Věra Šťovíčková-Heroldová
Věra Šťovíčková-Heroldová (* 3. november 1930, Praha – † 30. október 2015, Praha) bola česká rozhlasová novinárka a prekladateľka.
Věra Šťovíčková-Heroldová | |
česká rozhlasová novinárka a prekladateľka | |
Rod. meno | Věra Šťovíčková |
---|---|
Narodenie | 3. november 1930 Praha, Česko-Slovensko |
Úmrtie | 30. október 2015 (84 rokov) Praha, Česko |
Zamestnanie | novinárka, prekladateľka |
Známa vďaka | protiokupačné vysielanie Československého rozhlasu |
Manžel | Erich Herold |
Podpis | ![]() |
Životopis
upraviťNarodila sa v rodine taxikára a posluhovačky. Otec jej z finančných dôvodov nechcel dovoliť študovať, ale štúdium si vyvzdorovala – prihlásila sa na reálne gymnázium Ch. Masarykovej v Prahe, ktoré ako jediné nevyžadovalo súhlas rodičov; ten nakoniec spätne získala pod podmienkou, že si na štúdium zarobí sama.[1] Po maturite v roku 1949 nastúpila do Československého rozhlasu, od roku 1959 bola rozhlasovou spravodajkyňou v Afrike a o svojom tamojšom pôsobení vydala štyri knihy reportáží (Africké perokresby, 1960; Afrika rok jedna, 1963; Prostor pro naději, 1967; Bouře nad rovníkem, 1967). Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa zapojila do protiokupačného vysielania. V reakcii na to bola najskôr v roku 1969 preradená a neskôr, v roku 1970, z rozhlasu aj z KSČ vyhodená. Po odchode z rozhlasu bola krátko asistentkou v Náprstkovom múzeu, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom a vtedajším riaditeľom múzea, etnológom Erichom Heroldom (* 1928 – † 1988). Z vôle komunistickej strany však bola opäť nútená odísť.[1] Ďalej pracovala ako upratovačka a ako obchodníčka s kyselinou sírovou v Ústředných skladoch (na odporúčanie Petra Pitharta), kde zostala až do Nežnej revolúcie.[1] Predovšetkým sa však venovala prekladom beletrie z angličtiny a francúzštiny. Podpísala Chartu 77, kvôli čomu sa ocitla v hľadáčiku Štátnej bezpečnosti, ktorá sa ju snažila ešte v 80. rokoch opakovanými výsluchmi psychicky zlomiť a prinútiť tak k tomu, aby svoj podpis odvolala.[2] Pretože v 70. a 80. rokoch nesmela publikovať, vydávala svoje preklady pod menami priateľov (Libuše Boháčková, Věra Bystřická, Zlata Černá, Josef Kandert, Hana Knížková, Greta Mašková, Eva Musilová, Dušan Zbavitel). Spoločne s manželom Věra Šťovíčková napísala knihu o africkom orálnom umení a preložila do češtiny klasickú knihu Jamesa Frazera Zlatá ratolest.
S Náprstkovým múzeom odborne spolupracovala aj po svojom nútenom odchode, aj po revolúcii – napríklad roku 1993 ako spoluautorka výstavy Africký ornament a tvar (s Josefom Kandertom).
Referencie
upraviť- ↑ a b c Věra Heroldová-Šťovíčková (1930–2015) [online]. www.pametnaroda.cz, [cit. 2024-03-09]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ Archiv bezpečnostních složek. Svazek číslo 834864, Signatura KR-834864 MV.
Zdroj
upraviťTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Věra Šťovíčková-Heroldová na českej Wikipédii.