Každá z dvoch rôt práporu bola vyzbrojená 7 x KPÚV na pás 7,5 cm (stíhač tankov Marder III)

Martinský Pluk útočnej vozby postavil aj dve roty ťahaných protitankových kanónov, ktoré boli vyzbrojené kanónmi KPÚV 3,7cm, PAK 38 a PAK 40.[4]

Skupina KanákUpraviť

Názov „Skupina Kanák“ nieslo šesť práporov spadajúcich pod velenie Východoslovenskej poľnej armády, ktoré v júni a júli 1944 budovali opevnenia na rieke San.

Skupina vznikla na základe požiadaviek Najvyššieho velenia nemeckej brannej moci (OKW) z 12. mája 1944. 13. mája najskôr ústne a 16. mája aj písomne nariadil minister obrany gen. Ferdinand Čatloš veliteľovi opevňovacích prác plk. Plfouskovi zriadiť 4 pešie prápory na približne plné vojnové počty ako materiálne, tak aj personálne a pripraviť ich na odsun k rieke San, kde sa mali zúčastniť na budovaní opevnení.

Jednotka bola sformovaná na konci druhej a začiatkom tretej májovej dekády z mierových jednotiek a jednotiek Východoslovenskej armády. Za veliteľa skupiny bol menovaný plk.gšt. Viliam Kanák. Súčasne bolo nariadené, že veliteľstvo skupiny má byť považované za taktické a nie hospodárske. Koncom mája sa skupina cez Lupkovský priesmyk presunula do určeného priestoru na rieke San. Veliteľstvo skupiny bolo zriadené v meste Baligród.

Začiatkom júna boli Armádnym veliteľstvom v Prešove postavené ďalšie dva prápory a odoslané na južné krídlo skupiny, ktorej postavenia boli od postavení 2. PD vzdialené približne 30 km. Opevňovacích prác na rieke San sa zúčastnil aj 4. prápor pešieho pluku 3.

Ku 14. júlu 1944 tvorilo skupinu 3 612 príslušníkov. K dispozícii mala 26 motocyklov, 7 motocyklov s prívesom, 9 osobných áut 35 nákladných áut a 6 špeciálnych áut. Na rieke San pôsobila skupina od konca mája až do konca júla. Termín odchodu na slovenské územie bol stanovený od 28. júla 1944 a v prvej dekáde augusta sa šesť práporov vrátilo na východné Slovensko a bolo začlenených do zostavy poľných jednotiek Východoslovenskej armády. Veliteľ skupiny plk. Kanák prevzal velenie nad 2. PD.[2]

Pozície poľnej armádyUpraviť

Jednotky poľnej armády zaujali 1.obranné pásmo s ťažiskom obrany medzi Duklianskym a Lupkovským priesmykom. Hranicou medzi oboma pešími divíziami bola čiara Jasliská - Stropkov. 1.PD zaujala pozície západne od tejto čiary, 2.PD východne.

Operačným pásmom 1.PD mali byť okresy Giraltovce, Bardejov, Stropkov a čiastočne Vranov nad Topľou. Okrem pešieho pluku 1 boli ostatné jednotky tejto divízie umestnené v prvom obrannom pásmom ohraničenom obcou Snakov v okrese Bardejov na západnej hranici. Obranné pásmo pokračovalo obcami Kurov - Gaboltov - Stebník - Nižná Polianka - Oženná - Ciechania - Tylava - Zyndranowa a končila pri obci Jasliská. Ťažiskom obrany 1.PD bol Dukliansky priesmyk a dívízia mala zaúlohu prehradiť smer z priesmyku na Zborov - Bardejov - Prešov a smer Dukliansky priesmyk - Výšný Svidník - Prešov.

Operačným pásmom 2.PD mal byť okres Medzilaborce a severovýchodná časť okresu Humenné. Predný okraj obrany divízie šiel obcami Jasliská - Czeremcha - Wola Nižna - Jasiel - Oslawica - Wola Michowa - Balnica. Pri budovaní obrany sa prikladala mimoriadna pozornosť oblastiam Jasliská - Czeremcha - Čertižné - Habura, Lupkovský priesmyk. a údolie rieky Cirochy smerom na Humenné.

Pozície rôt ťahaných kanónov KPÚV boli nasledovné. Jedna rota mala pozície v obci Barwinek, druhé mala pozície pri Medzilaborciach. Roty KPÚV 4 a 5, ktoré mali vo výzbroji stíhače tankov Marder III mali pozície vo Vyšnom Komárniku (4.rota) a Ladomírová (5.rota). 2.tanková rota mala pozície v obci Štiavnik (Šarišský Štiavnik), 3 tanková rota, ktorá sa od začiatku leta nachádzala v Michalovciach sa začiatkom augusta presunula do Stropkova. 1.tanková rota zostávala v Čemernom, avšak tanky 1. a 2.čaty boli odvelené do Prešova a Hanušoviec nat Topľou a mali sa zúčastniť protipartizánskych akcií.[2][4]

Lietadlá leteckej skupiny sa nachádzali na letiskách v okolí Prešova.

Východoslovenská armáda a prípravy SNPUpraviť

Podľa tvrdení Júliusa Noska, ktorý bol v roku 1944 najskôr náčelníkom štábu Golianovho Vojenského ústredia (VÚ) a po vypuknutí povstania náčelníkom štábu 1. československej armády na Slovensku, Vojenské ústredie (VÚ) podchyteniu Východoslovenskej armády pre pripravované povstanie, nevenovalo dostatočnú pozornosť. Za odbojového veliteľa bol vybraný plk. Talský, no ten, napriek inštrukciám od VÚ, vyvíjal len minimálnu prípravnú činnosť a VÚ Talského vôbec nekontrolovalo, nakoľko pplk. Golian Talskému plne dôveroval. S veliteľom Východoslovenskej armády Malárom sa vôbec nehovorilo. Do príprav povstania bol zasvätený aj veliteľ pešieho pluku 4 plk.pech. Jozef Husár, no ten takisto nevyvíjal prípravnú činnosť a v prvých hodinách povstania sa dokonca nechal vypísať zo zdravotných dôvodov.[3] Najagilnejším v prípravách povstania sa stal veliteľ 1. pešej divízie plk.pech Mikuláš Markus.

Podcenenie príprav zapojenia Východoslovenskej armády do chystaného povstania naznačuje aj korešpondencia veliteľa VÚ pplk. Goliana s exilovými československým ministrom obrany gen. Ingrom. Z korešpondencie je patrné, že VÚ nemalo ujasnenú predstavu, ako by mali jednotky Východoslovenskej armády po vypuknutí povstania postupovať [5]

Zánik Východoslovenskej armádyUpraviť

V súvislosti so začiatkom nemeckej okupácie Slovenska odletel veliteľ armády Augustín Malár ráno 30. septembra do Bratislavy. Jeho zástupca plk. Talský zvolal v ten istý deň na veliteľstvo do Prešova poradu, ktorej výsledkom bolo konštatovanie, že je potrebné čakať, prípadne kontaktovať sovietov.

 
Hrob dôst.zást. Júliusa Rajtáka a ďalších dvoch neznámych partizánov na šarišskom cintoríne v Hermanovciach nad Topľou

V noci z 30. na 31. septembra 1944 odišie plk. Talský na žiadosť veliteľa leteckej skupiny mjr. Trnku do Kelemeša. Letci skupiny sa dožadovali konania, nakoľko mali správy, že na Strednom Slovensku sa bojuje. Stretnutie Talského s letcami napokon dopadlo tak, že v skorých ranných hodinách odletela prevažná časť lietadiel leteckej skupiny k 1. ukrajinskému frontu a niekoľko lietadiel skončilo u 4. ukrajinskému frontu. S leteckou skupinou odletel aj zástupca veliteľa plk. Talský.[3]

V priebehu 31. septembra už bol v plnom prúde nemecká akcia Kartoffeln mit Premie odzbrojenia a Východoslovenskej armády. V rámci nej obsadili Nemci aj letisko v Nižnom Šebeši (Nižná Šebastová), kde v popoludňajších hodinách padol do ich zajatia veliteľ slovenskej poľnej armády Malár.[3]

Po správach, že Nemci začínajú okupovať Slovensko, ukončil veliteľ 1. pešej divízie (1.PD) plk. Markus vo Svidníku poradu a v pohorí Čergov sústredil asi 7 500 vojakov svojej divízie. Dva delostrelecké oddiely a časť pešieho pluku 3, ktoré mali pozície v Duklianskom priesmyku sa stiahli do okolitých lesov.

Markus so svojimi vojakmi podnikal delostrelecké prepady nemeckých kolón a zorganizoval aj výpravu do Bardejova, kde oslobodil zajatých slovenských vojakov. V pohorí Čergov sa Markusov postupne slabnúci oddiel bránil až do 8. septembra, keď sa definitívne rozpadol. Časť vojakov, ktorí nepadli do zajatia a pochádzali z východného Slovenska sa pokúsili dostať domov. Na Stredné Slovensko prešlo približne 160 mužov vrátane veliteľa divízie Markusa.[6]

Veliteľ 2. pešej divízie (2. PD) plk. Tatarko sa spojil s prezidentom Tisom,.Od prezidenta obdržal príkaz, aby jeho PD nekládla nemeckým okupačným jednotkám odpor. Tatarko príkaz splnil. Divízia sa vzdala bez boja, no časť jej vojakov a časti batérií polných diel splniť rozkaz odmietli a odišli k partizánom. Založili partizánsku skupinu Kriváň, ktorá vydržala až do oslobodenia. Ďalších približne 2 000 príslušníkov 2. PD sa pridalo k partizánskej skupine Šukájev. Od skupiny sa však oddelil prápor npor. Štefana Davida v počte asi 850 mužov. Tento prápor sa presunul na stredné Slovensko a následne sa zapojil do bojov Slovenského národného povstania.[7]

 
články pásu tanku LT vz. 38 patriaceho do skupiny poľnej jednotky PÚV nájdené nad obcou Hermanovce nad Topľou

V priebehu 30. a 31. septembra sa na veliteľstve poľnej jednotky PÚV ako aj na veliteľstvách oboch podriadených práporov pokúšali urobiť jasno o situácii. 31.septembra napokon padlo rozhodnutie o pripojení sa k partizánskej brigáde Čapájev pôsobiacej v Slánskych vrchoch. V noci z 31. augusta na 1.septembra sa do Slánskych vrchov nad obec Hermanovce nad Topľou presunulo 13 tankov LT vz. 38 (11 tankov 1. tankovej roty a 2 tanky štábnej roty), dva stíhače tankov Marder III (ochrana veliteľstva práporu), 333 vojakov na 30 nákladných automobilov. V skupine bol aj veliteľ poľnej jednotky PÚV mjr.útv. Jozef Dobrotka. V rámci zväzku Čapájev vytvorili vojaci oddiel Bohdan Chmeľnickyj.[6][4]

Hneď 1. septembra sa skupina rozdelila. Prvá časť, zložená z 8 tankov a obidvoch stíhačov tankov Marder III s podporou partizánov vyrazila na Prešov, druhá časť, zložená z 5 tankov podporovaných partizánmi vyrazila k Obyšovciam (dnes Obišovce). Útok sa však skončil veľkými stratami. Z druhej skupiny sa z 5 tankov na základňu v Slánskych vrchoch nevrátil ani jeden tank, skupina idúca na Prešov stratila ďalšie dva tanky a jeden stíhač Marder III.

V dňoch 2. – 6. septembra sa zostávajúce tanky zúčastnili prepadávania nemeckých kolón na trase Prešov – Vranov nad Topľou a odrážania nemeckých útokov na obec Hermanovce nad Topľou. Obranu organizoval veliteľ práporu KPÚV stot.útv. František Adam.[4][8]

7. septembra pristúpili Nemci ku konečnej likvidácii partizánskeho zväzku Čapájev a na Slánske vrchy udreli z troch strán: od Zlatej Bane, Od Hanušoviec na Petrovce a od Bystrého na Hermanovce. Aby odľahčili partizánom a vojakom podnikli zostávajúce tanky a stíhač tankov Marder III výpad do Bystrého. Tesne pred poludním sa začal ústup, ktorý kryl Marder pod velením dôst.zást. Júliusa Rajtáka, ktorý pri tomto poslednom boji zahynul.

Zostávajúca skupina sa pod nemeckých tlakom stiahla hlbšie do Slánskych vrchov pod vrch Makovica, kde večer padlo rozhodnutie o jej rozpustení.

Z 35 000 vojakov Východoslovenskej armády sa v nemeckom zajatí ocitlo odhadom 18 000. Nemci sa zmocnili tankov 3.tankovej roty, tankov prvých dvoch čiat 1.tankovej roty, 14 stíhačov tankov Marder III a všetkých protitankových kanónov a takmer všetkých poľných diel..[4]

Z pôvodnej štruktúry a počtu jednotiek poľnej armády sa približne 4  000 vojakov zapojilo do Slovenského národného povstania. Šlo o tri prápory pechoty od 2.PD (velitelia stot. pech. Jobák, stot. pech. Vitalay, stot. pech Oškvarek) a 2. tankovú rotu (npor.útv. Achimský), ktoré boli z východného Slovenska odvelené na konci augusta a ďalších približne 2000 vojakov, ktorí sa na povstalecké územie presunuli po 31.auguste..[2][3]

Ďalší vojaci, ktorí neboli zajatí, ktorí nepadli, alebo neprešli na územie Stredného Slovenska sa rozišli domov alebo sa pridali k partizánom.

Východoslovenská armáda vo filmeUpraviť

Osud Východoslovensej armády bol niekoľkokrát zachytený aj vo filme.

 
Zajatie generála Malára v Nižnej Šebastovej (z filmu Choď a nelúč sa (1979))
  • Choď a nelúč sa! (1979 - Československo) - film nakrútený na motívy knihy Emila Kadnára je príbehom slovenského pilota Ľudovíta Kukorelliho, už ako náčelníka štábu partizánskej brigády Čapájev. Film zachytáva kontakty veliteľa 1. PD plk.Markusa (Štefan Kvietik) s partizánmi od Čapájeva, prejav generála Malára (Juraj Sarvaš) k vojakom, jeho prílet a zatknutie v Nižnej Šebastovej, poradu velenia armády a pridania sa niektorých jej častí ku čapájevovcom v Slánskych vrchoch, ako aj návrat plk.Talského (Jozef Adamovič).
  • Vojáci slobody.(1977 - Sovietsky zvaz + koprodukcia) - koprodukčný veľkofilm. V časti venovanej Slovensku a Slovenskému národnému povstaniu je pasáž, kde sa plk.Talský (Vladislav Müller) radí s veliteľmi čo robiť, následne jeho rokovanie s Koněvom a odzbrojenie slovenskej poľnej armády, vo filme označovanej ako Východoslovenský zbor.
  • Brána k domovu (1975 - Československo) - dvojdielny film venovaný Karpatsko-duklanskej operácii. V 1.časti je v krátkej pasáži zobrazené odzbrojenie jednotiek armády.
  • Východoslovenská armáda (2019 - Slovensko) - dokumentárny film venovaný osudu Východoslovenskej armády.

ReferencieUpraviť

  1. P. JAŠEK, B, KINČOK, M.LACKO,. Slovenskí generáli 1939-1945. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2012. ISBN 9788074512469. Kapitola Ferdinand Čatloš, Slovenský štátnik a národovec.
  2. a b c d e f g h i PAŽUR, Štefan. Generál Golian a jeho doba. Materiály z odborného seminára k 100.výročiu narodenia Jána Goliana z 31.10. 2006. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2008. (Zborníky.) ISBN 978-80-970072-4-9. Kapitola Organizácia a dislokácia Východoslovenskej armády, s. 159-215.
  3. a b c d e NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. [s.l.] : NVK International, 1994. ISBN 80-85727-20-X.
  4. a b c d e UHRÍN, Marián. Pluk útočnej vozby 1944. [s.l.] : Múzeum SNP, 2012. ISBN 9788089514144.
  5. BYSTRICKÝ, Jozef. Generál Golian a jeho doba, Materiály z odborného seminára k 100. výročiu narodenia Jána Goliana z 31.10.2006. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2008. (Zborníky.) ISBN 978-80-970072-4-9. Kapitola Golian a vojenský plán povstania, s. 61-82.
  6. a b BARIČ, Miroslav. Vzdali sa východoslovenské divízie bez boja? [online]. 25. septembra 2018, [cit. 2022-09-13]. Dostupné online.
  7. VITKO, Martin. Dúkladný sběr brambor. Válka extra, zoš. Vojska, téma: Armáda Slovenského štátu (Praha: Extra Publishing, Česko), čís. 20, s. 46-49. ISSN 1805-7187.
  8. MASKALÍK, Alex. stotník útočnej vozby František Adam [online]. Vojenský historický ústav, [cit. 2022-05-08]. Dostupné online.