Otvoriť hlavné menu

Východoslovenská energetika

spoločnosť distribujúca elektrickú energiu a plyn

Východoslovenská energetika a.s. (VSE) je energetická spoločnosť, ktorá poskytuje kompletné služby spojené s odberom elektriny a plynu. Hlavným predmetom činnosti VSE je nákup energií od výrobcov a jej predaj približne pol miliónom zákazníkom.

Východoslovenská energetika a.s.
Východoslovenská energetika logo.svg

Právna formaakciová spoločnosť
IČO44483767
OdvetvieElektroenergetika
Založená17. januára 1929
ZakladateľMinisterstvo verejných prác, Verejné podniky mesta Košíc, Iglovská elektráreň, úč. spol. v Spišskej Novej Vsi, Prešovská električná úč. spol. v Prešove
SídloMlynská 31, 042 91 Košice, Slovensko
PôvodSlovensko
VedenieThomas Jan Hejcman - predseda predstavenstva a generálny riaditeľ,
Mgr. Miroslav Kulla, MBA - riaditeľ divízie obchod,
Ing. Marián Suchý - riaditeľ divízie financie
Územný rozsahVýchodné Slovensko
Priemyselenergetika
Produkciadistribúcia elektriny a plynu
Aktíva 145 983 807 € (2017)[1]
Výnosy 399 410 412 € (2017)[1]
Zisk -791 292 € (2017)[1]
Člen skupinyinnogy
Zamestnancov250
DivízieObchod, Financie
Dcérske spoločnostiVýchodoslovenská distribučná, a.s.
VlastníkVSE Holding a.s. (100 %)
Webová stránkavse.sk

Od roku 2003 je Východoslovenská energetika súčasťou veľkej európskej energetickej spoločnosti s názvom innogy, ktorá v súčasnosti dodáva energiu približne 16 miliónom odberateľom elektrickej energie a 7 miliónom zákazníkom odberajúcim plyn v 11 európskych krajinách. Okrem Slovenska táto skupina pôsobí aj v Nemecku, Česku, Poľsku, Maďarsku, Belgicku, Holandsku, Slovinsku, Chorvátsku, Turecku a Spojenom kráľovstve.[2]

Elektrifikácia východného Slovenska pred vznikom VSEUpraviť

Prvé elektrárne na východe Slovenska vznikli v banských mestách na Spiši v roku 1889. Väčšinou išlo o izolované projekty jednotlivých podnikov alebo dobre situovaných miest. V roku 1889 bola do prevádzky uvedená historicky prvá vodná elektráreň v Krompachoch s výkonom 22 kW. Od roku 1892 pre elektrifikáciu vznikli akciové (vtedy účastinné) spoločnosti v Gelnici, Kežmarku, Spišskej Novej Vsi, Prešove a Rožňave.

V roku 1896 vznikla na základe zmluvy medzi mestom a Augsburskou plynárenskou spoločnosťou podnikateľa R. A. Riedingera, prvá elektráreň v Košiciach. Bola vybudovaná na mieste tzv. „stredného mlyna“ neďaleko dnešnej železničnej stanice. Pozostávala z jednoduchej vodnej turbíny a parného stroja. Súbežne sa v tomto čase začali budovať aj potrebné rozvodné siete v samotnom meste. Táto elektráreň bola kvôli vtedajšej vyššej cene elektriny než plynu spočiatku veľmi nerentabilná. Košice sa stali piatym mestom regiónu, ktoré sa elektrifikovalo. Následne sa do začiatku 20. storočia na východe Slovenska vybudovalo 20 elektrární, z toho bolo až 80 % vodných.

Jeden rok po vzniku po vzniku Česko-slovenskej republiky bol prijatý Elektrifikačný zákon (438/19 Sb. z. a n.). Tento zákon bol na vtedajšie pomery veľmi moderný. Elektrifikáciu dokonca podporoval aj formou daňových a finančných výhod, čo v tom období nebolo vôbec časté. Štátny majetok bol do užívania zverený bezplatne a vytváral úplne nový legislatívny rámec pre vznik nových tzv. „všeužitočných elektrárenských podnikov“. Taktiež zaviedol jednotnú sústavu trojfázového prúdu o kmitočte 50 Hz s napätiami 380/220 V u nízkeho napätia, 22 kV u vysokého a 110 kV u veľmi vysokého napätia.

Budovanie tzv. všeužitočných elektrárenských podnikov sa začalo v roku 1920 najprv na strednom a západnom Slovensku. Prvý takýto podnik bol postavený v Banskej Bystrici v roku 1920, ďalšie nasledovali v Bratislave v roku 1921, v Žiline v roku 1923 a Komárne v roku 1926. Východné Slovensko sa koncom 20-tych rokov 20. storočia, stalo posledným slovenským regiónom bez všeužitočného elektrifikačného podniku. Iniciátori vzniku potrebných Východoslovenských elektrární úč. spol. očakávali od spoločnosti podporu neustále stagnujúceho rozvoja hospodárstva na východe republiky. V tom čase bolo celkovo elektrifikovaných 58 miest a obcí, čo predstavovalo len 5 % z celkového počtu obcí na Slovensku.[3]

VSE počas prvej republikyUpraviť

Východoslovenské elektrárne úč. spol. vznikli 17. januára 1929. Zakladateľmi elektrární sa stali Ministerstvo verejných prác, ktoré prispelo so základným kapitálom 2 mil. Kč, ďalej to boli Verejné podniky mesta Košíc taktiež sumou 2 mil. Kčs, Iglovská elektráreň, úč. spol. v Spišskej Novej Vsi sumou 0,5 mil. Kč a Prešovská električná úč. spol. v Prešove sumou 1 mil. Kč. Prvým sídlom novovzniknutej spoločnosti VSE boli prenajaté priestory na Hlavnej ulici č. 91 v Košiciach. Elektrárne začínali za veľmi náročných podmienok. V ich hlavnej zásobovacej oblasti existovalo niekoľko menších elektrární, ktoré boli rôznej sústavy a mali niekoľko prúdových systémov. Ich vzájomná spolupráca bola preto nemožná.

Od roku 1930 VSE postupne skupovali viaceré už existujúce elektrárne na východe Slovenska. Ako prvá bola kúpená elektráreň v Levoči, nasledovali Kežmarok, Michalovce, Prešov, Bardejov a fúzia s Iglovskou elektrárňou v Spišskej Novej Vsi. Tento náročný proces trval až do roku 1934. V neefektívnych a zastaralých elektrárňach VSE zastavili výrobu a pripájali ich na diaľkové vedenie. Prvé takéto diaľkové vedenie viedlo z Košíc do Košických Olšian. Za prvé dva roky vzniklo celkom 298 km vedenia.

V novembri roku 1938 na základe Viedenskej arbitráže elektrárne prišli o 15,2 % svojho zásobovacieho územia na juhovýchode Slovenska. Bolo im odobratých tiež 162 km vedenia vysokého napätia, 68 km nízkonapäťového vedenia, 1 088 elektromerov a trafostanica v Košiciach. Sídlo Východoslovenských elektrární sa začiatkom ďalšieho roka presťahovalo do Prešova.[3]

Roky počas vojnyUpraviť

V polovici 30. rokov výrobné kapacity elektrární nepostačovali tempu elektrifikácie vo východoslovenskom regióne. Elektrárne sa preto rozhodli vybudovať tepelnú elektráreň v Krompachoch. Jej výstavba začala v roku 1937 a dokončená bola v roku 1939. Jednalo sa o prvú veľkoelektráreň na východnom Slovensku. Mala dve parné turbíny, z ktorej každá mala výkon 6 000 kW. Výber Krompách ako lokalitu tejto elektrárne sa v historickom kontexte ukázal ako veľmi predvídavý. Najprv sa uvažovalo aj o rozšírení existujúcej elektrárne v Košiciach, či odbere elektriny z neďalekého Užhorodu. No o tieto územia však Slovensko krátko na to prišlo.

Potreba väčšej spolupráce elektrárenských spoločností na Slovensku si vyžiadala vznik Ústrednej kancelárie všeužitočných elektrárenských spoločností v roku 1939. Kancelária zjednotila služobný poriadok, kolektívne zmluvy, účtovný systém a postupy v jednotlivých agendách. V tom istom roku vznikol aj Sväz všeužitočných elektrárenských spoločností.

Spájanie jednotlivých elektrárenských podnikov vyvrcholilo v roku 1942 ich celkovým spojením do jednej formy – Slovenských elektrární (SE). Z Východoslovenských elektrární sa tak stalo Oblastné riaditeľstvo SE so sídlom v Prešove.

V roku 1944 bolo kvôli silnému bombardovaniu vedenie Oblastného riaditeľstva SE evakuované z Prešova do Spišskej Novej Vsi. Aj napriek vojnovej situácii v krajine SE pokračovali vo svojej elektrifikácii. V rokoch 19391944 pribudlo vyše 400 km elektrických vedení, elektrifikovalo sa 105 obcí a dodávka elektriny sa zvýšila o 108,5 %. Maximálne zaťaženie nadobudlo hodnotu 8 100 kW.

Po prechode frontu v roku 1945 sa Oblastné riaditeľstvo SE z Prešova presťahovalo naspäť do Košíc. V júni bola na prinavrátenom území po odstúpenom Maďarsku uvalená národná správa na Krajinské elektrické podniky. Následne v auguste prišlo na uvalenie národnej správy na celé Slovenské elektrárne.[3]

Intenzívne budovanie energetikyUpraviť

Dekrét prezidenta ČSR z októbra 1945 zapríčinil znárodnenie energetických distribučných závodov. Elektrárenské podniky na východe Slovenska boli pomocou vyhlášok postupne znárodňované, od decembra 1945 do júla 1946. Všetky boli včlenené do národného podniku Slovenských elektrární, so sídlom v Bratislave.

Znárodnením začalo v roku 1949 obdobie centralizovaného riadenia energetiky. Počas nasledujúcich piatich desiatok rokov došlo k viacerým vyčleňovaniam a začleňovaniam častí energetického priemyslu. Jednou z nich bol presun Elektrárne Krompachy a ostatných výrobní elektriny pod Slovenské elektrárenské výrobne, n.p. Žilina.

V tom istom roku došlo k vzniku samostatného, výlučne distribučného podniku Východoslovenské elektrárne, n.p. Košice. VSE vtedy spravovali približne 2 300 km vedení rôzneho napätia, 8 rozvodní a 780 trafostaníc. V tom čase zamestnávali 756 ľudí a v Košickom kraji bolo elektrifikovaných približne 50 % obcí a žilo v nich až 74 % obyvateľov vtedajšieho kraja. V Prešovskom kraji bolo k elektrickej energii pripojených 23 % obcí a využívalo ju 33 % obyvateľov kraja.

V roku 1950 sa elektrifikácia stala hlavnou úlohou pre najbližších 10 rokov. Kým začiatkom storočia sa za rok podarilo pripojiť na elektrinu v priemere menej ako 2 obce, v 50. rokoch to už bolo 58 obcí ročne.

Vodná elektráreň v Dobšinej bola jednou z prvých veľkých vodných elektrární na Slovensku. Jej celkový výkon bol 22,6 MW a spolu s krompašskou tepelnou elektrárňou, ktorá mala výkon 32 MW, boli hlavnými zdrojmi energie v regióne. V tomto období bol však nedostatok elektrickej energie. Častými úkonmi teda boli vypínacie plány, revízie odberových diagramov veľkoodberateľov a mobilizácia závodných elektrární.

Poslednou elektrifikovanou obcou v Česko-Slovensku sa v septembri roku 1960, stala obec Zlatá Baňa v Prešovskom kraji. ČSSR sa tak stala piatou úplne elektrifikovanou krajinou na svete. Skôr ukončili tento proces len v NSR, Belgicku, Holandsku a Švajčiarsku. Ďalšou úlohou energetiky sa tak stalo zabezpečenie celkovej kvality dodávanej elektrickej energie.[3]

Energetika od 60. rokovUpraviť

Zmeny v organizovaní v sektore energetiky pokračovali aj v nadchádzajúcom období. Netýkali sa však samotných elektrární, ale ich riadiacich orgánov. Postupne týmito riadiacimi orgánmi boli Energotrust Bratislava, Ministerstvo palív a energetiky Praha, Ústredná správa energetiky Praha, Československé energetické závody Praha (ČEZ) a po federatívnom rozdelení v roku 1969 Slovenské energetické podniky Bratislava.

Elektrifikácia a samotný rozvoj priemyslu na východe Slovenska v druhej polovici 20. storočia vyžadovali neustále vyššie nároky na riadenie prevádzky rozvodných zariadení. Sieť 22 kV vedení začala byť nahradzovaná 100 kV vedeniami. Vybudovanie prvej transformovne 400/100 kV v Lemešanoch v roku 1965, bolo taktiež súčasťou tohto procesu.

Následne v roku 1966 VSE spustili vodnú elektráreň Domaša s dvoma Kaplanovými turbínami s výkonom 6,2 MW. Košice, boli posledným veľkým mestom v ČSSR, ktoré začalo z teplofikáciou v roku 1968. Základom najväčšej a najmodernejšej sústavy centrálneho zásobovania teplom v krajine sa stala Tepláreň Košice. Košická tepláreň sa začala budovať v roku 1962 a jej prvá dokončená etapa bola spustená do prevádzky v roku 1968. Tepláreň bola kompletne dokončená v roku 1988.

Rok 1972 priniesol spustenie Prečerpávacej vodnej elektrárne Ružín (PVE. Bola to prvá PVE v ČSSR s reverzibilnými Francisovými turbínami. Na budovaní PVE Ružín podieľali viaceré doávateľské a investorské podniky, ktorých koordinácia na tomto projekte bola veľmi náročná. V roku 1975 bola väčšina elektrární, ktoré v tom čase vyrábali elektrickú energiu, situovaných na strednom a západnom Slovensku. Aby VSE dosiahli čo najmenšie straty pri prenose vyrobenej elektrickej energie, rozhodli sa to zabezpečiť čo najvyšších napätí. VSE však mali len jednu transformačnú stanicu 400/100 kV v Lemešanoch. Spustenie dvoch transformovní 400/100 kV v Spišskej Novej Vsi a vo Veľkých Kapušanoch, VSE umožnilo vytvoriť uzavretý okruh 400 kV vedenia.

Historickým míľnikom v procese automatizácie informačných tokov vo VSE bol koniec roka 1981. Vtedy bol do prevádzky spustený prvý vlastný počítač EC 1040. Svojou kapacitou sa v tom čase radil do prvej desiatky podobných zariadení na východe Slovenska. V roku 1983 si tento informačný systém vyžiadal samostatnú prístavbu k budove podnikového riaditeľstva. Od tohto roku začali na pracoviskách pribúdať aj minipočítače a následne v roku 1988 bola táto 8-bitová technika nahradená 16-bitovými zariadeniami.

Reorganizáciu systému riadenia, zapríčinila intenzívna výstavba sietí veľmi vysokého napätia, po druhej svetovej vojne. Okrem krajského dispečingu preto vznikla sieť rajónových dispečingov. Krajský dispečing riadil 100 kV siete a rajónové dispečingy 22 kV vedenia.

V roku 1985 VSE vytvorili poradensko-konzultačné stredisko. Toto miesto slúžilo klientom na kontaktovanie spoločnosti s otázkami o službách VSE, ale aj s otázkami o rôznych spôsoboch šetrenia elektrinou a podobne. Obnova zariadení distribučnej siete bola tiež náplňou osemdesiatych rokov. Obnovovali sa existujúce transformovne, ale aj stavali nové transformovne 110/22 kV.[3]

Prechod k informačnej spoločnostiUpraviť

Po zmene politického režimu v krajine v roku 1990, sa začínajú zmeny aj v systéme riadenia samotnej energetiky. Po rozhodnutí ministra hospodárstva sa distribučné spoločnosti odčlenili od SEP. Týmto spôsobom vznikol štátny podnik Východoslovenské energetické závody. Od VSE bola oddelená aj Tepláreň Košice, ZVE Dobšiná a zariadenia prenosovej sústavy 220 a 400 kV.

V roku 1991 VSE začali s prácami a opravami pod napätím. Do tohto momentu si práce na vedeniach vyžadovali odpájanie opravovaných úsekov. Zavedením prác pod napätím sa zlepšila kvalita dodávky elektriny.

Na prenos firemných dát, VSE začali budovať rozsiahlu sieť optických vedení v roku 1992. Prvé časti tejto siete boli uložené paralelne so 110 kV vedeniami LemešanyPrešov, MichalovceRožňava a Spišská Nová VesŠtrba. Následne boli k optickej sieti pripojené všetky pracoviská VSE na ich zásobovacom území.

Od roku 1999 bolo postupne nainštalovaných viac ako 33 000 prijímačov hromadného diaľkového ovládania. Prijímače sa využívajú na hromadné automatické zapínanie alebo vypínanie spotrebičov (napríklad na vykurovacie zariadenia), alebo na prepínanie meracích prístrojov.

Po rozhodnutí vlády v roku 2001, o privatizácii distribučných energetických podnikov došlo k premene štátneho podniku Východoslovenské energetické závody na akciovú spoločnosť Východoslovenská energetika, ktorá začala oficálne fungovať od 1. januára 2002. V zhruba tom istom čase prebehol aj tender na odpredaj 49 % akcií VSE novému strategickému partnerovi. Kúpnu zmluvu o prevode 49 % akcií VSE na spoločnosť RWE AG podpísali minister hospodárstva, zástupca Fondu národného majetku a predstavitelia RWE 2. júna 2002. Táto privatizačná transakcia bola ukončená a akcie prevedené 23. januára 2003. Okrem samotných 49 % akcií, získal nemecký investor aj manažérske právomoci. Z piatich členov predstavenstva má tri posty vrátane predsedu predstavenstva.[3]

Dnes je spoločnosť Východoslovenská energetika súčasťou skupiny innogy. Činnosť novej dcérskej spoločnosti RWE AG začala 1. apríla 2016.[4]

ReferencieUpraviť

  1. a b c Východoslovenská energetika a.s. [online]. finstat.sk, [cit. 2019-03-15]. Dostupné online.
  2. O spoločnosti [online]. Košice : vse.sk, [cit. 2019-03-15]. Dostupné online.
  3. a b c d e f Východoslovenská energetika a.s.. História - Východoslovenská energetika Holding a.s. [online]. vseholding.sk, [cit. 2019-03-15]. Dostupné online.
  4. O innogy [online]. innogy.sk, [cit. 2019-03-15]. Dostupné online.