Veľká proletárska kultúrna revolúcia
Veľká proletárska kultúrna revolúcia (čín. 无产阶级文化大革命 – Wu-čchan-ťie-ťi wen-chua ta-ke-ming; pchin-jin: Wúchǎnjiējí wénhuà dàgémìng[1]) alebo kultúrna revolúcia bola politická kampaň v Číne v rokoch 1966 až 1969 zorganizovaná skupinou okolo Mao Ce-tunga za pomoci armády, bezpečnosti a mládeže (Červené gardy). Znamenala čistky v armáde, komunistickej strane, štátnom aparáte a hospodársky chaos, kultúrne škody a takisto veľké straty na intelektuálnom potenciáli krajiny.[2] Vplyv kultúrnej revolúcie trval až do Maovej smrti v roku 1976.
Revolúcia mala priniesť veľké zmeny v spoločnosti a jej modernizáciu. Priniesla však smrť desiatkam miliónov ľudí, ktorí sa stali obeťami vraždenia Červených gárd, rozvratu hospodárstva a obrovskej straty kultúrneho dedičstva. Kultúrna revolúcia sa preto v súčasnosti považuje za jedno z najnešťastnejších období moderných čínskych dejín. Značný počet obetí revolúcie bol v 80. rokoch 20. storočia rehabilitovaný.
Príčiny
upraviťOficiálnym zámerom kultúrnej revolúcie bolo „vykorenenie kapitalizmu“ v Komunistickej strane Číny, ktoré mal uskutočniť ľud podľa myšlienky „masovej demokracie“. Skutočnou príčinou kampane však bola postupná strata vplyvu Mao Ce-tunga na chod štátu a jeho postupné zatlačovanie do ústrania novou generáciou čínskych komunistov. Najmä mladí intelektuáli začali používať nepriame metódy podobenstiev, narážok a historických príkladov, aby podnietili a podporili kritiku chýb Veľkého skoku a Maovej taktiky mobilizácie más. Kritické hlasy zaznievali najmä z Pekingu, kde na čele mestskej straníckej organizácie stál Pcheng Čen. Mao, ktorý od víťazstva čínskej komunistickej revolúcie v roku 1949 nazhromaždil rozsiahle právomoci, sa preto teraz rozhodol mobilizovať masy, aby znovu získal svoje neotrasiteľné postavenie na čele štátu.
Priebeh
upraviťV máji 1966 bolo v Pekingu zvolané „rozšírené zasadnutie“ Politbyra Komunistickej strany Číny. Konferencia, namiesto toho, aby bola spoločnou diskusiou o politike (podľa obvyklých noriem straníckych operácií), bola hlavne kampaňou na mobilizáciu politbyra, aby podporilo Maov politický program. Konferencia bola silne zaťažená maoistickou politickou rétorikou o triednom boji a naplnená starostlivo pripravenými „obžalobami“ na nedávno zosadených vodcov, ako boli Pcheng Čen a Luo Žuej-čching. Jeden z týchto dokumentov, zverejnený 16. mája, bol pripravený pod Maovým osobným dohľadom a bol obzvlášť odsudzujúci: „Predstavitelia buržoázie, ktorí sa vkradli do strany, vlády, armády a rôznych oblastí kultúry, sú banda kontrarevolučných revizionistov. Keď nastanú vhodné podmienky, chopia sa politickej moci a zmenia diktatúru proletariátu na diktatúru buržoázie. Niektorých z nich sme už prezreli, iných nie. Niektorým ešte stále dôverujeme a pripravujeme ich ako našich nástupcov, osoby ako napríklad Chruščov, ktoré stále hniezdia vedľa nás.“[3]:39-40, 47
Tento text, ktorý sa stal známy ako „Oznámenie zo 16. mája“, zhrnul Maovo ideologické zdôvodnenie kultúrnej revolúcie a často sa považuje za jej začiatok.[3]:40 Dňa 16. júla sa Mao v sprievode novinárov vydal na „plavbu po rieke Jang-c’-ťiang“ vo Wu-chane, ktorá sa stala ikonickou, aby demonštroval svoju bojovú pripravenosť.[3]:84 Hnacou silou tejto revolúcie sa stala mládež (na rozdiel od tradičnej čínskej revolučnej sily – roľníctva), ktorá vytvorila tzv. Červené gardy. Dňa 28. júla predstavitelia Červených gárd napísali Maovi výzvu na vzburu a prevrat na ochranu revolúcie. Mao zareagoval uverejnením krátkeho dokumentu nazvaného Bombardujte hlavný stan, ktorý napísal 5. augusta počas 11. plenárneho zhromaždenia 8. ústredného výboru Komunistickej strany Číny. Aktérmi kultúrnej revolúcie sa okrem Mao Ce-tunga stali aj armádny maršal Lin Piao a tzv. banda štyroch na čele s Maovou manželkou Ťiang Čching. Bola označená za „plnokrvnú revolúciu v mene pracovnej triedy“.
Kampaň bola zameraná proti štyrom prežitkom – starému mysleniu, kultúre, obyčajom a návykom; okrem toho proti vtedajším politickým špičkám – Liou Šao-čchiovi a Teng Siao-pchingovi. V praxi navyše proti všetkým typom autorít, zahraničným diplomatom, inteligencii a úspešným občanom. Červené gardy bránili Maov kult osobnosti a likvidovali odporcov revolúcie. Mao bol oslavovaný ako neobmedzený vládca a označovaný za „Veľkého kormidelníka“ a „najčervenejšie z červených sĺnk v našich srdciach“. Každý deň sa začínal rituálom „tanca vernosti“ – tancom s rukou priloženou na čelo a srdce na znak toho, že myseľ a srdce prekypujú bezhraničnou láskou k Maovi. Na propagáciu Maovho kultu sa používala takzvaná Červená knižka, publikácia vydaná v januári 1964 Maovými stúpencami, ktorá obsahovala súbor 427 Maových výrokov z rôznych prejavov a písomných publikácií. Počas kultúrnej revolúcie bola de facto jedinou oficiálnou literatúrou; každý Číňan mal vlastniť a študovať jej výtlačok. Aj preto sa odhaduje, že od jej prvého vydania bolo vytlačených približne 900 miliónov publikácií.
Rôzne frakcie červených gardistov sa predháňali v usvedčovaní a terorizovaní „nepriateľov ľudu“ a snažili sa dokázať, že práve oni sú najpresvedčenejší maoisti. Ako dôkaz viny postačovala, napr. znalosť cudzieho jazyka, pobyt v zahraničí alebo cudzojazyčná kniha. „Vinník“ bol nútený na dokázanie pokánia najprv chodiť po kolenách za sústavného bitia a potom bol uväznený. Zámienkou pre Červené gardy sa mohlo stať dokonca aj to, že človek pri sebe v danom momente nemal Červenú knižku. Krutosť Červených gárd dokladá napríklad priebeh výsluchov, pri ktorých bolo priznanie vynútené až 75 rôznymi druhmi mučenia. Disidentom odsúdeným na smrť bola pred verejnou popravou preťatá priedušnica a nahradená oceľovou trubicou – aby mohli dýchať, ale nemohli kričať protištátne heslá.
V závere kultúrnej revolúcie začali dokonca jednotlivé frakcie Červených gárd bojovať medzi sebou o to, ktorá lepšie bráni Maovu revolúciu. Situáciu upokojila a poriadok obnovila až armáda; Červené gardy boli poslané na vidiek – oficiálne, aby šírili revolučné myšlienky medzi roľníctvom, v skutočnosti preto, aby sa ich Mao zbavil. Posledné zvyšky Červených gárd boli porazené v júli 1968 v Pekingu. V období kultúrnej revolúcie nedošlo iba k spoločenským zmenám, ale aj k „reforme“ umenia. Okrem oficiálneho výtvarného umenia, ktoré ilustrovali výjavy z Dlhého pochodu a ďalších komunistických úspechov, bola ideologizovaná aj tradičná pekinská opera. V jej premene sa angažovala Maova žena, bývala herečka, Ťiang Čching. Bolo napísaných celkovo osem nových revolučných hier. Namiesto obvyklých hrdinov v nich vystupovali členovia komunistickej strany a armádni dôstojníci.
Dôsledky
upraviťČína sa zmietala v chaose. Odhady počtu ľudských obetí kultúrnej revolúcie kolíšu medzi stovkami tisíc až niekoľko miliónov. Došlo tiež k obrovským škodám na kultúrnom dedičstve (boli pálené knihy, vyplienené múzeá a ničené historické budovy). Ekonomika krajiny bola paralyzovaná a rozvrátená v dôsledku bojov Červených gárd. Rovnako tak bolo zasiahnuté aj školstvo, ktoré za kultúrnej revolúcie vyučovalo viac-menej iba Maove myšlienky.
V máji 1984, po 31 mesiacoch intenzívneho vyšetrovania, overovania a prehodnocovania ústredným výborom, sú počty vzťahujúce sa k Veľkej kultúrnej revolúcii takéto: 4,2 milióna ľudí bolo zatknutých a vyšetrovaných, 1,7 milióna ľudí zomrelo neprirodzenou smrťou, 135 000 ľudí bolo označených za kontrarevolucionárov a popravených, 237 000 ľudí bolo zabitých, 7,03 milióna ľudí bolo zranených alebo zmrzačených pri ozbrojených útokoch a 71 200 rodín bolo rozdelených. Štatistiky zostavené zo zdrojov na úrovni krajov uvádzajú, že v priebehu revolúcie zomrelo 7,73 milióna ľudí neprirodzenou smrťou.
Po smrti Mao Ce-tunga v septembri 1976 nastal boj o moc. Banda štyroch neuspela a vzápätí bola obvinená z uvrhnutia krajiny do chaosu. Jej členovia boli odsúdení k vysokým trestom. K moci sa dostal Chua Kuo-feng. Mnoho členov strany prenasledovaných počas kultúrnej revolúcie bolo rehabilitovaných, vrátane Teng Siao-pchinga, ktorý neskôr zastával rozhodujúcu úlohu pri riadení krajiny. Nastala éra postupného otvárania sa Západu.
Stanovisko Komunistickej strany Číny k obdobiu kultúrnej revolúcie znie:
„ | V tomto období využili niektoré Mao Ce-tungove chyby z posledných rokov jeho života Maova manželka Ťiang Čching a jeho blízky spolupracovník Lin Piao. Táto ultraľavicová kontrarevolučná klika, o ktorej Mao Ce-tung nevedel, rozpútala aktivity, ktoré pre krajinu a jej ľud znamenali najväčšie straty od založenia ČĽR. Napriek týmto hrubým chybám, ktorých sa Mao Ce-tung dopustil počas ‚kultúrnej revolúcie‘, jeho celoživotný prínos pre čínsku revolúciu ďaleko prevyšuje jeho chyby. | “ |
Referencie
upraviť- ↑ Cultural Revolution. In: Encyclopædia Britannica [online]. Encyclopædia Britannica, 1998-07-20, [cit. 2023-03-06]. Dostupné online.
- ↑ Revolúcia kultúrna. In: PIAČEK, Jozef; KRAVČÍK, Miloš. FILIT : Otvorená filozofická encyklopédia [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2023-03-05]. Dostupné online.
- ↑ a b c MACFARQUHAR, Roderick; SCHOENHALS, Michael. Mao’s Last Revolution. Cambridge : Belknap Press of Harvard University Press, 2006. 693 s. ISBN 978-0-674-02332-1.
Iné projekty
upraviť- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Veľká proletárska kultúrna revolúcia
Zdroj
upraviťTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kulturní revoluce na českej Wikipédii.