Věra Šťovíčková-Heroldová

česká rozhlasová novinárka a prekladateľka

Věra Šťovíčková-Heroldová (* 3. november 1930, Praha – † 30. október 2015, Praha) bola česká rozhlasová novinárka a prekladateľka.

Věra Šťovíčková-Heroldová
česká rozhlasová novinárka a prekladateľka
Rod. menoVěra Šťovíčková
Narodenie3. november 1930
Praha, Česko-Slovensko
Úmrtie30. október 2015 (84 rokov)
Praha, Česko
Zamestnanienovinárka, prekladateľka
Známa vďakaprotiokupačné vysielanie Československého rozhlasu
ManželErich Herold
PodpisVěra Šťovíčková-Heroldová, podpis (z wikidata)

Životopis

upraviť

Narodila sa v rodine taxikára a posluhovačky. Otec jej z finančných dôvodov nechcel dovoliť študovať, ale štúdium si vyvzdorovala – prihlásila sa na reálne gymnázium Ch. Masarykovej v Prahe, ktoré ako jediné nevyžadovalo súhlas rodičov; ten nakoniec spätne získala pod podmienkou, že si na štúdium zarobí sama.[1] Po maturite v roku 1949 nastúpila do Československého rozhlasu, od roku 1959 bola rozhlasovou spravodajkyňou v Afrike a o svojom tamojšom pôsobení vydala štyri knihy reportáží (Africké perokresby, 1960; Afrika rok jedna, 1963; Prostor pro naději, 1967; Bouře nad rovníkem, 1967). Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa zapojila do protiokupačného vysielania. V reakcii na to bola najskôr v roku 1969 preradená a neskôr, v roku 1970, z rozhlasu aj z KSČ vyhodená. Po odchode z rozhlasu bola krátko asistentkou v Náprstkovom múzeu, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom a vtedajším riaditeľom múzea, etnológom Erichom Heroldom (* 1928 – † 1988). Z vôle komunistickej strany však bola opäť nútená odísť.[1] Ďalej pracovala ako upratovačka a ako obchodníčka s kyselinou sírovou v Ústředných skladoch (na odporúčanie Petra Pitharta), kde zostala až do Nežnej revolúcie.[1] Predovšetkým sa však venovala prekladom beletrie z angličtiny a francúzštiny. Podpísala Chartu 77, kvôli čomu sa ocitla v hľadáčiku Štátnej bezpečnosti, ktorá sa ju snažila ešte v 80. rokoch opakovanými výsluchmi psychicky zlomiť a prinútiť tak k tomu, aby svoj podpis odvolala.[2] Pretože v 70. a 80. rokoch nesmela publikovať, vydávala svoje preklady pod menami priateľov (Libuše Boháčková, Věra Bystřická, Zlata Černá, Josef Kandert, Hana Knížková, Greta Mašková, Eva Musilová, Dušan Zbavitel). Spoločne s manželom Věra Šťovíčková napísala knihu o africkom orálnom umení a preložila do češtiny klasickú knihu Jamesa Frazera Zlatá ratolest.

S Náprstkovým múzeom odborne spolupracovala aj po svojom nútenom odchode, aj po revolúcii – napríklad roku 1993 ako spoluautorka výstavy Africký ornament a tvar (s Josefom Kandertom).

Referencie

upraviť
  1. a b c Věra Heroldová-Šťovíčková (1930–2015) [online]. www.pametnaroda.cz, [cit. 2024-03-09]. Dostupné online. (po česky)
  2. Archiv bezpečnostních složek. Svazek číslo 834864, Signatura KR-834864 MV.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Věra Šťovíčková-Heroldová na českej Wikipédii.